Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/294/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211217908
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2211217908.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Zlatice

Javorovej a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci žalobkyne: Československá obchodná banka, a.
s., Bratislava, Michalská 18, zastúpenej splnomocnenkyňou: Cipciar & partners, s.r.o., Bratislava,
Haburská 49/F, proti žalovanému: R. T., nar. XX. S. XXXX, trvale bytom V. XXX, t. č. na neznámom
mieste, zastúpenému opatrovníkom: C. T., Okresný súd Galanta, o 3.051,04 eur s príslušenstvom a
iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 27. marca 2012 č. k.
11C/158/2011 - 34 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa

úrokov a poplatkov p o t v r d z u j e .

V napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa úrokov z omeškania a v časti o trovách
konania rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
3.000 eur, úrok z omeškania zo sumy 3.000 eur vo výške 9% ročne od 16. januára 2010 do zaplatenia,
sumu 51,04 eur, debetný úrok zo sumy 51,04 eur vo výške 25% ročne od 1. októbra 2011 do zaplatenia,
náhradu trov konania za súdny poplatok za návrh 184,80 eur, za právne zastúpenie advokátskej

kancelárii 282,95 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a II. vo zvyšku žalobu zamietol. Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 708 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení), § 52 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení), § 2 písm. a/ a b/, § 4 ods. 2 písm. i/ a ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“). Vecne dôvodil, že
žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia 4.402,77 eur s príslušenstvom na žalovanom titulom plnenia

zo Zmluvy o bežnom účte z 2. septembra 2009 a zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo 7.
septembra 2009. Žalovaný ako občan a spotrebiteľ dlhuje žalobkyni ako veriteľovi sumu 51,04 eur s
príslušenstvom ako debetný zostatok na bežnom účte a sumu 4.402,77 eur s príslušenstvom (poznámka
odvolacieho súdu - správne 3.000 eur s príslušenstvom a iné) ako sumu nevráteného spotrebiteľského
úveru, keď zo spotrebiteľského úveru žalovaný žalobkyni nevrátil vôbec nič. V zmysle Úverovej zmluvy
zo 7. septembra 2009 poskytla žalobkyňa žalovanému spotrebiteľský úver 3.000 eur, ktorý mal žalovaný
vrátiť v zmysle čl. V Zmluvy splácaním úrokov a istiny úveru v 60 mesačných anuitných splátkach po 67

eur, vždy 15. deň v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná 15. októbra 2009 a posledná 15. septembra
2014. Súd prvého stupňa mal za to, že táto zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom
predpísanú náležitosť o výške splátok istiny, o výške splátok úrokov a o výške splátok poplatkov. Napriek
tomu, že tento údaj možno z celého obsahu zmluvy a obchodných podmienok vyvodiť (vypočítať), ZoSÚv ust. § 4 ods. 2 písm. i/ výslovne takúto náležitosť vyžaduje. Ak teda v predmetnej zmluve chýba,
považuje sa poskytnutý úver v zmysle ust. § 4 ods. 3 posledná veta za bezúročný a bez poplatkov (súd
prvéhostupňaupozornilajnarozporčl.VZmluvysust.§566ods.2O.z.oporadízapočítavaniaplatieb).

Uzavrel, že žalobkyňa poskytla žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 3.000 eur, z ktorého žalovaný
neuhradil nič a keďže ide o úver bez úrokov a bez poplatkov, zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
úveru vo výške 3.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 16. januára 2010 (podľa
čl. II predposledný odsek žaloby) do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. Ďalej dôvodil, že zmluva o
bežnom účte je označovaná v právnej teórii ako absolútny obchod a nespadá pod ochranu § 54 ods. 1

O. z., podľa ktorého je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie ustanovenie zmluvy ako
upravuje O. z., nakoľko to by znamenalo zhoršenie jeho postavenia. Účastníci 2. septembra 2009 takýto
typ zmluvy uzavreli, na bežnom účte žalovaného je debetný zostatok 51,04 eur, ktorý je v zmysle čl.
II (?) zmluvy úročený debetnou úrokovou sadzbou vo výške 25%. Debetný úrok zo sumy debetného
zostatku 51,04 eur žalobkyňa žiadala za obdobie od 1. októbra 2011, t. j. odo dňa vyhotovenia výpisu
z bežného účtu. Súd prvého stupňa ani z hľadiska skutkového (vecného) ani právneho nezistil, že by

táto časť nároku žalobkyne bola v rozpore so zákonom či ust. § 708 ods. 1 Obch. z., alebo ust. § 1
ZoSÚ a preto v tejto časti žalobe vyhovel. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil
ust. § 142 ods. 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení), vecne prevažným úspechom žalobkyne v konaní (70%), ktorej priznal náhradu trov konania
za zaplatený súdny poplatok za návrh 264 eur, z toho 70% je 184,80 eur, za právne zastúpenie 404,21

eur (2 hlavné úkony + 2x režijný paušál + 20% DPH, teda 2x 168,42 eur), z toho 70% je 282,95 eur.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie iba žalobkyňa, zjavne iba v jeho zamietajúcej časti, s
návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe aj v takejto časti, alternatívne navrhla rozsudok v napadnutej
časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasila s názorom súdu prvého

stupňa, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje zákonom predpísanú náležitosť o
výške splátok istiny, úrokov a poplatkov a z tohto dôvodu sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.
Mala za to, že súd sa riadil nesprávnym výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. i/ a § 4 ods. 3 ZoSÚ, keďže k
svojmu názoru dospel extenzívnym výkladom, čím obsah a význam predmetných zákonných ustanovení
na základe vlastnej úvahy rozšíril, neberúc do úvahy, že možnosť takéhoto rozširujúceho výkladu

predmetných zákonných ustanovení priamo z nich nevyplýva. Z ustanovení úverovej zmluvy podľa
žalobkyne nepochybne vyplýva výška anuitných splátok, na zaplatenie ktorých sa žalovaný zaviazal,
pričom význam slova „anuitné splátky“ zahŕňa splátku istiny, ako i splátku úroku z istiny, resp. výška
anuitných splátok zahŕňa výšku splátky istiny i výšku splátky úroku z istiny, pričom ZoSÚ v príslušných
ustanoveniach neurčuje formu ani spôsob uvedenia výšky splátok istiny a výšky splátok úroku, resp.

nezakladá povinnosť označiť ich výšku osobitne pre obe položky, ale práve naopak, spôsob, resp. forma
označenia výšky predmetných splátok závisí od vôle účastníkov zmluvy. O výške poplatku 60 eur sa
účastníci dohodli v čl. IV ods. 3 Zmluvy, ide o poplatok za podanie žiadosti o úver a za spracovanie úveru,
ktorý je splatný v deň podpisu, pričom v ďalšom odseku toho istého článku sa účastníci dohodli o výške
mesačného poplatku za správu úveru vo výške 1,99 eur za každý kalendárny mesiac, keď poplatok

za správu úveru sa žalovaný zaviazal platiť v období čerpania vždy ku koncu kalendárneho mesiaca,
ďalej ku koncu obdobia čerpania a v období splácania vždy súčasne s každou anuitnou splátkou
úveru, z čoho priamo vyplýva, že ako spôsob úhrady poplatkov nie je dohodnuté splácanie poplatkov,
ale ako jednorazová úhrada, resp. úhrada mesačne toho-ktorého poplatku. Zmluva o spotrebiteľskom
úvere teda aj v tejto súvislosti obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. Súd prvého stupňa

sám uznal, že údaje o výške splátok istiny, úroku i poplatkov možno vyvodiť, resp. vypočítať z celého
obsahu zmluvy i obchodných podmienok a dá sa určiť aj výkladom čl. V zmluvy a to tak, že počet
anuitných splátok (60) sa vynásobí s výškou anuitných splátok (67 eur), čo sa rovná sume 4.020 eur,
z ktorej sa odpočítaním výšky poskytnutého úveru 3.000 eur, dá dostať k výške sumy dohodnutých
riadnychzmluvnýchúrokov,zčohopriamovyplývavýškamesačnýchsplátokistinyariadnychzmluvných

úrokov. Žalobkyňa mala za to, že čl. V zmluvy nie je v rozpore s ust. § 566 ods. 2 O. z., nakoľko
spôsob splácania poskytnutého úveru vrátane zmluvne dohodnutého úroku bol určený výlučne za
súhlasu žalovaného a neurčil ho veriteľ, resp. určil sám žalovaný inak (?). Mala za to, že uniesla
dôkazné bremeno ohľadom žalovanej sumy, nakoľko si uplatnila a riadne dôkaznými prostriedkami
preukázala svoj nárok na istinu, riadny zmluvný úrok, úrok z omeškania z dlžných čiastok, čo do

výšky uplatneného príslušenstva, pohľadávky, výšky úrokových sadzieb, ako i právneho dôvodu takto
uplatneného príslušenstva pohľadávky, ako i nesporným spôsobom preukázala, že zmluva obsahuje
všetky zákonom predpísané náležitosti, preto súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci
a svoje rozhodnutie vydal na základe nesprávneho právneho posúdenia.Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda
len 1. v napadnutej časti vo veci samej, kde došlo k tzv. zvyškovému zamietnutiu žaloby a 2. v časti trov
konania, v ktorej malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na hoc aj len čiastočne napadnutom
rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal a i rozhodol túto vec na

pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie
odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že
rozsudok nemožno vo všetkých odvolaním dotknutých častiach považovať za vecne správny.

Žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 4.402,77 eur (istina 3.000 eur + riadny úrok z úveru
688,68 eur + úrok z omeškania 562,16 eur + 51,04 debetný zostatok na bežnom účte + poplatky 100,89

eur), úroku 10,90% ročne zo sumy 3.000 eur od 17. októbra 2011 do zaplatenia, debetného úroku 25%
ročne zo sumy 51,04 eur od 1. októbra 2011 do zaplatenia a úroku z omeškania 9% ročne zo sumy
3.789,57 eur od 17. októbra 2011 do zaplatenia.

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobe vyhovel v časti zaplatenia sumy 3.051,04 eur

(3.000+51,04), debetného úroku 25% ročne zo sumy 51,04 eur od 1. októbra 2011 do zaplatenia a úroku
z omeškania 9% ročne zo sumy 3.000 eur od 16. januára 2010 (tu prekročil návrh, keďže žalobkyňa
žiadala úrok z omeškania až od 17. októbra 2011) do zaplatenia.

V zostávajúcej časti žalobu zamietol, t. j. v časti 1.351,73 eur (4.402,77 eur - 3.051,04= 1.351,73 eur,

ktorá suma je súčtom žalobou požadovaného riadneho úroku z úveru 688,68 eur, úroku z omeškania
562,16 eur a poplatkov 100,89 eur), úroku 10,90% ročne zo sumy 3.000 eur od 17. októbra 2011 do
zaplatenia a úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 789,57 eur od 17. októbra 2011 do zaplatenia.

Odvolateľka v odvolaní nesúhlasila s názorom súdu prvého stupňa, že úverová zmluva uzavretá medzi

účastníkmi neobsahuje zákonom predpísanú náležitosť o výške splátok istiny, úrokov a poplatkov a z
tohto dôvodu sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov.

Tunajší odvolací súd sa obdobným problémom zaoberal už v minulosti, nech aj analyzujúc inú náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa čl. I § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ (v znení platnom a účinnom do 31.

decembra 2007 vrátane), resp. podľa písmena i/ rovnakého ustanovenia (v znení platnom a účinnom v
neskoršom čase, v tejto súv. por. najmä zákon č. 568/2007 Z. z.) a v exekučnej veci (tu por. uznesenie
Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/2010-44, vydané vo veci Okresného
súdu Galanta sp. zn. 26Er/344/2010) a výsledkom takejto jeho analýzy bol záver sformulovaný tak,
že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre

spotrebiteľa a ochrana tohto - z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký
výkladustanovenia§4ods.2písm.a/zákonač.258/2001Z.z.(predjehonovelizáciou,čoalerovnakoje
použiteľným aj na písmeno i/ ustanovenia počnúc 1. januárom 2008), ktorý každý z atribútov vyjadrených
v zákone slovami „suma“ (dnes „výška“), „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených
zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k

úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť
zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo
je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve
dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu
uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké

bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a
ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).

Na práve uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na
čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od

spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka
„roztrúsených“vrôznychčastiachlistínspotrebiteľovipredkladaných(aleajnepredkladaných)napodpis,
v ktorých sa tak logicky možno „stratiť“.Odvolací súd pri riadení sa týmito úvahami a pre stotožnenie sa aj so skutkovými i právnymi závermi
súdu prvého stupňa preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej,
týkajúcej sa úrokov a poplatkov (riadny úrok z úveru 688,68 eur + poplatky 100,89 eur + úrok 10,90%

ročne zo sumy 3.000 eur od 17. októbra 2011 do zaplatenia) podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého

paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.
1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)

je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992

Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010
sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho

nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami

účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením

práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek (nieto ešte

zmysluplnej) diskusie fakt, že práve opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa z
prejednávanej veci v napadnutej zamietajúcej časti, týkajúcej sa úrokov z omeškania, nakoľko jeho
zdôvodnenie v takejto časti neposkytuje žiadne dôvody na podporu spôsobu rozhodnutia zvoleného
súdom prvého stupňa a je tak i nepreskúmateľné predovšetkým preto, že súd prvého stupňa vôbecnevysvetlil ani právne neodôvodnil, prečo bola žaloba zamietnutá aj v časti o úroku z omeškania 562,16
eur a úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 789,57 eur od 17. októbra 2011 do zaplatenia. Možno sa
len domnievať, že tak tomu bolo pre zmiešanie pojmov úrok a úrok z omeškania.

Súd prvého stupňa tak v tejto časti zaťažil konanie jednou z variácií na postup odnímajúci účastníkom
konania reálnu možnosť konať pred súdom (nedostatkom odôvodnenia rozsudku v takejto časti) a
odvolaciemu súdu za takéhoto stavu vecí ani neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníčok
na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v

prvom stupni súdov) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, týkajúcej sa úrokov
z omeškania aj v závislom rozhodnutí o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť
a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v prípade potreby doplniť dokazovanie, výsledky konania v časti ktorá

zostala predmetom konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o
veci, o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.), to samozrejme i
svypravenímnovéhorozhodnutiaajodôvodnenímobsahujúcimpatričnéodpovedenavšetkyrelevantné
otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.