Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. marec 2016

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 51C/73/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210209353
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2016:1210209353.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIIvBratislavevkonanípredsamosudkyňouJUDr.MichaelouKrajčovouvprávnej

veci žalobcu: C.. C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, XXX XX Q., zast.: JUDr. Karol Hričovský,
advokát, Š. Moyzesa 10, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia,
a.s., IČO: 35 914 921, so sídlom Drieňová 24, 820 09 Bratislava, o nárokoch z neplatného rozviazania
pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 7 695,52 eur a náhradu trov konania vo výške
1 747,55 eur k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Karola Hričovského, advokáta, a to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok vo výške 461,50
eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.04.2010 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru a to nevyplatenej mzdy za mesiac máj
2007 vo výške 31 974,- Sk od 12.06.2007 do zaplatenia, ako aj zaplatenia rozdielu medzi mzdou, ktorú
poberal u žalovaného a mzdou, ktorú mu vyplácal nový zamestnávateľ a to za obdobie od mesiaca
jún 2007 až do mesiaca jún 2008. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie všetkých

povinných odvodov do sociálnej poisťovne, poisťovne Stabilita, a aby súd uložil žalovanému povinnosť
poskytnúť žalobcovi evidenčný list ohľadne trvania zamestnania, ktorý musí byť predložený Sociálnej
poisťovni pre zápočet ohľadom dôchodkového poistenia. Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného
aj na náhradu trov konania.

Pred začatím pojednávania dňa 29.04.2011 zobral žalobca svoj návrh späť v časti o uloženie povinnosti
žalovanému zaplatiť všetky povinné odvody do sociálnej poisťovne, poisťovne Stabilita a povinnosti

poskytnúť žalobcovi evidenčný list ohľadne trvania zamestnania, ktorý musí byť predložený Sociálnej
poisťovni pre zápočet ohľadom dôchodkového poistenia. Vzhľadom na uvedené súd na pojednávaní
v tejto časti konanie zastavil. Prítomní účastníci sa zároveň do zápisnice vzdali odvolania voči tomuto
uzneseniu. Zároveň požiadal, aby súd vrátil žalobcovi zaplatený súdny poplatok.

Žalobca svoju žalobou odôvodnil tým, že žalovaný so žalobcom ukončil neplatným právnym úkonom
pracovný pomer. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 07.07.2006, č.k.: 7C/210/2005-176

rozhodol, že výpoveď, ktorú dostal žalobca je neplatná a pracovný pomer založený zmluvou zo
dňa 28.02.1997 trvá. Rozsudok Okresného súdu potvrdil Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.:
4Co/421/2006-203 zo dňa 19.03.2008. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť dňa 27.05.2008 a vykonateľnosť dňa 30.05.2008.Žalobca ukončil so žalovaným pracovný pomer až dňa 16.06.2008. Žalovaný mal žalobcovi vyplatiť
čiastku 358 951,- Sk ako náhradu mzdy za obdobie od 01.06.2005 do 30.06.2006. Žalovaný vyplatil

žalobcovi len 252 351,- Sk. Pri skončení pracovného pomeru dohodou vyplatil žalovaný žalobcovi
odstupné vo výške 77 230,- Sk.

Žalobcanepracovalužalovanéhovobdobíod01.06.2005,pričompracovnýpomerbolukončenýdohodu
až 16.06.2008.

Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomne, podaním doručeným súdu dňa 16.12.2010, v ktorom
žiadal, aby súd návrh ako neopodstatnený zamietol v celom rozsahu, nakoľko žalobca počas doby,
za ktorú žiada mzdu a rozdiel medzi platom u žalovaného nepracoval, tak nemá nárok na mzdu
ani na rozdiel platu. Žaloba žalobcu nemá oporu v žiadnej právnej norme, a preto je nedôvodná a
neopodstatnená. V písomnom podaní zo dňa 29.04.2011 žalovaný uviedol, že v prípade, ak žalobca

bude žiadať náhradu mzdy a náhradu mzdy v rozdiele medzi jeho platom a priemerným zárobkom
žalobcu v rozhodujúcom období, žalovaný žiada súd o nepriznanie náhrady mzdy za celé žalované
obdobie. S poukazom na ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce žiadal, aby súd žalobcovi nepriznal
náhradu mzdy za obdobie presahujúce deväť mesiacov. Žalobca mal už priznanú náhradu mzdy za
zákonnú dobu deviatich mesiacov, plus štyri mesiace. V dobe, za ktorú žiada náhradu mzdy, bol

už zamestnaný u iného zamestnávateľa, ktorý mu mzdu dával. Preto by bolo nespravodlivé voči
žalovanému, keby mal platiť žalobcovi a prácu pre neho nevykonával.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 17.6.2011, č. k. 51 C 73/2010-111, uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.695,52 €, nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 1.013,30 € a vo

zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného
súdu Bratislava II súdny poplatok v sume 461,50 €.

Krajský súd v Bratislave uznesením rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 17. júna 2011, č.k.
51 C 73/2010-111, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.695,52

€, vo výroku o náhrade trov konania a vo výroku, ktorým súd žalovanému poplatkovú povinnosť zrušil
a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia odvolací súd uviedol, že v ďalšom konaní súd prvého
stupňa, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), zopakuje dokazovanie

pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.: 7 C 210/2005 predovšetkým z pohľadu, kedy
žalobcasvojmuzamestnávateľovi(žalovanému)oznámil,žetrvánatom,abyhoďalejzamestnával,kedy
konanie nadobudlo právoplatnosť, teda kedy súd vyslovil, že rozviazanie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je neplatné, v akej sume a za koľko mesiacov žalovaný žalobcovi poskytol náhradu
mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru podľa ustanovenia § 79 ods. 1, ods. 2

Zákonníkapráce,budesazaoberaťžiadosťoužalovanéhovznesenoupodľaustanovenia§79 ods.
2 veta pred bodkočiarkou Zákonníka práce (v znení účinnom do 31.8.2007). Pri rozhodovaní sa bude
v neposlednom rade dôsledne zaoberať aj otázkou, či, v zmysle žiadosti žalovaného, žalobcovi možno
vôbec priznať náhradu mzdy aj nad čas, za ktorý mu už náhrada mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. l,
ods. 2 Zákonníka práce priznaná bola.

V nadväznosti na závery zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, súd prvého stupňa vec v intenciách
názoru odvolacieho súdu opätovne prejednal a vo veci rozhodol.

Po vrátení veci odvolacím súdom zopakoval už raz vykonané dôkazy. Súd vo veci opätovne vykonal

dokazovanievintenciáchrozhodnutiaKrajskéhosúduvBratislavevýsluchomúčastníkov,oboznámením
obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn.: 7C/210/2005 a listinnými
dôkazmi predloženými účastníkmi. Súd po dôslednom vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov
jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, ustálil skutkový stav veci nasledovne:

Z obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.: 7C/210/2005 súd zistil, že v
tomto konaní sa žalobca návrhom, podaným na súd dňa 18.5.2005, zmeneným so súhlasom súdu dňa
07.11.2005 a dňa 08.06.2006, domáhal určenia, že výpoveď daná mu listom žalovaného v 1. rade zo
dňa 17.02.2005, je neplatná a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.02.1997 medziprávnym predchodcom žalovaných v 1. a 2. rade a žalobcom ďalej trvá. Ďalej žiadal, aby súd zaviazal
žalovaného v 1. rade na zaplatenie sumy 370.651,- Sk, z toho sumy 290.325,- Sk z titulu náhrady mzdy
za obdobie od júna 2005 do júna 2006, sumy 59.106,- Sk z titulu náhrady za nevyčerpanú dovolenku

za rok 2005 a 2006 a sumy 21.220,- Sk z titulu náhrady za nečerpané stravné lístky za mesiace jún
2005 až jún 2006. Ďalej žiadal priznať úrok z omeškania zo súm náhrady mzdy za každý mesiac od 15.
dňa nasledujúceho mesiaca do zaplatenia a zo sumy náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok
2005 od 1.1.2006 do zaplatenia.

Dňa 28.02.1997 uzavreli ŽSR - Divízia žel. koľ. vozidiel, Správa žel. koľajových vozidiel Zvolen a žalobca
pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce - systémový špecialista právnik, dňom nástupu do práce
01.03.1997 a miestom výkonu práce - Správa ŽKV Zvolen. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu
neurčitú.

Dňa 01.01.2002 uzavreli Železničná spoločnosť a.s. - Divízia železničných koľajových vozidiel a

žalovaný dohodu o zmene pracovnej zmluvy, ktorou došlo k zmene pracovného zaradenia žalobcu do
funkcie systémový špecialista - právnik na DŽKV Bratislava s miestom výkonu práce v Správa ŽKV
Zvolen.

Rozhodnutímozrušenífunkčnéhomiestač.j.419/2004-O12zodňa10.11.2004zamestnávateľžalobca

- Železničná spoločnosť a.s. zrušil bez náhrady funkčné miesto 30 Systémový špecialista - právnik s
účinnosťou od 01.01.2005.

Listom zo dňa 17.2.2005 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.
b) ZP, nakoľko z dôvodu zmeny organizačnej štruktúry č. 419/2004 - O12 bola jeho funkcia zrušená od

01.01.2005. Týmto dňom sa stal nadbytočným. Ďalej vo výpovedi uviedol, že nemá možnosť žalobcu
ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Žalobca výpoveď prevzal
dňa 18.02.2005.

Listom zo dňa 10.05.2005, doručeným žalovanému dňa 12.05.2005, oznámil žalobca žalovanému, že

výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k.: 7C/210/2005-176 zo dňa 07.07.2006 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu č.k.: 4Co 421/06-203 zo dňa 19.03.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.05.2008
a vykonateľnosť dňa 30.05.2008, určil, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného v 1. rade zo

dňa 17.2.2005 je neplatná a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.02.1997 medzi
právnym predchodcom žalovaných 1. a 2. rade a žalobcom ďalej trvá. Zároveň súd uložil povinnosť
žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 370.651,- Sk so 6%-ným úrokom z omeškania zo sumy
11.700,- Sk od 1.1.2006 do zaplatenia.

Z odôvodnenia vyššie uvádzaného rozhodnutia vyplýva, že dôvodom neplatnosti výpovede bola
skutočnosť,žepredmetnývýpoveďnebolavopredprerokovanásozástupcamizamestnancov(odborová
organizácia).

Pokiaľ ide o priznanie náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v konaní vedenom

pod sp. zn.: 7C/210/2005, z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd mal za to, že boli splnené všetky
zákonom stanovené podmienky pre priznanie tohto nároku navrhovateľovi podľa § 79 ZP. Keďže medzi
účastníkmi v priebehu konania nedošlo k platnému skončeniu pracovného pomeru (napr. dohodou) a
žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci, žalobcovi patrí nárok na náhradu mzdy v sume jeho
priemerného zárobku od 01.06.2005 do 30.6.2006 (do tohto dátumu si navrhovateľ uplatnil náhradu

mzdy).
Žalobca bol do 31.05.2007 nezamestnaný, bol evidovaný na Úrade práce a sociálnych vecí a rodiny vo
Zvolene. Opakovane sa pokúšal nájsť si zamestnanie, a to tak v rámci dosiahnutého vysokoškolského
vzdelania právnického smeru ako aj stredoškolského vzdelania (Stredná škola požiarnej ochrany Žilina);
čo dokazujú predložené potvrdenia vystavené organizáciami, v ktorých sa žalobca uchádzal o prácu:

Brigáda velenia, riadenia a prieskumu Zvolen, Centrum právnej pomoci, Krajské riaditeľstvo policajného
zboru v Banskej Bystrici, Continental Automotive Systems Slovakia, s.r.o., ŽSR Zvolen, Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Zvolen, ŽSR - Stredisko hospodárenia s majetkom Bratislava, Ministerstvo
vnútra SR.Dňa 01.06.2007 nastúpil do práce ako referent na Obvodný úrad Zvolen, osobný úrad. Podľa potvrdenia
vydaného novým zamestnávateľom Obvodným úradom Zvolen zo dňa 13.11.2009 čistý príjem žalobcu

za mesiac jún 2007 predstavoval sumu 381,07 eur, júl 2007 sumu 394,41 eur, august 2007 sumu 399,79
eur, september 2007 sumu 513,41 eur, október 2007 sumu 468,17 eur, november 2007 sumu 468,17
eur a december 2007 sumu 586,60 eur. Za rok 2008 bol jeho príjem nasledovný: mesiace január až
marec 2008 mesačne 482,27 eur, mesiace apríl a máj 2008 mesačne 487,02 eur, jún 2008 vo výške
503,15 eur, júl 2008 vo výške 487,02 eur a za obdobie od 01.do 16. augusta 2008 vo výške 251,51 eur.

Dňom 16.06.2008 ukončil žalovaný so žalobcom pracovný pomer Dohodou o skončení pracovného
pomeru č. XXX/XXXX-E. podľa § 60 v spojení s § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Po právnej stránke súd posúdil vec nasledovne:

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinnom ku dňu dania výpovede (17.2.2005; do 31.8.2007), ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinnom ku dňu dania výpovede (17.2.2005; do 31.8.2007), ak
celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní
prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu

tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil (ods. 2).

Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce účinnom ku dňu dania výpovede (17.2.2005; do 31.8.2007) v
prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho
priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce účinnom ku dňu dania výpovede (17.2.2005; do 31.8.2007)
priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce účinnom ku dňu dania výpovede (17.2.2005; do 31.8.2007)
rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce účinnom ku dňu dania výpovede (17.2.2005; do 31.8.2007),
ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa
namiestopriemernéhozárobkupravdepodobnýzárobok.Pravdepodobnýzároboksazistízomzdy,ktorú
zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce účinnom ku dňu dania výpovede (17.2.2005; do 31.8.2007)
priemernýzároboksazisťujeakopriemernýhodinovýzárobok.Aksapodľapracovnoprávnychpredpisov
má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí
priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného

pracovného času zamestnanca.Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

Na základe opätovne vykonaného dokazovania, súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru za uplatňované obdobie , v danom prípade boli splnené
všetky zákonom stanovené podmienky pre priznanie tohto nároku žalobcovi podľa § 79 Zákonníka práce
(účinnom ku dňu dania výpovede 17.2.2005 do 31.8.2007) a rovnako dospel k záveru, že za obdobie

od 28.05.2008 do 16.06.2008 má žalobca právo na náhradu mzdy z titulu prekážok v práci na strane
žalovaného ako zamestnávateľa (§ 142 ods. 3 Zákonníka práce).

V konaní bolo nesporné, že Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 7.7.2006, č. k. 7 C
210/2005-176, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.3.2008, č. k. 4 Co
421/2006-203, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.5.2008, vyslovil, že výpoveď daná žalobcovi listom

žalovaného zo dňa 17.2.2005 je neplatná a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa
28.2.1997naďalejtrvá;pričomzároveňtýmtorozsudkomžalobcovisúdpriznalnáhradumzdyvsúvislosti
s neplatným rozviazaním pracovného pomeru podľa § 79 Zákonníka práce aj za čas presahujúci 9
mesiacov (13 mesiacov). Pracovný pomer medzi účastníkmi trval až do 16.06.2008, kedy bol rozviazaný
po vzájomnej dohode.

Pokiaľ ide o otázku, či, v zmysle žiadosti žalovaného, žalobcovi možno vôbec priznať náhradu mzdy aj
nad čas, za ktorý mu už náhrada mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. l, ods. 2 Zákonníka práce priznaná
bola, súd uvádza, že z obsahu pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn.: 7C/210/2005 a z rozsudku
č.k.: 7C/210/2005-176 zo dňa 07.07.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu č.k.: 4Co 421/06-203

zo dňa 19.03.2008, síce vyplýva, že súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie presahujúce 9
mesiacov a to za obdobie od 01.06.2005 do 30.06.2006 (do tohto dátumu si navrhovateľ uplatnil náhradu
mzdy), t.j. za obdobie 13-ich mesiacov. Žalobca si však v tomto konaní nemohol uplatniť náhradu mzdy
za obdobie ďalších mesiacov (do právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného
pomeru),nakoľkomutentonárokeštenevznikol,keďžesúdoneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru

a o náhrade mzdy rozhodol dňa 07.07.2006. V danom prípade však ani súd nemohol priznať náhradu
mzdy za ďalšie obdobie, nakoľko mohol priznať náhradu mzdy najneskôr do dňa svojho rozhodnutia.
Navyše z tohto rozhodnutia vôbec nie je možné zistiť, z akých dôvodov súd priznal náhradu mzdy za
obdobie 13-ich mesiacov, nakoľko súd sa v odôvodnení tohto rozhodnutia vôbec nezaoberal dôvodmi,
pre ktoré priznal náhradu mzdy aj za čas presahujúci 9 mesiacov. Platí pritom, že náhrada mzdy sa

zamestnancovi môže priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia, nemožno
ju priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti). Súd má z uvedených dôvodov za to, rozhodnutie
tunajšieho súdu sp. zn.: 7C/210/2005 a z rozsudku č.k.: 7C/210/2005-176 zo dňa 07.07.2006 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu č.k.: 4Co 421/06-203 zo dňa 19.03.2008 nepredstavuje v tomto konaní
prekážku res iudicata.

Medzi účastníkmi ďalej nebolo sporné, že došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dohodou
až dňa 16.06.2010, pričom až do tohto dátumu žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci,
a to napriek existencii právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
(dňa 27.05.2008) a navyše po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení

pracovného pomeru žalovaný žalobcu ani nevyzval na to, aby nastúpil do práce, ale vyzval ho na to,
aby sa s ním dohodol na ukončení pracovného pomeru.

Zamestnávateľ je v zmysle platného Zákonníka práce pritom povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorý
mu oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (čo urobil žalobca listom zo dňa 10.5.2005,

doručeným žalovanému dňa 12.5.2005, ktorým oznámil žalovanému, že výpoveď z pracovného
pomeru považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní) náhradu mzdy až do doby, kedy
zamestnancovi umožní pokračovať v práci, alebo kedy dôjde k platnému rozviazaniu pracovného
pomeru (dohodu dňa 16.06.2008). Ustanovenie § 79 Zákonníka práce upravuje práva a povinnosti
účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné, v dôsledku rozviazania

pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktoré učinil
zamestnávateľ a jeho platnosť zamestnanec neuznáva (žalovaný podal aj preto na súd žalobu o určenie
jej neplatnosti) a v ktorom panuje (až do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania
pracovného pomeru alebo do doby, než dôjde k platnému rozviazaniu pracovného pomeru inak)neistota, či pracovný pomer skutočne skončil, alebo či bude pracovný pomer pokračovať. V prípade,
že zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy (tak ako to bolo v prejednávanej veci od

27.05.2008 do 16.06.2008), ide o prekážku na strane zamestnávateľa podľa ust. § 141 ods. 1 Zákonníka
práce. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy,
patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, prípadne nepriznať,
aj keby o to zamestnávateľ žiada.

Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, poprípade nepriznanie náhrady mzdy, podľa ustanovenia § 79 ods.
2 Zákonníka práce predstavuje z procesného hľadiska obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec
domáha zaplatenia náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce. K zníženiu,
poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd
pristúpiť, len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dovodiť, že zamestnanec sa
zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za

podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších pracovných podmienok, než aké by
mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu
dohodnutú prácu (NS SR 4 Cdo 204/2009).

Pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa súd zníži, poprípade neprizná zamestnancovi

náhradu mzdy za dobu presahujúcu 9 mesiacov, súd podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce prihliadne
najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a akého zárobku
dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pritom je najmä, či sa zamestnanec
zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo
v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre

výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu
práce dohodnutej v pracovnej zmluve alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná alebo
prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce, a
akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol, alebo by mohol (keby takú prácu vykonával) dosiahnuť.

Ak by sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok
nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u zamestnávateľa v prípade, žeby mu prideľoval
prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi
spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec
zapojil; ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy

znížená alebo dokonca nepriznaná.

V prejednávanej veci bolo preukázane (a medzi účastníkmi nebolo sporné), že žalobca oznámil
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní (listom zo dňa 10.05.2005, doručenom žalovanému dňa
12.05.2005). Rovnako v danom prípade mal súd za preukázané, že žalobca sa opakovane uchádzal na

úradepráceopracovnémiesto,atovmiestesvojhotrvaléhobydliskaazdôvodunedostatkupracovných
príležitostí (aj vzhľadom na vek žalobcu) sa do pracovného procesu u iného zamestnávateľa nezapojil.
Súd preto ustálil, že za uvedené obdobie žalobcovi patrí náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce, nakoľko do pracovného procesu u iného zamestnávateľa sa nezapojil, z objektívnych, nie zo
subjektívnych dôvodov, a preto nie je dôvod na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Následne

sa síce žalobcovi podarilo zamestnať, avšak za podstatne nevýhodnejších podmienok, než aké by
mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu
dohodnutú prácu.

Súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil najmä samotnú osobu žalobcu, ktorý sa skutočne pokúšal

nájsť si primerané zamestnanie a to tak v rámci dosiahnutého vysokoškolského vzdelania ako aj
stredoškolského odborného vzdelania a ďalej skutočnosť, že ide o osobu zamestnanca zodpovedného
a kvalifikovaného, ako aj skutočnosť, že žalovaný mal v priebehu času možnosť kedykoľvek ukončiť so
žalobcom pracovný pomer dohodou, ak tvrdí (uviedol to v dohode o skončení pracovného pomeru), že
pracovné miesto žalobcu bolo zrušené a on pre neho nemal inú vhodnú prácu.

Súd má za to, že žalobca v konaní jednoznačne dostatočne preukázal objektívnu snahu a ochotu
zamestnať sa. Zobral pri tom do úvahy aj skutočnosť, že žalobca bol evidovaný ako uchádzač o
zamestnanie, povinnosti evidovaného si plnil a svoju chuť a vôľu pracovať, teda pokusy a snahuzamestnať sa preukázal súdu v dostatočnom rozsahu. Súd zohľadnil obsah jednotlivých potvrdení o
hľadaní si zamestnania a objektívne zhodnotil jeho snahy o zamestnanie sa po celé posudzované
obdobie ako dostatočné a preukazujúce skutočný záujem žalobcu sa zamestnať, o čom svedčí napokon

aj tá skutočnosť, že sa od 01.06.2007 aj zamestnal na Obvodnom úrade vo Zvolene a vykonával
prácu zodpovedajúcu jeho vzdelaniu a kvalifikácii, avšak s podstatne nižším príjmom aký dosahoval u
žalovaného.

U nového zamestnávateľa jeho priemerný čistý mesačný príjem za obdobie od 01.06.2001 do

31.12.2007 predstavoval sumu 458,80 eura a za obdobie od 01.01.2008 do 31.05.2008 predstavoval
sumu 487,29 eur, pričom však u žalobcu bola jeho priemerná mesačná mzda 1 055,39 eur. Teda
u nového zamestnávateľa žalobca, napriek skutočnosti, že vykonával prácu zodpovedajúcu jeho
kvalifikácii a praxi, dostával mzdu viac ako o polovicu nižšiu ako u žalovaného.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody súd priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie mesiaca

máj 2007 ako aj náhradu mzdy spočívajúcu v rozdiele medzi jeho priemerným zárobku a zárobkom,
ktorý dosahoval u nového zamestnávateľa za obdobie od 01.06.2007 do 27.05.2008 a náhradu mzdy
za prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa od 28.05.2008 do 16.06.2008, tak ako
si ju uplatnil žalobca vo svojej žalobe.

Pri výpočte náhrady mzdy za uvedené obdobie súd opätovne vychádzal z priemerného zárobku žalobcu
v rozhodujúcom období mesiacov január až marec 2005 (§ 134 ZP). Súd zistil z obsahu pripojeného
súdneho spisu sp. zn.: 7C/210/2005, že žalobca mal v mesiaci január 2005 hrubú mzdu v sume 30
710,- Sk, vo februári 2005 v sume 29 247,- Sk a v marci 2005 v sume 33 635,- Sk, teda spolu 93 592,-
Sk. Žalobca pritom odpracoval v mesiaci január 2005 157,5 hod., vo februári 2005 150 hod. a v marci

2005 172,5 hod., teda spolu 480 hodín. Jeho priemerný hrubý hodinový zárobok teda predstavoval sumu
195,- Sk (93.592,- Sk : 480). Keďže žalobca mal týždenný pracovný čas v rozsahu 37,5 hodín (t. j. 7,5
hodinový denný pracovný čas), jeho priemerný hrubý týždenný zárobok bol v sume 7312,50Sk (195,-
Sk x 37,5 hod.) a priemerný hrubý denný zárobok bol v sume 1 462,50 Sk (195,- Sk x 7,5 hodinový
pracovný čas). Priemerný hrubý mesačný zárobok žalobcu predstavoval teda 1 055,39 eur (31.794,75

Sk) - vypočítaný nasledovne: 7 312,50 Sk x 4,348 - priemerný počet týždňov v mesiaci.

S poukazom na uvedené skutočnosti súd zaviazal žalovaného na zaplatenie tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Žalobca mal vo veci neúspech
len v pomerne nepatrnej časti (53,73 eur a príslušenstva), preto mu súd priznal proti neúspešnému
žalovanému plnú náhradu trov konania v sume 1 747,55 eur, ktoré predstavujú náhradu cestovných
výdavkov vo výške 35,60 eur a trovy právneho zastúpenia žalobcu advokátom v sume 977,70 eur
vyčíslené nasledovne:

Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. je základná sadzba tarifnej odmeny (určená z
tarifnej hodnoty veci 7 695,52 eur) vo výške 237,34 eur za jeden úkon právnej služby.

Súd priznal právnemu zástupcovi žalobcu náhradu tarifnej odmeny za nasledujúcich sedem úkony

právnej služby:
1. prevzatie a príprava zastúpenia dňa 29.09.2008 - 237,34 eur plus režijný paušál 6,31 eur;
2. podanie návrhu na začatie konania na súd dňa 27.04.2010 - 237,34 eur plus režijný paušál 7,21 eur;
3. účasť na pojednávaní dňa 29.04.2011 - 237,34 eur plus režijný paušál 7,41 eur;
4. účasť na pojednávaní dňa 17.06.2011 - 237,34 eur plus režijný paušál 7,41 eur;

5. účasť na pojednávaní dňa 02.12.2015 - 237,34 eur plus režijný paušál 7,41 eur;
6. písomné podanie zo dňa 13.01.2016 - 237,34 eur plus režijný paušál 7,41 eur a
7. účasť na pojednávaní dňa 02.03.2016 - 237,34 eur plus režijný paušál 7,41 eur.
Právny zástupca žalobcu by mal nárok na zaplatenie režijného paušál v roku 2015 vo výške 8,04 eur a
v roku 2016 vo výške 8,59 eur, avšak súd, súc viazaný návrhom, priznal právnemu zástupcovi žalobcu

režijný paušál len v ním uplatnenej výške 7,41 eur.

Ďalej súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu náhradu cestovných výdavkov v ním uplatnenej výške
194,27 eur v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z., nakoľko o týchto skutočnostiach žalobca resp. Jehoprávny zástupca nedoložili súdu žiadne dôkazy preukazujúce oprávnenosť týchto výdavkov (technický
preukaz preukazujúci spotrebu ním použitého motorového vozidla a doklady o cene pohonných hmôt). Z
uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi len náhradu vo výške cestovného vlakom (§ 73 ods. 1 vyhlášky

č. 543/2005 Z.z. - Spravovací poriadok) spolu vo výške 35,60 eur za cestu Bratislava - Zvolen a späť
dňa 29.04.2011 a dňa 17.06.2011. Dňa 29.04.2011 bola výška cestovného za jednu cestu (Zvolen -
Bratislava) 8,90 eur, teda cena spiatočného lístka bola 17,80 eur a rovnako to bola aj dňa 17.06.2011.

Zároveň súd zaviazal neúspešného žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v súlade s §

2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov, nakoľko žalobca ako poplatník bol v súlade s § 4 ods. 2 písm. d) cit. zákona od
poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel. Výšku súdneho poplatku súd určil podľa Sadzobníka
súdnych poplatkov, položka 1, písm. a).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,

písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,včomsatotorozhodnutie,alebopostupsúdupovažuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1,
2 O. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 ods. 1 veta prvá O. s. p.).