Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. máj 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/255/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412211876
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1412211876.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte, v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľky: I.. I. L., bytom S.
X, J., zastúpenou v rámci občianskoprávnej výpomoci W.. C. L., bytom E. J., S. X proti odporcom: X/ S.
J., rod. M., bytom v J., B. X, 2/ S. M., bytom v J., K. X zastúpený v rámci občianskoprávnej výpomoci I.. I.
Y., bytom v J., B. XX, 3/ G. M., bytom v J., Na G. XX, 4/ P. M., bytom v J., Na G. XX, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č.k.
24C 161/2012-181 zo dňa 09.10.2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcom v 1. až 4. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č.k. 24C 161/2012-182 zo dňa 09.10.2013 zamietol návrh
navrhovateľky o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a odporcom v 1. až 4. rade nepriznal
náhradu trov konania. Okresný súd Bratislava IV rozhodol na základe návrhu navrhovateľky zo dňa
17.08.2012, ktorým sa domáhala určenia, že navrhovateľka a potomkovia po R. N., I. G., G. L. sú
vlastníkmi pozemkov, a to každý v 1. v k.ú. K., pkv XXX, parc. č. XXXX/X o rozlohe XX árov a XX m2
a parc. č. XXXX/X v k.ú. K. L. E., pkv XXXX o rozlohe X árov a XX m2, ktoré sú toho času zapísané ako

združené pozemky v k.ú. K.E. pod parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2.

Navrhovateľkaodôvodnilanávrhtým,žedňa07.06.2011podalanaOkresnomsúdeBratislavaIVžiadosť
o prejednanie novoobjaveného majetku po prastarých rodičoch D. L., rod. C.Č., nar. XX.XX.XXXX,
zomrela XX.XX.XXXX, naposledy bytom v J. na I. A.. XXX a G. L., nar. XX.XX.XXXX, zomrel
XX.XX.XXXX,naposledybytomvJ.naI. A..XXX.Dedičmiboliichdeti,ktorémajútýchtopotomkov:X.
I. L., zomrel XX.XX.XXXX, bytom J. X, J. (starý otec navrhovateľky), ktorého dedičkou je navrhovateľka

I.. I. L.; 2. G. L., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX, ktorého dedičom je X. Y., rod. L., bytom K. X,
J.; 3. R. N., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom E. XX, J., po ktorej dedičmi sú S. Č., bytom I.
XX, J. a C. C., rod. G., bytom G. X. XX, J.. Medzi inými išlo aj o prejednanie parciel v k.ú. K. pkv XXX,
parc. č. XXXX/X o rozlohe XX árov a XX m2 a parc. č. XXXX/X v k.ú. K. L. E., pkv XXXX o rozlohe X
árov a XX m2. Tieto pozemky získali prostredníctvom prídelovej listiny Štátneho pozemkového úradu v
Prahe r. XXXX do vlastníctva prastarí rodičia navrhovateľky G. S. D., pričom ich nebolo možné scudziť,
zaťažiť bez súhlasu Štátneho pozemkového úradu, čo bolo zapísané aj v Pozemno-knižnej vložke v časti

J.) vlastníctvo. Notárka I.. C. N., G.., ktorá prejednávala časť novoobjaveného dedičstva po D. L., rod.
C., navrhovateľke 30.07.2012 oznámila, že uvedené parcely nemožno predediť, nakoľko má vedomosť
zo Správy katastra hl. mesta SR Bratislavy, že na tieto pozemky je vedený LV č. XXXX. Na základe
týchto skutočností navrhovateľka dňa 31.07.2012 písomne požiadala Správu katastra o nahliadnutie avykonanie fotokópie z Notárskej zápisnice zo dňa 07.06.1994 pod č. L. XX/XX, L.. XX/XX, na základe
ktorej boli vyššie uvedené pozemky prevedené do vlastníckeho práva rodine M.. Nehnuteľnosti sú
momentálne vedené na LV č. XXXX, v registri Q. pod parc. č. XXXX/X ako orná pôda o výmere XXXX

m2 a v registri R. pod parc. č. XXXX ako lesné pozemky o výmere XXX m2, pričom tieto pozemky sú
vedené ako združené pozemky pod katastrálnym územím K.. Následne dňa 01.08.2012 tiež písomne
požiadala Slovenský pozemkový fond o stanovisko, nakoľko bez jeho súhlasu nemali byť tieto pozemky
prevedené.

Navrhovateľka tvrdila, že neexistuje kúpna zmluva medzi rodinou M. (S., príp. S., rod. C. a jej zosnulý
manžel S., nar. XXXX, zomrel XXXX) a medzi D. a G. L., na základe ktorej by bolo možné tieto pozemky
previesťdovlastníckehoprávapotomkov,príp.dedičov,vočiktorýmjepodávanážaloba.Tátozmluvaani
nemôže existovať, nakoľko boli parcely zaťažené zákazom scudzenia. Takáto zmluva sa nenachádza
ani v archíve Krajského súdu v Bratislave, našla sa iba Darovacia zmluva z r. XXXX medzi S. S. P. M.Š.
a ich deťmi o darovaní pozemkov, kde je spomenutá iba parcela v k.ú. K. L. E., pkv XXXX o rozlohe X

árov a XX m2, kúpená od D. S. G. L., ale nakoľko zápis nemohol byť vykonaný pre zákaz scudzenia a
nie je zapísaný v pozemkovej knihe, tak je neplatný. Táto zmluva je pod č.d. XXX/XX. Ani vydržaním
pôdy nemohla rodina M. prísť k týmto parcelám, nakoľko postupným zavedením práva družstevného
užívania, práva užívania pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby, prešla
takmer všetka pôda v súkromnom vlastníctve do užívania poľnohospodárskych a lesných organizácii

pri formálnom zachovaní vlastníckeho práva, ktoré ostalo evidované buď v pozemkovej knihe alebo v
prídeloch, resp. výmeroch, ale bez následnej aktualizácie. Na základe toho navrhovateľka požiadala
Družstvo podielnikov K. ako nástupnícku organizáciu, ktoré spravovalo tieto pozemky o vyjadrenie,
dokedy ich obhospodarovali. Odpoveď bola, že do roku 1994-1995, čiže lehota na vydržanie do tohto
obdobia nespadá, nakoľko musí byť nepretržitá po dobu 10 rokov. Pri vydržaní za nezisteného vlastníka

vystupuje Slovenský pozemkový fond.

Odporcovia v 1. až 4. rade žiadali návrh zamietnuť, pretože predmetné pozemky nadobudli darovacou
zmluvou zo dňa 30.04.2004. Nehnuteľnosti vlastnil ich otec S. M., ktorý bol vedený na LV č. XXXX, kde je
S. M. vedený ako jediný vlastník ornej pôdy parc. č. XXXX/X a takisto je vedený vo výpise z Pozemkovej

knihy č. vl. XXXX ako jediný vlastník parc. č. XXXX - les.

Okresný súd právne vec posúdil podľa § 132 ods. 1 a § 460 Občianskeho zákonníka a podľa § 175x
ods. 1 a § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku.

Súd mal preukázané, že navrhovateľka spolu s ostatnými dedičmi, ktorí nie sú účastníkmi konania,
odvodzuje po svojich prastarých rodičoch D. L., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, zomrela XX.XX.XXXX a G.
L., nar. XX.XX.XXXX, zomrel XX.XX.XXXX vlastnícke právo k nehnuteľnostiam špecifikovaným v návrhu
na začatie konania žalobou o určenie vlastníckeho práva. V rámci konania o novoobjavenom dedičstve
po D. L., rod. C.Č., bolo zistené, že predmetné nehnuteľnosti nemožno predediť, nakoľko na uvedené

pozemky je vedený LV č. XXXX.

Okresný súd podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku skúmal, či je daný naliehavý právny
záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré predstavuje dedičstvo, aj keď
predmetné nehnuteľnosti doteraz nebolo rozhodnutím súdu nadobudnutie dedičstva potvrdené.

Okresný súd vyslovil názor, že spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec sa v
občianskom súdnom konaní rieši žalobou dedičov na určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti
vlastníkom určitej veci resp. rozhodnutím o tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva
po poručiteľovi (a tým pádom ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti). Rozhodnutie súdu sa tak

stáva podkladom pre dedičské konanie, pretože súd konajúci o dedičstve môže poňať spornú vec do
dedičstva. Dochádza teda k dodatočnému prejednaniu dedičstva o novoobjavenom majetku, ktoré sa
skončí vydaním rozhodnutia o potvrdení dedičstva a jeho vysporiadaní (§ 481 až 484 OZ, § 175s O.s.p.),
a to po pôvodnom vlastníkovi, ale po predchádzajúcom určení, že poručiteľ (pôvodný vlastník) bol ku dňu
smrti vlastníkom. Tento postup sa síce môže javiť ako zdĺhavý, avšak požiadavka prejednania každej

veci patriacej do pozostalosti v dedičskom konaní je požiadavkou imperatívnou. V tomto konaní sa
uplatňujú tie princípy, ktoré sa vzťahujú na nesporové konanie, teda najmä zásada oficiality a zásada
vyhľadávacia. Normy ukladajúce takéto prejednanie sú normami kogentnými a vysporiadanie dedičstva
nemožno riešiť v rámci posudzovania predbežných otázok.Základom rozhodujúcim pre posúdenie uplatneného nároku v danom prípade bolo zodpovedanie
úvodnej otázky ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu. Za daného skutkového a právneho

stavu veci možno jednoznačne konštatovať, že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na
ňou požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, keď z vyššie opísaného právneho
posúdenia je zrejmé, že priame určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti predstavujúcej dedičstvo
pokiaľ k predmetnej nehnuteľnosti dosiaľ nebolo rozhodnutím súdu nadobudnutie dedičstva potvrdené,
je v rozpore s objektívnym právom. Právna úprava dedičského práva kategoricky predpokladá, že

dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté.

Okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho
práva, a preto návrh zamietol. S prihliadnutím na to, že právna úprava dedičského práva kategoricky
predpokladá, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, a preto návrhu
nie je možné vyhovieť.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom v 1. a 4. rade súd nepriznal
náhradu trov konania, pretože nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, ktorá v odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa §
205ods.2O.s.p.,žesúdprvéhostupňaneúplnezistilskutkovýstavveci,pretoženazákladevykonaných
dôkazov došiel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a namietala, že súd nevykonal navrhovateľkou navrhnuté dôkazy zo dňa
30.07.2013, č.l. v spise 165, ktoré súd zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a ktoré

mali dokázať, ako došlo k zmene vlastníckych práv z prastarých rodičov L. (D. a Petra) navrhovateľky na
W..S.M.avšetkykroky,ktoréviedlikzmenevlastníckychprávknehnuteľnosti.Vodvolanínavrhovateľka
uviedla, že súd návrh zamietol na základe otázky zásadného významu, či majú dedičia poručiteľa, teda
aj navrhovateľka naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
predstavujúcej dedičstvo, aj keď predmetnej nehnuteľnosti nebolo rozhodnutím súdu nadobudnutie

dedičstva potvrdené. Vychádzal z toho, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a
rozhodnuté, nakoľko táto podmienka nebola splnená, súd žalobu zamietol. Navrhovateľka v odvolaní
uviedla, že naliehavý právny záujem bol preukázaný na základe žiadosti o prejednanie novoobjaveného
majetku zo dňa 07.06.2011 po D. a G. L. z K., kde sa okrem nehnuteľnosti vedenej ako roľa X. parc.
č. XXXX/X v k.ú. K. L. E. a role J. parc. XXXX/X v k.ú. K. nachádzali aj ďalšie nehnuteľnosti v k.ú.

K. , a to parc. XXXX a XXXX/X, ktoré boli prejednané v Osvedčení o dedičstve po D. L., rod. C.. Spis
týkajúci sa žiadosti o prejednanie novoobjaveného majetku sa nachádza na Okresnom súde Bratislava
IV pod sp.zn. 65D/ 419/2011, kde súd rozdelil dedičstvo po G. L. na Notársky úrad I.. C. Q. vedený
pod sp.zn 65D/419/2011, Dnot 24/2012, ktorá vec doteraz nie je skončená a po D. L.R. na Notársky
úrad I.. C. N. vedený pod sp.zn 60D/85/2011, Dnot 61/2011. Nakoľko aj prejednané pozemky podľa

Osvedčenia po D. L. boli na LV prostredníctvom pozemno-knižných vložiek, tak ako nehnuteľnosti, o
ktorých určenie vlastníctva bola podaná žaloba je jednoznačné, že prastarí rodičia navrhovateľky boli
ku dňu svojej smrti jednoznačnými vlastníkmi oboch nehnuteľností. To, že dedičstvo nebolo prejednané
tak, ako to navrhovateľka žiadala, bolo odôvodnené súdnou komisárkou, notárkou v dedičskom konaní,
že na dva pozemky je LV č. XXXX, kde sú pozemky vedené na iné osoby.

Naliehavý právny záujem preukazuje navrhovateľka ako jediná dedička po svojom starom otcovi I. L.,
jednému z detí po D. a G. L. pred nezákonným prechodom vlastníckych práv s poukazom na neplatnosť
právnych úkonov, a to Notárskej zápisnice L. XX/XX, L. XX/XX zo dňa 07.06.1994 a následnú neplatnosť
prechodu vlastníckych práv prostredníctvom zneužitia štátnych orgánov, uvedenie do omylu notárky,

Družstva podielnikov, Katastra nehnuteľnosti, aby sa získal z toho majetkový prospech bez akéhokoľvek
pravdivého dokladu.

Navrhovateľka v tomto konaní poukázala na neoprávnené zmocnenie sa pozemku po jej prastarých
rodičoch D. a G. L., čo sa stalo za asistencie štátnych orgánov ako nedôkladného preštudovania si

podkladov podaných W.. S. M.. O nečestnosti a podvodnom konaní pri získavaní pozemkov D. a G. L.
poukázala na písomné doklady ako žiadosť, čestné vyhlásenia a iné, ku ktorým navrhovateľka vyjadrila
svoj názor. Navrhovateľka je presvedčená, že aj z dôvodov, ktoré predložila, predložili odporcovia,
že na pozemkoch patriacich jej prastarým rodičom bolo podvodným spôsobom prenesené vlastníckeprávo na cudziu rodinu, ktorá má tieto pozemky vo faktickej držbe neoprávnene. Tvrdila, že došlo k
neplatnosti právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý následne
spôsobil nezákonný prechod vlastníckeho práva, protiprávne pozbavenie vlastníka jeho vlastníckych

práv. Z uvedených dôvodov preto navrhovateľka žiadala rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľky sa vyjadrila odporkyňa v 1. rade podaním zo dňa 17.02.2014, ktoré bolo súdu
doručené dňa 19.02.2014, a v ktorom uviedla, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne,

nakoľko súd náležite zistil skutkový stav a ten aj správne právne posúdil. Vykonané dokazovanie vo veci
je úplné a s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa sa plne stotožňuje.

Krajský súd v Bratislava ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého
stupňa je vecne správny a odvolaniu navrhovateľky nie je možné vyhovieť.

Občiansky zákonník vychádza pri úprave dedičského práva zo základnej zásady, že dedičstvo
prechádza na dediča (dedičov) ipso iure, teda okamihom poručiteľovej smrti. Napriek tomu však
zachováva princíp úradnej ingerencie pri nadobudnutí dedičstva, čo je odôvodnené požiadavkou právnej
istoty pri zmene vlastníckych vzťahov, alebo iných oprávnení v dôsledku smrti, záujmom, na čo

najúplnejšom zistení rozsahu majetku a práv patriacich do dedičstva, aby nedochádzalo k ohrozeniu
práv tretích osôb, predovšetkým veriteľov. Aj keď osvedčenia, ako aj právoplatné uznesenia o dedičstve
majú iba deklaratórnu povahu, preto k nadobudnutiu dedičstva dochádza ipso iure smrťou poručiteľa, ich
hlavný hmotnoprávny význam spočíva v tom, že je nimi bezpečne ustálené, na ktorého z dedičov
prešiel poručiteľov majetok, prípadne ktorí dedičia v akom rozsahu zodpovedajú za dlhy poručiteľa.

Podľa § 175x ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým
sa konanie o dedičstve skončilo, alebo po vydaní osvedčenia o dedičstve (§ 175zca) nejaký poručiteľov
majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 a 2) vykoná o tomto majetku konanie
o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, konanie o dedičstve sa nevykoná.

Podľa § 175y ods. 1 a 2 O.s.p. nezaradenie majetku alebo dlhov do aktív a pasív dedičstva v dôsledku
postupu podľa § 175k ods. 3 nebráni účastníkom konania, aby sa domáhali svojho práva žalobou mimo
konania o dedičstve. Okrem prípadu, keď sa vykonala likvidácia dedičstva, nebráni uznesenie súdu
tomu, kto nebol účastníkom konania o dedičstve, z ktorého uznesenie vzišlo, aby sa domáhal svojho

práva žalobou.

Ustanovenie § 175k ods. 3 O.s.p. dopadá na procesnú situáciu, v ktorej medzi dedičmi vznikne spor
o to, čo patrí do aktív a pasív dedičstva (napr. jeden dedič tvrdí, že určitá vec alebo právo patrí do
dedičstva a iný dedič jeho tvrdenia popiera). Súd, ktorý prejednáva dedičstvo tento spor nerieši, jeho

riešenie neiniciuje a ani žiadnemu z dedičov nemôže uložiť, aby podal žalobu zameranú na odstránenie
zistenej spornosti. V konaní o dedičstve sa súd obmedzí len na konštatovanie správnosti a na sporné
aktívum, alebo pasívum dedičstva, pri výpočte čistého majetku neberie zreteľ.

Občiansky súdny poriadok predpokladá, že vo vzťahu k sporným aktívam a pasívam sa dedičia

svojich práv budú domáhať žalobou mimo konania o dedičstve. Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne
rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je žaloba
na určenie, že tá-ktorá vec alebo právo patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne
súd v sporovom konaní a účastníkmi konania sú všetci dedičia.

Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný
prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva.

Žaloba v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. predpokladá naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom
určení, ktorý nie je daný najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu

spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len)
predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo, pričom nedostatok
naliehavého právneho záujmu vedie k zamietnutiu žaloby.V danej veci okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, lebo v danom prípade rozsudok vydaný na základe žalobného návrhu nie je
spôsobilý zmeniť (zlepšiť) jej právne postavenie.

Odvolateľka v podanom odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom,
ale neuviedla, v čom táto jej námietka spočíva a aký právny záver súdu je nesprávny, resp. ako mal
súd danú vec právne inak posúdiť, prípadne aký, podľa názoru navrhovateľky, správny právny predpis
mal súd na danú vec použiť. Z uvedeného dôvodu preto námietka nesprávneho právneho posúdenia

danej veci z podaného odvolania navrhovateľky nevyplýva a pochybenie prvostupňového súdu nezistil
ani odvolací súd.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo
vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§

115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo
na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)).

Podľačlánku46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,každýmáprávodomáhaťsazákonomustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú
ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (II. ÚS 383/06).

Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska
c. Švajčiarsko).

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutienáležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na
jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového
stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09).

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a
právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania (III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06. III. ÚS 260/06

Aj Európsky súd pre ľudské práva formuloval viaceré zásady odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, rozsah tejto
povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa
okolností každého prípadu (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987, Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko).
Odôvodnenie pritom musí vyhovovať najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje
opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravného prostriedku, ale ako bolo uvedené, súvisí

aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne konanie.

Samotné rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na

zrozumiteľnosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je
predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké

má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd
oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal
preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ak súd svoj skutkový a naň nadväzujúci právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok

nemožno považovať za preskúmateľný.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a právu odvolateľa na spravodlivé súdne konanie.

Odvolací súd zastáva názor, že závery súdu prvého stupňa vychádzajú z úplne zisteného
skutkovéhostavu,ktoréhosprávnosťzáverovnavrhovateľkasvojimodvolanímnedôvodnespochybňuje.
Navrhovateľka v podanom odvolaní iba všeobecne uvádza, že zastáva názor, že rozhodnutie
prvostupňového súdu je nepreskúmateľné a došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces,pričom však z odvolania nevyplýva, ako k takejto námietke odvolateľka dospela a čo konkrétne
vytýka prvostupňovému súdu, pretože pokiaľ sa navrhovateľka nestotožňuje s hodnotením dôkazov
všeobecného súdu v danej veci, nemôže to mať za následok porušenie jej práva na spravodlivý proces,

pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka
konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Právo

na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods.
1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov,
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov,

ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157

ods.2O.s.p.),pričomúčastníkovikonaniamusídaťodpoveďnapodstatné(zásadné)otázkyanámietky
spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich
súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz
proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak,
že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ).

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj
právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce

skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z
ktorých vyvodil aj právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľky. Teda odôvodnenie rozsudku súdu
prvého stupňa, stručne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia v
uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivýsúdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo na strane
navrhovateľky k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa jasne a zrozumiteľne
navrhovateľke naznačil, akým spôsobom sa má možnosť domáhať svojich práv, ktoré tvrdí v podanom

návrhu na začatie konania.

Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil s tým, že podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p. a § 151 O.s.p. a odporcom v 1. až 4. rade, ktorí mali vo veci plný úspech, nepriznal náhradu
trov odvolacieho konania voči navrhovateľke, pretože podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nebol podaný návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania a odporcom v odvolacom konaní ani žiadne
trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.