Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/638/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205210308
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1205210308.4

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: L. W., nar. XX.XX.XXXX bytom: P. XX, P.,
zast. advokátom JUDr. Tibor Bašista, so sídlom: Štefánikova 8, Bratislava, proti odporkyni: G. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XX, P., zastúpená splnomocneným zástupcom T.. U. F., M.. XX.XX.XXXX, Q. Q.
- U., U. XXXX/XX, za účasti vedľajšej účastníčky na strane odporkyne T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom:
P. XX, P., zastúpená splnomocneným zástupcom: L. W., bytom: P. XX, P., o určenie vlastníckeho práva,

takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k 5C 978/2008-435 zo dňa 19.5.2014 z
r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 5C 978/2008-435 zo dňa 19.5.2014 zamietol návrh navrhovateľa
na určenie vlastníckeho práva a vo výroku vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným

uznesením.

Okresný súd Pezinok rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorý žiadal, aby súd určil, že je
vlastníkom pozemkov parcelné č. XXXX/Xa o výmere XXX štvorcových siah, pozemku s parc. č. XXXX/
Xb o výmere XXX štvorcových siah, pozemku s parc. č. XXXX/Xc o výmere XXX štvorcových siah a
pozemku s parc. č. XXXX/X o výmere XXX štvorcových siah, vedených v katastri nehnuteľností, Správa

katastra v P. ako pozemok parc. č. XXXX - orná pôda o výmere X.XXX m2 pre katastrálne územie
P.. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že podľa výpisu z pozemkovej knihy, vložka č.
XXX pre katastrálne územie P., sú odporkyne v 1. a 2. rade vedené ako vlastníčky nehnuteľností, ktoré
sú predmetom sporu, a to každá v ideálnej jednej polovici. Podľa identifikácie pozemno-knižnej
vložky č. XXX pre katastrálne územie P. zo dňa 07.12.2004 správou katastra v P. nehnuteľnosti sú
v katastri nehnuteľností vedené ako pozemok parc. č. XXXX - orná pôda o výmere X.XXX m2. Ako

užívateľ pozemku s parc. č. XXXX o výmere X.XXX m2 je vedená v uvedenej pozemno-knižnej vložke
stará matka navrhovateľa T. W.Á.. Stará matka navrhovateľa T. W., rod. W. zomrela dňa XX.XX.XXXX,
bola vlastníčkou pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území Č. o výmere X.XXX štvorcových
siah (asi X.XXX m2), ktoré jej v roku XXXX pri prevádzaní hospodársko-technických úprav pozemkov
neboli vymerané a následne ako vlastné vrátené do jej užívania ako to vyplýva z potvrdenia T. v Č. zo
dňa 15.05.1952. Následne jej bol v roku XXXX pridelený do vlastníctva pozemok, ktorý je predmetom

sporu ako náhrada za jej vlastnú pôdu, ktorú vlastnila v obci Č.. Navrhovateľ ďalej uviedol, že jeho
stará matka T. W. sa od roku XXXX až do jej smrti v roku XXXX spolu so svojím synom T. W., nar.
XX.XX.XXXX o pozemok, ktorý je predmetom tohto konania starala a dobromyseľne ho užívala ako
svoju vlastnú pôdu. Po jej smrti túto pôdu užíval otec navrhovateľa T. W., nar. XX.XX.XXXX a od jeho
smrti v roku XXXX pozemok, ktorý sú predmetom súdneho konania užíva navrhovateľ dobromyseľne
a nerušene vo vedomí, že mu oprávnene vlastnícky patrí. S poukazom na ustanovenie § 134 ods. 1

Občianskeho zákonníka je podľa návrhu navrhovateľa nepochybné, že vlastníctvo pozemku, ktorý je
predmetom konania nadobudol vydržaním do vlastníctva, lebo predmetný pozemok užíval tak on akoaj jeho právni predchodcovia dobromyseľne a nerušene od roku XXXX, pričom je oprávnený započítať
si ich nerušenú a dobromyseľnú držbu za obdobie od roku XXXX s poukazom na ustanovenie § 134
ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Odporca a vedľajší účastník žiadali návrh zamietnuť, pretože nikto nemôže previesť na iného viac
práv ako má sám. Tvrdili, že k spornej nehnuteľnosti majú rovnaké práva všetci dedičia po zomrelej
T. W.. V prejednávanej veci Okresný súd rozsudkom č.k. 5C/978/2008-176 zo dňa 28.09.2009 návrhu
navrhovateľa vyhovel v celom rozsahu a na základe podaného odvolania odporkyne, ktorá namietala

skutkové závery súdu, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením sp.zn. 4Co 28/2010
zo dňa 12. 08.2010 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, s tým, že
súd nerešpektoval ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p, rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatočné
odôvodnenie. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., s
tým, že navrhovateľ nedoložil nadobúdací titul u starej matky T. W. a netvrdil a nepreukázal, že existuje
právny titul, ktorým predmetný pozemok nadobudol do vlastníctva on alebo jeho otec, s ohľadom na

to, že si do doby držby započítaval aj dobu, po ktorú podľa neho predmetný pozemok otec užíval. Súd
prvého stupňa ohľadne tejto skutočnosti nevykonal žiadne dokazovanie, a ani nezisťoval, na základe
čoho boli navrhovateľ a jeho otec s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že im predmetný
pozemok patrí a z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa nedá zistiť ako plynula vydržacia doba
a kedy uplynulo stanovených desať rokov nerušeného užívania predmetného pozemku navrhovateľom

v zmysle ustanovenie § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd uviedol, že do vydržacej doby sa
započítava doba od roku 1996 do roku 2001, po ktorú mal pozemok v držbe jeho otec, a že navrhovateľ
sa k spornej nehnuteľnosti správal ako k vlastnej od roku 1997, na pozemku hospodáril do roku 2004.
Táto započítaná doba držby pozemku navrhovateľom a jeho právnym predchodcom je však menej ako
doba stanovená podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

V danej veci podaním zo dňa 06.09.2010 T. W., bytom: P. XX, P. oznámila, že vstupuje do konania ako
vedľajší účastník.

Okresný súd Bratislava z vykonaného dokazovania zistil, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava

- vidiek vo veci sp.zn. 20D/397/96, Dnot 192/96 zo dňa 30.07.1996 v dedičskej veci po T. W., rod. W.,
dedičia G. F., T. W. J. T. W. uzatvorili dedičskú dohodu, a to tak, že každý v T. A. nadobudol do vlastníctva
pôdu v k.ú. Č., vo vložke XXX, parc. č. XXX roľa vo výmere XXXX m2, X/X-ici, vo vl. č. XXX, parc.
č. XXXX - roľa, vo výmere X.XXX m2, v X/X-ici prebrali v rovnakom pomere deti poručiteľky G. F., T.
W., T. W., každý v X/X-ine k celku.

Svedok U. T. vo svojich svedeckých výpovediach uviedol, že s právnych predchodcom navrhovateľa
(otcom navrhovateľa) bol kamarát a preto napísal dve darovacie zmluvy jednu zo dňa 14.10.1993 a
druhú z 23.06.1995 , ktoré predložil súdu nepodpísané. Zároveň uviedol, že nemá vedomosť o tom, či
tieto zmluvy boli zavkladované do príslušného katastra nehnuteľnosti, avšak po celý čas mal za to, že

nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania patrí do vlastníctva otca navrhovateľa.

Svedok Š. T. uviedol, že právny predchodca navrhovateľa bol vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je
predmetom tohto konania a vždy hovoril, že túto nehnuteľnosť prepísal na syna, ktorý ju bude obrábať.

Svedkyňa L. W. uviedla na pojednávaní, že keď otec navrhovateľa, navrhovateľovi daroval pôdu, nebola
ešte v rodine, ale mala poznatky, že túto pôdu daroval navrhovateľovi pretože to pred ňou viackrát
spomenul.

Svedok T. W. uviedol, že od roku XXXX predmetnú nehnuteľnosť vlastnil otec navrhovateľa. Túto

skutočnosť vedel preto, lebo okrem neho na predmetnej nehnuteľnosti nikoho iného pracovať nevidel.

Z potvrdenia T. D. R. I.. typu v Č. zo dňa 15.05.1952 súd zistil, že T. D. R. I.. typu v Č. potvrdilo, že T.
W.Á., D.. W., mala v T. v Č. vlastnú pôdu vo výmere XXXX m2, ktorá jej pri HTUP nebola vymeraná,
nakoľko T. v Č. rezervnú pôdu nemá nemôže jej byť vymeraná vlastná pôda.

Prídelovou listinou vydanou Okresným národným výrobok Bratislava - vidiek zo dňa 08.03.1956 (č.l.
369) v prídelovom konaní sa vydalo pre W. U. a manželka W. rod. Q. nehnuteľnosť, parc.č. XXX/XXX dom s dvorom o výmere X,XXXX ha a prac. č. XXX/XXX záhrada o výmere X,XXXX ha
za prídelovú cenu 3.546,- Sk.

Darovacou zmluvou zo dňa 14.10.1993 darca T. W., rod. W., darovala T. W., nar. XX.XX.XXXX bytom:
P. XX, P. nehnuteľnosti zapísané v k.ú. P. na LV č. XXXX, parc. č. XXXX/I, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/
X o výmere XXXX m2.

Potvrdením Mestského úradu Senec zo dňa 21.09.2004 súd zistil, že daň z nehnuteľnosti, a to

orná pôda parc. č. XXXX o výmere XXXX m2 platí navrhovateľ.

Z notárskej zápisnice M. XXX/XXXX, M. XXXXX/XXXX súd zistil, že dňa 31.05.2005 notár T.. G. L., U..
Osvedčila vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti titulom vydržania G. F. (č.l. 410).

Súd prvého stupňa právne posúdil vec podľa § 80 písm. c/ O.s.p. a § 460, § 129, § 130, § 134

Občianskeho zákonníka. Okresný súd sa zaoberal predovšetkým skúmaním naliehavého právneho
záujmu navrhovateľa na požadovanom určení podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku. V
danej veci súd zistil, že predmetné dedičské konanie bolo skončené osvedčením o dedičstve sp.zn. 20D
397/96, Dnot 192/96 zo dňa 30.07.1996 z ktorého vyplýva, že predmetom dedenia po poručiteľke
T. W. neboli sporné nehnuteľnosti. Z rozhodnutia štátneho notárstva sp.zn. D 759/79 po poručiteľovi T.

W. súd zistil, že tieto nehnuteľnosti neboli predmetom konania o dedičstve ani po otcovi navrhovateľa
teda po poručiteľovi T. W., ktorý zomrel dňa 18.04.1979.

V danom prípade súd považuje za potrebné zdôrazniť, že mimo konania o dedičstve nie je možné
deklaratórnym rozhodnutím (výrokom štátneho orgánu) určiť, že dedič je vlastníkom veci patriacej do

dedičstva, nakoľko nie je možné obchádzať zákonom ustanovený postup na prejednanie dedičstva a
určovacím výrokom vyhovieť návrhu, že dedič je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, v konaní o
dedičstve doteraz neprejednanej. Súdna prax pripúšťa len také určovacie vlastnícke žaloby v zmysle
ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., ktorými sa navrhovateľ domáha určenia, že poručiteľ bol ku dňu svojej
smrti vlastníkom určitej veci, respektíve, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi.

Ide teda o spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec.

Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo od vlastníckych práv svojich
predchodcov a tvrdí, že je potrebné do vydržacej lehoty započítať aj oprávnenú držbu jeho starej matky
ako aj jeho otca. V danom prípade však navrhovateľ v rámci opisu skutkového stavu neustálil, kto mal

k predmetnej nehnuteľnosti nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním a to buď jeho stará matka - T. W.,
alebo jeho otec T. W. alebo samotný navrhovateľ - L. W..
Súd má za to, že z dedičského rozhodnutia sp.zn. 20D 397/96, Dnot 192/96 zo dňa 30.07.1996 po
poručiteľke T.C. W. a súčasne z dedičského rozhodnutia sp.zn. D 759/79 po poručiteľovi T. W. vyplýva,
že sporné nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území P., obec P. neboli predmetom dedičských konaní

po poručiteľoch a ich nadobudnutie navrhovateľom nebolo v dedičskom konaní preukázané.
V predmetnej veci nie je totiž zrejmé, koľko dedičov prichádza do úvahy v prvej dedičskej skupine po
starej matke navrhovateľa T. W.Á. vzhľadom k tomu, že mala tri deti, a taktiež kto prichádza do úvahy
ako dedič po poručiteľovi T. W. nakoľko z vyššie citovaného rozhodnutia vyplýva, že T. W. mal tri deti.
Taktiež nie je zrejmé, či niektorý dedič by neodmietol dedičstvo po poručiteľovi, respektíve nie je zrejmé,

či poručiteľ resp. poručiteľka zomrela bez zanechania závetu, prípade, či v konaní o dedičstve by sa
(ne)zistili ďalšie skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv na konanie o dedičstve.

Súd má v uvedenom prípade za to, že je nesporné, že dedič z titulu svojho dedičského nároku je
vecne legitimovaný iba na podanie žaloby o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom

veci, respektíve, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Pretože dedič, ktorý predmetnú nehnuteľnosť
neprededil (t.j. nebola predmetom konania o dedičstve) má naliehavý právny záujem iba na určení,
že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom určitej veci, respektíve, že vec patrí do dedičstva po
poručiteľovi. Vo vzťahu priamo k určeniu vlastníckeho práva v prospech takéhoto dediča nie je daný
naliehavý právny záujem na takomto určení a súd nemôže uvedenej žalobe vyhovieť s poukazom

na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p., nakoľko tu chýba základný procesný predpoklad na vyhovenie
predmetnej žalobe, a to naliehavý právny záujem.Okresnýsúdďalejskúmalotázkunámietkyvydržania,ktorúvzniesolnavrhovateľ,pričomvšakneuviedol,
kto z jeho právnych predchodcov a či on ako navrhovateľ mal nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, a
pretosúdsatoutootázkouzaoberalkuvšetkýmprávnympredchodcomnavrhovateľaatiežksamotnému

navrhovateľovi.

Okresnýsúdpoukázalnato,žeObčianskyzákonník,ktorýnadobudolúčinnosťdňom01.01.1951(Zákon
č. 140/1950 Zb.) stanovil na vydržanie vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaciu dobu 10 rokov,
pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom platilo, že sa skončí uplynutím

pôvodnej lehoty najneskôr však do 31.12.1960. Následne zákon č. 40/1964 Občiansky zákonník držbu
a vydržanie spočiatku neupravoval. Až novelou zák. č. 131/1982 Zb., ktorá nadobudla účinnosť dňa
01.04.1983 sa upravilo nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním s možnosťou započítania
času predchádzajúcej nepretržitej držby, pričom vydržacia doba však neuplynula skôr ako 01.04.1984.
Táto novela však priniesla iba čiastočné riešenie problému, pretože obmedzila tak rozsah subjektov
vydržania, ktoré bolo obmedzené iba na fyzické osoby (z držby boli vylúčené právnické osoby a štát),

tak aj predmet vydržania, kedy nebolo možné vydržať hlavne vlastnícke právo k pozemkom. Novela
Občianskeho zákonníka realizovaná zákonom č. 509/1991 Zb. prevažnú väčšinu obmedzení odstránila,
v súčasnosti nie je z vydržania vylúčený žiadny subjekt, a predmet vydržania je obmedzený iba okrajovo.
Vlastníkom vydržaného pozemku sa držiteľ stáva okamžikom, kedy splnil podmienky vydržania.

Súd poukazuje hlavne na právny dôvod držby t.j. titul, o ktorý sa musí opierať oprávnená držba. Súd
má za to, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec
mohlovecnéprávovzniknúť.Dobrávieramusíbyťpodloženákonkrétnymiokolnosťami,zktorýchmožno
usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o
existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosťami týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a

svedčiace o poctivosti nadobudnutia teda tzv. titul uchopenia sa držby. Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto
okolnosti, pritom zaťažuje toho kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Je
však pravdou aj skutočnosť, že oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod,
postačí aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putantivus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom
ku všetkým okolnostiam, v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí.

Súd vyslovil názor, že samotné konštatovania a žiadosť Jednotného roľníckeho družstva v Č. zo
dňa 15.05.1952, z ktorého vyplýva, že T. W. mala v JRD v Č. vlastnú pôdu 1.200 siah, ktorá jej pri
HTUP nebola vymeraná, nakoľko JRD v Č. už rezervnú nemá a nemôže jej byť vymeraná vlastná
pôda, JRD v Č. doporučuje, ak JRD P. má nejakú rezervnú pôdu, nech jej pridelí v P. v jej bydlisku,

nemôže byť dostatočným titulom na uchopenie sa držby a titul od ktorého by právna predchodkyňa
navrhovateľa odvodzovala svoje vlastnícke právo. V tomto prípade ide iba o žiadosť JRD v Č. o
pridelenie náhradnej pôdy za účelom obrábania, čo nie je žiadny konkrétny titul pre nadobudnutie
vlastníckeho práva a na uchopenie sa držby. Navrhovateľ predložil súdu prídelovú listinu, ktorou sa
snažil preukázať existenciu prídelového konania a vydania prídelovej listiny na pôdu v kat. úz. P., tak

uvedená prídelová listina sa týka prídelu a pôdy v katastrálnom území Č. a nie v katastrálnom území P.
a bola vydaná v prospech U. W. s manželkou a nie v prospech T. W., a preto je bezpredmetná a ako
dôkaz irelevantná. Súd nezistil, že právna predchodkyňa navrhovateľa T. W. mala akýkoľvek titul pre
uchopenie sa držby sporných nehnuteľností, ktorá by mohla u nej viesť k vydržaniu pozemkov do jej
vlastníctva a nejde ani o právny omyl, pretože žiadosť JRD nebola titulom na prevod vlastníckeho práva

k pôde. Pokiaľ ide o možnosť preukázania titulu pre uchopenie sa držby k predmetným pozemkom zo
strany otca navrhovateľa T. W. súd zistil, že predmetom darovania mala byť orná pôda nachádzajúca
sa v kat. úz. P. a predmetná darovacia zmluva nemohla byť titulom pre uchopenie sa držby žalovaných
nehnuteľností otcom navrhovateľa z dôvodu, že T.C. W. vedela, že jej zostalo zachované vlastnícke
právo k pozemku v Č., a preto aj z toho dôvodu vedela, že nemohla uzavrieť darovaciu zmluvu v

prospech právneho predchodcu navrhovateľa T. W. a spornú nehnuteľnosť darovať, pretože vedela, že
nebola jej vlastníčkou. Vo vzťahu k navrhovateľovi tiež absentuje titul oprávnenej držby, pretože žiaden
z právnych predchodcov navrhovateľa nenadobudol k žalovaným nehnuteľnostiam vlastnícke právo
vydržaním a pri užívaní nehnuteľností nebol dobromyseľný v tom, že je ich vlastníkom a súd ani nemohol
započítať do oprávnenej držby navrhovateľa dobu užívania nehnuteľnosti zo strany jeho právnych

predchodcov. Navrhovateľ predmetné nehnuteľnosti nikdy nezdedil po svojich právnych predchodcoch
a nemá k nim žiaden iný nadobúdací titul a súd návrh zamietol s tým, že u navrhovateľa ako aj jeho
právnych predchodcov absentuje titul pre uchopenie sa držby ako aj dobrá viera so zreteľom ku všetkým
okolnostiam daného prípadu. Navrhovateľ nesplnil podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho právavydržaním, a preto súd návrh zamietol s tým, že nepripustil vykonanie dôkazu výsluchom svedka N.
Q., odporkyne G. F. a vedľajšej účastníčky T. W. ako nadbytočné. Súd zároveň vo výroku vyslovil, že o
náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a namietal, že súd
prvého stupňa nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav veci a podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
a tiež namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že súd prvého stupňa nesprávne
právne posúdil vec, keď v rozpore s platnou úpravou mal za nedostatočne preukázaný právny dôvod, z

ktorého by vyvodilo dobrú vieru držiteľov ako aj nadobúdací titul nehnuteľností za súčasného v rozsudku
opomenutéhoustanovenia§130ods.1Občianskehozákonníka.Navrhovateľtiežnamietalodôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa, súd zároveň rozhodol za situácie, keď nesprávne označil svedka Q.,
ktorého predvolal pod menom F. a doručenie bolo zmarené a na pojednávaní dňa 19.05.2014 takýto
dôkaz zamietol a na pojednávanie bola predvolaná žalovaná, ktorá sa na pojednávanie nedostavila a
prítomná T. W. vypočutá nebola a následne súd návrh zamietol.

Navrhovateľ v odvolaní poukázal na to, že jeho stará matka T. W., rodená W., bola vlastníčkou pozemkov
nachádzajúcich sa v kat. úz. Č., o výmere XXXX štvorcových siah, cca XXXX m2, ktoré jej v roku XXXX
pri prevádzaní hospodársko-technických úprav pozemkov neboli vymerané a následne ako vlastné
vrátené do jej užívania, čo vyplýva z potvrdenia JRD v Č. zo dňa 15.05.1992. Následne jej bol v roku

XXXX pridelený do vlastníctva pozemok, ktorý je predmetom sporu ako náhrada za jej vlastnú pôdu,
ktorú vlastnila v obci Č.. Prideleným pozemkom bol pozemok, ktorý je predmetom tohto konania. Po
pridelení pôdy sa T. W., rod. W. stará matka navrhovateľa, o pôdu riadne starala a užívala ju ako
vlastnú po zvyšok svojho života, čo potvrdzuje výpis evidenčného listu č. XXXX katastrálneho úradu v
Q., správa katastra P.. V roku 1993 predmetný pozemok v rámci rozdeľovania majetku svojim deťom,

darovala synovi T. W., ktorý bol otcom navrhovateľa. Zmluva nebola riadne zavkladovaná v zmysle
právnych predpisov. T.P. W. daroval navrhovateľovi predmetný pozemok a upozornil ho, že je povinný
zaň platiť riadne dane. Navrhovateľ platil za tento pozemok dane, nakladal s ním ako so svojím a bol
presvedčený, že mu tento pozemok patrí, že je jeho vlastníkom a preukázal to písomným potvrdením
mestaP.oplatbedaníakoajpotvrdením,žemestoP.nemávýhradyvznikuvlastníckehoprávavydržaniu

v prospech navrhovateľa. V danom prípade existujú dostatočné skutkové podklady pre záver, že T. W.,
rod. W. užívala pozemok dobromyseľne ako svoj od roku XXXX pričom nemala vedomosť, že nie je jeho
vlastníčkou, ale jej bol daný iba do užívania. Preto ako oprávnená držiteľka sa stala vlastníčkou veci,
nakoľko splnila zákonné podmienky vydržania aj podľa vtedy platnej právnej úpravy.

Navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 129 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa nevyžaduje, aby
jedinou podmienkou dobromyseľného uchopenia držby bol právne relevantný, hoci neplatný písomný
dokument o prevode vlastníctva. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22Cdo
2211/2000 je nepoctivým držiteľom ten, kto vie, respektíve sa musí domnievať, že vec, ktorá je v jeho
držbe, patrí inej osobe. Z omylu o skutočnostiach alebo z neznalosti zákonných predpisov možno byť nie

poriadnym, ale predsa poctivým držiteľom. Z textu zákona je zrejmé, že omyl držiteľa nebol na prekážku
poctivej držby. Vo vzťahu k otcovi navrhovateľa T. W. sa tento stal so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľným držiteľom po tom, ako jeho matka T. W., rod. W. rozdelila svojim deťom majetok, pri
príležitosti ktorej dostal on od matky sporný pozemok. O tejto skutočnosti mali všetky jej deti vedomosť,
nakoľko každý z nich dostal inú časť majetku, T. W. nakladal od roku 1993 s pozemkom ako s vlastným,

staral sa o jeho zveľaďovanie aj po smrti matky a potom ako ho daroval svojmu synovi, až do svojej smrti.
Pocelýčasužívaniapozemku,užívalpozemokdobromyseľne,nakoľkonenastaliobjektívneskutočnosti,
ktoré by u neho mohli čo i len vyvolať dôvodné pochybnosti o tom, že mu tento pozemok nepatrí. Ani zo
strany odporkyne a vedľajšej účastníčky nedošlo k uplatneniu práva pozemku, nakoľko si boli vedomé,
že tento pozemok darovala matka ich bratovi. Navrhovateľovi jeho otec T. W. daroval darovacou zmluvou

zo dňa 23.06.1995 predmetný pozemok a dôrazne ho upozorňoval, že zaň musí platiť riadne dane, čo
potvrdzuje aj vyjadrenie mesta. Odvtedy navrhovateľ vykonával poľnohospodárske práce na pozemku,
staral sa o pozemok fakticky ho ovládal a prejavil vôľu nakladať s ním ako so svojím vlastným v dobrej
viere, že mu tento pozemok na základe darovacej zmluvy od otca patrí.

Navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 130 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak je držiteľ so
zreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,otom,žemuvecaleboprávopatríjedržiteľomoprávneným.
Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 44/1996 zo dňa 28.02.1995, podľa ktorého sú rozdielnezákonné podmienky nadobudnutia vlastníctva na základe vydržania a na základe právneho úkonu
(zmluvou), pri ktorom na rozdiel od vydržania sa vyžaduje, aby právny úkon spĺňal všetky podstatné
náležitosti platného právneho úkonu. V prejednávanej veci však prevodu vlastníctva nedošlo na základe

právneho úkonu (kúpnej zmluvy), a preto ani nie je podstatné, či predmetná kúpna zmluva spĺňa všetky
podstatné náležitosti potrebné k tomu, aby došlo k platnému nadobudnutiu vlastníctva týmto spôsobom.
Skutočnosť, či sa účastníci dohodli na uzavretí kúpnej zmluvy môže mať význam pre posúdenie
dobromyseľnosti držby kupujúcich a dôvodnosti ich dobromyseľnosti o tom, že im vec patrí.

Podľa názoru Najvyššieho súdu skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej zmluve, na
posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho právneho
titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. O takúto formu
nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri
posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba
okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci.

V zmysle uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR R 44/1996 na rozdiel od preukazovania vlastníctva
nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod
vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi
ochranou vlastníctva a ochranou držby. Navrhovateľ preto žiadal, aby bolo jeho návrhu vyhovené.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné.

V prejednávanej veci podľa ustanovenia § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka navrhovateľ tvrdil, že
nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania nadobudol vydržaním do vlastníctva, lebo nehnuteľnosť
užíval tak on ako aj jeho právni predchodcovia dobromyseľne a nerušene od roku 1953, pričom je
oprávnený započítať si ich nerušenú a dobromyseľnú držbu za obdobie od roku 1953 s poukazom na
ustanoveie § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Okresný súd zamietol žalobu z dôvodu, že nezistil, že právna predchodkyňa navrhovateľa T. W.
mala akýkoľvek titul pre uchopenie sa držby sporných nehnuteľností, ktorá by mohla u nej viesť k
vydržaniu pozemkov do jej vlastníctva a nejde ani o právny omyl, pretože žiadosť JRD nebola titulom
na prevod vlastníckeho práva k pôde. Pokiaľ ide o možnosť preukázania titulu pre uchopenie sa držby

k predmetným pozemkom zo strany otca navrhovateľa T. W. súd zistil, že predmetom darovania mala
byť orná pôda nachádzajúca sa v kat. úz. P. a predmetná darovacia zmluva nemohla byť titulom
pre uchopenie sa držby žalovaných nehnuteľností otcom navrhovateľa z dôvodu, že T. W. vedela,
že jej zostalo zachované vlastnícke právo k pozemku v Č., a preto aj z toho dôvodu vedela, že
nemohla uzavrieť darovaciu zmluvu v prospech právneho predchodcu navrhovateľa T. W. a spornú

nehnuteľnosť darovať, pretože vedela, že nebola jej vlastníčkou. Vo vzťahu k navrhovateľovi tiež
absentuje titul oprávnenej držby, pretože žiaden z právnych predchodcov navrhovateľa nenadobudol k
žalovanýmnehnuteľnostiamvlastníckeprávovydržanímapriužívanínehnuteľnostíneboldobromyseľný
v tom, že je ich vlastníkom a súd ani nemohol započítať do oprávnenej držby navrhovateľa dobu
užívania nehnuteľnosti zo strany jeho právnych predchodcov. Navrhovateľ predmetné nehnuteľnosti

nikdy nezdedil po svojich právnych predchodcoch a nemá k nim žiaden iný nadobúdací titul a súd návrh
zamietol s tým, že u navrhovateľa ako aj jeho právnych predchodcov absentuje titul pre uchopenie sa
držby ako aj dobrá viera so zreteľom ku všetkým okolnostiam daného prípadu. Navrhovateľ nesplnil
podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a preto súd návrh zamietol s tým, že
nepripustil vykonanie dôkazu výsluchom svedka N. Q., odporkyne G. F. a vedľajšej účastníčky T. W.

ako nadbytočné.

Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne,
keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru
o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) - teda

okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych
predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk, viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa
odvodzujevznikpráva.Dobrávierajepresvedčenienadobúdateľa,ženekonábezprávne,aksiurčitúvecprisvojuje. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť ani potvrdiť
existenciu dobej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľností bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu
konkrétnych právnych ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľnosti -

viažucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj napríklad Cpj 69/83 z 30. marca 1992). Nie je vylúčené,
aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného,
či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno
vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu
dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu žalobcov do držby pozemkov nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto
spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb., účinnou od 1. apríla
1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a
rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo

najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou
od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k
pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom
1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda
držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku

nepretržitejdržbytrvajúcejpodobudesaťrokov,azároveňboldržiteľomoprávneným(t.j.bolsozreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke
právo k pozemku vydržaním.

Podľa § 134 ods. 1 a 2 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po

dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno
nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu
byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 Obč. zákonníka).

Podľa § 129 ods. 1 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako vlastnou alebo kto vykonáva právo

pre seba.

Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 OZ upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej
zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci,
vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva
držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera

(dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí
najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej
nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie
je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ
veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do

súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi
vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej
doby.

V zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou
ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť
teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo
nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného

presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno
hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl

môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd

aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad sp.zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M
Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného
ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá,
že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo 117/94 vyslovil právny názor v súvislosti

s nadobudnutím vlastníctva vydržaním, že neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je
okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda
k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť
nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. O
takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však neišlo, ale nadobúdacím titulom bolo

vydržanie. Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne
spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Na rozhodné
okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala aj konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou
novely Obč. zákonníka - zák. č. 509/1991 Zb. konštatovaním, že "Na rozdiel od preukazovania
vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny

prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel
medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby" (Zb. rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986 str. 193).

Odôvodnenie rozsudku okresného súdu, musí podľa ustálenej súdnej judikatúry obsahovať zákonné
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. a súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v
odôvodnení dostatočne vysvetlený, jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania
a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí
odôvodniť, prečo neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo.
Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a

dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu musí byť zároveň aj dostatočným
podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie je
dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré
dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil
skutkové zistenia. Rozsudok súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom

nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko
nemá možnosť v odvolacom konaní náležite argumentovať.

Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť
i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť

preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je možné preskúmať správnosť postupu okresného súdu.
Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel k danému právnemu
záveru, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré vzal
za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a podľa ktorých právnych ustanovení. Odvolací súd
tak nemá možnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť podaného odvolania, a teda ani preskúmať, či

rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa v odôvodnení zaoberal otázkou naliehavého právneho
záujmu navrhovateľa na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., tiež dedičským konaním,
vecnou legitimáciou na podanie žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva. Z odôvodnenia rozsudku

vyplýva, že súd mal za sporné, kto mal k predmetnej nehnuteľnosti nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním, a to buď jeho stará matka - T. W., alebo jeho otec T.Ú. W. alebo samotný navrhovateľ - L. W..Pokiaľ súd prvého stupňa riešil uvedenú otázku, bolo potrebné zaoberať sa petitom návrhu na začatie
konania, v ktorom navrhovateľ žiadal, aby súd určil, že on je vlastníkom predmetného pozemku,
špecifikovaného v návrhu na začatie konania a na základe toho by súd mal zodpovedanú svoju otázku.

V súvislosti s pochybnosťou súdu prvého stupňa, že kto mal k predmetnej nehnuteľnosti nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka (na
ktoré poukazoval už navrhovateľ v podanom návrhu a vo svojom vyjadrení, ktoré je obsahom spisu).
Podľa § 134 ods. 1 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu

troch rokov, ak ide o hnuteľnú vec a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Podľa § 134 ods. 3 OZ
do doby podľa odseku 1 sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

V danom prípade navrhovateľ žiadal určiť, že on je vlastníkom pozemkov súd určil, že je vlastníkom
pozemkov parcelné č. XXXX/Xa o výmere XXX štvorcových siah, pozemku s parc. č. XXXX/Xb o výmere
XXX štvorcových siah, pozemku s parc. č. XXXX/Xc o výmere XXX štvorcových siah a pozemku s parc.

č. XXXX/X o výmere XXX štvorcových siah, vedených v katastri nehnuteľností, Správa katastra v P. ako
pozemok parc. č. XXXX - orná pôda o výmere X.XXX m2 pre katastrálne územie P..

Navrhovateľ tvrdil, že jeho stará matka T. W., rod. W., zomrela dňa XX.X.XXXX, bola vlastníčkou
pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území Č. o výmere XXXX štvorcových siah (asi XXXX

m2), ktoré jej v roku XXXX pri prevádzaní hospodársko-technických úprav pozemkov neboli vymerané
a následne ako vlastné vrátené do jej užívania ako to vyplýva z potvrdenia T. v Č. zo dňa 15.5.1952.
Následne jej bol v roku 1953 pridelený do vlastníctva pozemok, ktorý je predmetom sporu ako náhrada
za jej vlastnú pôdu, ktorú vlastnila v obci Č.. Navrhovateľ tvrdil, že jeho stará matka T. W. sa od roku
XXXX až do jej smrti v roku 1996 spolu so svojim synom T. W., nar. X.X.XXXX o pozemok starala a

dobromyseľne ho užívala ako svoju vlastnú pôdu. Po jej smrti túto pôdu užíval otec navrhovateľa T. W.
a od jeho smrti v roku XXXX, užíva pozemok navrhovateľ dobromyseľne a nerušene od roku XXXX,
pričom je oprávnený započítať si ich nerušenú a dobromyseľnú držbu za obdobie od roku XXXX podľa
§ 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Spoukazomnaust.§134ods.1Občianskehozákonníkanavrhovateľtvrdil,žepredmetnúnehnuteľnosť,

nadobudol vydržaním do vlastníctva, lebo nehnuteľnosť užíval tak on ako aj jeho právni predchodcovia
dobromyseľne a nerušene od roku 1953, pričom je oprávnený započítať si ich nerušenú a dobromyseľnú
držbu za obdobie od roku 1953 s poukazom na ustanovenie § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa bol povinný zistiť skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania, právne

posúdiť danú vec a vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením § 157 ods.
2 O.s.p. tak, aby bolo rozhodnutie v odvolacom konaní preskúmateľné.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, a to napríklad právo
vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na

dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§
115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo
na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Podľačlánku46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,každýmáprávodomáhaťsazákonomustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdova iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú
ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/06).

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska
c. Švajčiarsko).

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý

dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a

právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a ochranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06).

Rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci, nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157
ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky
spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich

súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak,

že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti
Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Hocijudikatúratohtosúdunevyžaduje,abynakaždýargumentstrany,ajnataký,ktorýjeprerozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03)

Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je
predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké
má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd

oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal
preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok
nemožno považovať za preskúmateľný.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu odvolateľa na spravodlivé súdne konanie.

Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z neúplne zisteného skutkového
stavu, ktorého správnosť záverov navrhovateľ svojim odvolaním dôvodne spochybňuje.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude, zaoberať sa uplatneným nárokom navrhovateľa v
súlade s ustanovením § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka tak, ako tvrdí navrhovateľ v podanom
návrhu, dostatočne zistiť skutkový stav veci na základe vykonaného dokazovania a právne posúdiť danú
vec, vychádzajúc z uvedených ustanovení zákona.

Povinnosťou súdu prvého stupňa v preskúmavanej veci bude správne právne posúdil otázku vydržania,
jeho zákonných predpokladov (okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu
vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej
držby, počas celej zákonom ustanovenej doby) a tiež správne vyvodiť, či navrhovateľ splnil jeden z týchto

zákonných predpokladov, a to dobromyseľnosť v tom, že mu predmetná vec patrí.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a podľa § 221
ods. 2 O.s.p. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.