Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/326/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234408
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234408.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
7C/302/2012-92 zo dňa 24. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval
okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom.
V súvislosti s meritórnym posúdením veci okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov

vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku. Vychádzal zo skutočnosti, že vo veci tamojšieho súdu
sp. zn. 24Er/3493/2011 na základe exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) bola dňa 19.7.2011
exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd
vykonal procesné úkony a dňa 19.7.2012 túto žiadosť zamietol a exekučné konanie zastavil.
Následne okresný súd konštatoval, že v dotknutej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá pre zistený rozpor so zákonom, pričom v takom prípade neplatí zákonná lehota 15 dní,
ktorá je určená pre pozitívne rozhodnutie, t.j. pre udelenie poverenia. Taktiež platí, že predmetná lehota

je aplikovateľná len v prípadoch, ak pri exekučnom titule nejde o výnimku podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku (ďalej len EP), t.j. rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnom
prípade). Zároveň za významnú okresný súd považoval aj povinnosť exekučného súdu preskúmať
materiálnu správnosť/vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pričom spotrebiteľské spory vykazujú
(vzhľadom na osobitnú pozornosť venovanú ochrane spotrebiteľov) zvýšenú náročnosť v rovine právnej
i časovej. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval podklady pre svoje rozhodnutie, tieto hodnotil a
právne posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a takúto činnosť nie je

možné považovať za nesprávny úradný postup, lebo svoje vyjadrenie našiel (opísaný postup) v súdnom
rozhodnutí. Vzhľadom na tieto okolnosti dĺžku konania v trvaní 12 mesiacov nepovažoval okresný
súd za neprimeranú. V tejto spojitosti poukázal na závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu SR -
napr. sp. zn. II. ÚS 520/2012 (vyvolané práve postupom navrhovateľa), podľa ktorej pri zohľadnenínavrhovateľom iniciovaného vysokého počtu exekučných vecí, je možné akceptovať relatívne dlhšiu
dobu trvania dotknutých konaní.
Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku zodpovednosti za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný postup exekučného
súdu. S ohľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia (všetkých) podmienok zákonnej zodpovednosti
štátu za škodu pri výkone verejnej moci považoval za nehospodárne dokazovanie ohľadne splnenia
ďalších podmienok.
O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.

tak, že procesne neúspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tento si daný procesný nárok
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný
súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu,
k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval,
že nebol oboznámený s vyjadrením protistrany. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov

nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Zároveň si okresný súd obsah a rozsah dokazovania určil (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z

rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania

práva na nestranný súd.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr. mal konštatovať, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Dodal, že bolo potrebné sa zaoberať všetkými zložkami nesprávneho
úradného postupu. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby

predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd svoje

rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie
neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel
žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadakontradiktórnosti však pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné

naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V
tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred
súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 24.2.2014) prvostupňový súd určil 22.1.2014 a právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 27.1.2014. navrhovateľ svoju neprítomnosť na
dotknutom pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil. Okresný súd nadväzne správne vykonal
pojednávanie (aj) v neprítomnosti navrhovateľa. Odlišné chápanie ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.
by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k

odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993)
a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Vyjadrenie odporcu bolo navrhovateľovi (spolu s predvolaním na termín pojednávania) doručené dňa
27.1.20143; t.j. do termínu pojednávania mal dostatok času sa s ním oboznámiť a (aj v prípade

eventuality neúčasti na pojednávaní) naň reagovať. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka
navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam protistrany. Navrhovateľ bol zároveň
v predvolaní na pojednávanie riadne poučený i podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval

v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v žiadosti o
odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 317/2013 z

25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.
Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,

resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie
bolo (aj) oboznámením podstatného obsahu fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp.
zn. 24Er/3493/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky
exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia (č.l. 96 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadným dôkazom, na základe ktorého okresný
súd dospel k svojmu záveru, je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný
navrhovateľ.
Úplne zmätočnou je odvolacia argumentácia, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania „za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe“. V súdenej veci je totiž

nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo a odporca sa k veci vyjadril (na inom mieste to uvádza
sám odvolateľ). Takisto bezpredmetnou je námietka týkajúca sa predčasnosti rozhodnutia z titulu návrhu
na prerušenie konania. V súdenej veci navrhovateľ takýto procesný návrh totiž nepodal.

Ohľadne samotného meritórneho posúdenie prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna úvaha/
protiargumentácia vo vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu
návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov

(napr. chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci, v ktorej je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, súvislosti aplikácie spotrebiteľskej ochrany, dôvody, pre ktoré v dotknutej exekučnej veci
„neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia), na ktorých okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu.
Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu

účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie
na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí, že
nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje so skutkovými zisteniami, na ktorých je

založené napadnuté rozhodnutie. Ide tak o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích
dôvodov. Naproti tomu odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu spĺňa všetky zákonom stanovené
náležitosti.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý

rozsudok preto vo veci samej potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal.Odvolateľ
- navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v danej
súvislosti nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.