Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. august 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/210/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222035
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222035.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Lýdie Gálisovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaniach navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16. septembra 2014
č.k. 13C/716/2012-97 a proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 03. decembra 2014 č.k.
13C/716/2012-116 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175,- eur ako náhrady škody a sumy 497,88 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní pod sp.
zn. 9Er/5/2007 a to nerozhodnutím o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenej 30 dňovej lehote. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).Vychádzal zo zisteného skutkového
stavu, ktorým mal za preukázané, že navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody vo
výške 175 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 497,88 eura z dôvodu, že Okresný súd Nové Zámky ako
exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote. Z pripojeného

exekučného spisu zistil, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn
9Er/5/2007 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 6.9.2010. Okresný súd Nové
Zámky rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora uznesením zo dňa 22.6.2011 tak,
že návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Súd prvého stupňa v tomto smere zistil,
že exekučný súd rozhodol o žiadosti po uplynutí zákonnej lehoty.
Navrhovateľ špecifikoval majetkovú škodu ako náklady navrhovateľa predstavujúce náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a
rozhodnutím o ňom. Náhrady majetkovej škody sa navrhovateľ domáhal za pracovné výkony svojich
zamestnancov pomocou informačného systému v sume 70 eur, náklady na udržiavanie a správu
informačného systému v sume 40 eur , na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom vsume 50 eur a za administratívne spracovanie urgencií, poštovné a telekomunikačné výdavky v sume
15 eur, spolu 175 eur. Navrhovateľ sa zároveň domáhal nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď márnym
uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa na vymoženie pohľadávky,

keď mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného.
Nemajetková ujma má predstavovať satisfakciu za konkrétne porušenie zákona. Pri výške nemajetkovej
ujmy navrhovateľ vychádzal z toho, že Ústavný súd SR za prieťahy v konaní priznáva priemerne
663,88 eura ročne , čomu zodpovedá alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania ,
čo v danej veci znamená nečinnosť súdu viac ako 293 dní, čomu zodpovedá nemajetková ujma

v sume 497,88 eura. Doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až
do samotného rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, nemohla nijako negatívne zasiahnuť
navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a
rozhodovanie, nemohlo viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav
predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd
prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú

ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom
SR za prieťahy v konaní. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd prvého stupňa v tomto prípade
zisťoval, či bola alebo nebola dodržaná zákonná 30 dňová lehota, ak nebola dodržaná tak z akého
dôvodu a či v súvislosti s prípadným nedodržaním lehoty mohla vzniknúť navrhovateľovi škoda a
nemajetková ujma. Súd prvého stupňa v tomto smere uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna,
čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme
úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu
štátu. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri

zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003
Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane
spôsobené iba týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim,

teda ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Ak navrhovateľ
tvrdí, že mu vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými by ju preukázal a za daného stavu nie je
zrejmé ako mohol navrhovateľ dospieť k výške ním tvrdenej škody. Navrhovateľom tvrdená majetková
škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku,
pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia o škode nijako nepreukázal, pretože znalecký

posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, s ktorým sa súd oboznámil, nepovažoval za dôkaz preukázania
požadovanej náhrady škody v tejto veci. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej
škode. Je na navrhovateľovi, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp. uviedol skutočnosti, na
ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy, súd mal
za to, že k vzniku škody nedošlo. Vznik škody alebo nemajetkovej ujmy však nezávisí automaticky

len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty a nestačí len konštatovanie prekročenia 30
dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora,
oprávneného. Navyše v priebehu exekúcie aj keď je podaný návrh na zmenu exekútora, ku žiadnej
škode nemôže dôjsť a navrhovateľ vznik škody ani nepreukázal, pretože pôvodný exekútor je podľa
exekučného poriadku oprávnený a povinný vykonávať všetky úkony exekučného konania. Je oprávnený

a povinný vo veci vykonávať všetky potrebné úkony v prospech oprávneného až do právoplatného
rozhodnutia exekučného súdu o jeho zmene. Navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi nedodržaním lehoty na rozhodnutie o zmene
exekútora a prípadnou škodou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že

odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a
žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust.
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnejskutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom
rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto
súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako
dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť

údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietal, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako

napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie

o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a §204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný

skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vo výroku vecne správne a odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP
napadnutý rozsudok potvrdil.

Predmetom tohto konania je suma 175,00 eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu
náhrady škody a suma 497,88 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 9Er/5/2007.Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd nerozhodol o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciou predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom

vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,

má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva

verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje

zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným

postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí

v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t.j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené

podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,

bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahuštátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil.
Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v

priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným

spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 a § 44 ods. 8 s účinnosťou od 01.12.2006 upravuje 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o
zmene exekútora, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z

Navrhovateľ sa svojho nároku domáhal na základe nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, t.j. v lehote 30 dní od podania návrhu na zmenu exekútora. Z vykonaného dokazovania nie je
sporné, že súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora po zákonom stanovenej lehote.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis z ktorého listín a údajov vychádzal.
Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného

právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/200 Z. z. a nie nedôveryhodnosť údajov tak ako to uvádza
navrhovateľ v odvolaní.
Odňatie možnosti konať pred súdom odvolací súd nevzhliadol ani v postupe súdu prvého stupňa
týkajúceho sa znaleckého dokazovania. V podanom odvolaní navrhovateľ tvrdil, že súd nedostatočne
vykonal dôkaz znaleckým posudkom, no odvolací súd zistil, že v priebehu konania ho vôbec nepredložil,

a tak ho súd ani nemusel vykonať (§ 129 ods. 1 OSP). Založenie znaleckých posudkov do registra správy
súdu nie je splnenie si dôkaznej povinnosti, pretože táto dôkazná povinnosť sa týka konania ako takého,
a nie správy súdu; navrhovateľ si evidentne mienil uľahčiť situáciu a preniesť v tomto smere námahu
na konajúcich sudcov, keď znalecké posudky predložil pre účely stoviek konaní na súde prvého stupňa
v jednom vyhotovení správe súdu, a nie do súdneho konania v príslušnom súdnom oddelení. Napriek

tomu sa súd v tejto veci oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 o ktorý navrhovateľ opiera svoj
nárok na náhradu škody, ktorý súd nepovažoval za dôkaz o vzniku škody žalobcom uplatnenej v tomto
konaní a preto naň neprihliadol. V spise nefiguruje ani žiadne podanie navrhovateľa s údajným návrhom
na prerušenie konania, preto námietka v podanom odvolaní nemá žiadnu právnu relevanciu. Rovnako
tak odvolací súd k námietke žalobcu v podanom odvolaní poukazuje na odôvodnenie napadnutého

rozsudku kde súd prvého stupňa aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v takom
znení, aké platilo v čase, kedy bolo začaté exekučné konanie (v znení účinnom do 31.12.2012). Odvolací
súd však dodáva, že pôvodná úprava § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a nová úprava nič nezmenili na
tom, kto môže rozhodovať o prieťahoch v konaní, a do zmeny tohto ustanovenia súdy túto skutočnosť
posudzovali výkladovo. Preto by aj prípadný odkaz na uvedený zákon v znení po novelizácii nemal vplyv

na posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil
ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. V danom
prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím
nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie, ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou
vyčíslenou v návrhu. Rovnako tak mal postupovať a preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Na základe uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdnypoplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Navrhovateľ včas podaným odvolaním proti tomuto uzneseniu sa domáhal jeho zrušenia bez náhrady v

celom rozsahu. Súdu prvého stupňa vyčítal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť
tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie, teda neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne
dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu a tieto môže len hádať. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych
poplatkov,spoplatneniupodliehalenpodaniežalobynanáhraduškody,spoplatneniunepodliehajúďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a podobne, ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka

súdnychpoplatkov.Zasúdnekonania,ktoréniesúuvedenévprílohezákonač.71/1992Zb.(Sadzobníka
súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká
a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007). V prílohe zákona nie je jasne a jednoznačne stanovená
poplatková povinnosť ani za podanie dovolania a teda mu bola uložená poplatková povinnosť v rozpore
so zákonom v prípade, kde ju nemal. Použitie analogie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku

vzhľadom na článok 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Navyše podľa ustanovenia § 18 ca, zákona o
súdnych poplatkoch z úkonoch navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 1.10.2012, a teda konanie sa začalo pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný

do 30.9.2012.
Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len
poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen"poplatkovýúkon")uvedenévSadzobníkusúdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "Sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Oslobodenie od poplatku upravuje § 4 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý v ods. 1 písm. k/ v znení
zákona do 30.9.2012 upravoval (vecné) oslobodenie od poplatku vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré
ustanovenie (§ 4 ods. 1 písm. k/) bolo zrušené od 1.10.2012 - od prijatia zákona č. 286/2012 Z. z.
(novelizácie zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1.10.2012).

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku
percentom zo základu (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku (§ 6 ods. 2).
Podľaustanovenia§18cazákonaosúdnychpoplatkoch(prechodnéustanoveniekúpravámúčinnýmod
1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra sa vyberajú poplatky

podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, položka
(číslo) 7a znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-eur.
Uvedená položka 7a bola do zákona vložená od 1.10.2012 (novelou - zákonom č. 286/2012) a až

do súčasnosti menená nebola. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 sa uvádza: "spresňuje sa
ustanovenie o osobnom a vecnom oslobodení od súdnych poplatkov a upravuje sa spoplatnenie konaní
o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy. Navrhuje sa vyňatie konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom z rozsahu vecného oslobodenia.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zmyslu a účelu zákonných zmien od 1.10.2012
mal odvolací súd za to, že v prípade súdneho poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa jedná
o súdny poplatok vyberaný v občianskom súdnom konaní za konanie súdu (nie teda za úkon súdu),
že súdny poplatok - jeho výška je daná pevnou sumou (podľa sadzobníka) a že v prípadoch vecného

oslobodenia v konaniach o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 1. októbra 2012 došlo
k zrušeniu vecného oslobodenia takýchto konaní od súdneho poplatku, v dôsledku čoho v zmysle
prechodného ustanovenia - § 18ca síce žaloba podaná dňa 27.09.2012 nepodliehala súdnemupoplatku za návrh, avšak predmetné odvolanie, podané elektronickými prostriedkami dňa 28.10.2014
bolo podané (a teda odvolacie konanie začaté) v čase, keď už došlo k zrušeniu vecného oslobodenia
od súdneho poplatku a teda podaním odvolania navrhovateľovi vznikla poplatková povinnosť podľa

platného znenia zákona (v čase začatia odvolacieho konania).
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 294/2013
zo dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. K povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 OSP.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,
ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok

v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia.
Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutéuznesenie súduprvéhostupňaakovecnesprávne

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov
odvolacieho konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.