Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. máj 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/130/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208795
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208795.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:JUDr.DašaKontríkováačlenieksenátu:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: M. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/X,
S. G., o zaplatenie 254,12 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda, č. k. 9C/348/2014-50 zo dňa 02. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e s tým, že s a o p r a v u j e záhlavie rozsudku
súdu prvého stupňa v časti dátumu narodenia žalovanej tak, že správny dátum narodenia žalovanej je

29.04.1973.

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej právo na náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie po citácii § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ),
§ 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, skutkovo odôvodnil tým, že žalovaná v zmluvnom
vzťahu vystupuje ako fyzická osoba - občianka, teda ide o spotrebiteľku ako to vyplýva z § 3 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskejčinnosti.Podľaoznámeniažalobcudoručenéhosúdudňa18.03.2015právnypredchodca
žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru dňa 04.05.2010 a stal sa splatným celý dlh. Na daný vzťah
sa majú použiť zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka, lebo ide o vzťah spotrebiteľský, pre
spotrebiteľa je úprava záväzkových vzťahov a premlčania priaznivejšia, pretože lehota na premlčanie
je kratšia ako podľa Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ). Mimoriadna splatnosť úveru nastala dňa
04.05.2010, dňom nasledujúcim 05.05.2010 začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota, ktorá
uplynula najneskôr dňa 05.05.2013 a dňom nasledujúcim 06.05.2013 sa nárok žalobcu premlčal. Návrh

bol súdu doručený dňa 29.04.2014. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a
súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal, lebo jej žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočného zistenia skutkového stavu. Žalobca nesúhlasil s tým, že súd na daný prípad aplikoval §
5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť 01.05.2014. Poukázal na
článok 1 ods. 1 Ústavy SR, nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24.05.1995, PL. ÚS36/95

z 03.03.1996, ako aj na čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Aplikáciou § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods.
2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu
podľa článku 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania
garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava
platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke
uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany
spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (ďalej len ZoOS), v ktorom

prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo
inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by
zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu.
Aplikáciou § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za
akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo

k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a
závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Prijatím § 5b ZoOS zákonodarca zašiel ešte ďalej
a porušil tým Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému
súdu a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu. Priamym aplikovaním §

5b zákona o ochrane spotrebiteľa súd porušil zásadu stanovenú v článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa
ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov
musí byť v súlade s Ústavou SR. Žalobca si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom 29.04.2015,
pričom predmetné ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až 01.05.2014.
Ďalej poukázal na nesprávnu aplikáciu ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúci sa premlčacej

doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o absolútny
obchodno-záväzkový vzťah. Poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 9/2014
z 24.03.2015, 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011 a 6 M Cdo 4/2012 z 27.03.2013, ako aj na rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co/132/2013 z 21.11.2013 a 15Co/28/2013 z 30.10.2013
a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 138/2013 z 20.02.2014, z ktorých vyplýva, že v danom prípade

je potrebné aplikovať ustanovenia ObZ, pretože aj keď je úverová zmluva zmluvou spotrebiteľskou,
všeobecná právna úprava má základ v ObZ, podľa ktorého je potrebné posudzovať i otázku premlčania,
pretože premlčacia doba v OZ nesmeruje na ochranu spotrebiteľa. Nárok žalobcu nemožno považovať
za premlčaný, keďže k začiatku plynutia štvorročnej premlčacej doby došlo dňa 05.05.2010, ktorá ku dňu
29.04.2014 neuplynula. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom
i odvolacom konaní.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§
205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel

k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V prejednávanej veci súd žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia 254,12 eura s príslušenstvom
zamietol. Medzi účastníkmi nebolo sporným, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, pretože žalobca
uplatňuje svoje nároky zo zmluvy o aktiváciu pôžičkovej karty Quatro, ktorú uzavrela pôvodne

Všeobecná úverová banka, a.s. a žalovaná 01.12.2009, pričom žalobca nadobudol pohľadávku voči
žalovanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 18.10.2013.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nemal aplikovať pri posudzovaní premlčania
žalovaného nároku ustanovenia OZ, podľa ktorých posúdil premlčaciu dobu v prejednávanej veci ako

trojročnú, ale príslušné ustanovenia ObZ, pričom nárok by bol v takom prípade dôvodný (nebol by
premlčaný) a tiež to, že súd nemal aplikovať § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý oprávňuje
súdy aj bez návrhu skúmať otázku premlčania uplatneného nároku, pretože toto ustanovenie nemožno
aplikovať na prípady, keď žalobca nadobudol pohľadávku pred účinnosťou tohto ustanovenia zákona.Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo v danej veci posúdiť, či súd prvého stupňa postupoval
správne, keď žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že si nárok uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty.

Podľa § 397 ods. 1 ObZ, ktorého aplikácie sa dovolával žalobca v odvolaní, ak zákon neustanovuje pre
jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. V prejednávanej veci súd prvého stupňa uzavrel, že
mimoriadna splatnosť nastala 04.05.2010 a dňom nasledujúcim 05.05.2010 začala plynúť všeobecná
trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 05.05.2013. Žalobca podal žalobu na súde 29.04.2014.

Uvedené skutkové závery súdu prvého stupňa žalobca v odvolaní nenamietal, nespochybňoval začiatok
plynutia premlčacej lehoty s poukazom na akýkoľvek listinný dôkaz, preto tieto závery neboli predmetom
odvolacieho konania (odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania). Odvolacia námietka
žalobcuonesprávnejaplikáciiustanoveníOZtýkajúcichsadĺžkypremlčacejdobysúdomprvéhostupňa,
namiesto aplikácie § 397 ods. 1 ObZ je nedôvodná. Bez prehodnotenia skutkových záverov (ktoré
žalobca odvolaním nenamietal) nemožno pochybovať o správnosti rozhodnutia v prejednávanej veci.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že vykonané dokazovanie súd prvého stupňa vyhodnotil správne.
Splatnosť celej pohľadávky žalobcu vyplýva aj z oznámenia žalobcu (č.l. 36) , že pôvodný veriteľ vyhlásil
mimoriadnu splatnosť dňa 04.05.2010.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť 01.05.2014)

orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 OZ (v znení účinnom od 01.05.2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V preskúmavanom prípade je (aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka o tom, že
premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení ObZ a nie OZ) zrejmé, že ak by odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový

súd vziať na zreteľ § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie
požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, podľa ktorého všetky právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05.2014 a právne

predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa
vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa totiž upravuje (procesný) postup orgánu rozhodujúceho
o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (ktorým je aj súd), má teda charakter procesnoprávny a to

bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Táto norma neobsahuje žiadne
prechodné ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ju zaviedla, musí platiť pravidlo jej okamžitej
aplikovateľnosti. Ak platí, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter
a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim jej aplikácie, má súd prihliadať na premlčanie ex offo
vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod

hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na uvedené, prvostupňový súd, ktorý vo veci preskúmavaným
rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, správne
ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.

Tieto právne závery potvrdil Krajský súd v Trnave už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr.

sp. zn. 23Co/550/2014 z 21.09.2015, 23Co/775/2014 zo 07.12.2015, 23Co/28/2015 z 05.10.2015,
23Co/29/2015 z 05.10.2015, 23Co/51/2015 z 05.10.2015, 23Co/92/2015 z 05.10.2015, 23Co/155/2015
z 19.10.2015, 23Co/157/2015 z 19.10.2015).Odvolací súd tiež poukazuje na rovnaké právne závery, ktoré zaujal Najvyšší súd SR napr. v
rozhodnutiach sp. zn. 3 MCdo 14/2014 z 21.04.2015, 8 MCdo 13/2014 z 21.05.2015 a 4 MCdo 17/2014 z
26.11.2015. Odvolací súd preto odkazuje aj na právne závery v cit. rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR,

ktoré sú všeobecne dostupné, pričom ich ústavnú udržateľnosť potvrdil už aj Ústavný súd SR v uznesení
sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo 04.11.2015, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky ako neopodstatnenú.

Pretože žalobca v konaniach, v ktorých boli vydané cit. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a
sťažovateľkou v konaní sp. zn. II. ÚS 729/2015 vedenom na Ústavnom súde SR bola tá istá obchodná

spoločnosť, ktorá je žalobcom aj v prejednávanej veci, možno konštatovať, že tieto skutočnosti a právne
závery sú žalobcovi dobre známe.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správne potvrdil.

Žalobca svojím podaním doručeným súdu 24.03.2016 žiadal o opravu rozhodnutia súdu prvého stupňa
z dôvodu zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti rozsudku v dátume narodenia žalovanej tak, že správne
má byť uvedený dátum narodenia žalovanej 29.04.1973.

Podľa § 164 vety prvej a tretej O. s. p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní

a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom.

Postupom podľa § 164 O. s. p. pritom možno opraviť len také zrejmé nesprávnosti, ako aj chyby v
písaní, či počítaní, ku ktorým došlo v dôsledku istého zlyhania v činnosti súdu bez toho, aby to malo
pôvod v procesnom úkone účastníka súdneho konania; resp. v opačnom prípade len vtedy, ak je celkom

nepochybné, že tu došlo k chybe a táto bola i v rozhodnom čase napravená, resp. na ňu bolo (a to práve
zo strany účastníka konania) prinajmenšom poukázané.

Vzhľadomkzrejmejnesprávnostisúduprvéhostupňa,ktorývzáhlavírozsudkuuviedolnesprávnydátum
narodenia žalovanej, odvolací súd túto zrejmú nesprávnosť napravil a opravil záhlavie rozsudku súdu

prvého stupňa v zmysle § 164 O.s.p. spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia s poukazom
na § 211 ods. 2 O.s.p..

V odvolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila a ani jej

žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.