Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/145/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707200281
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707200281.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: G. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, K., vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom, Exekútorský úrad Detva, Štúrova 784/52, o vymoženie
844,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k.
11Er/53/2007-20 zo dňa 25.04.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením Okresný súd Zvolen (ďalej v texte aj „exekučný súd“ alebo „okresný
súd“) exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) vyhlásil za neprípustnú
a zastavil ju. Zároveň návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Okresný súd rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že exekučným titulom v predmetnom prípade
bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a.s. sp. zn.: SR 4313/06 zo dňa 12.09.2006, ktorý uložil povinnému povinnosť na
zaplatenie sumy vo výške 844,45 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy
836,49 Eur od 20.06.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 219,54 Eur,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia exekučného titulu vyplynulo,
že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 19.04.2006, ktorú povinný
riadne a včas neplnil. Exekučný súd mal za preukázané, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli
aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru v zmysle ktorých sa zmluvné strany v bode 17 dohodli,
že všetky spory, ktoré medzi nimi vzniknú budú riešené alternatívne pred rozhodcovským súdom,
ktorý vydal exekučný titul alebo pred všeobecným súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku,
v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh. S ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na
výpise z OR, ako aj vzhľadom na to, že exekučnému súdu bolo z rozhodovacej činnosti známe, že
oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne predmetný
právny vzťah vyhodnotil ako spotrebiteľský. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu
strán zmluvy - subjektov právneho vzťahu mal za to, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v
rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom.
Zároveň mal exekučný súd za preukázané, že rozhodcovský súd priznal oprávnenému, plnenie v rozpore
s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne.
Takéto dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti bolo podľa jeho názoru nielen v rozpore s
príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor
s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva

určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej
zmluvnej povinnosti plniť včas. Podľa názoru exekučného súdu rozhodcovský súd taktiež neskúmal
skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN),
pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere,
ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti, tým, že v takom prípade
sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za
bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie
pred rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13 EHS a smernice 87/102/EHS, ako aj
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch,
čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a nerešpektovanie príslušných kogentných
európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa. Po zvážení a zohľadnení uvedených
skutočností uzatvárania zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry
Súdneho dvora dospel exekučný súd k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky upravenej v
predmetnej rozhodcovskej zmluve je neprimeranou podmienkou. Svoj názor o neprimeranej povahe
rozhodcovskej doložky exekučný súd oprel aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa
04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatoval,
že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle
smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa
všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Vzhľadom
k tomu, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju nebolo možné poveriť iného exekútora
vykonávaním predmetnej exekúcie, a preto exekučný súd návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora zamietol.
Proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
oprávnený. Namietol, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej oprávnený uviedol, že
súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), pretože
exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci. K takému revíznemu postupu navyše došlo v situácii, keď už exekučný súd podľa ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „ZRK“), nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Exekučný súd musí s rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, nedisponuje právomocou rušiť či
meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený navrhol, aby v prípade, ak sa všeobecný súd
nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, postupom podľa ust. § 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods.
2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej odvolateľ
namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade
rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania. Exekučný súd podľa oprávneného porušil
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený konštatoval, že exekučný súd použil
dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu,
a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty,
ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietol, že nemal možnosť reagovať
na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Aj za predpokladu, že exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému
rozsudku, exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Oprávnený namietol aj posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy
o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ďalej posúdenie primeranosti úrokov z
omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a zasielanie upomienok. V závere odvolateľ zdôraznil, že
zotrváva na legitimite exekučného titulu, a preto žiada, aby súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu

zrušil a vec vrátil prvostupňového súdu na ďalšie konanie. Oprávnený samostatný podaním, ktoré došlo
okresnému súdu dňa 10.08.2012 doplnil svoje odvolanie zo dňa17.05.2012, v ktorom navrhol, aby súd
konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia po preskúmaní veci odvolací súd zistil,
oprávnený sa v exekučnom konaní začatom 08.01.2007 domáha vymoženia sumy 844,45 Eur s
príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu. Pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní vznikla zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným dňa 19.04.2006. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že súhlasí so Všeobecnými
podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne
potvrdil prevzatie zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré v bode 17. obsahujú rozhodcovskú
doložku v nasledovnom znení: Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu. Dňa 11.01.2007 bola Okresnému súdu Zvolen doručená žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V danom prípade súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na
podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn.: SR 4313/06/08 zo dňa 12.09.2006. Okresný súd o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol a dňa 15.1.2007 poveril výkonom exekúcie súdneho
exekútora.

Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil,
pretože aj podľa odvolacieho súdu rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná aj v zmysle § 53 ods. 5 OZ

v platnom znení. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom
uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a naviac súd poukazuje na
ďalšie dôvody zdôrazňujúce správnosť napadnutého rozhodnutia, ktorými zároveň reaguje na relevantné
argumenty odvolania.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 53 ods. 5 (v platnom znení) Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 57 ods. 1, písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že súd musí skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať
či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia,
že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Právny predpis (Exekučný
poriadok), resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie Ústavného súdu SR z
24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Odvolací súd nemal pochybnosť o tom, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným
dňa 19.04.2006 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ aj s ohľadom na predmet
činnosti oprávneného a postavenie povinného. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber
rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa
nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi
rozhodcovského konania vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K.
Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam,
a teda aj rozhodcovskému konaniu. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci
zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už len tieto skutočnosti možno
považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky
rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť dojednávanie
rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Takto formulovaná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii, poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách, sú neplatné, ale aj zákonom o rozhodcovskom konaní, v
ktorom ukladá exekučnému súdu aj v štádiu už prebiehajúceho exekučného konania skúmať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a po zistení, že rozhodcovský rozsudok
takéto nedostatky má, ukladá exekučnému súdu exekúciu zastaviť. Skúmaniu povahy obsahu
rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa

zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej
doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom
na zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou
vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať. V predmetnej veci bolo možné zastaviť exekúciu
aj s poukázaním na § 57 ods. 1, písm. a) Exekučného poriadku, nakoľko exekučný titul s ohľadom na
neplatnosť rozhodcovskej doložky bol neplatný.

Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie
tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)
je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému
dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje
sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs
Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty,
ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti
exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd, na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd považoval odvolanie oprávneného za nedôvodné
a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (v odvolaní), a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. (v samostatnom návrhu na prerušenie konania).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve

otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku
týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh, oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z
obidvoch dôvodov.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Banskej Bystrici dňa 23. septembra 2014

JUDr. Drahomíra Mikulajová
predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Adriána Vašková
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.