Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/117/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114212202
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4114212202.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek senátu

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting s.r.o.,
so sídlom Praha - Nové Město, Politických vězňů 1272/21, Česká republika, IČO: 264 29 705, zast.
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: V. G., nar.
XX. XX. XXXX, bytom T., H. XXX/X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu VŠEOBECNÁ
OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO: 42 362 962, zast.
JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom so sídlom Bratislava, Zámocká 36, o zaplatenie zmenkového
úroku a zmenkovej odmeny, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27.

01. 2016 č. k. 14C/80/2014-70 takto

r o z h o d o l :

Odvolací rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania
p o t v r d z u j e .

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa podaný formou tlačiva podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa voči odporcovi domáhal

zaplatenia zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo súm v návrhu špecifikovaných, 6 % ročného
úroku zo zmenkových súm v návrhu špecifikovaných a zaplatenia zmenkovej odmeny vo výške 1/3 %
zmenkových súm, teda 3,80 eura na tom základe, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo
zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 20. 04. 2010 na zmenkovú sumu 1138,87 eura a zmenkový úrok vo
výške0,25%denneod01.10.2010,indosantpredložilzmenkunazaplatenie,pričomvystaviteľdoposiaľ
zaplatil sumu 1282,01 eura. Ďalším výrokom konanie v časti zmenkového úroku vo výške 0,19% denne
zastavil. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Dôvodil, že je oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri
vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo vydanie zmenky
predvídané.Vprípadezistenýchnedostatkovjepovinnýkonštatovaťrozporprávuplatnenýchzozmenky
so zákonom, čím napĺňa príkaz vyplývajúci z ochrany práv spotrebiteľa. Pri svojom rozhodovaní vyšiel
zo zistenia, že odporca dňa 20. 04. 2010 uzavrel so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava

zmluvu o úvere č. 406000057, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 500 eur a tento sa
odporca zaviazal zaplatiť spolu s poplatkom vo výške 420 eur, t. j. celkovo čiastku 920 eur v 10-ich
mesačných splátkach po 92 eur počnúc dňom 17. 05. 2010. V zmluve nie sú uvedené úroky z úveru ani
RPMN a odporca podpisom na nej v osobitnom rámčeku potvrdil prevzatie finančných prostriedkov. Vovšeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), v bode 14 je obsiahnutá dohoda o
vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho z úverovej
zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma

a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na
prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že
ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Zo zmenky vystavenej odporcom dňa 20. 04. 2010 na rad

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava zistil, že do nej bola vpísaná suma 1.138,87 eura a zmenkový úrok
0,25 % denne od 01. 10. 2010. Zmenka bola splatná pri predložení s doložkami „bez protestu“ a „na
platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a nachádza sa na nej číslo zmluvy 406000057. Práva
vyplývajúce zo zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava prevedené rubopisom
na navrhovateľa. Poukázal tiež na skutočnosť, že v exekučnom konaní Okresného súdu Nitra sp.
zn. 7Er/1397/2012 sa POHOTOVOSŤ s.r.o. ako oprávnená domáhala voči odporcovi ako povinnému

vymoženia pohľadávky a v tomto konaní bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutá. Právne svoje rozhodnutie oprel o článok 2 písm. a, článok 3 ods. 1, 3
Smernice 93/13/EHS, § 39, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/ Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „OZ“), § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zák.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere, a tiež

článok I § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 5 ods. 1- 3, § 48 ods. 1 bod 2 zák. č. 191/1950 Zb. Zákona
zmenkovéhoašekového. Spoukazomnavyššiecitovanéustanovenia,bod14všeobecnýchpodmienok
poskytnutiaúveru-dohodaovyplnenízmenky,akoajzhodučíslauvedenéhonazmenkesčíslomzmluvy
o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi
v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere, dospel k

záveru, že zmenka predložená navrhovateľom bola vystavená odporcom ako zabezpečovacia zmenka
k zmluve o úvere č. 406000057, pričom bola vystavená v súlade s bodom 14 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru ako blankozmenka. Zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy
bol do zmenky doplnený dodatočne, o čom svedčí aj iný spôsob vyplnenia týchto údajov (technickými
prostriedkami). Argumentoval, že vo všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise

úverovej zmluvy resp. pri prevzatí úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu, ale v danom
prípade, keďže ide o spotrebiteľský úver, je však uhradzovacia funkcia vylúčená vzhľadom na výslovný
zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo šekom ustanovený v § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských
úveroch, na rozdiel od zabezpečovacej funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými
úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01. 01. 2011. Preto zmenku predloženú navrhovateľom, ktorá

bola nesporne vystavená v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru odporcovi, považoval len za
zabezpečovaciu zmenku, nie za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu odporkyne.
Posudzoval teda, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a
teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. V tomto smere argumentoval, že predmetná
zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v §

52 Občianskeho zákonníka. V zmluve síce bol označený údaj, že odporcovi sú finančné prostriedky
poskytnuté na výkon zamestnania, avšak na pojednávaní odporca potvrdil, že peniaze z úveru nepoužil
na výkon zamestnania. Mal preto za preukázané, že odporca určite pri uzatváraní a plnení zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preskúmal zmluvu a
zistil, že v nej nie je uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ani o priemernej

RPMN, čo boli v čase uzatvárania tejto zmluvy povinné údaje vyžadované Zákonom o spotrebiteľských
úveroch a ich neuvedenie má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatku (§
11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.). Navyše dodal, že zmluva spolu so všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru je koncipovaná tak, že je v nej významná nerovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa, čo je vidno najmä v ustanoveniach o zabezpečovacích

prostriedkoch - spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej
zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka. Tiež v
samotnej zmluve je uvedené, že dlžníkovi bola poskytnutá suma 500 eur a v 10 mesačných splátkach
ju má vrátiť zvýšenú o poplatok 420 eur, čo predstavuje vyše 97 % ročný úrok z požičanej istiny.
Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach

zmluvy sa celá zmluva prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Na základe uvedeného nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky
podľa bodu 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnenábola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe
takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Dodal, že v danom prípade považuje súd
dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k)

Občianskeho zákonníka, pretože táto jednak nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, a bola
súčasťou jednoliateho uceleného textu všeobecných podmienok, ktoré sú navyše napísané drobným
ťažko čitateľným písmom, preto je tu dôvodná pochybnosť o tom, či vôbec spotrebiteľ bol o tejto dohode
oboznámený. Záverom uviedol, že predloženú zmenku veriteľ nemohol prijať ani ako zabezpečovací
inštitút, pretože zmenka bola vyplnená podstatne vyššou zmenkovou sumou než pripúšťa ustanovenie

zákona § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmenková suma v čase vyplnenia
je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške
maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru, čo však v danom prípade nie je splnené,
keď zmenková suma je vo výške 1138,87 eur a odporca mal vrátiť celkovo sumu 920 eur (istina s
poplatkom). K zmenkovému úroku 0,25 % denne, čo je 91,25 % ročne skonštatoval, že uvedený úrok
je v právnom štáte neakceptovateľný, keďže znamená pre dlžníka ďalšie takmer 100%-né navýšenie

dlhu za jeden rok. Preto navrhovateľ, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej vyplnenie právo
nevzniklo, a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe takejto zmenky
s úspechom domáhať jej vyplatenia. Tiež poukázal na to, že odporca dokonca zaplatil navrhovateľovi
väčšiu sumu ako je zmenková suma a to sumu 1282,01 eura, to znamená, že zmenkovú sumu zaplatil
celú vo výške 1282,01 eura a na úroky 143,14 eur. Na základe vyššie uvedených skutočností návrh

zamietol. Konanie v časti zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zastavil, podľa § 96 OSP s
ohľadom na späťvzatie návrhu navrhovateľom v tejto časti.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu
nepriznal, keďže odporca náhradu trov konania nežiadal a v konaní mu podstatné trovy ani nevznikli.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia
návrhu v celom rozsahu. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V odvolaní navrhovateľ tvrdil, že v prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho

konaním, ako aj rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady ES č. 861/2007 z 11.07.2007, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo
všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Okresný súd nariadil vo veci
pojednávanie napriek tomu, že podľa čl. 5 ods.1 Nariadenia ide skôr o výnimočnú možnosť ústneho
pojednávania, pretože Nariadenie sleduje najmä zabezpečiť hospodárnosť a rýchlosť konania s nízkou

hodnotou sporu, preto pojednávanie je možné nariadiť podľa Nariadenia len vo veciach rozporných
tvrdení účastníkov konania, kde nebude možné potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia účastníkov na základe
predložených listinných alebo iných dôkazov. Zdôraznil pritom, že pojednávanie nie je možné uskutočniť
za účelom zisťovania doplňujúcich informácií od účastníkov konania, ani skutkových tvrdení a ani
dôkazov, pretože na tento účel slúži súdu procesný prostriedok upravený v čl. 7 ods.1 písm. a/ cit.

Nariadenia. Pojednávanie preto nie je možné nariaďovať, ak súd hodlá vykonať iné právne posúdenia
alebo ak súd neschvaľuje materiálne vyjadrenie práva Európskej únie prejavujúce sa v zostavení prílohy
č. III Nariadenia - tlačivo „C“ na žalobnú odpoveď, ktoré reflektuje na najdôležitejšie stanoviská odporcu
v konaní. Odporca nemusí všetky argumenty uviesť na tlačive „C“, ale podľa čl. 5 bod 3 cit. Nariadenia
môže svoje stanovisko vykonať akýmkoľvek iným vhodným spôsobom, pri ktorom nemusí tlačivo na

odpoveď vôbec použiť. Argumentoval, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo
predstavuje odňatie mu možnosti konať pred súdom. Prekvapivosť napadnutého rozhodnutia vzhliadol
v skutočnosti, že odporca uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, a
tiež vyplýva z rozporu napadnutého rozhodnutia s konštantnou judikatúrou NS SR. Pokiaľ súd vo veci
vykonal dokazovanie oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými

dôkazmi, takéto dokazovanie nenavrhol, pričom podľa § 120 OSP dokazovanie v sporovom konaní je
ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi
a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Súdu predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú
zmenku spĺňajúcu všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb., ktorou
dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva a voči forme obsahu zmenky

zo strany odporcu neboli námietky. Neexistovala preto okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie
ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť
o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Mal za to, že
predpokladomvydaniarozsudkuvtomtokonaníbolovýlučnepredloženieorigináluzmenky.Konštatoval,že odporca mohol v zmysle čl. 5 ods. 3 a ods. 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak
neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej nariadením. Vytkol prvostupňovému súdu, že z vlastnej iniciatívy, bez návrhu odporcu

a bez legitímneho podnetu na jeho ťarchu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter
odporcu ako spotrebiteľa, hoci odporca sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú
pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd prvého stupňa tak iniciatívne
rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre
zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky, nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých

dôkazovvprospechuplatnenejpohľadávky,atedaneobjektívnepodporilodporcuvtomtokonaní.Naviac
pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho nesporných skutočností, za ktoré považoval to, že
odporca so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania, je zabezpečovacou zmenkou a že odporca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Tieto skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania a súd ich vyabstrahoval z
dokazovania, ktoré si sám navrhol. Za situácie, že odporca a ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam

nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k ich nespornosti. Ak teda
súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na týchto nesporných skutočnostiach, jeho rozhodnutie je
postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho nesprávnosť. Uzavrel preto, že prvostupňový súd dospel
k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácii
príslušných právnych predpisov práva Európskej únie. V tejto súvislosti uviedol, že je majiteľom zmenky

na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať, či podmieňovať
inýmiokolnosťami,nežsúnazmenkeuvedené.Namietal,žeprvostupňovýsúdsaaplikácioupríslušných
ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal, čím ignoroval predmet sporu.
Odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré

vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
odporca, tým menej tak môže činiť sám súd, čo podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. Vytkol prvostupňovému súdu,
že porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 OSP, porušil tiež ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo

možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa nariadenia vykonané bez
návrhu. Ďalej uviedol, že pokiaľ prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný
právny úkon, jeho záver vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani
nikto z účastníkov nepreukazoval, pričom kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné
a teda zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše mu nie je

známy obsah údajného zmluvného záväzku. Mal za to, že vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť
a nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa Zákona
o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Argumentoval, že zmenka uplatnená v tomto
konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Záverom uviedol, že
samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie nárokov

zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka s tým, že limitovaná bola len výška zabezpečenia
vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Z toho vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky,
doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Okrem
toho zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil
spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Vyplýva z toho, že dohoda

o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v
prípadespotrebiteľskýchúverov,pretožeprávnaúpravaexplicitnepripúšťalapoužívanieblankozmeniek.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vo veci samej nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti a časti trov prvostupňového konania

potvrdiť, keď odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V zastavujúcej odvolaním nenapadnutej časti,
nadobudol preskúmavaný rozsudok právoplatnosť.V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom voči odporcovi domáha zaplatenia zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne zo súm a za obdobia uvedené v návrhu, čo predstavuje celkovo sumu 314,15
eura a 6% ročného úroku zo zmenkových súm za obdobia a vo výške špecifikovaných v návrhu, čo

predstavuje úhrnom sumu 13,73 eura, zaplatenia zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy,
teda 3,80 eur a náhrady trov konania. Uviedol, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo
zmenky, ktorú vystavil odporca dňa 20. 04. 2010 na zmenkovú sumu 1138,87 eura, pričom sa zaviazal
aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 01. 10. 2010. Indosant predložil zmenku
na zaplatenie, pričom vystaviteľ doposiaľ zaplatil sumu 1282,01 eura. Zo zmenky vystavenej odporcom

vyplýva, že je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“
a indosant predložil zmenku na zaplatenie. Navrhovateľ návrh uplatnil podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „nariadenie“).

Cieľom nariadenia je zjednodušenie a urýchlenie zahraničných konaní vo veciach s nízkou hodnotou

sporu, zníženie nákladov a zaručenie rovnakých podmienok pre veriteľov a dlžníkov (ods. 7 a 8
preambuly nariadenia). Pri postupe podľa nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho konania a to najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania
a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia (ods. 9 preambuly
a článok 9 nariadenia). Uplatňuje sa v občianskych a obchodných veciach v cezhraničných prípadoch,

bez ohľadu na povahu súdu a celková hodnota nároku bez navýšenia o úroky, náklady a výdavky
nepresahuje čiastku 2.000 eur v čase doručenia žalobného formulára na súd (článok 2 ods. 1
nariadenia). Veci vylúčené z vecnej pôsobnosti nariadenia sú taxatívne vypočítané v článku 2 ods. 2
nariadenia, pričom nariadenie nevylučuje z vecnej pôsobnosti spotrebiteľské spory, v ktorých spotrebiteľ
vystupuje ako účastník konania či už na strane navrhovateľa alebo odporcu. Konanie je v zásade

písomné, ide o tzv. „formulárové konanie“, podstatou ktorého je komunikácia navrhovateľa a odporcu so
súdom prostredníctvom vzorových tlačív. V prípade, ak sa súd domnieva, že informácie, ktoré poskytol
navrhovateľ, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak formulár návrhu nie je správne vyplnený
a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný, dá navrhovateľovi
možnosť formulár návrhu doplniť alebo opraviť alebo predložiť určené doplňujúce informácie alebo

doklady alebo vziať návrh späť a to v lehote, ktorú určí (článok 4 ods. 4 nariadenia). V prípade, že súd
dospeje k záveru, že nárok je zjavne neopodstatnený alebo návrh je neprípustný alebo ak navrhovateľ
formulár návrhu v určenej lehote nedoplnil alebo neopravil, súd návrh zamietne (neopodstatnenosť
nároku alebo neprípustnosť návrhu sa posudzuje podľa vnútroštátneho práva - ods. 13 preambuly
nariadenia). Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie

vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie
vedie. S ohľadom na uvedené je na mieste konštatovať, že nariadenie nekladie žiadne prekážky
pre aplikáciu všetkých procesnoprávnych princípov použiteľných v slovenskom právnom poriadku a v
možnosti súdu preskúmavať predložené listinné dôkazy. Z procesného hľadiska teda k návrhu môže
súd pristupovať s rovnakou mierou ingerencie, ako k akémukoľvek inému návrhu uplatnenému v konaní

pred súdom, vo veci môže konať aj formou nariadeného pojednávania a to nielen na základe návrhu
účastníka, ale aj keď to sám považuje za potrebné. Rovnako tak môže aplikovať svoje znalosti určitých
okolností z jeho činnosti (notoriety) a zohľadniť ochranu slabšieho v konaní, či ochranu dobrých mravov.
Z nariadenia totiž nevyplýva povinnosť súdu automaticky návrhu vyhovieť a pokiaľ vzhliadne v návrhu
takéskutočnosti,ktoréhovedúkzáveruojeho neprípustnosti,návrhzamietneatoajvprípadeabsencie

aktivity žalovanej strany v konaní, čo vyplýva priamo z článku 4 bod 4 nariadenia. Nariadenie je tak len
alternatívnym nástrojom pri rešpektovaní procesných pravidiel príslušného členského štátu.

Z hľadiska hmotného práva navrhovateľ v návrhu uplatnil práva zo zmenky vystavenej odporcom
dňa 20. 04. 2010 podľa zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb., ktorý je prevzatím textu

Ženevského dohovoru o jednotnom zmenkovom zákone zo dňa 07. 06. 1930 (ďalej len „ZZŠ). Ide o
kogentnú a súkromnoprávnu normu, ktorá je prísne formálna, čo si vyžaduje jej špecifický predmet,
ktorým sú zmenky. Zároveň ide o zákon „lex specialis“, pričom všeobecným právnym predpisom k nemu
je Občiansky zákonník.

Podľa článku I. § 16 ods. 1 veta prvá ZZŠ o tom, kto má zmenku v rukách platí, že je oprávneným
majiteľom, ak preukáže svoje právo nepretržitým radom indosamentov, a to aj vtedy, ak posledný z nich
je blankoindosament.Podľa článku I. § 17 ZZŠ kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa
zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi, alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri
nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

PodľačlánkuI.§ 48ods.1ZZŠmajiteľmôžepostihomžiadať:1/zmenkovúsumu,pokiaľnebolazmenka
prijatá alebo zaplatená s úrokmi, ak boli dojednané, 2/ šesťpercentné úroky odo dňa zročnosti, 3/ trovy
protestu a podaných správ, ako aj ostatné trovy, 4/ odmenu vo výške jednej tretiny percenta zmenkovej
sumy, alebo v menšej dohodnutej výške.

Podľa § 459 OZ platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník
povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku s výnimkou cenných papierov hromadne
vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto povinnosť
nemá.

V tejto súvislosti však nemožno opomínať, že judikatúrou Súdneho dvora EÚ bola vyslovená všeobecná
zásada, podľa ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť
právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá,
čo potvrdzuje aj článok 14 Smernice 87/102/EHS. Smernica rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o

aproximácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru (ďalej len „smernica“) síce používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách
nezakazuje, ale podľa článku 10 smernice jednoznačne členské štáty môžu povoliť používanie zmeniek
v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa. Pojem
„vhodná ochrana“ spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom na článok 14 smernice, ktorá zakazuje

znížiť štandard ochrany spotrebiteľa, a preto je ju potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany
spotrebiteľa vyplývajúci z predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá zahŕňa aj
povinnosťvnútroštátnychsúdovexoffoskúmaťnekalosťzmluvnýchpodmienok.Vprípadezáveru,žepri
vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy
a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej,

išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady
efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by totiž spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až
následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv. Znamená to potom, že pokiaľ súd spoľahlivo
zistí, že na strane odporcu ide o spotrebiteľa, bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok
uplatňuje, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa. V tomto

smere už Ústavný súd ČR vo svojich nálezoch judikoval, že súčasné napätie spojené so zmenkami
je spôsobené ich nevhodným používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, na ktorých nemožno
znalosť špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. V prípade spotrebiteľov,
ktorých práva boli dotknuté konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa) zmenky, všeobecné súdy
nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia a pri svojej rozhodovacej činnosti musia

hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie
zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu. Tiež
vyslovil pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší, než dovolenie dané právom, a pokiaľ právna
norma určité správanie aprobuje, a iná za predpokladu, že je zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v
skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom. Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím súdy

nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v rozpore s ústavou chránenými právami (sp. zn.
Pl. ÚS 16/12 zo dňa 16. 10. 2012, IV. ÚS 457/10 zo dňa 18. 07. 2013, I. ÚS 210/15 zo dňa 16. 09. 2015).

Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2010,
v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou

alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo
spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je
maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30
% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s

prechádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.Veriteľ zodpovedá za škodu vzniknutú spotrebiteľovi porušením odseku 6 veriteľom (§ 4 ods. 7 zák. č.
258/2001 Z. z.).

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vo svetle vyššie citovanej právnej úpravy, ako i podaného
výkladu odvolacieho súdu postupoval, v tomto smere vo veci riadne zistil skutkový stav a túto i správne
posúdil po právnej stránke. Nakoľko odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa ako vyčerpávajúcim a presvedčivým, využijúc postup podľa § 219 ods.
2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti, a preto súdom prvého stupňa uvádzané

dôvody duplicitne opakovať nebude.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd len opätovne
podčiarkuje, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na navrhovateľa
sídliaceho v Českej republike, ktorý si svoje právo vyplývajúce zo zmenky uplatňuje v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia. Navrhovateľom predložená zmenka

má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových
podmienkach právneho predchodcu navrhovateľa tvoriacich neoddeliteľnú súčasť spotrebiteľskej
úverovej zmluvy. V nadväznosti na to súd prvého stupňa preto dôvodne skúmal charakter tohto vzťahu,
keď nariadenie je síce procesný prostriedok, ktorý konanie urýchľuje, ale nebráni súdu postupovať
rešpektovaním vyššej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom prieskum uplatneného nároku, s oporou v

doloženej zmenke, nemôže byť ovplyvnený povahou použitého procesného nástroja. V tomto smere
je potrebné vychádzať zo zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvoreniazmluvyoúveremedziodporcomaprávnympredchodcomnavrhovateľa,ktorýspotrebiteľský
úver definoval ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/ zákona).

Za veriteľa označoval fyzickú alebo právnickú osobu poskytujúcu spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania (§ 3 ods. 1 zákona) a za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel, než na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona).
Je už notorietou, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. I podľa názoru

odvolacieho súdu v tomto konaní bolo preukázané výsledkami vykonaného dokazovania, že sporom
dotknutá zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, ktorej súčasťou boli všeobecné úverové podmienky
vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov a tieto odporca ovplyvniť nemohol. Rovnako tak právny
predchodca navrhovateľa ako dodávateľ mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v
konaní nebolo preukázané, že úver bol odporcovi poskytnutý za účelom výkonu zamestnania, povolania

alebo podnikania. V tomto smere navrhovateľ si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, ktorá ho v konaní
zaťažovala (§ 120 ods. 1 prvá veta OSP), na preukázanie nespotrebiteľského charakteru úverovej
zmluvy a to spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Takouto okolnosťou totiž nemôže
byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru uvedený v úverovej zmluve bez bližšieho ozrejmenia a
preukázania súvislostí medzi výkonom povolania, zamestnania, resp. podnikateľskou činnosťou dlžníka

a uzatvorením konkrétnej zmluvy. Bez preukázania, že odporcovi ako dlžníkovi bol úver poskytnutý
na výkon zamestnania (čo aj odporca poprel pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 27. 01. 2010),
má tak v úverovej zmluve uvedený účel jej uzatvorenia rovnaký dôsledok, ako by tam uvedený nebol.
Odvolací súd si preto v plnom rozsahu osvojil názor prvostupňového súdu, že v danej veci odporca je
spotrebiteľom, na ktorého sa vzťahuje ochrana podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

ako aj zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník), do ktorých boli transponované smernice č. 93/13/EHS
z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru a relevantná je aj príslušná judikatúra Európskeho súdneho dvora, týkajúca sa
ochrany práv spotrebiteľov, ktorú úpravu následne súd prvého stupňa i v konaní dôsledne aplikoval.

Reagujúc i na ďalšie námietky navrhovateľa uplatnené v jeho odvolaní odvolací súd dodáva, že jeho
argumentácia spochybňujúca postup súdu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov je neopodstatnená
z dôvodov podľa už zhora podaného výkladu odvolacieho súdu. Rovnako tak neobstojí tvrdenie
navrhovateľa, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zo zmenky sa má vychádzať

výlučne z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Abstraktný charakter zmenky bol totiž spochybnený už v ust. § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom v danom prípade právny predchodca navrhovateľa
zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému zákazu prijal a následne jupreviedol na navrhovateľa. Zmenka tak bola vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a
aj v rozpore s právom Európskej únie. Naviac, rešpektovanie výlučne abstraktného charakteru zmenky
je neprijateľné aj z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd tiež konštatuje, že pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto bola upravená
v článku 14 VPPÚ a umožňovala vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma
a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých
jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky.

Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah a ktoré zmluvné
dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je
zásadne kauzálny a neposkytuje žiadnu ochranu spotrebiteľovi, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľné
a tým neplatné v súlade s § 53 ods. 5 OZ, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 OZ.
Okrem toho uzavretím takej dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o
tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je rozporné i s ust. § 53 ods. 4 písm. o/

OZ. Naviac, z uzatvorenej dohody žiadne informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre odporcu ako
spotrebiteľa nevyplývajú, pričom neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť
v oblasti spotrebiteľských právnych vzťahov mu nemôže byť na ujmu. Vystavením zmenky v rozsahu
nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto cenného papiera, bolo tak odporcovi zhoršené
jeho zmluvné postavenie. V tejto súvislosti je právne významné aj ust. § 54 ods. 1, 2 OZ, podľa

ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje
právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, preto odporuje ust. § 54 ods. 1, 2 OZ a na podklade takéhoto

dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Z neplatnej zmenky nemôže
potom navrhovateľ vyvodzovať ani v konaní uplatnené práva na zmenkový úrok a úrok zo zmenkovej
sumy a zmenkovú odmenu.

V neposlednom rade odvolací súd odkazuje i na spoločné stanovisko prijaté občiansko-právnym

kolégiom a obchodnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR dňa 20. 10. 2015 k postupu súdov
nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa,
z ktorého odvolací súd vychádzal i pri posudzovaní predmetnej veci. Podľa tohto stanoviska, ak
navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý použil, že I. pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci vyplynie

konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex
offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom
má nárok základ; II. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu,
pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok, zohľadňujúc ich
rozsah a povahu pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z

vykonaného dokazovania vyplynie. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až
po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola
zmenka vystavená. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu
na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška

uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový
stav a vyvodil z neho i správny právny záver.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože návrh na priznanie náhrady trov
odvolacieho konania nepodali.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.