Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. september 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/295/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114232415
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5114232415.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľov: 1/ K. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, U., 2/ U. D., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XX, U.,
zastúpení zvoleným zástupcom: Asociácia bankových klientov, so sídlom Krosnianska 789/75, Košice,
proti odporcovi: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, právne
zastúpená SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, o určenie existencie
porušenia práv spotrebiteľa a primerané finančné zadosťučinenie, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh o určenie, že odporca porušil práva navrhovateľov v 1/ a 2/ rade ako spotrebiteľov vyplývajúce
im z ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov podľa § 3 ods. 5; § 3 ods. 3; § 4 ods.
1 písm. c) a d); §4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 8 prvej vety; § 4 ods. 6; § 5 ods. 1; § 7 ods. 1; §7 ods. 2
písm. a) a b); § 7 ods. 4; § 8 ods. 1 písm. c), d) a g); §8 ods. 4; §8 ods. 2 písm. b); § 8 ods. 3; § 9 písm.
f), g), h), i) a j); a ustanovení § 53 ods. 1; § 53 ods. 4 písm. i); §54 ods. 2; § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka zamieta.

Súd určuje, že ustanovenie bodu 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 zo dňa 10.05.2005

uzatvorenej medzi navrhovateľmi v 1/ a 2/ rade a odporcom v znení: „Banka má právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika
Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta
podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta
sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami
platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť
automaticky, bez dodatkov k Úverovej zmluve“, je neprijateľná zmluvná podmienka a absolútne n e
p l a t n é .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne 1.194,98 eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľom v 1/ a 2/ rade trovy konania a trovy právneho
zastúpenia vo výške 67,25 eur a tieto zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľov do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu vo výške 99,50 eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 8.9.2014 domáhal voči odporcovi určenia, že žalovaný porušil práva
žalobcov ako spotrebiteľov vyplývajúce im ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a
o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov

podľa § 3 ods. 5; § 3 ods. 3; § 4 ods. 1 písm. c) a d); §4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 8 prvej vety; § 4 ods.
6; § 5 ods. 1; § 7 ods. 1; §7 ods. 2 písm. a) a b); § 7 ods. 4; § 8 ods. 1 písm. c), d) a g); §8 ods. 4; §8
ods. 2 písm. b); § 8 ods. 3; § 9 písm. f), g), h), i) a j); a ustanovení § 53 ods. 1; § 53 ods. 4 písm. i); §54
ods. 2; § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

Ďalej sa domáhal určenia, že ustanovenie bodu 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 zo dňa
10.05.2005 uzatvorenej medzi žalobcami a žalovaným v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom
meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta.
Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel
stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce
skutočnosti platné v čase podpisu Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase

vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky, bez
dodatkov k Úverovej zmluve.“ je absolútne neplatné, návrhom na pojednávaní aj určenia, že uvedené
ustanovenie je neprijateľná zmluvná podmienka.
Zároveň sa domáhali zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5.000,- eur.

Návrh odôvodnil tým, že navrhovatelia uzavreli s odporcom dňa 10.05.2005 Zmluvu o poskytnutí úveru
č. 99/128/05. Podľa bodu 4.4 Zmluvy a nasl. si navrhovatelia a odporca dohodli Revizibilnú úrokovú
sadzbu, ktorá je súčtom BRIBOR (dnes sadzba EURIBOR) a úrokového rozpätia. V zmysle bodu
4.4.1 Zmluvy 2 sa hodnota BRIBOR pravidelne prehodnocuje v rozhodujúci deň v hodnote BRIBOR
platného dva pracovné dni pred rozhodujúcim dňom. V zmysle bodu 4.4.2 Zmluvy si žalobcovia a

žalovaný dojednali úrokové rozpätie vo výške 2,60% p.a. resp. 1,80% p.a. (v dôsledku uzatvoreného
dodatkukZmluve).ŽiadneustanovenieZmluvynehovoríomožnostizmenyvýšky,resp.prehodnocovaní
úrokového rozpätia. Listom zo dňa 09.03.2012 oznámil žalovaný žalobcom termín uplynutia doby
fixácie úrokovej sadzby v Zmluve a ponúkol im podľa názoru žalovaného výhodnú úrokovú sadzbu
4,79 % p.a. s obdobím fixácie 3 roky alebo 5 rokov. Pre prípad, že žalobcovia sa rozhodnú túto

ponuku nevyužiť žalovaný im v tomto liste uviedol, že odo dňa 10.05.2012 (deň zmeny úročenia)
bude úver žalobcov úročený úrokovou sadzbou vo výške 5,21 % p.a.. Zároveň žalovaný odôvodnil
túto výšku úrokovej sadzby tým, že ju tvorí EURIBOR (predtým sadzba BRIBOR) vo výške 1,56% p.a.
a úrokové rozpätie vo výške 3,65% p.a.. Vyjadrili názor, že je zrejmé, že v tomto prípade zo strany
žalovaného nejde o stanovenie úrokovej sadzby v súlade so Zmluvou. Jej pevná zložka - úrokové

rozpätie bola v Zmluve dohodnutá vo výške 2,60% p.a., resp. 1,80% p.a. a nie vo výške 3,65%
p.a.. Na základe odpovede žalovaného sa žalobcovia dozvedeli, že žalovaný realizoval (jednostranne)
zmenu na základe bodu 4.6. Zmluvy1 (ďalej aj ako „Ustanovenie"). Na konkrétnu otázky o dôvodoch
zmeny žalovaný odmietol odpovedať. Žalobcovia sa opakovane domáhali konkrétneho vysvetlenia o
dôvodochžalobcu,ktoréhoviedliknavýšeniucelkovejvýškyúrokovejsadzby.Žalovanýzaslalžalobcom

oznámenie o uplynutí doby fixácie a ponúkol im možnosti novej fixácie, navýšenia ich úveru (aj napriek
predchádzajúcim opakovaným tvrdeniam o zvýšenej rizikovosti žalobcov), resp. oznámenie o nových
jednostranne zmenených zmluvných podmienok pre prípad odmietnutia ponuky. Žalobcovia vyzvali
žalovaného na zosúladenie existujúceho stavu so zmluvne dohodnutými podmienkami a upozornili
žalovaného, že ak tak neučiní z dôvodu predchádzania ďalších škôd realizujú predčasné splatenie

úveru zo Zmluvy. Žalobcovia z dôvodu obavy z ďalšieho jednostranného navyšovania úrokovej sadzby
žalovaným pristúpili k predčasnému splateniu zostatku úveru zo Zmluvy.
Poukázali na znenie bodu 4.6 Zmluvy, podľa ktorého: „Banka (žalovaný) má právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4 Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika
Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta

podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta
sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami
platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť
automaticky, bez dodatkov k Zmluve."
S poukazom na uvedené uviedli, že konania žalovaného považujú za účelové, preto že v prípade ak

by žalobcovia žiadali žalovaného o nový úver, ten im ponúkol sadzbu 3,49% p.a. a pritom odporca
používal rovnaký a šablónovitý postup vo vzťahu k desiatkam ďalším klientom. Navrhovatelia si po
celú dobu zmluvného vzťahu riadne plnili svoje zmluvné povinnosti a došlo aj k zvýšeniu ich bonity.
Odporca si svojvoľne menil výšku splátok započítavajúcich sa na istinu pohľadávky a príslušenstvopohľadávky. Napriek tomu, že žalovaný tvrdí, že u žalobcov došlo k zvýšeniu rizika schopnosti splácať
úver im žalovaný ponúka čerpanie/navýšenie ich úverového zaťaženia a to dokonca bez skúmania ich
príjmu či potreby zabezpečenia. Konaním žalovaného bolo žalobcom znemožnené oboznámenie sa s

podstatou a dôvodmi jednostrannej zmeny obsahu ich právneho vzťahu so žalovaným (spočívajúcej
v zmene zmluvne dojednanej výšky ceny úveru), a teda bola im znemožnená aj možnosť posúdenia
oprávnenosti tejto zmeny a zhodnotenie ich záujmu na zotrvaní v tomto právnom vzťahu so žalovaným.
V zmysle ustanovení § 75 ods. 6 druhej vety písm. b) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách"): „...;hypotekárna banka je povinná

bezodplatne oznámiť klientovi termín vykonania zmeny úrokovej sadzby hypotekárneho úveru, úrokovú
sadzbu na nasledujúce úrokové obdobie, aktuálnu výšku základnej úrokovej sadzby zverejnenú podľa
odseku 9 ku dňu vyhotovenia oznámenia a výšku hrubej marže na nasledujúce úrokové obdobie, a to
najneskôr dva mesiace pred jej vykonaním a začatím uplatňovania tejto zmeny."
Uviedli, že z obsahu listu zo dňa 09.03.2012 vyplýva, že úroková sadzba, konkrétne jej pevne dojednaná
zložka - úrokové rozpätie, bola v čase vyhotovenia listu zo dňa 09.03.2012 už zmenená. Odporca v

tomto liste nikde výslovne neuviedol, že došlo k takejto zmene úrokovej sadzby a z akého dôvodu.
Naopak v liste odporca oznamuje termín uplynutia doby fixácie, ponúka žalobcom výhodnejšiu úrokovú
sadzbu pre prípad ďalšej 3 alebo 5 ročnej fixácie úrokovej sadzby a iba konštatuje výšku úrokovej
sadzby a jej zložiek, zmenenú oproti zmluvnému dojednaniu, pričom súčasne oznamuje navrhovateľom
termín začatia uplatňovania takto zmenenej sadzby. Podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona o

bankách bol však odporca povinný oznámiť navrhovateľom aj termín vykonania zmeny úrokovej sadzby,
a to najneskôr dva mesiace pred jej vykonaním. Tento termín vykonania zmeny úrokovej sadzby však
odporca navrhovateľom neoznámil a nie je im známy do dnešného dňa.
Poukázali na etický kódex bánk v oblasti ochrany spotrebiteľa ( ďalej len „EKB"), ktorý je pre
odporcu záväzný odo dňa 01.07.2007, kde sa uvádza, že o výške úrokových sadzieb a poplatkov za

naše služby Vás budeme informovať prostredníctvom: informácií zverejnených na našich obchodných
miestach; našej internetovej stránky; našej asistenčnej telefonickej linky; osobnej konzultácie s našimi
zamestnancami a obchodnými zástupcami. Prípadné zmeny úrokových sadzieb a poplatkov oznámime
dohodnutým spôsobom s predstihom alebo bezodkladne po zmene okolnosti, ktorú sme s Vami
vopred dohodli, a na ktorú je úroková sadzba a/alebo poplatok viazaný (napr. zmena úrokovej miery

zverejňovanej Národnou bankou Slovenska). Zmeny Vám oznámime spôsobmi uvedenými v bode 4.1
vyššie a zároveň vynaložíme úsilie informovať vás o pripravovaných zmenách osobnou komunikáciou
alebo prostredníctvom našej pravidelnej korešpondencie s vami.
Odporca v zmysle citovaných ustanovení EKB v prípade, že pristúpil k zmene úrokovej sadzby, mal
povinnosť s predstihom alebo bezodkladne informovať navrhovateľov niektorým z uvedených spôsobov.

Túto svoju povinnosť si však, ako už bolo uvedené, nesplnil. V priebehu trvania Zmluvy, realizoval voči
navrhovateľom rozličný prístup k započítavaniu uhradených anuitných splátok na istinu a príslušenstvo.
V niektorých prípadoch žalobcovia splácali najprv istinu, v inom období žalovaný uplatnil iný prístup
a väčšiu časť splátok započítaval na príslušenstvo. Žalovaný na žiadosť o vysvetlenie reagoval len
všeobecnou formuláciou a nesprávnym odkazom na zmluvné ustanovenie 7.1. Vo svojej odpovedi

dokonca neguje princíp, ktorý uplatňoval voči žalobcom (v skutočnosti na začiatku sa anuitná splátka
uspokojovala vo väčšej miere istinu až neskôr došlo k zmene spôsobu započítavania anuitných splátok
a vo väčšej miere sa uspokojovalo príslušenstvo). Následne žalovaný zamedzil prístup žalobcom k
informáciám, o tom v akom pomere sa rozdeľuje anuitná splátka na istinu a príslušenstvo. Vyslovil názor,
že odporca nepostupoval v súlade so Zmluvou keď svojvoľne zmenil spôsob započítavania anuitných

splátok na úhradu listiny, resp. príslušenstva.
Zhrnul závery, že konaním žalovaného došlo k porušeniu ich práv, vyplývajúcich žalobcom z
ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, najmä sú žalobcom ako spotrebiteľom zo strany žalovaného
ako predávajúceho resp. dodávateľa zamlčované a netransparentne/nejasne uvádzané podstatné
informácie a údaje o poskytovanej službe, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť ekonomické správanie sa

žalobcov, žalobcovia sú uvádzaní do omylu...atď. Žalobcovia v dôsledku tohto postupu žalovaného
najmä nemali možnosť adekvátne posúdiť ich záujem na zotrvaní v právnom vzťahu so žalovaným a
posúdiť oprávnenosť konania žalovaného pri zmene ich úrokovej sadzby ako aj zákona o bankách,
najmä je porušované právo žalobcov na informácie o zmene úrokovej sadzby s najmenej dvojmesačným
predstihom (§ 75 ods. 6 písm. b) ZOB). Vo vzťahu k možnosti učiniť príslušné ekonomické rozhodnutie

(predčasné splatenie úveru bez poplatku podľa § 75 ods. 6 veta druhá zákona o bankách, refinancovanie
úveru, zotrvanie v zmluvnom vzťahu) sa v dôsledku načasovania a netransparentnému konaniu banky
sa žalobcovia ocitajú pod nátlakom a v časovej tiesni čo je spôsobilé ovplyvňovať ich ekonomické
rozhodovanie. Zhrnuli, že ustanovenie bodu 4.6 Zmluvy je neplatné podľa § 53 ods. 5 Občianskehozákonníka, preto že tvrdenia žalovaného o zvýšení miery rizika klienta (odôvodňujúce jednostranné
zvýšenie úrokovej sadzby) sú vzhľadom na uvedené skutočnosti nedôvodné a ničím nepodložené - zo
strany žalovaného došlo len k všeobecnému konštatovaniu o zmene rizika na strane klienta (žalobcov)

a doteraz nedošlo k preukázaniu prijateľnosti a dôvodnosti zvýšenia úrokovej sadzby prostredníctvom
dostatočne vysvetľujúcich argumentov.
Svojvoľné konanie žalovaného dokazuje aj tá skutočnosť, že na odôvodnenie zvýšenia úrokovej sadzby
používa rovnakú argumentáciu paušálne vo vzťahu k všetkým klientom, ktorí majú uzavreté rovnaké
úverové zmluvy. Exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok nevylučuje možnosť subsumovať

ustanovenie bodu 4.5 Zmluvy (ďalej len ako "Ustanovenie") aj pod všeobecnú skutkovú podstatu
neprijateľných podmienok v zmysle tzv. generálnej klauzuly zakotvenej v § 53 ods. 1 OZ, pričom je
potrebné posudzovať ho vo svetle smernice 93/13/EHS. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami
v zmysle
Smernice a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia
považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach na škodu spotrebiteľa (porovnaj Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.4.2013, sp.
zn. 3 Cdo 127/2012). Ak sa spotrebiteľ rozhoduje pre konkrétny produkt a nakoniec uzavrieť zmluvu
tak aj preto, že mu vyhovuje z hľadiska nákladov. Ak preto po uzavretí zmluvy dodávateľ vstupuje do
nákladov na úver tak, že ich jednostranne mení, mení zároveň aj zmluvné podmienky, podľa ktorých
sa spotrebiteľ

rozhodoval pri výbere úveru. Ak dodávateľovi zmluvné ustanovenia umožňuje takúto zmenu bez
jasného stanovenia pravidiel (argument slovo najmä) ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie o jednostrannej možnosti
žalovaného meniť náklady na úver považujú za také, ktoré odporuje § 53 ods. 4 písmena i) Občianskeho
zákonníka, pretože presne neupravuje podmienky, za akých to žalovaný môže urobiť. Slovo „najmä"

vyvoláva pochybnosti nad okruhom vzťahov, pri ktorých by žalovaný takúto zmenu zmluvy mohol
dosiahnuť; prílišná voľnosť v okruhu možných právnych vzťahov umožňujúcich jednostrannú zmenu
zmluvných podmienok je na úkor právnej istoty a naviac slabšieho účastníka zmluvy aj s poukazom na
rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 29.09.2010, sp. zn. 17C/135/2010 a rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.03.2010, sp. zn. 2 Sžo 258/2009. Jednou zo základných otázok, ktorú má súd

skúmať vo vzťahu k možnému nekalému, resp. neprijateľnému charakteru podmienky v spotrebiteľskej
zmluve umožňujúcej jednostrannú zmenu ceny za dodávku služby je otázka, či zmluva transparentným
spôsobom uvádza dôvod a spôsob zmeny poplatkov spojených s dodávkou, (poukaz rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-92/11 RWE Vetrieb AG). Ak ustanovenie pripúšťa rôzny výklad, umožňuje uplatniť
žalovanému svojvôľu pri jednostrannej zmene úrokovej sadzby a tým výrazne znevýhodňuje žalobcov

ako spotrebiteľov. V tomto svetle Ustanovenie predstavuje nepochybne neprijateľnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, v dôsledku čoho je podľa § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatné.
Uvedené ustanovenie zmluvy považovali za neplatné aj s poukazom na ust. § 37 ods. 1 OZ, nakoľko z
pohľadu základných náležitosti právnych úkonov považujú dotknuté Ustanovenie 4.6 úverovej zmluvy
za neurčité z dôvodu jeho nejednoznačnosti. Z tohto Ustanovenia nie je zrejmé akým mechanizmom

(výpočtom) došla banka (žalovaný) ku konkrétnej výške zvýšenej úrokovej sadzby - t.j. nie sú poznateľné
objektívne merateľné kritériá pre vyčíslenie zvýšenej úrokovej sadzby. Vzhľadom na uvedené nie je
možné posúdiť či vôbec sú dané dôvody na jednostranné zvýšenie a v prípade, že by aj dané boli o
koľko možno v danom prípade úrokovú sadzbu zvýšiť. V súvislosti s určitosťou zmluvných ustanovení
poukázali na právny názor obsiahnutý v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého

ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým
vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane
naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť
mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto
javí postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim

viacerý možný výklad, sám musí preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne
konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak, tak ako to ustálili všeobecné súdy
(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.06.2008, sp.zn. I. ÚS 243/07).
Vyššie uvedeným všeobecným právnym princípom sa v zmluvnej praxi predchádza používaniu doložiek
s dvojzmyselným obsahom zo strany tej zmluvnej strany, ktorá by ich následne účelovo a špekulatívne

vykladala. Uviedli, že podľa právneho názoru Krajského súdu v Prešove neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú
nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná
(napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku (spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitáalebo je v rozpore s „ratio Legis" (rozsudok Krajský súd v Prešove zo dňa 21.11.2012, sp.zn. 18 Co
109/2011). Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 26 SP 1/2009 zo dňa 31.03.2010
konštatoval podobné závery, že „Pre uplatnenie zákonom určeného spôsobu výkladu nie je podstatné

zavinenie. Súd nemusí preskúmavať, taktiež ani akýmkoľvek spôsobom preukazovať, že navrhovateľ
pripravildozmluvyustanovenievyvolávajúcepochybnosťsúmyslomzískaťvýhodunaúkorspotrebiteľa.
Sama skutočnosť, že zmluvnú formuláciu je možné vysvetliť viacerými spôsobmi, je postačujúca k tomu,
aby súd ex offo vyložil predmetné zmluvné ustanovenie tak, aby bolo priaznivejšie pre spotrebiteľa.
Vzhľadom na uvedené potom neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné

a táto neplatnosť je absolútna."
Neplatnosť odôvodnili aj určením neplatnosti podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože ustanovenie
je v rozpore so zákonom najmä s § 75 ods. 4 písm. d) zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého
zmluva o hypotekárnom úvere musí byť písomná a musí obsahovať podmienky závislé od objektívnych
skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená výška ročnej percentuálnej úrokovej sadzby alebo
iné náklady vyžadované od klienta. Ustanovenie nespĺňa uvedenú zákonnú požiadavku objektívnosti

predmetných skutočností. Demonštratívny charakter úpravy zmluvných podmienok, za ktorých môže
žalovaný jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, len potvrdzuje možnosť uplatnenia svojvôle pri
jednostrannej zmene úrokovej sadzby na základe iných ako objektívnych skutočností. Navyše nemožno
neprehliadnuť, že tieto podmienky nielenže nespĺňajú zákonnú požiadavku objektívnosti, ale nespĺňajú
ani druhú požiadavku vyplývajúcu z citovaného zákonného ustanovenia, a síce nie sú obsahom úverovej

zmluvy. Nielen v úverovej zmluve, ale ani v žiadnej jej prílohe nie sú tieto podmienky špecifikované
a nikde nie je ani stanovený výpočet rizika klienta, z čoho vyplýva, že žalobcovia objektívne nemohli
vedieť ani predpokladať, aké okolnosti môžu znamenať splnenie podmienok pre jednostrannú zmenu
úrokovej sadzby žalovaným. Dotknuté ustanovenie súčasne nespĺňa zákonné požiadavky v zmysle ust.
§ 27 ods. 1 pís,. c) zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého je banka povinná vykonávať

obchodyzavýhodnýchekonomickýchaprávnychpodmienoknielenprebankualezároveňajpreklienta.
Dotknuté ustanovenie je však hrubo nevyvážené a výrazne znevýhodňujúce pre klientov a to ako po
ekonomickej, tak i právnej stránke. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že dotknuté ustanovenie oprávňuje
banku na uplatnenie absolútnej nekontrolovateľnej svojvôle pri stanovovaní výšky ceny úveru. Týmto
poškodzuje klientov tak po ekonomickej stránke (nekontrolovateľné zvyšovanie finančného zaťaženia

klienta zo strany banky) ako aj po právnej stránke (poškodzovanie práv klientov na ktoré poukazujeme
týmto podaním). Hrubá nevyváženosť dotknutého ustanovenia a rozpor s ust. § 27 ods. 1 písm. c) je
daná aj tým, že v prípade zmeny miery rizika klienta v prospech klienta nemá klient nárok na zníženie
úrokovej sadzby resp. zmenu úrokovej sadzby v jeho prospech
Navrhovatelia poukázali na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-472/10 podľa ktorho

„Vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje v konaní o zdržanie sa konania, ktoré bolo začaté vo verejnom
záujme v mene spotrebiteľov organizáciou určenou vnútroštátnou právnou úpravou, prináleží, aby s
ohľadom na článok 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13/EHS Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách posúdil nekalú povahu podmienky, ktorá je súčasťou všeobecných
podmienok k spotrebiteľským zmluvám, prostredníctvom ktorej predajca alebo dodávateľ zavádza

jednostrannú zmenu nákladov spojených s poskytovanou službou bez toho, aby výslovne opísal spôsob
určenia týchto nákladov a bez toho, aby uviedol oprávnený dôvod tejto zmeny. V rámci tohto posúdenia
musí vnútroštátny súd predovšetkým overiť, či s ohľadom na všetky ustanovenia, ktoré sú súčasťou
všeobecných podmienok k spotrebiteľským zmluvám, ktoré obsahujú spornú podmienku, ako aj na
vnútroštátnu právnu úpravu upravujúcu práva a povinnosti, ktoré by mohli dopĺňať práva a povinnosti

stanovené v predmetných všeobecných podmienkach, boli dôvody alebo spôsob zmeny nákladov
spojených s poskytovanou službou spresnené jasným a zrozumiteľným spôsobom, a prípadne, či
spotrebitelia majú právo odstúpiť od zmluvy." ako aj rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-92/11,
podľaktoréhočlánky3a5smernice93/13vspojenísčlánkom3ods.3smerniceEurópskehoparlamentu
a Rady č. 2Q03/S5/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom,

ktorou sa ruší smernica 98/30/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či štandardná
zmluvná podmienka, ktorou si dodávateľ vyhradí právo meniť poplatky za dodávky plynu, spĺňa alebo
nespĺňa požiadavky dobrej viery, rovnováhy a transparentnosti stanovené v týchto ustanoveniach, má
zásadný význam či zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a spôsob zmeny týchto poplatkov,
aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať prípadné zmeny týchto

poplatkov. Nedostatok informácií v teito súvislosti pred uzavretím zmluvy v zásade nemožno nahradiť len
tým, že spotrebitelia budú v priebehu realizácie zmluvy v dostatočnom predstihu informovaní o zmene
poplatkov a o ich práve zmluvu vypovedať, ak s touto zmenou nesúhlasia".Ďalej uviedol, že podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-26/13 „Článok 4 ods. 2 smernice
93/13 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, ako je tá, o
ktorú ide vo veci samej, požiadavka, podľa ktorej zmluvná podmienka musí byť formulovaná jasne a

zrozumiteľne, sa má chápať tak, že stanovuje nielen to, aby dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa
gramaticky jasná a zrozumiteľná, ale aj to, aby zmluva jasne vysvetľovala konkrétne fungovanie
mechanizmu zmeny cudzej meny, na ktorý sa odvoláva dotknutá podmienka, ako aj vzťah medzi týmto
mechanizmom a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami týkajúcimi sa poskytnutia úveru,
aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske

dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú.". Poukázal aj na rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie
č. k. SKA)207/99/2014, podľa ktorého „Právo banky jednostranne zmeniť obchodné podmienky môže
banka využiť len v prípade, že ide výnimočnú situáciu (zmena legislatívy, zmena technických možnosti
poskytovania úverov, skvalitnenie a zjednodušenie poskytovania úverov - taxatívne vymedzené v
obchodných podmienkach banky), pričom tieto dôvody sú určito. jasne a zrozumiteľne uvedené
v úverovej zmluve alebo v obchodných podmienkach banky." Namietané ustanovenie považoval

za neplatné aj pre rozpor s dobrými mravmi, pretože následné jednostranné zvýšenie úrokovej
sadzby sú z hľadiska všeobecnej prijateľnosti v spoločnosti a poctivého a slušného konania neplatné
pre rozpor s dobrými mravmi. Nie je akceptovateľné, aby nielen žalovaný, ale akákoľvek banka
jednostranne zvyšovala úrokovú sadzbu klientom na podklade nejednoznačného ustanovenia bez
vopred stanovených merateľných a overiteľných kritérií. Ak z pohľadu spotrebiteľa nieje možné podrobiť

naplnenie dôvodov a výpočet jednostranného zvýšenia kontrole, takýto výkon práva jednostranne
zvýšiť úrokovú sadzbu je v rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať právnu ochranu. 2 Z vyššie
uvedeného vyplýva, že Ustanovenie je v rozpore so zákonom o bankách a rovnako sa prieči dobrým
mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 OZ absolútne neplatné. V tejto súvislosti poukázal aj na
netransparentnosť uvedeného ustanovenia zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho

dvora podľa ktorého " Pritom pokiaľ ide tento článok 5, Súdny dvor už rozhodol, že informácie pred
uzavretím zmluvy o zmluvných podmienkach a dôsledkoch tohto uzavretia majú zásadný význam pre
spotrebiteľa. Najmä na základe týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či sa chce zmluvne
zaviazať podnikateľovi v súlade s podmienkami, ktoré tento podnikateľ vopred pripravil... ...Požiadavka
transparentnosti zmluvných podmienok stanovená smernicou 93/13 by teda nemala byť obmedzená len

na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Naopak, vzhľadom na to, že ako bolo
uvedené v bode 39 tohto rozsudku, systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide
o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať široko... ...z článkov 3 a 5
smernice 93/13, ako aj z bodu 1 písm. j) a I) a bodu 2 písm. b) a d) prílohy tejto smernice vyplýva, že v

súvislosti so splnením požiadavky transparentnosti má zásadný význam odpoveď na otázku, či zmluva
transparentným spôsobom uvádza dôvod a podrobnosti mechanizmu zmeny cudzej meny, ako aj vzťah
medzi týmto mechanizmom a mechanizmom upraveným ostatnými podmienkami zmluvy týkajúcimi sa
poskytnutia úveru, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať
prípadné hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú (pozri analogicky rozsudok RWE

Vertrieb, EU:C:2013:180, bod 49)" (rozsudok Súdneho dvora vo veci C- 26/13 z 30.apríla 2014).
Žalovaným realizované jednostranné zvýšenie úrokových sadzieb považovali svojvoľné, pretože bolo
vykonané bez existencie objektívne preukázateľných skutočností - zvýšenie bolo uskutočnené na
základe subjektívneho hodnotenia žalovaného bez možnosti kontroly zo strany žalobcov. Kritéria a
mechanizmus, na podklade ktorých došlo k zmene, resp. zvýšeniu úrokovej sadzby sú nepreskúmateľné

(neznáme) a ich aplikovanie na prípad žalobcov nie je možné overiť. Skutočnosti, na základe ktorých
došlo k zvýšeniu úrokovej sadzby navyše neboli žalobcom vopred známe, čo je v hrubom rozpore
s princípom právnej istoty v zmluvných vzťahoch. Právnu neistotu a nepredvídateľnosť krokov zo
strany žalovaného naďalej znásobuje skutočnosť, že tieto dôvody vedúce k jednostrannému zvýšeniu
neboli žalobcom vysvetlené dodnes. Z formulácie Ustanovenia ako ani z ostatného obsahu Zmluvy

teda žalobcovia objektívne nemôžu poznať mechanizmus zmeny úrokovej sadzby v prípade aplikácie
Ustanovenia žalovaným, ako ani okolnosti, ktorých naplnenie odôvodňuje aplikovanie Ustanovenia.
Uviedol, že podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší." teda zmluvná podmienka obsiahnutá v
Ustanovení nespĺňa požiadavku transparentnosti v zmysle smernice a je teda neprijateľnou resp.

nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladaného v
zmyslesmernice93/13/EHSajudikatúrySúdnehodvoraEÚatedapodľa§53ods.5absolútneneplatná.
Poukázal aj na porušenia práv vyplývajúcich zo zákona o ochrane spotrebiteľa, a topodľa § 3 ods. 5 prvej vety ZOS: „Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s
cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva." Takéto práva a povinnosti s cieľom ochrany spotrebiteľa ustanovuje aj Občiansky zákonník.

Ide napríklad o právo klientov banky ako spotrebiteľov na to, aby zmluva ako zmluva spotrebiteľská,
neobsahovala neprijateľné podmienky (§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka). Podľa § 3 ods. 3
ZOS: "Každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách" Ako bolo uvedené dotknuté ustanovenie je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej
zmluve. Zakotvením tohto ustanovenia do úverových zmlúv a jeho následnou aplikáciou v praxi došlo

zo strany banky nepochybne k porušeniu práv dotknutých spotrebiteľov v zmysle vyššie uvedených
zákonných ustanovení. Vzhľadom k tomu, že dotknuté Ustanovenie je neurčité a pripúšťa rôzny výklad,
banka nemala a nemá právo obsah tohto ustanovenia vykladať v neprospech spotrebiteľa, nakoľko
podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad,ktorýjeprespotrebiteľapriaznivejší."Konanímbankyspočívajúcimvjednostrannom,svojvoľnom
a neodôvodnenom výklade ustanovenia pri jeho aplikácii na zmluvné vzťahy s dotknutými spotrebiteľmi

došlo k porušeniu práv spotrebiteľov v zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka: „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie." Dotknuté ustanovenie
nepochybne zhoršuje postavenie spotrebiteľov a odchyľuje sa od ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, keďže

ako bolo uvedené vyššie, predstavuje neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, čo zákon v
predmetnom ustanovení výslovne zakazuje. Zakotvením takéhoto ustanovenia do úverových zmlúv, ako
aj jeho následným využitím a aplikovaním zo strany banky došlo nepochybne k ďalšiemu porušeniu práv
dotknutých spotrebiteľov v zmysle § 3 ods. 3 a ods. 5 prvej vety ZOS.

Navrhovatelia v 1/ a 2/ rade osobitne poukázali na jednotlivé ustanovenia zákona a to
ust. § 4 ods. 1 písm. c) a d) ZOS, v zmysle ktorého: „predávajúci je povinný poskytovať služby za
dohodnuté ceny a správne účtovať ceny pri poskytovaní služieb",
ust. §4 ods. 2 písm. a) ZOS, podľa ktorého: „ predávajúci nesmie spotrebiteľovi ukladať povinnosť bez
právneho dôvodu."

ust. § 4 ods. 8 prvej vety ZOS: „Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v
rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými
tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti,

ust. § 4 ods. 6 ZOS: „Ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a
obsahuje ustanovenia, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale
nemohol ovplyvniť ich obsah, predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V
pochybnostiach platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je
predmetom kontroly orgánu dozoru",

ust. § 5 ods. 1 ZOS: „Výrobca, predávajúci, dovozca alebo dodávateľ nesmú klamať spotrebiteľa, najmä
uvádzať nepravdivé, nedoložené, neúplné, nepresné, nejasné alebo dvojzmyselné údaje alebo zamlčať
údaje o vlastnostiach výrobku alebo služby alebo o nákupných podmienkach",
ust. § 7 ods. 1 ZOS: „Nekalé obchodné praktiky sú zakázané",
ust. §7 ods. 2 písm. a) a b) ZOS: „Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak je v rozpore

s požiadavkami odbornej starostlivosti alebo ak podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov",
ust. § 7 ods. 4 ZOS: „Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé

opomenutie konania podľa § a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík,
ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1".
Poukázal aj na to, že podľa bodu 18. prílohy č. 1 k ZOS: „Poskytnutie vecne nesprávnej informácie o
podmienkach na trhu alebo o možnosti nájsť výrobok s úmyslom donútiť spotrebiteľa, aby získal výrobok
za menej výhodných podmienok, ako sú normálne podmienky na trhu."

Ďalej poukázali na ust. § 8 ods. 1 ZOS: „Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje
alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil,
pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza doomylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna
vo vzťahu k:
rozsahu záväzkov predávajúceho, motívom pre obchodnú praktiku a k charakteru procesu predaja,

akékoľvek vyhlásenie alebo symbol týkajúci sa priameho alebo nepriameho sponzorstva alebo
schválenia predávajúceho alebo výrobku,
cene alebo k spôsobu výpočtu ceny alebo existencie osobitnej cenovej výhody,
g) právu spotrebiteľa, vrátane práva na výmenu dodaného výrobku alebo vrátenie peňazí podľa
osobitného predpisu alebo k rizikám, ktorým môže byť vystavený."

Podľa §8 ods. 4 ZOS: „Za klamlivé opomenutie tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje
nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie
uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu,
pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej
transakcii, ktoré by inak neprijal."
Podľa §8 ods. 2 písm. b) ZOS: „Obchodná praktika sa taktiež považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje

alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil, a zahŕňa neplnenie záväzkov obsiahnutých v kódexe správania, k dodržiavaniu ktorých sa
predávajúci zaviazal."
Podľa § 8 ods. 3 ZOS: „Obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú
informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o

obchodnejtransakcii,atýmzapríčiňujealebomôžezapríčiniť,žepriemernýspotrebiteľurobírozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil".
Podľa § 9 ZOS: „Pri určení, či sa v agresívnej obchodnej praktike používa obťažovanie, nátlak vrátane
použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, berú sa do úvahy"
jej načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania,

použitie hrozby alebo hanlivého jazyka alebo správania,
zneužívanie predávajúcim osobného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú predávajúcemu známe a ktoré
sú také vážne, že môžu zhoršiť úsudok spotrebiteľa, na ovplyvnenie rozhodnutia spotrebiteľa so
zreteľom na výrobok,
sťažujúce alebo neprimerané mimozmluvné prekážky, ktoré dáva predávajúci, ak si spotrebiteľ

želá vykonať práva podľa zmluvy vrátane práva vypovedať zmluvu alebo zmeniť výrobok alebo
predávajúceho,
hrozba podniknúť kroky, ktoré nemožno podniknúť legálne

Záverom zdôraznili, že ustanovenie a rovnako aj právne úkony žalovaného spočívajúce v jednostrannej

zmene úrokovej sadzby žalobcov sú absolútne neplatné. Konaním žalovaného boli porušené práva
žalobcov ako spotrebiteľov, vyplývajúce im z predpisov na ochranu spotrebiteľa.
Zdôraznili,žepodľa§3ods.5poslednejvetyZOS:„Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom

a osobitnými predpismi zodpovedá."
Navrhovatelia v 1/ a 2/ rade v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením uplatnili svoje právo
na primerané finančné zadosťučinenie a to vo výške 5.000,- EUR a navrhovali súdu, aby pri určení
výšky súd nebral do úvahy len ujmu vzniknutú žalobcom (napr. náklady na poštovné, telefón a cestovné
vzniknuté žalobcom v súvislosti s reklamovaním zvýšenia úrokovej sadzby a s tým spojená strata

času, psychická trauma vzniknutá v dôsledku stresu a časovej tiesne vyvolaných netransparentným
a protizákonným postupom žalovaného, a ďalšie poškodenia žalobcov na ich právach) ale aby súd
prihliadol aj na závažnosť a rozsah porušených práv žalobcov, a na charakter konania a správania
sa žalovaného opísaného v tomto žalobnom návrhu a rovnako na skutočnosť, že žalovaný sa takto
správal k veľkému počtu spotrebiteľov, čo bolo možné vnímať poslednú dobu prostredníctvom médií.

Vyslovili názor, že pri úvahách o výške primeraného finančného zadosťučinenia by mal súd zohľadňovať
i sankčný element tohto inštitútu.

Odporca vo vyjadrení poukázal na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe.
Poukázal na to, že zákon tým zabraňuje, aby sa niekto dovolával súdnej ochrany zbytočne, a tým svojho

odporcu šikanoval (MAĎAR, Z. a kol.: Právnický slovník. I. díl, Panoráma, Praha 1988, s. 114). Tvrdenie,
že ak súdne konanie iniciuje spotrebiteľ, je naliehavý právny záujem daný bez ohľadu na splnenie
hmotnoprávnych a procesných predpokladov, považuje za absurdné a argumentačne neudržateľné.
Iba výnimočne je naliehavý právny záujem - dôvod požadovanej súdnej ochrany - daný samotnýmskutkovým stavom, čo však nie je splnené v posudzovanom prípade. Nevyhnutným predpokladom
rozhodnutia o určení neplatnosti a neprijateľnosti zmluvnej podmienky je existencia záväzku zo
spotrebiteľskej zmluvy, pričom zmluvný vzťah medzi navrhovateľmi a odporcom splnením dlhu zanikol

ku dňu 12.5.2014, t.j. pred podaním určovacej žaloby. Ak sa žalobca domáha neprijateľnosti zmluvnej
podmienky ex post po zániku úverového vzťahu, nemôže mať naliehavý právny záujem na takomto
určení, čo súvisí predovšetkým s tým, že v konaní nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Podľa konštantnej a
ustálenej judikatúry - rozsudkom nemožno zásadne určiť existenciu (prípadne neexistenciu) právneho
vzťahu alebo práva spätne - za dobu minulú, ani do budúcnosti (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 2 Cz 18/85, sp. zn. 1 Cdo 76/93, sp. zn. 2 Cdo 135/96, sp. zn. 2 Cdo 32/98, sp. zn. 2 Cdo
131/2006).
Právny vzťah, resp. právo, ktorého existenciu alebo neexistenciu súd vyslovuje, je určované iba vo
vzťahu k prítomnosti, nikdy nie k minulosti. Inými slovami - výrok meritórneho rozhodnutia musí byť
formulovaný vždy v prítomnom čase slovesnom a nikdy nie v čase minulom (PUŽMAN, J.: Právni nároky
a jejich uplatňovaní. Orbis, Praha 1965, s. 66). Právo navrhovateľov žiadnym spôsobom ohrozené,

keďže úverový vzťah splnením záväzku - vrátením úveru a príslušenstva - zanikol. Ak sa navrhovatelia
domnievajú, že im postupom odporcu (existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky) bola spôsobená
ujma, majú k dispozícii iné právne prostriedky. Dovolanie sa existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky
a porušenia práv spotrebiteľa nemá význam, ak úverový vzťah splnením záväzku zanikol. Určovací
výrokžiadnymspôsobomneovplyvníhmotnoprávnepostavenieúčastníkovtohtokonania.Takátožaloba

prispieva iba k zbytočnému rozmnožovaniu sporov a zneužíva aktuálne nastavený „prospotrebiteľský"
rozhodovací trend a s tým súvisiacu zákonnú možnosť požadovať od dodávateľa v prípade procesnej
úspešnosti spotrebiteľa primerané finančné zadosťučinenie. S poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ
nemôže byť takémuto správaniu priznaná súdna ochrana.
Odporca odmietol argumentáciu navrhovateľov vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej podmienky s

poukazom, že v prípade sporu o skutočnom obsahu medzi nimi dojednaného ustanovenia je nevyhnutné
interpretovať dotknutý článok úverovej zmluvy v súlade so všeobecne akceptovanými výkladovými
pravidlami. Výklad sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu, s prihliadnutím na samotné
jednanie o uzavretí zmluvy, prax, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku zaviedli a ich správanie
sa po uzavretí zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.7.2006, sp. zn. 30bdo/16/2002, in:

Zo súdnej praxe č. 4/2006 s. 137). Výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním
prejav vôle doplniť alebo nahrádzať. Na základe interpretačných pravidiel možno uzavrieť, že zo znenia
čl. 4 ods. 4.6 zmluvy o úvere vyplýva, že odporca je oprávnený jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ak
dôjde k zmene miery rizika klientov (navrhovatelia v I. a II. rade). Zmluva o úvere pritom expressis verbis
nedefinuje pojem „zmena miery rizika klienta". Citované ustanovenie však demonštratívne uvádza, že

zmena miery rizika klienta môže súvisieť (teda nie výlučne) so zmenou rizikovej váhy klienta. V rámci
internej politiky bankových inštitúcií existujú metódy zisťovania miery rizika klienta, a to na začiatku
záväzkovo-právneho vzťahu, ako aj počas jeho trvania (ide o tzv. internú ratingovú metódu). Zdôraznil,
že banky sú povinné pri výkone svojej činnosti postupovať obozretne, najmä sú povinné vykonávať
obchody spôsobom, ktorý zohľadňuje riziká. Medzi jeden z prostriedkov posudzovania rizík klienta

(avšak nie výlučný) patrí tzv. behaviorálny skóring, ako automatizovaný algoritmický mechanizmus,
ktorého výsledkom je odhad pravdepodobnosti zlyhania klienta pri splácaní záväzku a ktorý zohľadňuje
predovšetkým informácie a vstupy týkajúce sa správania sa klienta (platobná disciplína, počet dní
omeškania, počet upomienkových listov, dĺžka vzťahu v banke, priemerné využitie schválených limitov,
priemerná výška depozit za určité obdobie a pod.). Odporca je na základe čl. 4 ods. 4.6 zmluvy o

úvere oprávnený jednostranne meniť úrokovú sadzbu bez nutnosti uzatvoriť dodatok k zmluve o úvere,
ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Na základe výsledkov behaviorálneho skóringu navrhovateľov
v I. a II. rade odporca identifikoval zvýšenie miery ich rizika a preto, aj v dôsledku tejto skutočnosti,
odporca pristúpil v zmysle čl. 4 ods. 4.6 zmluvy o úvere k zvýšeniu úrokovej sadzby (úrokového
rozpätia). Odporcom určená úroková sadzba bola v celom rozsahu primeraná aktuálnemu stavu na trhu

a porovnateľná s inými úrokovými sadzbami ponúkanými v rovnakom segmente úverových produktov
inými bankovými subjektmi. Tým došlo k naplneniu podmienky adekvátnosti zmeny úrokovej sadzby
podľa čl. 4.6 zmluvy o úvere. Zmena úrokovej sadzby nebola vykonaná zo strany odporcu svojvoľne.
Odporca má na takúto zmenu legitímny nárok, a to pri zmene miery rizika klienta, ku ktorej dospel
v rámci hodnotenia skóringovými modelmi. Predmetom posudzovania zmeny úrokovej sadzby podľa

čl. 4 ods. 4.6 zmluvy o úvere tak môže byť najmä jej adekvátnosť, tzn. či novostanovená úroková
sadzbajeprimeranáanedôvodnénepoškodzujeklientov.Vzhľadomnavýškukonkurenčnýchúrokových
sadzieb, poskytovaných inými bankovými subjektmi, bola novourčená úroková sadzba primeraná. Podľa
čl. 4 ods. 4.6.1 zmluvy o úvere navrhovatelia neboli nútení akceptovať uskutočnenú zmenu úrokovejsadzby. Ak so zmenou úrokovej sadzby nesúhlasili, mohli bez akýchkoľvek sankcií splatiť celý zostatok
ich úveru. Týmto bol pre navrhovateľov vytvorený priestor na riešenie ich nesúhlasu s výškou novej
úrokovej sadzby v súlade sčl. 4 ods. 4.6 zmluvy o úvere. Navrhovatelia uvedenú možnosť využili a

splatili celý zostatok úveru bez poplatku. Zdôraznil, že legislatívnou normou upravujúcou riadenie rizík
je popri zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov aj opatrenie Národnej banky
Slovenska z 31. augusta 2010 č. 13/2010 o ďalších druhoch rizík, o podrobnostiach o systéme riadenia
rizík banky a pobočky zahraničnej banky, ktorým sa ustanovuje čo sa rozumie náhlou a neočakávanou
zmenou úrokových mier na trhu.

Odporca uviedol, že stanovisko Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách
a nekalých obchodných praktík predávajúcich, zriadenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „Komisia"), zo dňa 8.4.2014 považuje za tendenčné bez možnosti vyjadrenia.
Uvedené stanovisko je iba individuálnym právnym názorom, ktorý v žiadnom prípade neprejudikuje jeho
správnosť. Z obsahového hľadiska ide iba o zjavne scestnú interpretáciu jednotlivých bodov bližšie
neidentifikovaných Obchodných podmienok pre hypotekárne a iné úvery zabezpečené nehnuteľnosťou

- Prima banka Slovensko, a.s..
Ďalej poukázal na to, že vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je iba možnosťou, nie
povinnosťou súdu a to len pri meritórnom rozhodnutí vo veci samej. Pod pojmom vec sama treba
rozumieť predmet konania vyjadrený buď v žalobnom petite, alebo vo výroku uznesenia, ktoré vydáva
súd podlá § 81 ods. 3 OSP (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a koľ: Občiansky súdny poriadok. Komentár.

C.H.BECK,Praha2009,s.396).Aksúdzamietneurčovaciužalobuotom,čituprávoaleboprávnyvzťah,
prípadne povinnosť (ne)existuje podľa § 80 písm. c) OSP pre nedostatok naliehavého právneho záujmu
je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Zamietnutie žaloby pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu, ako základnej procesnej podmienky úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm.
c) OSP, nie je meritórnym rozhodnutím. Vyslovil názor, že s poukazom na čas uzavretia úverovej

zmluvy, kedy ešte nebolo možné judikovať neprijateľnosť zmluvných podmienok (normatívna úprava
neprijateľných zmluvných podmienok bola do právneho poriadku SR zakotvená až zákonom č. 575/2009
Z. z.) súd sa preto nemôže zaoberať neprijateľnosťou zmluvných podmienok, ale iba posúdením ich
prípadnej neplatnosti. Návrhu na určenie neprijateľnosti namietaného zmluvného ustanovenia preto
nemožno vyhovieť s poukazom na neprípustnosť retroaktivity.

S poukazom na namietané porušenie práv sa vyjadril tak, že keďže žalobný petit predstavuje
de facto návrh výroku meritórneho rozhodnutia, kladie zákon na jeho znenie určité požiadavky,
rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje exaktnosť a vykonateľnosť výroku súdneho rozhodnutia.
Predmetom požadovanej súdnej ochrany nemôže byť konštatovanie porušenia zákonných ustanovení,
t.j. objektívneho práva, ale konkrétneho subjektívneho práva. Predpokladané porušenie zákona

sa musí nevyhnutne odraziť v právnej sfére žalobcu a v porušení subjektívneho práva, ktoré je
obsahom konkrétneho právneho vzťahu. Z tohto dôvodu musí žalobca v petite presne a zrozumiteľne
uviesť, aké subjektívne právo navrhovateľov bolo konaním odporcu porušené resp. ohrozené.
Odkaz na ustanovenia právnych predpisov nie je v žiadnom prípade postačujúci. Výrok súdneho
rozhodnutia musí reflektovať na konkrétny hmotnoprávny stav, a nie deklarovať porušenie zákonných

ustanovení bez bližšej konkretizácie porušeného práva. Žalobný výrok č. 1 je čo do svojho obsahu
a požadovaného určenia súdnej ochrany absolútne absurdným, procesné neprípustným a nesprávne
zvoleným prostriedkom právnej ochrany. Nanajvýš zarážajúco pôsobí, že navrhovatelia žiadajú, aby súd
okrem iného určil, že odporca porušil ustanovenia ZoOS z roku 2007, ktorý však na daný právny vzťah
nemožnoaplikovať.Enunciátmeritórnehorozhodnutiadefinitívneformulujesubjektívneprávoúčastníka.

Súd je preto povinný zisťovať, či znenie petitu zodpovedá konkrétnemu hmotnoprávnemu nároku a či
je zároveň dostatočne určitý, presný, úplný a vykonateľný (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
28.5.2012, sp. zn. 7 Cdo 122/2011).

Vo veci súd nariadil pojednávanie.

Navrhovatelia prostredníctvom zvoleného zástupcu prezentovali svoje vyjadrenia zhodne s návrhom.
Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe odôvodnili ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, teda naliehavý právny záujem na takejto žalobe netreba odôvodňovať.

Poukázali na ust. § 53 písm. a/ ZOS v zmysle ktorého, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej to podmienky alebo neprizná plnenie dodávateľovi z dôvodutakejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dôležitosť verejného záujmu, ktorá vyplýva
z ochrany spotrebiteľa čo bolo tiež viac krát judikované nielen Európskym súdnym dvorom aj Ústavným

súdom, NS SR, odôvodnený naliehavý právny záujem na akomkoľvek určení neprijateľnej zmluvnej
podmienky alebo aj iného porušenia práva spotrebiteľa priamo zo zákona. V konaní nejde o určenie
existencie alebo neexistencie právneho vzťahu, ale o určenie existencie alebo neexistencie inej právnej
skutočnosti a preto nie je potrebné preukázať naliehavý právny záujem. Na tomto určení vyplýva
naliehavý právny záujem priamo zo zákona z § 3 ods. 5 zák. o ochrane spotrebiteľa, konkrétne z

poslednej vety tohto ustanovenia, ktoré hovorí, že spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ust. týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, má právo na primerané
fin. zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá. V prvej časti petitu priamo poukazuje na konkrétne ust. zákona
o ochrane spotrebiteľa, ktoré boli týmto konaním odporcu porušené ktoré následne zakladajú právo
spotrebiteľa navrhovateľov na primerané fin. zadosťučinenie

Odporca uviedol, že úver bol v celom rozsahu dňa 12.5.2014 vyplatený, žaloba bola podaná 2.10.2014,
čiže päť mesiacov po zániku úverového vzťahu medzi žalobcami a žalovaným. V dôsledku toho
žalobcovia nemajú a to v čase teda podania žaloby ani v čase rozhodovania súdu aktívnu vecnú
legitimáciu na požadovanom určení, keďže už nie sú nositeľom hmotného práva, ktorého určenia sa v

konaní domáhajú. Následkom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie musí byť zamietnutie žaloby bez
jej vecného preskúmania. Zároveň popieral naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože
tento nevyplýva zo zákona ani z ust. 3 ods. 5 ZOS na ktorú poukázali žalobcovia, je to iba predpoklad
na prisúdenie primeraného fin. zadosťučinenia. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je
potrebné deklarovať podľa § 80 písm. c/ O.s.p.. Keďže žalobcovia už nie sú účastníkmi zmluvného

vzťahu, nemôžu sa domáhať určenia minulej skutočnosti a to, že v čase, keď tento vzťah existoval došlo
k porušeniu údajov, porušenia zmluvných povinností a takisto k určeniu toho, že zmluvy, ktorá bola
medzi nimi uzavretá a ktorá zanikla je v časti absolútne neplatná. Bez doloženej existencie naliehavého
právneho záujmu musí súd návrh podľa § 80 písm. c/ O.s.p. zamietnuť ako neprípustný a poukázali na
rozhodnutie NS SR uznesenie 1Cdo/44/2008 zo dňa 28.8.2009 s uznesenie NS SR 5MCdo/5/2011 zo

dňa 1.3.2012.
Zároveň uviedol, že mu nie je zrejmé, akým spôsobom mal uprieť navrhovateľom právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami, keď teda podali na súd žalobu, o ktorej sa v súčasnosti koná. Tiež
sa domáhajú určenia toho, že odporca sa voči ním, porušil ich práva vyplývajúce z § 3 ods. 3 a to je
to, že sa majú ako spotrebitelia právo voči porušiteľovi domáhať ochrany svojho práva, čo im tiež bolo

umožnené, čiže považuje žalobu jednak za neprípustnú a za nedôvodnú.
Vyslovil názor, že nemožno určovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky keď právny vzťah zanikol
s poukazom na § 53a Obč. zák., ktorý hovorí o tom, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, v skratke dodávateľ je
povinný sa zdržať jeho ďalšieho uplatňovania. Neplatnosť a neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorej

určenia sa domáhajú navrhovatelia, tak táto nebola žiadnym súdom určená ako neprijateľná, čiže táto
interpretácia ktorá bola použitá sa na daný prípad nevzťahuje.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav.

Súd v konaní oboznámil obsah rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi Dexia banka Slovensko a.s. a
navrhovateľom 1/ dňa 11.5.2005 podľa ktorej sa účastníci v zmysle ust. zák. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení a doplnení neskorších zák. v zmysle zák. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní dohodli na
rozhodcovskej zmluve tak, že všetky vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom
konaní rozhodcovským súdom so sídlom v Bratislave, ktorý je zriadený Asociáciou bánk. V spojení s

vyššie vykonaným dôkazom oboznámil aj závery vyjadrené v uznesení KS Žilina 9Co/320/2014-123,
ktorým KS zrušil uznesenie OS Žilina 18C/341/2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to v spojení s
konaním pred rozhodcom a právomocou súdu.

Nakoľko odporca nenamietal právomoc súdu podľa § 106 ods. 1 O.s.p. súd sa právomocou

rozhodcovského súdu a platnosťou rozhodcovskej zmluvy nezaoberal. V tejto súvislosti súd vychádzal
aj zo zásad spotrebiteľského konania pred rozhodcovskými súdmi podľa zák. č. 335/2014 Z.z..V súvislosti s uplatnenými nárokmi právny predchodca navrhovateľa pod obchodným menom Dexia
bankaa.s.uzavrelasnavrhovateľmiv1/a2/radeakodlžníkmizmluvuoposkytnutíhypotekárnehoúveru
č. 99/128/05. Výška úveru predstavovala sumu 720 000,- Sk na nadobudnutie budúcej nehnuteľnosti,

ktorá má byť špecifikovaná v dodatku k úverovej zmluve, ktorú uzavrie banka s klientom pred čerpaním
úveru alebo jeho časti.
V časti 4. bolo dohodnuté úročenie, pričom výška úrokov sa vypočíta podľa uplynulých dní na základe
360 dňového roka ako báza 365/360, resp. 366/360, pričom v zmluvné strany si dohodli revizibilnú
úrokovú sadzbu vo výške 5,01 % ročne od podpisu úverovej zmluvy, ktoré súčtom BRIBOR a úrokového

rozpätia, pričom podľa ods. 4.4.1 počiatočná výška BRIBOR je 2,41 % p. a., hodnota BRIBOR sa
pravidelne prehodnocuje, v rozhodujúci deň v hodnote BRIBOR platného dva pracovné dni pred
rozhodujúcim dňom, v prípade ak dva pracovné dni prejdú rozhodujúcim dňom, nebude hodnota
BRIBOR stanovená, použije sa hodnota BRIBOR platná v predchádzajúci pracovný deň, ak nebude
možné vyššie uvedeným spôsobom BRIBOR určiť, najmä z dôvodu mimoriadnej medzibankovej situácie
bude BRIBOR určený bankou v hodnote zodpovedajúcej sadzbe predaja 12 mesačných depozitov

obvyklej na bankovom trhu v deň úročenia BRIBOR bankou zaokrúhlene na dve desatinné miesta.
Úrokové rozpätie bolo dohodnuté vo výške 2,60 % ročne. V čl. 4.5 bolo uvedené, že v prípade ak klient
so zvýšením príslušnej úrokovej sadzby podľa bodu 4.4 úverovej zmluvy nesúhlasí, má právo do 30 dní
od oznámenia rozhodnutia banky o zmene úrokovej sadzby splatiť zostatok úveru s príslušenstvom. Na
toto mimoriadne splatenie sa nevzťahuje poplatok za predčasné splatenie úveru. Podľa čl. 4 úročenie,

bod 4.6 bolo v zmluve uvedené, banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa
bodu 4.4 úverovej zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta
môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených NBS. Pre
posúdenie zmeny miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu úverovej zmluvy
v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby

je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkom k úverovej zmluve. V čl. 4.6.1 bolo uvedené,
v prípade, ak klient so zvýšením príslušnej úrokovej sadzby nesúhlasí, má právo do 30 dní odo dňa
oznámenia rozhodnutia banky o zmene výšky úrokovej sadzby splatiť zostatok úveru s príslušenstvom.
Na toto mimoriadne splatenie sa nevzťahuje poplatok za predčasné splatenie úveru.
Ďalej v zmluve v čl. 5 boli dohodnuté poplatky a to 1.000 Sk za správu dokumentácie, jednorazový

poplatok 1440 Sk za poskytnutie úveru a poplatok za správu úverového účtu 40 Sk mesačne.

Súd zistil, že právny predchodca odporcu listom zo dňa 9.3.2012 oznámil navrhovateľovi 1/, že ku dňu
10.5.2012 uplynie doba fixácie úrokovej sadzby a čoraz viac klientov využíva možnosť získať nemennú
výšku úrokovej sadzby a tým aj rovnakú mesačnú splátku na obdobie troch až piatich rokov v roku 2011

túto možnosť uprednostní viac ako 80 % klientov a preto ju odporúčajú navrhovateľovi 1/ s tým, že zmena
znamená fin. istotu a stabilitu a bude zrealizovaná bez poplatku, pričom ponuka úročenia bola 4,79 %
p. a. na obdobie fixácie troch rokov a 4,79 % p. a. na obdobie fixácie piatich rokov. V prípade ak sa
rozhodne klient nevyužiť ponuku, bude od uvedeného dátumu úročený úver úrokovou sadzbou vo výške
5,21 % p. a. stanovenou na obdobie jedného roka a potom bude opäť prehodnotená, pričom úrokovú

sadzbu tvorí základná sadzba v hodnote EURIBOR ku dňu vyhotovenia oznámenia vo výške 1,56 %
ročne zaokrúhlene na dve desatinné miesta a úrokové rozpätie 3,65 % ročne.
Odporca (právny predchodca) ďalej listom zo dňa 14.6.2013 na adresu navrhovateľa 1/ v súvislosti s
dopitom navrhovateľa na stanovenie výšky úrokovej sadzby a rozpätia zo dňa 29.5.2013 reagoval na
žiadosťovysvetlenieúrokovejsadzbyauviedol,žebankapristúpilakzvýšeniuúrokovéhorozpätiapodľa

bodu4.6zmluvyakbodu4.5zmluvy2podľaktoréhojebankaoprávnenámeniťúrokovúsadzbuklientav
prípade, že dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika sa prejavila ako výsledok priebežného
monitoringu a následného interného prehodnocovania komplexných ukazovateľov návratnosti úveru,
ktoré banka skúma u každého úverového klienta v rámci takzv. behaviorálneho scoringu (marketing a
analýza správania zákazníkov s analýzou minulého správania sa klienta, najmä s analýzou ich platobnej

morálky a správanie sa pri transakciách - poznámka súdu) , pritom pre posúdenie miery rizika klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu úverovej zmluvy, v porovnaní so skutočnosťami platnými
v čase vykonávanej zmeny. Získané výsledky boli podkladom pre uvedenú úpravu úrokovej sadzby.
K úprave úrokového rozpätia banka pristupuje výlučne na základe výsledkov merania uvedených
parametrov, používa vlastné interné matice, ktoré z dôvodu kompetetívnej ochrany banka nezverejňuje

aninesprístupňuje.Vzhľadomnatietoskutočnostinemôžeposkytnúťpodkladynazákladektorýchbanka
v súlade so zmluvami prijala rozhodnutie o zmene úrokovej sadzby.Ďalej listom odporcu zo dňa 10.3.2014 bolo odporcovi oznámené, že dňa 12.5.2014 uplynie doba fixácie
úrokovej sadzby s ponukou úročenia úveru na dlhšie obdobie a to úrokovou sadzbou 3,4 % ročne na
obdobie troch rokov a 3,9 % na obdobie fixácie piatich rokov s možnosťou navýšenia úveru až o 7.200

eur. V prípade rozhodnutia nevyužiť ponuku bude od tohto dátumu úročený úver sadbou 4,79 % ročne
stanovenou na obdobie jedného roka a potom bude opäť prehodnotená s tým, že výšku úrokovej sadzby
tvorí úroková sadzba v hodnote EURIBOR ku dňu oznámenia 0,55 % ročne a úrokové rozpätie 4,24
% ročne.

Na uvedený list a ponuku odporcu reagovali navrhovatelia listom zo dňa 20.3.2014, ktorým oznámili
odporcovi, že na základe preverenia okolnosti za ktorých bola jednostranne zmenená úroková sadzba
úverových zmlúv o poskytnutí úveru č. 99/128/5 a zmluva o poskytnutí úveru 02/262/08, ktoré boli
pôvodne dojednané s Dexia banka v súlade s podmienkami, ktoré boli zmluvne dojednané a prestali
sa uplatňovať pri jednostranne zmenených úrokových sadzbách vyzvali odporcu, aby najneskôr do
19.4.2014 vrátil všetky neoprávnene navýšené sumy v súvislosti s jednostranným navýšením úrokovej

sadzby. List bol prijatý odporcom 20.3.2014.

Odporca listom zo dňa 23.4.2014 v súlade s výzvou zo dňa 24.3.2014 opätovne uviedol, že banka
pristúpila k zmene úrokového rozpätia podľa bodu 4.6 zmluvy 1 a bodu 4.5 zmluvy 2, podľa ktorého je
banka oprávnená meniť úrokovú sadzbu klienta, v prípade, že dôjde k zmene miery rizika, pričom banka

je oprávnená zmenu uskutočniť automaticky bez dodatku k zmluve.

Následne navrhovatelia v 1/ a 2/ rade oznámili odporcovi listom z 24.4.2014, že žiadajú o splatenie úveru
99/128/05 a to vzhľadom na nedodržanie zmluvných podmienok ako aj nezosúladenie a nevrátenie
neoprávnene navýšených súm a sú nútení splatiť celý svoj úver ku dňu zmeny úrokovej sadzby.

Na základe žiadosti navrhovateľov odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 18.4.2013 im potvrdil, že
odporca 1/ riadne a včas splácal úver a ku dňu 18.4.2013 neeviduje banka na uvedenom úvere žiadne
omeškané splátky.

Súd v konaní oboznámil aj odpoveď Národnej banky Slovenska pre Asociáciu bankových klientov zo
dňa 19.5.2014 s tým, že NBS poukázala na ust. § 75 ods. 6 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, kde
je zákaz požadovať úhradu úrokov, poplatkov a iných nákladov za uvedených okolností a povinnosť
oznámiť klientovi určené skutočnosti a údaje a tiež lehota na toto oznámenie s tým, že obsah citovaného
ust. o bankách, zmluvné dojednania sú rôzne, banka nemôže ust. § 75 ods. 6 zák. o bankách vyvodiť,

že toto ust. mení obsah záväzkového vzťahu tak, že zmluvné dojednanie o čase prehodnotenia výšky
úrokovej sadzby sa posúva o dva mesiace dopredu.

Rovnako súd oboznámil aj odpovede MS SR Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich Asociácii bankových klientov ako odpoveď a

to osobitne s uvedením odpovede na obchodné podmienky pre hypotekárne a iné úvery, zabezpečené
nehnuteľnosťouPrimabankaSlovenskoa.s.,kdebolivyjadrenénázoryospôsobeníhrubejnerovnováhy
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, rovnako ako v odpovediach na práva banky
jednostranne meniť výšku úrokov z omeškania, zmluvné pokuty, zabezpečenia a k práve banky
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu.

V konaní sa žalobou domáhali navrhovatelia dvoch nárokov. Prvou časťou petitu je, že odporca porušil
ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov podľa § 3 ods. 5; § 3 ods. 3; § 4 ods.
1 písm. c) a d); §4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 8 prvej vety; § 4 ods. 6; § 5 ods. 1; § 7 ods. 1; §7 ods.

2 písm. a) a b); § 7 ods. 4; § 8 ods. 1 písm. c), d) a g); §8 ods. 4; §8 ods. 2 písm. b); § 8 ods. 3; § 9
písm. f), g), h), i) a j); a ustanovení § 53 ods. 1; § 53 ods. 4 písm. i); §54 ods. 2; § 54 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
Ďalej sa domáhal určenia, že ustanovenie bodu 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 zo dňa
10.05.2005 uzatvorenej medzi žalobcami a žalovaným v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom

meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta.
Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel
stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce
skutočnosti platné v čase podpisu Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v časevykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky, bez
dodatkov k Úverovej zmluve.“ je neprijateľná zmluvná podmienka a absolútne neplatné.

Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s
cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho
konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených

porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

K odporcom namietanej aplikácii zákona č. 250/2007 Z.z. súd poukazuje na skutočnosť, že citovaným
zákonom došlo k zrušeniu zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom podľa pôvodného
zákonasamaliprizmenedokončiťlenprebiehajúcekonania.Navšetkyplatnéprávneúkonysaaplikoval
zákona, pričom bolo povinnosťou poskytovateľa služieb (veriteľa) dať zmluvy do súladu s platnými
právnymi predpismi. Teda aj mal navrhovateľ v zmluve neprijateľné zmluvné podmienky, mal zmluvu

či všeobecné podmienky upraviť tak, aby takéto ustanovenia neobsahovali. O uvedenom svedčia aj
prechodné ustanovenia zákona pri prechodných ustanoveniach.

Vo vzťahu k prvej časti petitu súd je názoru, že na určení zákonných ustanovení, ktoré mal porušiť
odporca nemajú navrhovatelia v 1/ a 2/ rade naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby.

Súd súhlasí s navrhovateľmi, že podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. je možné sa domáhať určenia
porušenia práv spotrebiteľa a rovnako, ak na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej ZOS a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

Súd sa stotožňuje s názorom odporcu o nedostatku materiálnej vykonateľnosti petitu, keďže
predmetom požadovanej súdnej ochrany nemôže byť konštatovanie porušenia zákonných ustanovení,
t.j. objektívneho práva, ale konkrétneho subjektívneho práva ako aj to, že predpokladané porušenie
zákona sa musí nevyhnutne odraziť v právnej sfére žalobcu a v porušení subjektívneho práva,
ktoré je obsahom konkrétneho právneho vzťahu ako aj to, že výrok súdneho rozhodnutia musí

reflektovať na konkrétny hmotnoprávny stav, a nie deklarovať porušenie zákonných ustanovení bez
bližšej konkretizácie porušeného práva a teda že žalobný výrok č. 1 je čo do svojho obsahu a
požadovaného určenia súdnej ochrany absolútne absurdným, procesne neprípustným a nesprávne
zvoleným prostriedkom právnej ochrany.

Domáhanie sa ochrany práva a úspešné uplatnenie práva však neznamená konštatovanie porušenia
presne označených paragrafových znení zákona ale úspešné uplatnenie nároku z práv spotrebiteľa, v
tomto súdenom prípade zákaz uplatňovania jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby z dôvodu zmeny
miery rizika dlžníka, prípadne iných práv. Totiž práve aplikáciou určitej neprijateľnej zmluvnej podmienky,
príp. nekalej obchodnej praktiky a pod., môže dôjsť k porušeniu viacerých ustanovení zákonov, prípadne

spotrebiteľ sa môže domáhať nárokov z viacerých ustanovení zákona, avšak stále ide o to isté porušenie
práva spotrebiteľa. Pri ochrane práv spotrebiteľa sa musí spotrebiteľ vždy domáhať práva vymedzeného
skutkovo, (napr. zákazu zdržať sa používať určitú zmluvnú podmienku, určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, vydania bezdôvodného obohatenia, určenia neplatnosti právneho úkonu a pod.,) nie odkazu
na ustanovenie zákona (napr. že bolo porušené právo podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z.). Okrem

toho, čo už súd uvádzal, že určitým porušením právnej povinnosti môže dôjsť k naplneniu viacerých
hypotéz právnych noriem, obdobne ako pri jednočinnom súbehu trestného činu, pre účastníkov a pre
všetky orgány je záväzný výrok právoplatného rozsudku (§ 159 ods. 2 O.s.p.).. Pokiaľ by súd rozhodol,
že odporca porušil práva len s odkazom na jednotlivé zákonné ustanovenia, takýto rozsudok by bol
nevykonateľný, bez významu a teda aj tým bez akéhokoľvek významu pre navrhovateľa. Totiž takýto

výrok nemôže slúžiť len ako prostriedok pre uplatnenie nároku na finančné zadosťučinenie, ale musí
poskytnúť faktickú ochranu právu alebo priznať nárok spotrebiteľovi. Práve finančné zadosťučinenie
je primárne náhradou ujmy utrpenej porušením práva - reparáciou a až následne sankciou. Finančné
zadosťučinenie nemôže byť primárnym cieľom.Súd z uvedeného dôvodu návrh navrhovateľov v 1/ a 2/ rade na určenie, že odporca porušil práva
žalobcov ako spotrebiteľov vyplývajúce im ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a

o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
podľa § 3 ods. 5; § 3 ods. 3; § 4 ods. 1 písm. c) a d); §4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 8 prvej vety; § 4 ods.
6; § 5 ods. 1; § 7 ods. 1; §7 ods. 2 písm. a) a b); § 7 ods. 4; § 8 ods. 1 písm. c), d) a g); §8 ods. 4; §8
ods. 2 písm. b); § 8 ods. 3; § 9 písm. f), g), h), i) a j); a ustanovení § 53 ods. 1; § 53 ods. 4 písm. i); §54
ods. 2; § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ako nedôvodný zamietol.

Súd sa ďalej zaoberal návrhom navrhovateľov, že ustanovenie bodu 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č.
99/128/05 zo dňa 10.05.2005 uzatvorenej medzi žalobcami a žalovaným v znení: „Banka má právo
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene
miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy
Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika

KlientasúrozhodujúceskutočnostiplatnévčasepodpisuÚverovejzmluvyvporovnanísoskutočnosťami
platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť
automaticky,bezdodatkovkÚverovejzmluve.“jeneprijateľnázmluvnápodmienkaaabsolútneneplatné.

Čo je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, je dané najmä ust. § 53 ods. 4 Obč. zák.

a judikatúrou súdov či iných orgánov poverených dozorom nach ochranou práv spotrebiteľov.

Podľa § 53 ods. 4 Obč. zák., za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi

to neumožňujú,
g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,

j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú
na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane
obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,

n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,
o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú
právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,

p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
r) umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok
ustanovených osobitným zákonom,s) požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane
vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o
zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa,

t) požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere
nesleduje záujmy spotrebiteľa,
u) požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy
bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,
v) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy

preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie.

Súd rozborom zmluvného ustanovenia bodu 4.6. Zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi
účastníkmi „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v
prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým

so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre
posúdeniezmenymieryrizikaKlientasúrozhodujúceskutočnostiplatnévčasepodpisuÚverovejzmluvy
v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je
Banka oprávnená uskutočniť automaticky, bez dodatkov k Úverovej zmluve.“ zistil, že uvedené zmluvné
ustanovenie umožňuje meniť ustanovenia zmluvy o hypotekárnom úvere jednostanne len na základe

vôle veriteľa.
Súd samotnú podstatu ustanovenia nespochybňuje, pretože všeobecne miera rizika, ktorá sa zisťuje
štatistickými metódami, aplikačným a následne behaviorálnym scoringom klienta, fakticky predstavuje
hodnotenie jeho schopnosti splácania úveru a bonity, obdobne ako vyhodnocovanie v predzmluvných
vzťahoch. V tomto rozsahu určité práva dávajú veriteľovi a právne normy, najmä pokles hodnoty

zabezpečenia a pod.. Teda ak banka zistí vyššiu mieru rizika, je pre dlžníka vo väčšine výhodnejšie
uplatnenie vyššej úrokovej sadzby, ako prípadné odstúpenie od zmluvy s povinnosťou vrátenia zostatku
úveru. Vyššie riziko na strane klienta znamená aj vyššiu mieru možnosti, že úver nebude riadne splatený
ako aj zníženú likviditu banky. Ani takéto oprávnené záujmy veriteľa ho však nemôžu oprávniť k tomu,
aby sám mohol takéto práva aplikovať, najmä ak nie sú od počiatku úplne a jasne stanovené a dlžník

nemá možnosť s nimi vysloviť nesúhlas. Žiadne oprávnenie veriteľa tak široké, aby sa mohol správať
svojvoľne a podľa vlastného uváženia meniť zmluvné ustanovenia, ktorými je aj dohoda o určení výšky
úrokov. Pre ospravedlnenie takéhoto správania sa, teda jednostrannej zmeny zmluvných podmienok,
nie je postačujúce to, že dlžník má možnosť v určitej lehote vrátiť všetky prostriedky a takýmto účinkom
zabrániť. Totiž nie vždy je dlžník schopný v určitej pomerne krátkej lehote, najmä pri skutočne zhoršenej

bonite, obstarať hotovosť na úhradu záväzku či získať nový úver za prijateľných podmienok. Totiž nie
len veriteľ, ale aj dlžník pri obstarávaní úveru kalkuluje s určitou časovou návratnosťou. Dlžník dokonca
vzhľadom na nemožnosť jednorazového vrátenia prostriedkov ani nemusí byť schopný odstúpiť od
zmluvy a bude musieť akceptovať zvýšenie úrokovej sadzby. V prípade zvýšenia -bonity, má veriteľ
najmä prípade omeškania, právo odstúpiť od zmluvy (default). Popri tom hypotekárny úver musí byť

zabezpečený nehnuteľnosťou, z ktorej je možné viac či menej uhradiť zabezpečovanú pohľadávku.

V danom prípade súd zistil, že možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby bola stanovená
na zmenu miery rizika Klienta najmä (nie však výhradne) so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa
pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Národná banka Slovenska však podľa vedomostí

súdu nestanovuje kritéria hodnotenia klienta, ale kritériá pre postup banky pri správe rizík, teda voči
širšiemu okruhu klientov a produktom. Preto na takýto postup nie je možné aplikovať nejaké nariadenie
zverejnené vo vestníku a pod., ktoré by jasne mohlo stanoviť rozdiel v miere rizikovosti a miere zvýšenia
úrokového rozpätia. Pre takýto postup nejestvuje stanovenie výpočtu a ani posudzovania kritérií rizík a
vytvára svojvôľu pre veriteľa.

Preto podľa názoru súdu skutočne ustanovenie, kde je umožnené veriteľovi právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu nad zmluvne dohodnutý výpočet v prípade, ak dôjde k zmene miery
rizika Klienta, ktorá môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel
stanovených Národnou bankou Slovenska, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko umožňuje

veriteľovi svojvoľný postup.

Aj keď ust. čl. 4.4 a čl. 4.6 sa môže zdať na prvý pohľad totožné, pri výpočte výšky úroku v ust.
čl. 4.4. je pevne stanovený výpočet umožňujúci dlžníkovi zistiť povinnosti a práva, v čl. 4.6 je právozvýšenia výslovne ponechané na ľubovôli veriteľa bez možnosti overenia si jeho postupu a zistenia práv
a povinností dlžníka (odkaz najmä na neexistujúcu právnu úpravu, avšak aj iné nedefinované práva).

Uvedený názor sa odrazil v postupe odporcu, ktorý nemožno hodnotiť inak ako svojvoľný. Ani po
viacerých žiadostiach dlžníkov (navrhovateľov) veriteľ neozrejmil dôvody svojho konania a uplatnenia
nárokov z čl. 4.6 zmluvy. Odkaz veriteľa na obchodné tajomstvo výpočtu je úplne neadekvátny, ak by
mal postupovať podľa určitého pokynu nariadeného NBS pre všetky peňažné ústavy na území SR. V
danom prípade spôsob hodnotenia nemôže byť jedinečnou uchovávanou informáciou. Naviac podľa

navrhovateľmi predloženými potvrdeniami samotného odporcu, súd nezistil v ich správaní také zmeny,
ktoré by vyvolali zmenu miery rizika, najmä omeškania s plnením platieb, zníženie hodnoty zálohy,
zvýšenie miery zadlženia, strata bonity, príjmov či zvýšenie výdavkov. Skutočne návrh odporcu na
zvýšenie sumy úveru bez preukázania účelovosti pôsobí protichodne k jeho tvrdeniam o zvýšenom
riziku.

Súd súhlasí s názorom navrhovateľa s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-92/11,
podľaktoréhočlánky3a5smernice93/13vspojenísčlánkom3ods.3smerniceEurópskehoparlamentu
a Rady č. 2Q03/S5/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom,
ktorou sa ruší smernica 98/30/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia, či štandardná
zmluvná podmienka, ktorou si dodávateľ vyhradí právo meniť poplatky za dodávky plynu, spĺňa alebo

nespĺňa požiadavky dobrej viery, rovnováhy a transparentnosti stanovené v týchto ustanoveniach, má
zásadný význam či zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a spôsob zmeny týchto poplatkov,
aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať prípadné zmeny týchto
poplatkov. Nedostatok informácií v tejto súvislosti pred uzavretím zmluvy v zásade nemožno nahradiť len
tým, že spotrebitelia budú v priebehu realizácie zmluvy v dostatočnom predstihu informovaní o zmene

poplatkov a o ich práve zmluvu vypovedať, ak s touto zmenou nesúhlasia" ako aj rozsudok Súdneho
dvora vo veci C- 26/13 z 30.apríla 2014, kde rozhodol, že informácie pred uzavretím zmluvy o zmluvných
podmienkach a dôsledkoch tohto uzavretia majú zásadný význam pre spotrebiteľa. Najmä na základe
týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či sa chce zmluvne zaviazať podnikateľovi v súlade
s podmienkami, ktoré tento podnikateľ vopred pripravil... ...Požiadavka transparentnosti zmluvných

podmienok stanovená smernicou 93/13 by teda nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť
z formálneho a gramatického hľadiska. Naopak, vzhľadom na to, že ako bolo uvedené v bode 39
tohto rozsudku, systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň
informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať široko... ...z článkov 3 a 5 smernice

93/13, ako aj z bodu 1 písm. j) a l) a bodu 2 písm. b) a d) prílohy tejto smernice vyplýva, že v
súvislosti so splnením požiadavky transparentnosti má zásadný význam odpoveď na otázku, či zmluva
transparentným spôsobom uvádza dôvod a podrobnosti mechanizmu zmeny cudzej meny, ako aj vzťah
medzi týmto mechanizmom a mechanizmom upraveným ostatnými podmienkami zmluvy týkajúcimi sa
poskytnutia úveru, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať

prípadné hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú.

Možnosť jednostranne zvýšiť úrokovú sadzbu z dôvodu zmeny rizikovosti klienta bez úplne a jasne
vymedzených pravidiel, zobrazené aj v netransparentnom konaní odporcu, ktoré je toho úplným a
vyčerpávajúcim príkladom, je skutočne veľmi skutkovo obdobná podstate vyššie uvedených rozhodnutí

a súd ju skutočné považuje za veľmi netransparentnú, jednostatne výhodnú pre veriteľa a výrazne
poškodzujúcu práva dlžníka - spotrebiteľa, nakoľko veriteľ má možnosť z tohto dôvodu svojvoľne meniť
zmluvné podmienky v podstatnej časti zmluvy, teda vo výške úrokov.

Hoci navrhovatelia si okrem uplatnenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky neuplatnili žiadne iné

nároky okrem finančného zadosťučinenia, podľa názoru ani takéto určenie zmluvnej podmienky po
ukončení zmluvného vzťahu nie je v rozpore so zákonom a bez naliehavého právneho záujmu, nakoľko
napríklad navrhovatelia skutočne nemusia vedieť určiť sumu o ktorú na základe takejto podmienky
zaplatili viac, nakoľko vyššími splátkami sa pri nezmenenej úrokovej sadzbe mala hradiť väčšia časť
istiny, pričom následne sa suma jej zostatku znižovala, čím sa priamoúmerne znižovala aj suma

úrokov a teda takéto splátky vôbec nekorešpondujú s anuitnými splátkami a ich členením. Zároveň na
základe vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa môžu domáhať vydania určitých nárokov voči
veriteľovi, prípadne spotrebiteľ sa vyslovením neprijateľnosti zmluvnej podmienky môže aj preventívne
brániť pred uplatnením určitých nárokov voči nemu zo strany veriteľa. Preto v určitom rozsahu, ak takétonároky nie sú premlčané, má spotrebiteľ legitímne právo domáhať sa takéhoto určenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Súd poukazuje aj na to, že k ukončeniu zmluvného vzťahu môže dôjsť aj zo
strany veriteľa a aj v týchto prípadoch, keď sa veriteľ domáha nárokov voči spotrebiteľovi z ukončeného

právneho vzťahu, súd môže judikovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky ak keď zmluvný vzťah
zanikol. Nemožno opomenúť skutočnosť, že zánik právneho vzťahu bol priamym následkom uplatnia
neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Nakoľko neprijateľná zmluvná podmienka je automaticky pre rozpor zo zákonom podľa ust. § 39 Obč.

zák. neplatná, súd návrhu v tejto časti vyhovel a určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky ako aj jej
neplatnosť.

Súd k ostatným odkazom navrhovateľa na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky, ako nedostatok
slobody vôle, nezrozumiteľnosť odkazuje, že ak by určité ustanovenie bolo nezrozumiteľné, nebolo
uzavreté slobodne a vážne a tým neumožňovalo naplnenie práv a povinností, nemohlo by byť ani

absolútne neplatné pre rozpor so zákonom a ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože by nebolo
platné od počiatku a nebolo by možné dôjsť k záverom o jeho neprijateľnosti. Súd však z dôvodov
hospodárnosti konania a vzhľadom na vyššie uvedené závery nepovažoval za potrebné sa bližšie týmito
názormi zaoberať.

Súd po úspešnom uplatnení práva navrhovateľov ako spotrebiteľov podľa § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z.z. priznal navrhovateľom v 1/ a 2/ rade ako spoludlžníkom aj spoločne a nerozdielne voči
odporcovi právo na finančné zadosťučinenie. Pri určení jeho výšky sa spravoval úvahou odvíjajúc
sa jednak od skutočnosti, že odporca uplatnil nároky voči navrhovateľom ako spotrebiteľom z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky, skutočnosť, že uplatnenie nárokov viedlo k ukončeniu právneho

vzťahu, vzhľadom na skutočnosť, že práve aplikovaním neprijateľnej zmluvnej podmienky utrpeli
navrhovateliaakospotrebiteliaujmuanajejprekonaniemuselinevyhnutnevynaložiťďalšienáklady.Súd
preto priznal navrhovateľom nárok určený úvahou súdu vo výške 5% z požičanej sumy, teda v rozsahu
zodpovedajúcom približne úrokom za jeden rok, teda vo výške 36.000,- Sk čo zodpovedá 1.194,98 eur
(uvedený nárok zároveň predstavuje 25 násobok poplatku za poskytnutie úveru).

Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti priznal navrhovateľom finančné zadosťučinenie vo výške
1.194,98 eur a návrh vo zvyšku zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že vzhľadom na úspešnosť viacerých
nárokov 2/3 vo vzťahu k 1/3 neúspechu im priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 1/3.

Navrhovatelia si uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony vo výške 180,93 eur
+ režijný paušál a náhrady straty času z Martina do Žiliny a späť.
Súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške
1/13 výpočtového základu t.j. 64,53 eur + 8,39 eur náhrada paušálnych výdavkov podľa § 16 ods. 3

cit. vyhl.. Zároveň priznal navrhovateľom aj náhradu straty času avšak len za dve začaté polhodiny, pri
jednej polhodine za cestu Martin - Žilina a jednu polhodinu späť, 2 x 13,98, spolu 55,92 eur. Súd celkovú
náhradu 201,79 eur krátil na rozsah 1/3. Súd zaviazal odporcu na náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške 67,25 eur a podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal odporcu na účet právneho zástupcu navrhovateľov.

Nakoľko navrhovatelia v v1/ a 2/ rade boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2
písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb., súd podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Z. z. zaviazal odporcu na zaplatenie
súdneho poplatku vo výške 99,50 eur podľa pol. 1 písm. b/ prílohy zák. č. 71/1992 Zb..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované

dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).