Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. júl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Co/121/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213426
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Križanová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213426.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Križanovej a

členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
uzneseniu Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 14C/253/2012-44 zo dňa 30. marca 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, č.k. 14C/253/2012-44 zo dňa 30. marca 2015

potvrdzuje.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby bola žalobcovi
uložená povinnosť zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone verejnej
moci.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č.

233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekútorskej činnosti v znení zmien a doplnkov (ďalej v texte
len „Exekučný poriadok“), v zmysle ktorého zákonodarca stanovuje lehotu na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie. Konštatoval, že na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
zákon nestanovuje žiadnu lehotu. Na základe vykonaného dokazovania exekučným spisom dospel k
záveru, že v rámci uvedeného postupu exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní a exekučný
súd bol oprávnený skúmať či predložený exekučný titul ( rozhodcovský rozsudok ) nie je v rozpore so
zákonom. Súd prvej inštancie uzavrel, že nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť štátu uvedenú v

§ 9 a § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko si trovy konania nevyčíslil.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca.. Uviedol,

že konaním súdu mu bolo odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09).
Žalobca v konaní uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie,
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach

verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť
len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo
neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci
súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto
za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne oboznámil žalobcu s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. Z tohto dôvodu sa žalobca nemal možnosť vyjadriť k
tvrdeniam žalovaného , z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení

svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie preto došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
Následne žalobca namietal, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie napriek tomu, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo žalobcu

na kontradiktórny súdny proces, nakoľko vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu určil sám.

5. K majetkovej škode žalobca uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,

ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia
žalobcu o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa týka i
chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ust. § 379 CSP, rešpektujúc svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval
za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto v zmysle ust. § 387 ods. 1, CSP uznesenie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdil.

8. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na
spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite
vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

9. Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi § 380

ods. 1 CSP ( predtým § 212 ods. 1 O.s.p. ). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania
veľkého množstva typových podaní navrhovateľom na súdy hmotnoprávne a ani procesnoprávne
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na
základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

10. Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
41NcC/509/2012-9 zo dňa 11. 10. 2012, okrem iného tak, že z prejednávania a rozhodovaniaveci sudkyňa R.. U. V. vylúčená nie je. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd
podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho
aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť

zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.

11. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§

2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje
dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už vyššie
citovaným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici nebola zákonná sudkyňa R.. U. V. vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.

14C/253/2012, pretože nebola zákonným sudcom v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu,
z ktorého postupu mala žalobcovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor,
že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu
škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť žalobcovi spôsobená škoda. Aj keď

žalobca podal sťažnosť (sťažnosti) Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, otázku,
či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom
postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o

sťažnosti (sťažnostiach) navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo
aprávnetotožnejveci, napr.sp.zn.I.ÚS89/2013zodňa06.02.2013,resp.I.ÚS92/2013zodňa13.02.
2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam
Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre nedostatok
právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

12.Súdprvejinštanciekonštatoval,žeideodrobnýspor,pretovovecinenariadilpojednávaniea verejne
vyhlásil rozsudok.

13. Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu.

14. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a

vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie. Vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného mu boli
riadne doručené, avšak navrhovateľ zostal ďalej nečinný. Pokiaľ žalobca v dôvodoch svojho odvolania
poukazoval na to, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,
pretože sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, uvedené tvrdenie žalobcu sa
nezakladá na pravde, keďže v tomto konkrétnom prípade okresný súd nevytýčil pojednávanie a došlo

len k verejnému vyhláseniu rozsudku, čo umožňuje zákon (§ 115a O. s. p.). Preto v žiadnom prípade
neobstojíaniďalšietvrdeniežalobcu,akuvádza,ževdanejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadenia
pojednávania.

15. Verejné vyhlásenie rozsudku patrí k ústavným princípom právneho štátu, a preto skutočnosť, že v

danom prípade súd prvej inštancie vec nepojednával, len verejne vyhlásil rozsudok, nemohla spôsobiť
odňatie práva účastníka konať pred súdom.16. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný

postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia
v exekučných konaniach. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

17. Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovuje
lehotu len na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie a v prípade, že nie sú splnené
podmienky pre takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.. V prejednávanej veci bolo zistené, že
žiadosť o vydanie poverenia bola podaná na súde prvej inštancie dňa 13. 10. 2010 a dňa 5.11.2010 súd

žiadosť súdneho exekútora uznesením zamietol. Oprávnený podal proti tomuto uzneseniu odvolanie,
ktoré neskôr vzal späť a následne súd uznesením zo dňa 20.12.2011 exekučné konanie zastavil. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 606/2012 - 20 zo dňa
14. 12. 2012, podľa ktorého v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v relevantnom
čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR, teda, konštatoval,
že súd prvej inštancie zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Tak súdu prvej
inštancie, ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že žalobca podával žiadosti
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd

väčším počtom podaní, vzhľadom načo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým
odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú aj
vzhľadom na právne stanovisko Ústavného súdu SR, ktorý vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje
na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov, sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01), pričom Ústavný súd

aj v uznesení IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012 v obdobnej veci rozhodol, že doba rozhodovania
o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola ústavne
udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v
rovnakom čase zaťažila všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom načo musela počítať s určitým

technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti
bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, ju možno považovať za ústavne akceptovateľnú.

18. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť
tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp.

o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín
„postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo
opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva

zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak (v
danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za

škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomjesúčasné,tedakumulatívnesplnenievšetkýchtroch
základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného
postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku majetkovej škody či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutnýpre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný,
nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresný súd preto dôvodne aj

s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti správne neskúmal.

19. Žalobca však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ktoré
boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,

spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania,
ako aj meritum veci, vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust.
§ 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 O. s. p.) aj správne a presvedčivo odôvodnil.

20. Ak žalobca v odvolaní na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody

z dôvodu jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa nezaoberal škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie netýka napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa predpokladom
vzniku a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že nie sú

splnené podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené v § 9 a § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. Ak, teda,
následne žalobca tvrdil, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé,
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí,
ak súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal. Vo vzťahu k
tejto skutočnosti je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie dôsledne odôvodnené a spĺňa podmienky

ustanovenia § 220 ods. 2 CSP ( predtým § 157 ods. 2 O. s. p.) teda v žiadnom prípade nie je dôvodná
námietka žalobcu týkajúca sa jeho nepreskúmateľnosti, či dokonca arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme
žalobca podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu a uvedené sa týka i argumentov ohľadne
námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť na strane žalobcu. V tomto rozsahu je
preto práve odvolanie žalobcu nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, ak poukazuje na skutočnosti, ktoré

z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú.

21. Súd prvej inštancie sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z
hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej
inštancie, nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Súd prvej inštancie stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje
pre záver o tom, že nárok žalobcu nie je dôvodný.

22. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne

správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1, CSP potvrdil.

23. Odvolací súd aplikoval v konaní princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, teda novú
procesnú úpravu použil aj na toto konanie, aj keď začalo pred dňom účinnosti CSP, t.j. pred 1.7.2016,
a to v súlade s § 470 CSP.

24. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 369 ods. 1 CSP v nadväznosti na
ust. 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech a ktorému vzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

25. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).