Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. máj 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/28/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211251
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114211251.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu CD Consulting, s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, právne zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému D. T., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXXX/XX,
D., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného H., právne zastúpeného JUDr. Patrikom
Podhorským , advokátom so sídlom Zámocká 36, Bratislava, o odvolaniach žalobcu a vedľajšieho
účastníkaprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešovzodňa27.10.2014,č.k.28C/123/2014-40,uzneseniu
Okresného súdu Prešov zo dňa 4.6.2015, č. k. 28C/123/2014 - 78 a uzneseniu Okresného súdu Prešov

zo dňa 4.6.2015, č. k. 28C/123/2014 - 81 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P o t v r d z u j e uznesenie zo dňa 4.6.2015 č.k. 28C/123/2014 - 78.

M e n í uznesenie zo dňa 4.6.2015 č.k. 28C/123/2014 - 81 tak, že vedľajšiemu účastníkovi sa p r i z n
á v a náhrada trov konania pozostávajúca z trov právneho zastúpenia vo výške 118,98 Eur a žalobca

je p o v i n n ý ju zaplatiť JUDr. Patrikovi Podhorskému, advokátovi do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia .

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada
n e p r i z n á v a.

Vedľajšiemu účastníkovi sa p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania pozostávajúca z trov
právneho zastúpenia vo výške 16,69 Eur a žalobca je p o v i n n ý ju zaplatiť JUDr. Patrikovi

Podhorskému, advokátovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom na uplatnenie pohľadávky dožadoval zaplatenia
zmenkovej sumy vo výške 777,17 Eur a zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 777,17
Eur od 27.1.2011 do zaplatenia. Žiadal priznať aj úrok vo výške 6 % zo sumy 777,17 Eur od 18.4.2011

do zaplatenia a domáhal sa tiež priznania zmenkovej odmeny vo výške 2,59 Eur. Svoj nárok odôvodnil
tým, že je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 6.9.2010. Indosovaná
zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Do
textu zmenky bol pojatý záväzok žalovaného zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkovéhoveriteľa zmenkovú sumu 777,17 Eur spolu s 0,25 % denným úrokom od 27.1.2011. Za miesto splatenia
bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom
vystaviteľ doposiaľ nezaplatil žiadnu sumu.

V prejednávanej veci boli splnené podmienky pre použitie Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
č. 861/2007 z 11. 7. 2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.
Na prejednanie veci v zmysle čl. 5 ods. 1 tohto Nariadenia bolo nariadené vo veci ústne pojednávanie,
pretože sa to považovalo za potrebné v súvislosti s posudzovaním vyplňovacieho práva na zmenku ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu, ktorý nepochybne vznikol medzi
pôvodným veriteľom POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovaným. Počas konania sa vykonalo dokazovanie
zmenkou zo dňa 6.9.2010, ako aj písomnými vyjadreniami.

Dňa 6.9.2010 žalovaný vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku
pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. sumu 777,17 Eur a zmenkový úrok 0,25%

denne od 27.1.2011. Predmetná zmenka bola žalovaným vystavená ako vistazmenka a bola opatrená
doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“, pričom za
miesto platenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky vyplýva,
že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala zmenku na rad žalobcu. Listina má znaky vzorového
tlačiva, do ktorého boli rukou vpísané údaje, a to dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje

vystaviteľa, jeho podpis. Zmenková suma vyjadrená číslom aj slovami a dátum začiatku úročenia
zmenkového úroku sú v listine uvedené odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.

K vyplneniu zmenky došlo na základe všeobecných úverových podmienok pôvodného veriteľa
obsahujúcich dohodu o vyplnení zmenky. V tejto dohode sa uvádza, že na zabezpečenie peňažného

záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako
remitentovi vystaviteľ vystavil zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ.
Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy
sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas 4 po

sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť
poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy v zmysle bodu 4 týchto podmienok sa stal
splatným celý dlh.

Napriek splneniu formálnych náležitostí zmenky súdnej kontrole sa podrobila aj dohoda o vyplňovacom
práve zmenky vyplývajúca zo všeobecných úverových podmienok.

Úverovú zmluvu, na zabezpečenie ktorej bola vystavená zmenka je potrebné posúdiť podľa zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v ust. § 4 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Medzi nimi sa uvádza konečná
splatnosť spotrebiteľského úveru, ročná úroková sadzba, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov a ročná percentuálna miera nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené
so spotrebiteľským úverom vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

Podľa ust. § 4 ods. 3 tohto právneho predpisu pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 je zmluva o

spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe:
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) - j), k) a l)
poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.Spotrebiteľovi sa musí poskytnúť ochrana pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj vtedy, ak sa
uplatňuje právo zo zmenky. Stále totiž je potrebné aplikovať Čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a
chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Vychádzajúc z tohto princípu preto

pri kolízií zmenkového práva zo spotrebiteľskými právami žalovaného musí mať prednosť ochrana práv
spotrebiteľa.

Dohoda o vyplňovacom práve zmenky bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka s
poukazom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž nemá

obligatórne náležitosti uvedené v zákone č. 258/2001 Z. z. čo spôsobuje, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Zmenka
však túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25
% denne, čo ročne predstavuje 91,25 %. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých
mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Dohoda o vyplňovacom práve zmenky bola uvedená vo všeobecných

úverových podmienkach, teda vo formulári spracovanom právnym predchodcom žalobcu, pričom tieto
podmienky žalovaný nemal možnosť ovplyvniť. Nepochybne teda táto podmienka nebola individuálne
dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech
spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať plnenia, ktoré sú v
rozpore so zákonom, či už pre spomínanú neplatnosť dohody o zmenkovom úroku alebo pre chýbajúce

obligatórne náležitosti zmluvy. Ak je neplatná dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky, neplatná je
aj samotná zmenka. Tento záver možno prijať aj s prihliadnutím na právny záver vyslovený v rozsudku
NS SR zo dňa 06. 05. 2008 vydanom vo veci 4Obo/161/2007. Najvyšší súd SR mal za to, že z neplatnej
úverovej zmluvy nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky a neplatnosť úverovej
zmluvy vyvodil z nerovnosti podmienok účastníkov zmluvy v dôsledku neprimerane vysokého poplatku

za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu sa dobrým mravom
a zásadám poctivého obchodného styku.

Dohodu o vyplňovacom práve blankozmenky a tým aj samotnú zmenku možno považovať za neplatnú
tiež pre obchádzanie zákona (§ 39 Občianskeho zákonníka). O obchádzanie zákona ide, ak právny

úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon
dodržaný nebol. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť
posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácií zákona o spotrebiteľských úveroch, dôsledkom čoho
je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže požívať právnu ochranu

(§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Keďže žalobca si uplatnil právo výslovne zo zmenky, ktorá sa
považovala za neplatnú, súd prvého stupňa žalobu zamietol.

Žalovanému bol poskytnutý úver, z ktorého nič neuhradil. Zmenka mohla byť vystavená len na sumu
zodpovedajúcu zákonnému limitu príslušenstva, čo sa ale nestalo. Zmenka je preto v rozpore so

zákonom a predstavuje absolútne neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

O trovách konania sa rozhodlo podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť

tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že
žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec nenavrhli.
Podľaust.§120O.s.p.dokazovanievsporovomkonaníjeovládanéprejednacouzásadou,čoznamená,
že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci
navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O. s. p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom konaní vykonal aj iné

dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné využiť len výnimočne,
ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a nevykonanie nejakého
dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí
vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve
na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov

sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania vykonaného na základe
návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom
vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný
papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je preto jedinýmlegitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe Čl.
5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke a
ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej

zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd prvého stupňa navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa
neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ
s.r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou
zmenkou a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajné nesporné skutočnosti však
neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili,

a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktnýmzáväzkomneakcesorickejpovahy.Niejemožnéjuspájaťčipodmieňovaťinýmiokolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke

upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné
zdôrazniť,žepredmetomkonaniajevýlučnezmenkaanieinýzáväzkovýprávnyvzťah.Žalobcavkonaní
uplatňujebezpodmienečnýzáväzokžalovaného,žezazmenkuzaplatí.Súdvšakvecposudzoval,akoby
išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie
vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p.,

porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a
dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Vzhľadom na úplnú
samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka
je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená

v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Žalobcom
uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. Samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka.
Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia.
Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne nelimituje

použitie len istého druhu zmeniek ani nevylučuje použitie určitých doložiek a podobne. Z uvedeného
vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou
vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ustanovenia § 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Z.z. a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“,
je zrejme, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože

inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zmenky zo strany veriteľa.
Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť
neprijateľnou zmluvou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.

V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s
dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o
prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase
vystavenia zmenky. Žalovaný teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25

% denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a
zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdomSlovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s

cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými

dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania

podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie

súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.
258/2001 Z.z. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Základnoučrtouspotrebiteľskýchzmlúvjeto,žesúprespotrebiteľavopredprepravenéaniejevytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom
žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybnosti
všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol nakoľko boli už vopred pripravené

pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti poskytovanie
úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanému za
účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tohto účastníka. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.

Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s

uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.
si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným rovnaký vplyv ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používaniezmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom

na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu

pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo

dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a

o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,

že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v
znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky

nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je
povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny
predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom

predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne

informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovaného nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jehodôsledkovvneprospechžalovaného.Kýmrešpektovanietohtoprincípuvspotrebiteľskýchprávnych
vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech

spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporujepožiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto
cenného papiera, si žalovaný bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršil svoje zmluvné postavenie. Potreba
vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovaného priamo
vyplývala zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie
§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu §
54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil
postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods.

1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola
skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Uznesenímzodňa4.6.2015č.k.28C/123/2014-78súdprvéhostupňanámietkuprípustnostivedľajšieho

účastníctva zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že podaním doručeným súdu dňa 4.9.2014 vedľajší účastník oznámil svoj
vstup do konania. Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu dňa 17.10.2014 vzniesol námietku proti
vstupu vedľajšieho účastníka do konania.

Podľa čl. 19 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 pokiaľ toto nariadenie neustanovuje
inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského
štátu, vktorom sa konanie vedie. V prejednávanom prípade vedľajší účastník oznámil vstup do konania a
žalobca vzniesol námietku jeho prípustnosti do konania v čase, kedy bolo účinné ustanovenie § 93 O.s.p.

nepodmieňujúce vstup vedľajšieho účastníka do konania výslovným súhlasom so strany žalovaného.

Keďže námietky žalobcu týkajúce sa vstupu vedľajšieho účastníka do konania boli vyhodnotené ako
nedôvodné súd prvého stupňa vstup vedľajšieho účastníka do konania pripustil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že konanie je európskym konaním vo veciach s
nízkou hodnotou sporu a je právne regulované Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007.
Procesný postup súdu a strán v konaní je upravený označeným nariadením a to odlišne od vnútroštátnej
úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou

sporu nepripúšťa vedľajšie účastníctvo. Právna úprava označeného nariadenia obsiahnutá v čl. 4 a 5
vedľajšie účastníctvo nepozná a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel zakotvených v Občianskom
súdnom poriadku len výnimočne a to vtedy, ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s
príslušným procesným právom uplatniteľným v členskom štáte. Pre oznámenie o vstupe vedľajšieho
účastníka do konania doručené súdu pred 01.01.2015 je potrebné, aby si konajúci súd zabezpečil

vyjadrenie účastníka, na ktorého stranu vedľajší účastník vstupuje. Len samotné oznámenie vedľajšieho
účastníka o vstupe do konania nemôže automaticky zakladať právo vedľajšieho účastníka na účasť v
konaní a ani to, že osoba, popri ktorej vedľajší účastník vstúpil do konania, s takýmto úkonom súhlasí.
Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR ani vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana
práv spotrebiteľov, nemôže do konania vstúpiť proti vôli toho, popri kom chce v konaní vystupovať a

teda účasť vedľajšieho účastníka nesmie byť účastníkovi nanútená, ak si ju sám neželá, nakoľko by sa
to priečilo povahe a účelu občianskeho súdneho konania.

Po preskúmaní veci odvolacím súdom bolo zistené, že ani toto odvolanie žalobcu nie je dôvodné.Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciou spochybňujúcou možnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania upraveného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa

ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Hoci toto nariadenie za účastníkov
konania označuje len navrhovateľa a odporcu nie je v ňom obsiahnutý žiadny zákaz, či obmedzenie
brániace vstupu vedľajšieho účastníka do takéhoto konania. To znamená, že za predpokladu chýbajúcej
právnej úpravy v tomto nariadení týkajúcej sa účasti vedľajšieho účastníka v európskom konaní vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa vedľajšie účastníctvo riadi procesným právom členského štátu, v

ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z článku 19 Nariadenia č. 861/2007.

Novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z.z. bola s účinnosťou od
15.10.2008 zavedená druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní.
Nové ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. však práve v prípade právnických osôb zameraných na ochranu
práv spotrebiteľa nevyžaduje preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu. Cieľom navrhovanej

úpravy je vychádzajúc z dôvodovej správy rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých
existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov,
ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného
záujmu vstupovať do konania ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácii by bolo
takmer nemožné preukázať právny záujem na výsledku sporu. V praxi ide hlavne o právnické osoby v

postavení mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou,
o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne.

Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
nestanovuje, že združenia na ochranu spotrebiteľov musia mať právo vstupovať do sporov o

individuálnych záujmoch spotrebiteľov ako vedľajší účastníci. Článok 7 ods. 2 tejto smernice priznáva
týmto združeniam procesné práva pokiaľ ide o ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Smernica
teda nič nehovorí o prípadnej účasti združení na ochranu spotrebiteľov v individuálnych sporoch. Toto
mlčanie sa ale v žiadnom prípade nedá chápať ako zákaz takejto činnosti. Z článku 8 Smernice Rady č.
93/13 EHS vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre spotrebiteľa, ako

tie, ktoré sú stanovené v smernici. Takýmto opatrením môže byť aj pripustenie vedľajšieho účastníctva v
konaní. Občiansky súdny poriadok účinný do 31.12.2014 v ustanovení § 93 a ani v iných ustanoveniach
neupravoval, aby podmienkou pre vstup vedľajšieho účastníka do konania mal byť výslovný súhlas
účastníka, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať.

Vedľajší účastník v súlade s ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014 do konania
mohol vstúpiť buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom
súdu. Možnosť vstupu do konania bola obmedzená len dobou trvania konania. Vedľajší účastník tak
mohol vstúpiť do konania kedykoľvek od momentu jeho začatia až do doby, kedy sa konanie skončilo.
Začiatokkonaniajedanýdňom,keďdošielsúdunávrhnajehozačatiealebokeďbolovydanéuznesenie,

podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu (§ 82 ods. 1 O.s.p.).

Ak Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 v prípade vedľajšieho účastníka ako
združenia na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu
a jeho vstup do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom zo strany žalovaného, bolo pripustenie

vstupu vedľajšieho účastníka do konania vhodným prostriedkom pre dosiahnutie toho, aby žalovaný ako
spotrebiteľ mohol účinnejšie brániť svoje práva vyplývajúce z uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.

Na právnu úpravu vyplývajúcu z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2015 prihliadať
nemožno, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 1.1.2015, teda v dobe

keď v tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť podnetu aj súhlas účastníka
so vstupom do konania.

Zákon č. 353/2014 Z. z. účinný od 01.01.2015 neobsahuje vlastné prechodné ustanovenia a preto je
potrebné jeho účinky vykladať v súlade s princípom zákazu pravej retroaktivity. Ak nie je v prechodných

ustanoveniach výslovne uvedené inak, je pri strete starej a novej úpravy nutné vychádzať zo všeobecne
platnej zásady nepravej retroaktivity procesných noriem, teda aplikácie nových procesných noriem
pre skôr začaté konania. V takom prípade sa v konaní pokračuje podľa neskoršieho zákona s tým,
že právne účinky úkonov uskutočnených skôr zostávajú v platnosti. Čo sa týka nepravej retroaktivityv procesnom práve a názorov v odbornej literatúre na ňu, z povahy procesného práva vyplýva, že
nové procesné právo má pôsobiť odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania
zahájené pred jeho účinnosťou. Účinky procesných úkonov súdu a účastníkov, ktoré s nimi spájala či

nespájala skoršia úprava však zostávajú zachované. Oznámenie o vstupe predstavuje procesný úkon
vedľajšieho účastníka, ktorým oznamuje svoj vstup do konania a preto sa na takýto procesný úkon
vedľajšieho účastníka musí vzťahovať právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 93 ods. 3 O.s.p. v znení
účinnom do 31.12.2014.

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p.
ako vecne správne potvrdiť.

Ďalším rozhodnutím a to uznesením zo dňa 4.6.2015 č.k. 28C/123/2014 - 81 vedľajšiemu účastníkovi
nebola priznaná náhrada trov konania.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia prevzatie a príprava zastúpenia nie je účelným úkonom právnej
služby v konaniach, kde hromadne vstupuje vedľajší účastník, pričom v týchto konaniach reálne nie je
vykonávané oboznamovanie právneho zástupcu s prípadom zo strany vedľajšieho účastníka, nakoľko
tento bez znalosti a vedomosti o spise len zasiela formulárové oznámenie o vstupe do konania. Odmena
za vyjadrenie k žalobe priznaná taktiež nebola, nakoľko opäť ide o formulárové podanie neobsahujúce

ani jednu individuálnu informáciu o prejednávanom prípade, okrem hlavičky , pričom všetky skutočnosti
uvedené vo vyjadrení sú všeobecné a týkajú sa v podstate všetkých prípadov žalobcu. Okrem toho
predmetom konania je spor so spotrebiteľského práva, kde súd je povinný ex offo prihliadnuť na všetky
skutočnosti v konaní tak, aby bola zabezpečená ochrana práv spotrebiteľa.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník. Navrhol
rozhodnutie o trovách konania vedľajšieho účastníka zmeniť tak, aby žalobca bol zaviazaný na náhradu
trov prvostupňového konania vedľajšiemu účastníkovi. Ako dôvod uviedol, že vedľajší účastník má
v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, čo je zrejmé z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p.
Vedľajšiemu účastníkovi môže byť preto priznaná aj náhrada trov konania, resp. trov právneho

zastúpenia. Ústava SR v čl. 47 ods. 2 zaručuje každému právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za
podmienok ustanovených zákonom a v spojení s ustanoveniami § 24 a § 25 O.s.p. má i vedľajší účastník
právo dať sa zastúpiť advokátom. V konaní sám súd po vstupe vedľajšieho účastníka tomuto zaslal
žalobu vo veci samej spolu s prílohami. Tieto musel právny zástupca v každom jednotlivom prípade
prevziať, prečítať, zanalyzovať a vyhodnotiť. Následne musel vypracovať vyjadrenie, ktoré zaslal do

spisu. V tomto vyjadrení poukazuje na viaceré individuálne nedostatky žaloby, ktoré sú konkrétne. Preto
nemožno súhlasiť s názorom o neúčelne vynaložených trovách.

Po preskúmaní uznesenia bolo zistené, že odvolanie vedľajšieho účastníka je opodstatnené.

Vo veci sa nedá stotožniť s argumentáciou o neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia
vedľajším účastníkom. Hoci vedľajší účastník je inštitúciou zriadenou na ochranu spotrebiteľa v konaní
má rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Uvedené priamo vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v
konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok
vo svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní
pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná
náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Náklady s tým spojené sú vždy potrebné.

Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v
konaní advokátom. Právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi je pritom základným ústavným
právom upraveným v čl. 47 Ústavy SR. Právnu pomoc advokáti poskytujú za odmenu a preto je na
mieste, aby v prípade, ak vzniknú zákonné predpoklady pre priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi, táto náhrada trov konania vedľajšiemu účastníkovi aj priznaná bola. V opačnom prípade

by ústavné právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc pôsobilo odradzujúco, nakoľko všetky trovy
s tým spojené by musel znášať zo svojich prostriedkov.Za nesprávny je potrebné považovať záver, podľa ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním
advokátom v tzv. hromadných veciach nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne
bránenie práva. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že na týchto hromadných žalobách sa žalovaný a

ani vedľajší účastník vystupujúci na jeho strane žiadnym spôsobom nepodieľali. Bol to práve žalobca,
ktorý sa rozhodol uplatňovať voči spotrebiteľom svoje neopodstatnené nároky v rozpore s ustanoveniami
právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské vzťahy. Je neprípustné, aby žalobcovi bolo umožnené
podávať takéto žaloby bez akejkoľvek hrozby z možných následkov vo forme uloženia povinnosti
nahradiť žalovanému, resp. vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného trovy vzniknuté v súvislosti

s právnym zastupovaním.

Taktiež povinnosť súdu ex offo prihliadať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách nie
je dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania. Inštitút vedľajšieho účastníctva i po zakotvení tejto
povinnosti do spotrebiteľského práva zostal zachovaný. Ak teda samotný zákonodarca naďalej považuje
účasť združení na ochranu spotrebiteľov v postavení vedľajších účastníkov za vhodný nástroj ochrany

spotrebiteľov, niet dôvodu nepriznať týmto subjektom náhradu trov konania len preto, lebo v súdnom
konaní sa neprijateľné podmienky musia z úradnej povinnosti podrobiť súdnej kontrole.

V prejednávanej veci k zamietnutiu žaloby došlo v dôsledku toho, že dohoda o vyplňovacom práve
blankozmenky a tým aj samotná zmenka sa považovali za neplatné pre obchádzanie zákona. Túto

argumentáciuvedúcukzamietnutiužalobypoužilivedľajšíúčastníkvosvojomvyjdreníkžalobe.Jepreto
nepochybné, že vedľajší účastník si svoju úlohu chrániť záujmy žalovaného ako spotrebiteľa dôsledne
splnil.

Pri hodnote peňažnej pohľadávky vo výške 777,17 Eur vedľajšiemu účastníkovi v súlade s ustanovením

§ 142 ods. 1 O.s.p. vznikol nárok na náhradu trov prvostupňového konania vo výške 118,98 Eur, nakoľko
žalobca v konaní úspech nemal. Suma 118,98 Eur pozostáva z odmeny právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie vyjadrenia k žalobe)
vo výške po 51,45 Eur za úkon (§ 10 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) a
z režijného paušálu za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 vo výške po 8,04 Eur za úkon.

Odvolací súd preto podľa ustanovenia § 220 O.s.p. uznesenie zmenil a vedľajšiemu účastníkovi priznal
náhradu trov prvostupňového konania vo výške 118,98 Eur.

O trovách odvolacieho konania vedľajšieho účastníka rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a z tohto titulu úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 16,69 Eur. Predmetom odvolacieho konania nebola vec
sama, ale iba trovy v dôsledku čoho sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
( spísanie odvolania) vo výške 16,60 Eur znížila na 1 teda na čiastku 8,30 Eur (§ 10 ods. 1 a § 13a
ods. 2 písmeno b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z.). Po pripočítaní režijného paušálu za úkon vykonaný v roku

2015 vo výške 8,39 Eur celkové trovy vynaložené vedľajším účastníkom v odvolacom konaní dosiahli
sumu 16,69 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.