Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. máj 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/52/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510201133
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1510201133.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: D. Q., U. XX/XX, R.,
zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Horanským, Trebatice 187, proti odporcovi: SAELENS Slovakia
s.r.o., Panónska cesta 34, Bratislava, zastúpenému advokátom Mgr. Petrom Cúthom, Laurinská 18,
Bratislava, o zaplatenie 5.729,69 eura s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V č.k. 11C/33/2010-142, zo dňa 21.10.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdzuje.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 4.835,43
eura s úrokom z omeškania 8 % ročne od 1.10.2009 do zaplatenia a k rukám právneho zástupcu
navrhovateľa trovy právneho zastúpenia 1.473,44 eura. Konanie v časti o zaplatenie 869,66 eura
zastavil. Návrh v časti o zaplatenie 24,60 eura zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu
súdny poplatok 288 eur.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal zaplatenia celkovej sumy 5.729,69

eura titulom mzdy za vykonanú prácu, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, cestovných náhrad,
náhrady mzdy za výpovednú dobu a náhrady príjmu pri dočasnej práceneschopnosti. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ ako zamestnanec s odporcom ako zamestnávateľom
uzavreli dňa 29.11.2007 pracovnú zmluvu s nástupným dňom a vznikom pracovného pomeru dňa
1.12.2007 a dojednaným druhom práce vodič medzinárodnej a vnútroštátnej nákladnej dopravy s
miestom výkonu práce v sídle zamestnávateľa P. XX/a, T. a podľa príkazov zástupcu spoločnosti EU.
Pracovnýpomernavrhovateľauodporcubolukončenýdňa30.8.2009nazákladeskončeniapracovného

pomeru zo strany navrhovateľa podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Podľa mzdového listu navrhovateľa za rok 2009 vystavaného podľa pracovného výkazu mala byť
navrhovateľovi vyplatená čistá mzda za apríl 2009 za 160 hodín - 436,39 eura, najneskôr do 31.5.2009,
za máj 2009 za 152 hodín - 436,39 eura, najneskôr do 30.6.2009, za mesiac jún 20099 za 80 hodín
- 209,26 eura, najneskôr do 31.7.2009. Nárok navrhovateľa na mzdu za uvedenú odpracovanú dobu
predstavuje s poukazom na § 118 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, 3, § 130 ods. 2, 5, 7 a 8 a § 131 ods. 1, 2 a 3

Zákonníka práce 1.082,04 eura; tento čo do dôvodu ani výšky nebol medzi účastníkmi sporný.

Podľa pracovného výkazu za apríl 2009 navrhovateľ odpracoval 160 hodín a na cestovných náhradách
mu bola vyúčtovaná suma 1.147,50 eura, v tom príplatok vreckového 67,50 eura (30 x 2,5 eura) + diéty1.080 eur (30 dní x 36 eur denne). Za máj 2009 odpracoval 152 hodín a na cestovných náhradách
mu bola vyúčtovaná suma 688,50 eura, v tom príplatok vreckového 40,50 eura (18 x 2,5 eura) + diéty
648 eur za 18 dní. Za jún 2009 odpracoval navrhovateľ 80 hodín a na cestovných náhradách mu bola

vyúčtovaná suma 497,25 eura, v tom príplatok vreckového 29,30 eura (13 x 2,5 eura) + diéty 468
eura za 13 dní. Odporca cestovné náhrady v celkovej sume 2.333,25 eura navrhovateľovi nezaplatil
(opatrením MF SR č. 606/2008 Z.z. bola ustanovená základná sadzba stravného v cudzej mene pri
zahraničných pracovných cestách na rok 2009 pre Belgicko 45 eur; v pracovnej zmluve bola stanovená
výška stravného o 25 % nižšia z dôvodu častej zmeny pracoviska, ktoré vyplýva z osobitnej povahy

povolania a zvláštneho vybavenia motorového vozidla). Navrhovateľ si uplatnil nárok na cestovné
náhrady v celkovej sume 3.065 eura. V priebehu konania vzhľadom na výsledky dokazovania akceptoval
dennú sumu cestovných náhrad 38,25 eura a vzhľadom na preukázanú dobu trvania pracovnej cesty
akceptoval cestovné náhrady v sume 2.333,25 eura; vo zvyšku vzal návrh späť.

Navrhovateľ si ďalej uplatnil nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2009 po skončení

pracovného pomeru v rozsahu 17 dní, na ktoré mu mal vzniknúť nárok od 1.1.2009 do 30.8.2009. V
zmysle § 103 Zákonníka práce mu patril nárok na dovolenku vo výmere piatich týždňov. Od 1.1.2009 do
30.8.2009odpracoval105dní,apretomuvznikolnároknadovolenkuvrozsahu1/12zozvýšenejvýmery
mesačne, teda v rozsahu 16,66 dní (25/12 x 8). Navrhovateľ si uplatnil náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku 436,86 eura za 17 dní dovolenky. Podľa záverečného prednesu žiadal za 12 dní nevyčerpanej

dovolenky zaplatiť 295,16 eura (3,0746 eura x 12 dní x 8 hodín). Súd prvého stupňa mu ako dôvodný
priznal s poukazom na § 101, § 102, § 103 ods. 1, 2, 6 a 7, § 105, § 116 a § 117 Zákonníka práce nárok
na zaplatenie 270,56 eura zodpovedajúcej sume nároku za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky v
trvaní 11 dní (3,0746 eura x 11 dní x 8 hodín). Zo mzdového listu totiž zistil, že navrhovateľ v januári
2009 čerpal 1 deň dovolenky a v marci 2009 5 dní dovolenky.

Navrhovateľ sa domáhal aj nároku na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za
výpovednú dobu dvoch mesiacov s poukazom na § 69 ods. 4 Zákonníka práce. V písomnom prejave
navrhovateľa zo dňa 24.8.2009 síce absentovalo skutkové vymedzenie dôvodu, keď obsahoval iba
odkaz na § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; jednoznačne však smeroval k okamžitému skončeniu

pracovného pomeru. Navrhovateľ si uplatnil nárok vo výške priemerného mesačného zárobku za
výpovednú dobu dvoch mesiacov 1.069,50 eura (2 x 534,75 eura). Túto sumu ustálil po doplnení
dokazovania zameraného na vyčíslenie priemerného mesačného zárobku v zmysle § 134 Zákonníka
práce, ako súčin 3,0746 eura (priemerný netto hodinový zárobok) x 174 hodín (priemerný počet dní v
mesiaci) = 534,9804 eura. Nakoľko navrhovateľ žiadal 534,75 eura za mesiac, súd prvého stupňa mu

tento nárok ako dôvodný priznal.

Navrhovateľ sa domáhal aj náhrady príjmu pri dočasnej práceneschopnosti od 15.6.2009 do 24.6.2009
a od 26.7.2009 do 4.8.2009 spolu vo výške 2 x 80,08 eura. Súd prvého stupňa mal preukázaný denný
vymeriavací základ navrhovateľa pre účely náhrady príjmu počas pracovnej neschopnosti v sume

17,4073 eura. Za obdobie od 15.6.2009 do 24.6.2009 vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu príjmu vo
výške 17,4073 x 0,25 % x 3 dni = 13,0554 eura (od 15.6. do 17.6.2009 vrátane) a vo výške 17,4073 eura
x 0,55 % x 7 dní = 67,0181 eura (od 18.6. do 24.6.2009), teda za 10 dní dočasnej práceneschopnosti
vo výške 80,0735 eura, zaokrúhlene 80,08 eura. Za ďalšie obdobie dočasnej práceneschopnosti od
26.7.2009 do 4.8.2009 navrhovateľ vznik nároku na náhradu príjmu v rovnakej výške nepreukázal. Súd

prvého stupňa preto odporcu s poukazom na § 4, § 7 ods. 1, 2 a § 8 ods. 1, 4, 5 zákona č. 462/2003
Z.z. a § 55 a § 56 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zaviazal na zaplatenie 80,08 eura titulom náhrady
príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti navrhovateľa.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ si pôvodne uplatnil peňažný nárok v celkovej výške

5.729,69 eura. Po vykonanom dokazovaní žalovanú sumu čo do výšky znížil na 4.860,03 eura. V časti
prevyšujúcej túto sumu, t.j. v časti o zaplatenie 869,66 eura návrh zobral späť. Súd prvého stupňa preto
konanie v tejto časti podľa § 96 O.s.p. zastavil.

Za dôvodný teda považoval nárok navrhovateľa na netto mzdu 1.082,04 eura, cestovné náhrady

2.333,25 eura, náhradu za nevyčerpanú dovolenku v rozsahu 11 dní 270,56 eura, náhradu príjmu počas
dočasnej pracovnej neschopnosti 80,08 eura a náhradu mzdy za výpovednú dobu 1.069,50 eura. Na
uvedenom základe priznal navrhovateľovi finančný nárok 4.835,43 eura. Vo zvyšku 24,60 eura (4.860,03
eura uplatnenej v záverečnej reči - 4.835,43 eura) návrh zamietol ako nedôvodný.Odporca svoju obranu opieral o započítanie náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť protiprávnym
konaním navrhovateľa a nevrátením pracovných pomôcok. Svoje tvrdenia však nepreukázal. Údajné

trestné konanie vedené voči navrhovateľovi v T. nie je skončené. Poškodenou organizáciou je
spoločnosť SAELENS-PARTNERSA N.V., ktorej konateľ podal sťažnosť voči zamestnancovi D. Q.
pre podozrenie zo spáchania trestného činu krádeže, ktorý skutok sa mal stať dňa 11.6.2009 v
areáli spoločnosti, pričom odcudzenie vecí, ktoré mu boli odňaté z vozidla M. L. EČ H. XXX T.,
zaparkovanom vo firemnom areáli, mohli mať hodnotu cca 2.500 eur. V tom čase sa navrhovateľ

podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti odporcu nachádzal služobne v Nemecku. Vo výsluchu konateľ
poškodenej spoločnosti (odlišnej od odporcu ako zamestnávateľa) vyjadril predpoklad, že prístup do
skladu označenej osobe umožnil P. I.. V čase výsluchu dňa 12.6.2009 podľa vyjadrenia konateľa
poškodenej spoločnosti nevznikli pre spoločnosť žiadne nevýhody. Z trestného oznámenia vyplýva, že
navrhovateľ nebol pristihnutý pri krádeži v priestoroch spoločníka odporcu. Trestné konanie vedené v
Belgicku nie je právoplatne skončené a ak škoda nejaká vznikla, vznikla inému subjektu ako odporcovi.

Obranu odporcu súd prvého stupňa vyhodnotil ako účelovú, nedôvodnú a dôkazne nepreukázanú.
Uviedol, že odporca si v súvislosti s ukončením pracovného pomeru neuplatňoval žiadne nároky na
náhradu škody. Náhradu škody žiadal kompenzovať až v konaní pred súdom, resp. prvýkrát zaslaním
stanoviska k výzve navrhovateľa, kedy nárok navrhovateľa nepoprel, ale v rozpore s § 131 ods.

3 Zákonníka práce odmietol vyplatiť a vyplatenie nároku navrhovateľa podmieňoval „po vyčíslení
všetkých spôsobených škôd“, vykonaním záverečného vysporiadania a dohody. Odporca nepreukázal
spôsobilosť svojho nároku na náhradu škody na započítanie na mzdu a cestovné náhrady. Rovnako
nepreukázal vznik škody, zodpovednosť navrhovateľa za vznik škody, jej výšku a príčinnú súvislosť
medzi zavinením navrhovateľa a vznikom škody. Odporca v konaní tiež nepreukázal, že navrhovateľ

prevzal pracovné pomôcky, ktoré bol povinný vyúčtovať a v akej výške. V tomto smere ostal odporcom
v odpore proti platobnému rozkazu uplatňovaný nárok 339 eur a v liste zo dňa 16.12.2009 vo výške 299
eur iba v rovine tvrdení a bez spôsobilosti na započítanie oproti nárokom navrhovateľa tak, ako vyplývali
z predložených listinných dôkazov vyhotovený samotným odporcom.

Nakoľko odporca je v omeškaní s plnením peňažných záväzkov voči navrhovateľovi, je povinný podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. zaplatiť navrhovateľovi
aj úrok z omeškania; navrhovateľ sa pritom úroku z omeškania z celej žalovanej istiny od 1.10.2009
domáhal dôvodne.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi
priznal náhradu trov právneho zastúpenia v podrobnej špecifikácii.

O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. (6 % z
istiny 4.835,43 eura = 288 eur).

Proti zaväzujúcej časti rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť
a návrh zamietnuť v celom rozsahu, resp. zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Namietol nedostatočné
zistenie skutkového stavu, keď súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Odporca v konaní navrhol vykonať dôkaz dožiadaním belgických policajných

orgánovvovecitrestnéhostíhanianavrhovateľavBelgicku,ktorýsamaldopustiťprotiprávnehokonania,
následkom ktorého bola odporcovi spôsobená škoda, a to za účelom preukázania vzniku škody a jej
výšky, zodpovednosti navrhovateľa za vznik škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním
navrhovateľa. Vyhlásením dokazovania za skončené bez vykonania zásadných dôkazov navrhnutých
odporcom súd prvého stupňa odňal odporcovi možnosť preukázať uvedené skutočnosti a účinne uplatniť

kompenzačnú námietku titulom náhrady škody spôsobenej odporcovi navrhovateľom. Súd prvého
stupňa navyše nezamietol návrh na doplnenie dokazovania a ani v odôvodnení napadnutého rozsudku
neuviedol, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy. Napadnutý rozsudok je preto v tejto časti arbitrárny a
nepreskúmateľný.

Odporca ďalej namietol skutočnosť, že závery napadnutého rozsudku boli v rozpore s vykonaným
dokazovaním - s výsluchom účastníkov konania a s listinnými dôkazmi. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že navrhovateľ nevrátil odporcovi pracovné pomôcky v hodnote 299 eur, ktoré prevzal pri
nástupe do práce. Súd prvého stupňa sa však nevysporiadal s kompenzačnou námietkou titulomnáhrady škody pre nevrátenie pracovných pomôcok. Samotný navrhovateľ na pojednávaní dňa
19.9.2012 priznal prevzatie pracovných pomôcok začiatkom roku 2009 a skutočnosť, že nimi disponuje.
Odporca predložil faktúru preukazujúcu výšku spôsobenej škody.

Vo veci škody spôsobenej odporcovi konaním navrhovateľa dospel súd prvého stupňa k záveru, že
poškodeným nie je odporca, ale spoločnosť SAELENS-PARTNERSA N.V. Tento záver však nie je nijako
podložený a nevyplýva z vykonaného dokazovania. Naopak, zo správy z výsluchu konateľa odporcu
zo dňa 12.6.2009 výslovne vyplýva, že škoda mala vzniknúť odporcovi, nakoľko veci nachádzajúce sa

v aute navrhovateľa boli majetkom odporcu. Vyhlásenie konateľa odporcu a spoločnosti SAELENS-
PARTNERSA N.V., že spoločnosti nevznikli žiadne nevýhody, sa vzťahovalo na spoločnosť SAELENS-
PARTNERSA N.V., nakoľko v mene tejto spoločnosti konateľ odporcu podával sťažnosť a nevzťahovalo
sa na odporcu.

Záverom odporca namietol skutočnosť, že súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal so

vznesenou kompenzačnou námietkou odporcu titulom náhrady škody voči nároku navrhovateľa; z
uvedeného dôvodu rozsudok považoval za arbitrárny a v tejto časti nepreskúmateľný.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a prejednal odvolanie na pojednávaní, na ktorom
v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval zástupcov účastníkov na vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 1 ods.
4 Zákonníka práce s poukazom na § 32, § 33, § 35, § 36, § 37 Zákonníka práce, upravujúcich zánik práv
a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a aj na § 580 Obč. zákonníka, t.j. na vyjadrenie sa k otázke
možnosti započítania pohľadávok z pracovnoprávnych vzťahov. Právny zástupca navrhovateľa uviedol,

že započítanie v pracovnoprávnych vzťahoch nie je prípustné. Podľa právneho zástupcu odporcu je §
580 Občianskeho zákonníka ustanovením, ktoré upravuje všeobecný spôsob zániku záväzkov a preto
je potrebné považovať ho za všeobecné ustanovenie; na tomto základe mal započítanie pohľadávok z
pracovnoprávnych vzťahov za prípustné.

V predmetnej veci sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal zaplatenia žalovanej sumy s prísl. titulom
mzdy za vykonanú prácu, náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku, cestovných náhrad, náhrady mzdy
za výpovednú dobu a náhrady príjmu pri dočasnej práceneschopnosti. Odporca vzniesol kompenzačnú
námietku a domáhal sa započítania nároku na náhradu škody voči navrhovateľovi. Rozhodujúcim v
predmetnej veci bolo zodpovedanie otázky možnosti zániku uplatnenej pohľadávky navrhovateľa voči

odporcovi započítaním (keď odporca ani v odvolacom konaní nenamietal súdom prvého stupňa priznanú
istinu s prísl. čo do dôvodu i výšky; namietal len zánik tejto pohľadávky započítaním).

Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne
vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je
rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči
druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.

Započítanie podľa uvedeného ustanovenia je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok
medzi tými istými subjektmi, ktorý nastáva okamihom, keď sa pohľadávky spôsobilé na započítanie
stretnú. Právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky.

Výpočet spôsobov zániku práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je v Zákonníku práce uvedený
taxatívne v jeho prvej časti. K týmto patrí uspokojenie nároku (§ 33 Zákonníka práce), dohoda o
sporných nárokoch (§ 32 Zákonníka práce), smrť zamestnanca (§ 35 Zákonníka práce), uplynutie
doby, na ktorú boli obmedzené práva alebo povinnosti (§ 37 Zákonníka práce), prípadne neuplatnenie
práva v ustanovenej lehote (§ 36 Zákonníka práce). Zároveň § 1 ods. 4 Zákonníka práce zakotvil, že

pokiaľ Zákonník práce v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka znamená, že
to, čo Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej všeobecnej časti, t.j. v § 1 až § 40, spravuje sa
všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j. § 1 až § 122 Občianskeho zákonníka. Inštitútzapočítania(kompenzácie)jednostrannýmprávnymúkonom,akoajdohodou,jeobsiahnutývprvejhlave
v 8. časti Občianskeho zákonníka, t.j. v úprave záväzkového práva, na ktoré ustanovenia sa subsidiárna
pôsobnosť Občianskeho zákonníka nevzťahuje.

Pretože Zákonník práce iné, než vyššie uvedené spôsoby zániku práv a povinností nepozná, a pretože
právnym dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych
vzťahov také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie
jednostranným úkonom namietať (rovnako napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 5/2010).

Preto i v prípade, že by odporcovi vznikla voči navrhovateľovi ním tvrdená pohľadávka z titulu náhrady
škody, nemôže byť ním vznesená kompenzačná námietka dôvodom pre zánik pohľadávky navrhovateľa,
ktorá je predmetom tohto súdneho konania.

Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti v zmysle § 219

ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil, keď ďalšie odvolacie námietky vo vzťahu k nevykonaniu
dokazovanianapreukázanievznikuavýškyškodyčikneuvedeniudôvodov,prektorésúdprvéhostupňa
nevykonal tieto navrhnuté dôkazy, nemajú žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutej časti rozsudku
(pre nemožnosť zániku uplatnenej pohľadávky navrhovateľa voči odporcovi započítaním).

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný navrhovateľ by mal právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Nakoľko si však trovy odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.