Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/278/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306204098
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2306204098.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova4,protipovinnému:L.T.,nar.X.U.XXXX,bytomQ.XXX,o205,14eurspríslušenstvom,za
účasti súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, Šaľa, P. Pazmáňa 49/3 a súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, PhD., Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného

súdu Galanta z 21. júla 2014 č. k. 7Er/334/2006-48, EX 1154/06 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie m e n í tak, že exekúciu vedenú
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. pod spisovou značkou EX 17658/11 zastavuje a v

časti náhrady trov exekúcie potvrdzuje.

Povinnému, súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému PhD. náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým PhD. pod sp. zn. EX 1154/06 zastavil (pričom už úvodom je potrebné poznamenať, že exekúcia
je u JUDr. Rudolfa Krutého PhD. evidovaná pod inou sp. zn. ako tou, ktorú súd prvého stupňa uviedol
vo výrokovej časti napadnutého uznesenia), II. súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému nepriznal
náhradu trov exekúcie a III. oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi JUDr.
Ľubomírovi Pekárovi náhradu trov exekúcie vo výške 60,05 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia. Takéto rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o zastavenie exekúcie, právne ust. § 57 ods. 2,

§ 58 ods. 1 a § 240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení,
čiže exekučného poriadku) a § 39 a § 574 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom tým, že v tomto exekučnom konaní bol daný dôvod
zastavenia exekúcie, na ktorý bol súd povinný prihliadať ex offo (čiže z tzv. úradnej povinnosti). Dohoda
o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, tvoriaca súčasť zmluvy o úvere č. 4191332 uzavretej
účastníkmi 21. decembra 2004 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) a oprávňujúca advokáta na uznanie

právneho záväzku (dlhu) za povinného a tiež na vydanie a podpísanie notárskej zápisnice (slúžiacej za
exekučný titul), je totiž neplatným právnym úkonom pre vzdanie sa (takouto dohodou) práv majúcich
vzniknúťažvbudúcnosti,keďžetuvčaseuzavretiazmluvyneexistovaldlhanemohlabyťznámaanijeho
výška. Rozhodnutie o trovách exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého PhD. bolo potom odôvodnené právne ust.
§ 196, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 až 3 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu
trov exekúcie; rozhodnutie o trovách exekúcie JUDr. Ľubomíra Pekára § 203 ods. 1 E. p., zavinením

zastavenia exekúcie oprávnenou a potrebou priznania pôvodnému exekútorovi náhrady trov vo výškemu priznanej uznesením sp. zn. 7Er/334/2006-28 zo 17. mája 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
22. mája 2012.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého
stupňa vytkla rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, to, že svojim postupom odňal účastníkom
možnosť konať pred súdom, ako aj to, že pre nevykonanie náležitého dokazovania nedostatočne zistil
skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody

podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p. - Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení).

Exekučný súd podľa nej nie je oprávnený vykonávať úkony, ktorých zmyslom je opätovné komplexné
rozhodovanieovecisnásledkomúplnejnemožnostivykonaniaprávaveriteľom.Užnotárexoffopovinne
posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými

mravmi a tým, že neodmietol vykonať úkon, zanikla (podľa odvolateľky) právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd preto už nebol povinný
(podľa odvolateľky zrejme ani oprávnený - pozn. odvolacieho súdu) skúmať to, či notárska zápisnica
bola vydaná v súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako
ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a

neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup, hoci nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah
notárskejzápisnice.Preprípadnestotožneniasastakoutoargumentácioutiežnavrhla(odvolateľka),aby
súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej
republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl.
1 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (tu rozumej ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení

neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava“) a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc pritom (i s odvolaním sa na
uznesenie ústavného súdu vo veci jeho sp. zn. II. ÚS 269/09), že ak účastník konania podnieti podanie
návrhu ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má súd možnosť buď
vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu

normuzaústavnesúladnúalebosastotožnísnávrhomúčastníkaapodávecústavnémusúdu.Vďalšom
oprávnenámalazato,žeexekučnýsúdkonalprirevíziivýsledkunotárskejčinnostimimorámeczverenej
právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky
procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, predovšetkým
porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na

spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania a takýmto postupom odňal účastníkom
možnosť konať pred súdom , resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo
veci. Plnomocenstvo podľa nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle
ustanovení O. z., keďže toto nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité a zrozumiteľné, právnym
poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a žiadne z ustanovení

zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie
vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu
udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným a zákonným spôsobom tak, aby
mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Oprávnená tiež uviedla, že sa nestotožňuje so závermi

súdu prvého stupňa, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu,
ktorá nie je v jeho prospech, oprávnená mala za to, že skôr by sa mohlo hovoriť o porušení povinnosti
zástupcu v prípade, ak by úlohu, ktorou bol povinným poverený nesplnil a zápisnicu by podľa udeleného
plnomocenstvanespísal.Rovnakosanestotožnilastým,žezáujmyzástupcusúdpovažovalzarozporné
so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. Oprávnená mala

za to, že podľa ust. § 22 ods. 2 O. z. je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný
rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné
presvedčenie súdu. Exekúcia tak bola začatá zákonným spôsobom, na základe exekučného titulu, ktorý
naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným, súd po vykonaní prieskumu takéhoto
titulu vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania

poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu.V rámci odvolania bol podaný tiež ďalší návrh na prerušenie konania, tentoraz podľa § 109 ods.
1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn.

odvolaciehosúdu)anapredloženieSúdnemudvoruEurópskejúnie(ďalejtiežlen„SDEÚ“)predbežných
(prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy ?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/

EHS (ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi ?

3/ Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej

neprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporoval
jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú ? (pre úplnosť sa tu žiada uviesť, že tejto otázke poradové č. 3 odvolateľkou /na rozdiel od
prvých dvoch ňou položených otázok/ pridelené nebolo a táto našla svoje miesto len uprostred doplnenia

pomerne obsiahleho odvolania oprávnenej).

I tento návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (v
jeho veciach sp. zn. I. ÚS 120/2012 IV. ÚS 20/06, IV. ÚS 206/08 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej
podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky

vykonateľnosti tohto exekučného titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej
formy zápisnice podľa § 47 notárskeho poriadku, čiže zákona SNR č. 323/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení a stránka materiálna existenciou náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.), žiadne iné
podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva. V čase spísania notárskej zápisnice potom zákon umožňoval a aproboval

notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných
prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne
nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody). Udelením
plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto

plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo
nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby
zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa udeleného plnomocenstva, mohol plnomocenstvo
podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Keďže podoba a legislatívne zakotvenie
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (kde sa inak žiada uviesť už tu, že takýmto

spôsobom v tejto veci súd prvého stupňa neargumentoval) a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa
§ 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku,
ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v úverovej
zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil

fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom
prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom
na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského
štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie
týkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkovkonania
zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácie
všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach
odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec
samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní
odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako
ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie treba

považovať (až na jednu výhradu týkajúcu sa výroku rozhodnutia) za správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné ihrisko SD
EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. na

ihrisko ústavného súdu (v tomto prípade podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), v oboch prípadoch s
prerušením konania v prejednávanej veci. Názor oprávnenej o takejto potrebe však tunajší odvolací súd
nezdieľa.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci

dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého
zákona potom rovnako postupuje (rozumej prerušením konania), ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (tu por. aj

odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov

alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku

114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému

štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej

únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členskýchštátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy
a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p.
totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie
vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované (zanesené) úniové právne
normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je
vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa
výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre
rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania

navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú
tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné
pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu
dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého

je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a
použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok
informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu
otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke

hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o
možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene
dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti

tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej
základ v prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž celkom zrejmé,
že v danom prípade súd prvého stupňa neoprel svoj záver o neplatnosti plnomocenstva o názor,
podľa ktorého by takýto úkon (zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou
a ani odvolací súd nemal prečo takto na vec nazerať, nakoľko tu súdom prvého stupňa zistený (a

odvolacím súdom si osvojený, ako bude uvedené i neskôr) dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení
vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v O. z. dávno pred pristúpením Slovenskej republiky do
Európskej únie a ústavne konformným i eurokonformným výkladom už takejto právnej úpravy bez
možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ (vrátane SD EÚ) mohol byť len ten prijatý súdom
prvého stupňa (vychádzajúci tiež z predpokladu menšej či často i žiadnej informovanosti spotrebiteľa o

možných postupoch v záujme ochrany jeho práv).

Ani druhá oprávnenou položená otázka (v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu
členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z
článkov Charty základných práv EÚ) nebola dôvodom, aby ju či už súd prvého stupňa alebo tunajší

odvolací súd predložili SD EÚ.

Odhliadnuc od zjavne sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej
oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlodocieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až
C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento
nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, ktorý má vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy charakter zásahu vonkajšieho. Možnosť súdu skúmať aj ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v
článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou
a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol (SD EÚ), že povaha a význam
verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho

odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte
ďalej šiel potom SD EÚ vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), tu inak vo veci oprávnenej
totožnejstouzprejednávanejveci,kdevsúvislostisoskúmanímnekalýchpodmienokvspotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) povinnosť (i bez

návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ

tak nepochybne posudzovanie nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách pripúšťa aj vo fáze
výkonu rozhodnutia (exekúcie) s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce
z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§

57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom
exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím

zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva), ako ani v rozpore
s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd
oprávnený uskutočniť sám a to na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť

prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z
povinnosti predkladania predbežných otázok.

K otázke označenej vyššie (odvolacím súdom) poradovým číslom tri, zjavne sa snažiacej spochybniť
oprávnenie súdu na posudzovanie (ne)prijateľnosti udelenia plnej moci a oprávnenia osoby konajúcej

v mene povinného tohto zastupovať (pri spisovaní zápisnice), teda aj v prípade nezáujmu povinného
sa k charakteru splnomocnenia vôbec vyjadriť, potom odvolací súd poznamenáva, že už zo záverov
ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (na ktorých ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť)
vyplýva, že obstáť nemôže tak námietka údajným prekročením kompetencií exekučného súdu pri
posudzovaníplnomocenstvaobsiahnutéhovzmluveúčastníkov,akoaniďalšianámietka,podľaktorejby

ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v obdobných veciach nešlo obhájiť nahrádzanie nečinnosti povinného
(pri spochybňovaní ním zápisnice tvoriacej podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému
exekučným súdom.

Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci

do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 a 3 E. p. zakotvujú nielen možnosť, ale tiež
povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom
prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úpravaje prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia
uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním
dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len

zacenuporušeniapráva.Vuvedenejsúvislostisamozrejmestáleplatíito,že„odobrenie“exekúcie-teda
udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom
rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre
vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul);
pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje

zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul). Ak teda samotný E. p. vo
vyššie zmienených ustanoveniach nepripúšťa možnosť odobrenia exekúcie na podklade titulu, žiadosti
či návrhu odporujúcich zákonu, aj akákoľvek prípadná aktivita povinného majúca byť podľa odvolateľky
podkladom pre prípustnosť skúmania exekučným súdom zákonnosti listín predstavujúcich podklad pre
vedenie exekúcie by sa javila ako zbytočná.

Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním
konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.

Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze

exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným
titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí
byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i
exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv
na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci

súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie
prípustnosti ďalšieho behu exekúcie (proti čomu odvolateľka namieta) umožňuje nielen § 44 ods. 2 E.
p., ale i § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 rovnakého zákona (a aj v prejednávanej veci
malo ísť práve o prípad zastavenia exekúcie a nie zamietnutia žiadosti o poverenie, čo spôsobovalo
akademičnosť i takejto odvolateľkou nastolenej otázky - majúcej byť vyriešenej ústavným súdom).

Ak preto odvolací súd nedospel ani k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej
veci, je v rozpore s ústavou (hoci k takémuto záveru musí dospieť súd a nie účastník, nech aj ten sa
môže snažiť súd presvedčiť o správnosti ním predkladaných úvah, avšak to sa v prejednávanej veci
oprávnenej nepodarilo a ani podariť nemohlo), dôvodným nebol žiaden z návrhov na prerušenie konania

(podľa § 109 ods. 1 písm. b/ ani písm. c/ O. s. p.) a ani požiadavka na predloženie predbežných otázok
SD EÚ a odvolací súd preto všetky takéto návrhy zamietol (prvá veta výroku tohto jeho uznesenia).

Pokiaľ šlo potom o vecné výhrady proti napadnutému uzneseniu (rozumej tie, týkajúce sa
exekvovateľnosti notárskej zápisnice, použitej tu ako exekučný titul), v tomto prípade odvolací súd

závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, považuje za náležité i riadne
podloženéaodôvodnené,stýmitosastotožňujealenzdôvodupotrebyvyporiadaniasatiežsodvolacími
námietkami oprávnenej a pre úplnosť považuje za potrebné doplniť (§ 251 ods. 4 a § 219 ods. 2 OSP
in fine) nasledovné :

V prejednávanej veci niet sporu o tom, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinným ako dlžníkom
bola uzavretá úverová zmluva, ktorej súčasťou je aj splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil advokáta
Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníka
uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom buď
pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 E. p. na

celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice napísanej
26. novembra 2005 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 6327/2005, NZ 57390/2005,
NCRLs 56676/2005 vyplýva, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnomocenstva z
úverovej zmluvy, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe a zaviazal sa
takýto dlh zaplatiť v lehote určenej v notárskej zápisnici k rukám oprávnenej osoby a vyhlásil tiež, že

v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 E. p. s
tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E. p. Z úverovej zmluvy
(na ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je napokon celkom zrejmé, že splnomocnenie, ktorým dlžník
splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na už vyššie uvedené, bolo zanesené priamo do zmluvy,majúcej charakter zmluvy formulárovej, teda už do predtlače použitej dnešnou oprávnenou (ako súčasť
textu zmluvy).

Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho
vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie

kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne
náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica
má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby
s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez
predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia
a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom
notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého

záväzku, pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny
dôvoddanýhmotnýmprávomskutočneexistuje.Najdôležitejšounáležitosťounotárskejzápisnicejeteda
súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z
notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva
zastupoval povinného (dlžníka) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenej (veriteľky z
hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti, teda tzv.
notorietou bez potreby dokazovania (§ 121 O. s. p.). Mgr. Tomáš Kušnír bol totiž nielen vopred zvolený
oprávnenou ako zástupca povinného (bez ohľadu na to, kto napokon povinným či povinnou v konkrétnej

veci bude), keďže jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára úverovej zmluvy, oprávnenou
predkladaného jej zmluvným partnerom a stávalo sa tak opakovane, ale rovnaký advokát hájil aj záujmy
oprávnenej v množstve exekučných konaní, sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov.

Je pritom mimo akúkoľvek pochybnosť, že oprávnená uviedla menovaného advokáta ako zástupcu

povinného do zmluvy práve s cieľom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej
zápisnice a je tiež vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy ani povinný z
prejednávanej veci pri uzavieraní zmluvy nemusel mať ani tušenie, že niekoho splnomocnil na spísanie
notárskej zápisnice a tým skôr nie o tom, že takáto zápisnica môže byť (bez ďalšieho) exekučným
titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávnenej v rozpore s dobrými mravmi a zo strany advokáta v

rozpore so zákonom o advokácii, pričom ďalšou prinajmenšom v právnych kruhoch všeobecne známou
skutočnosťou (i tu por. § 121 O. s. p.) je, že Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany
príslušnejstavovskejkomoryajdisciplinárnepotrestaný-bolomuuloženéverejnénapomenutie(Bulletin
SAK č. 7-8/2009, str. 56). K neprijateľnosti udelenia plnej moci tomu, koho záujmy sú v rozpore so
záujmami zastupovaného sa inak vyjadrili aj ústavný súd (tu por. už spomínaný nález vo veci sp. zn. I.

ÚS 5/2000) a Najvyšší súd Českej republiky (ten vo veci svojej sp. zn. 21 Cdo 267/2000).

Ak teda z už uvedeného je zjavné, že osoba splnomocnenca povinného z plnomocenstva
nachádzajúceho sa už v úverovej zmluve je osobou vystupujúcou v prospech oprávnenej, i odvolací súd
považuje notársku zápisnicu použitú v tejto veci za nulitný akt z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby

konajúcej v mene povinného tohto zastupovať ako pri spisovaní zápisnice, tak aj pri vyslovení súhlasu
s jej vykonateľnosťou.

Napokon sa záverom žiada poukázať i na uznesenie ústavného súdu z jeho veci sp. zn. IV. ÚS 183/2011,
ktorým boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch

(oprávnená namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v
ktorých boli exekúcie zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica spísaná zástupcom
povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). V takomto
uzneseníústavnýsúdkonštatoval,žejednýmzpredpokladovvedeniaexekučnéhokonaniajerelevantnýexekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať a preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak
neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho

alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Zatiaľ
čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 E. p.), alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 E. p.), upravuje zákon
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z toho
možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania,

len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky a je tak aj povinný v
priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania (nakoľko jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v zmysle ust. § 57
ods. 1 písm. a/ E. p. aj začatie exekúcie, hoci rozhodnutie majúce sa vykonať sa dosiaľ nestalo, či
pri záujme na absolútnej presnosti nikdy nemôže stať vykonateľným a práve o takýto prípad šlo aj v
prejednávanej veci).

Ak potom z už vyššie uvedeného vyplýva, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia
vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu, nemôže byť žiadna zmysluplná polemika
vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu
poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce

dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa §
57 ods. 1 písm. a/ E. p..

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods.

4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v napadnutej časti zastavenia exekúcie fakticky potvrdil, formálne ho
však musel zmeniť z dôvodu zrejmej nesprávnosti výroku I. napadnutého uznesenia, kde sa dostala v
čase vydania napadnutého uznesenia už neaktuálna sp. zn. exekútorského spisu. Exekúcia bola totiž
spočiatku vedená súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom, pričom uznesením súdu prvého
stupňa č. k. 7Er/334/2006-28 zo 17. mája 2011 bolo vyhovené návrhu oprávnenej na zmenu súdneho

exekútora, a to na JUDr. Rudolfa Krutého PhD., u ktorého je však exekúcia evidovaná už pod sp. zn.
EX 17658/11 (viď č. l. 46 a 47), ktorú odvolací súd zaniesol aj do záhlavia tohto svojho uznesenia ako
aj do jeho tzv. zmeňujúceho výroku.

Potvrdenie sa týkalo i čiastkových výrokov uznesenia o trovách exekúcie, kde nebol dôvod nesúhlasiť

jednak s názorom o nepriznaní náhrady trov exekúcie JUDr. Rudolfovi Krutému PhD. v dôsledku ich
neuplatnenia (kde najmä jediný príslušným čiastkovým výrokom dotknutý exekútor voči nepriznaniu mu
náhrady nič nenamietal a tým sa aj príslušného procesného práva vzdal) ako aj so záverom o priznaní
náhrady trov exekúcie JUDr. Ľubomírovi Pekárovi v práve súdom určenej výške, pričom k takémuto
záveru musel odvolací súd dospieť aj z dôvodu viazanosti dôvodmi a rozsahom odvolania v zmysle §

212 ods. 1 O. s. p..

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto
právo na náhradu tu formálne vzniklo ostatným jeho účastníkom. Pretože však týmto účastníkom v
odvolacomkonanípreukázateľnežiadnetrovynevzniklianeboltuaninávrhžiadnehoznichnapriznanie

náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods.1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 O. s. p. spôsobom uvedeným v ostatnej vete výroku tohto svojho uznesenia.

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.