Rozhodnuté bolo na súde Mestský súd Bratislava IV
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Roman Bolebruch
Oblasť právnej úpravy – Rodinné právo
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/109/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515216068
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1515216068.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: I. L., nar. XX.X.XXXX, K. Š. XXX, zastúpeného
advokátom Mgr. Igorom Schweighoferom, Holíčska 28, Bratislava, proti odporkyni: Ing. P. L., rod. N.,
nar. XX.X.XXXX, G. XX, G., o rozvod manželstva, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava V č.k. 56C/730/2015-48, zo dňa 15.1.2016, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo navrhovateľa I. L., nar. XX.X.XXXX a
odporkyne Ing. P.Š. L., rod. N., nar.XX.X.XXXX, uzavreté dňa XX.X.XXXX, pred Miestnym národným
výborom v K. Š., zapísané v knihe manželstiev vo zväzku X, ročník XXXX, na strane 178, pod por. č.
7. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa domáhal rozvodu manželstva, ktoré považoval za dlhodobo
nefunkčné,neplniacežiadnuzosvojichfunkcií,keďnieje predpoklad,žebysavzťahymanželovupravili.
Navrhovateľ v návrhu uviedol, že v manželstve účastníkov asi od roku 1991, kedy začala odporkyňa
podnikať, došlo k vážnejším nezhodám v dôsledku nadradeného správania odporkyne k nemu, čo malo
negatívny vplyv na ich vzájomné vzťahy.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané splnenie podmienok pre rozvod
manželstva stanovených § 23 ods. 1 Zákona o rodine, ktorými sú trvalo a vážne narušené vzťahy
medzi manželmi. Rozvrat vzťahov vzhľadom na dĺžku a intenzitu narušenia vzťahov medzi manželmi
posúdil ako nenapraviteľný. Vychádzal z toho, že pokiaľ v zmysle § 18, § 19 ods. 1 Zákona o rodine
je účelom manželstva vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, v ktorom bude zabezpečená
riadna výchova detí, tento účel manželstvo účastníkov už dávno neplní. Manželstvo účastníkov neplní
ani jednu zo svojich funkcií (funkcia hospodárska, vzájomnej pomoci, biologická, výchovná), pre ktorú by
bolo možné uvažovať o jeho zachovaní, manželia spolu nežijú, neuspokojujú potreby rodiny, nestarajú
sa spoločne o domácnosť, intímne sa nestýkajú, navrhovateľ si plánuje spoločnú budúcnosť s inou
partnerkou.
Manželstvo účastníkov súd prvého stupňa považoval už len za formálno-právny zväzok dvoch ľudí,
ktorí sa odcudzili do takej miery, že ich manželstvo je v súčasnosti trvalo rozvrátené. Príčinu rozvratu
manželstva, ktorá viedla k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi, ustálil v dlhodobom nesúlade v
názoroch medzi manželmi, ktoré mali za následok vážne narušenie ich vzťahov, ako i citové odcudzenie
manželov.O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovenia § 144 veta prvá O.s.p. tak, že
účastníci nemajú právo na náhradu trov konania, keďže v konaní o rozvod manželstva niet procesne
úspešného a procesne neúspešného účastníka konania, a dôvody, pre ktoré by bolo potrebné v tomto
prípade priznať nárok na náhradu trov konania niektorému z účastníkov, zistené neboli.
Proti rozsudku podala odvolanie odporkyňa a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa jej odňal možnosť konať pred súdom tým,
že ju a ani jej právneho zástupcu nevyzval podľa § 118 ods. 4 O.s.p., aby pred skončením pojednávania,
ktoré sa neodročovalo, zhrnula svoje návrhy a vyjadrila sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 158/2010, zo dňa 30.11.2011). Ďalší závažný nedostatok
v postupe súdu prvého stupňa videla v tom, že nevykonal navrhnutý dôkaz, výsluch syna účastníkov
konania, ktorý mal ozrejmiť dôvod rozporov a nezhôd medzi účastníkmi konania. Súd prvého stupňa
tak neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Mala za to, že v predmetnom konaní boli výpovede účastníkov tak diametrálne odlišné,
že vykonanie predmetného dôkazu sa javilo ako kľúčové. Konštatovala, že ak je skutočným motívom
navrhovateľa pre podanie návrhu na rozvod manželstva vyriešenie si jeho finančných problémov, potom
nie sú splnené podmienky na rozvod manželstva podľa § 23 Zákona o rodine.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že manželstvo je od roku 1993 nefunkčné, neplní žiadnu zo svojich funkcií a nie je perspektíva,
že by sa vzťahy účastníkov zlepšili.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie na
pojednávaní v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p., zopakoval dokazovanie podrobnými výsluchmi
účastníkov konania, vyzval účastníkov na zhrnutie návrhov, vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej
stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 O.s.p. (§ 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 18 Zákona o rodine, manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní
žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a
vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 19 ods. 1 Zákona o rodine, o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní
staraťsaobidvajamanželiapodľasvojichschopností,možnostíamajetkovýchpomerov.Uspokojovaním
potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.
Podľa § 23 ods. 1 Zákona o rodine, súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak
sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
Podľa§23ods.3Zákonaorodine,súdpriposudzovanímieryrozvratuvzťahovmedzimanželmiprihliada
na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19.
V zmysle citovaného ustanovenia § 23 ods. 1 Zákona o rodine možno manželstvo rozviesť len v
prípade, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže
plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Vážne narušenie
vzťahov a ich trvalé rozvrátenie musia byť v konaní preukázané vykonaným dokazovaním. Zistenie
prípadnej príčiny rozvratu manželstva slúži k posúdeniu intenzity, hĺbky narušenia a rozvrátenia vzťahov
a časového trvania tohto narušenia a rozvrátenia. Pre prípad rozvodu zákon vyžaduje kvalifikované
narušenie a rozvrat vzťahov, t.j. nie akékoľvek narušenie či rozvrat. Vážnosť narušenia a rozvratu
vzťahov sa posudzuje aj na tom základe, ako sa prejavuje v plnení účelu manželstva.
Odvolací súd zopakoval a doplnil dokazovanie výsluchmi účastníkov podľa § 131 ods. 1 O.s.p.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že s odporkyňou už nemajú žiadne spoločné názory, intímne
nežijú od roku 1996, našiel si partnerku, s ktorou chce viesť normálny život. V názoroch sa s odporkyňou
rozišli, keď ona začala podnikať, bolo to v rokoch 1993-1994. S odporkyňou nekomunikuje, nemá
k nej citový vzťah, cíti k nej neprekonateľný odpor, spôsob jej komunikácie voči nemu vníma akoponižujúci. Odporkyňa potvrdila, že s navrhovateľom spoločne nehospodária, spoločne sa nestarajú o
uspokojovanie potrieb rodiny, že nemá citový vzťah k navrhovateľovi, okrem toho, že je jej ho veľmi ľúto.
Hlavnou príčinou nezhôd medzi účastníkmi boli názorové rozdiely účastníkov na spoločný život, ktorý
pociťoval najmä navrhovateľ po tom, čo odporkyňa začala podnikať a odkedy začal pociťovať, že si ho
dostatočne neváži. Nezhody mali za následok narušenie vzťahov medzi účastníkmi a úplné ochladnutie
vzťahu navrhovateľa k odporkyni. Účastníci v súčasnosti spolu nežijú a nehospodária. Účastníci spolu
intímne nežijú, každý z nich mal mimomanželskú známosť, s ktorou sa ani jeden netajil. Odporkyňa v
priebehu konania tvrdila, že napriek týmto skutočnostiam manželstvo je možné zachovať, no samotná
dĺžka obdobia, po ktoré si manželstvo neplní svoje funkcie a nemenný postoj navrhovateľa k zachovaniu
manželstva, a to aj v odvolacom konaní, svedčí o opaku. Navrhovateľ nemá skutočný záujem na
obnovení spolužitia, resp. ani na pokuse o takéto obnovenie. Nie je preto predpoklad zlepšenia vzťahov
prípadnou návštevou psychologickej poradne, ako navrhovala v konaní pred súdom prvého stupňa
odporkyňa; v priebehu konania nenavrhla také riešenie pre obnovenie manželského spolužitia, s ktorým
by sa stotožnil aj navrhovateľ. Záver súdu prvého stupňa o vážnom narušení vzťahov medzi účastníkmi,
ktoré sú trvalo rozvrátené, pričom manželstvo neplní žiadnu zo svojich funkcií, je správny a vychádza
zo skutkových zistení z vykonaného dokazovania.
Vykonaným dokazovaním tak bolo v konaní preukázané vážne narušenie a trvalé rozvrátenie vzťahov
medziúčastníkmi,manželstvoktorýchneplnísvojúčel.Rozvratvzťahovmedzimanželmibolpreukázaný
samotnými výpoveďami účastníkov, s čím sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu. Ďalšie navrhované
dokazovanie výsluchom svedkov, synov účastníkov konania, nepovažoval odvolací súd už vzhľadom na
jednoznačnosť predchádzajúcich zistení, za dôležité, a preto od ich výsluchu upustil.
Námietka odporkyne vznesená proti postupu súdu prvého stupňa, ktorý jej v zmysle ustanovenia §
118 ods. 4 O.s.p. nedal možnosť zhrnúť jej návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci, bola dôvodná. Z obsahu spisu je zrejmé, že na poslednom pojednávaní súd prvého stupňa pred
vyhlásením dokazovania za skončené nevyzval účastníkov na zhrnutie svojich návrhov a vyjadrenie
k dokazovaniu a k právnej stránke veci. V rámci odvolacieho konania však odvolací súd tým, že po
doplnení dokazovania dal možnosť účastníkom vyjadriť sa k vykonaným dôkazom ako aj k právnej
stránke veci, tento nedostatok konania pred súdom prvého stupňa odstránil; odporkyni bola daná
možnosť toto svoje právo realizovať v rámci odvolacieho konania.
Odvolací súd na uvedenom základe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na ich náhradu podľa §
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 144 veta prvá O.s.p., keď okolnosti prípadu alebo pomery účastníkov
priznanie náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 144 veta druhá O.s.p. neodôvodňovali.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.