Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. júl 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/113/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213627
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312213627.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov

senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864
421, Grősslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa
13. januára 2015, č. k. 45C/107/2012-249 a uzneseniu zo dňa 13. 1. 2015, č. k. 45C/107/2012-246,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. 1. 2015, č. k. 45C/107/2012-249 s a p o t v r d z u j e.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. 1. 2015, č. k. 45C/107/2012-246 s a p o t v r
d z u j e.

Žalovanému s a p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému
domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, uplatnenej podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a

žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 a § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods.
1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 5, § 18 ods. 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“),
ust. § 36 ods. 1, 2, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 6, § 238 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučný
poriadok (ďalej "EP") a vecne nesplnením všetkých zákonných podmienok pre priznanie nároku

na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatneného žalobcom. Poukázal na obligatórny charakter
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, ktorý nie je možné uplatniť na súde skôr než
uplynie šesťmesačná lehota od uplatnenia nároku pred príslušným orgánom. Vykonaným dokazovaním
mal v danej veci za preukázané, že žalobca žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručil žalovanému dňa 23. 4. 2012 a žalobu podal na súde dňa 27. 9. 2012, t. j. pred uplynutím tejto
lehoty. Nakoľko však žalovaný nárok na náhradu škody neuznal a v lehote šesť mesiacov od podania
žiadosti neuspokojil, súd prvej inštancie zhodnotil, že žalobu nemožno považovať za predčasne podanú.

Z pripojených exekučných spisov tiež zistil, že všetky exekučné konania, v ktorých malo dôjsť zo strany
exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu nerozhodnutia o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, začali pred 1. septembrom 2005 (sp. zn.
36Er/1830/2002, 36Er/2736/2002, 36Er/705/2003, 36Er/2417/2003, 36Er/1833/2002, 35Er/346/2005).Z uvedeného vyvodil, že vo veci je potrebné aplikovať ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení
účinnom do 31. 8. 2005, podľa ktorého ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po
vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého

navrhne oprávnený a vec mu postúpi. Účinky pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované. Predmetné ustanovenie tak neukladalo exekučnému súdu povinnosť rozhodnúť o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, ako tvrdil žalobca. Táto lehota bola v Exekučnom poriadku zavedená až s účinnosťou od 1.
septembra 2005 pričom podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa konania začaté do 1. septembra

2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak ods. 2 neustanovuje inak. S poukazom na
uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca vo veci nepreukázal nesprávny úradný postup
(existenciu prieťahov v označených exekučných konaniach), ako jedného zo základných predpokladov
pre založenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V
ďalšom poukázal na to, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody z dôvodu prieťahov v súdnom
konaní môže súd prihliadať len na výsledky vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým sa
rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následky prieťahy v
súdnom konaní, právoplatné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutia
Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. V danej veci Ústavný súd SR dňa 3. 10. 2012, sp. zn. I. ÚS 476/2012-12
rozhodoval o sťažnostiach žalobcu, pričom konštatoval, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama
o sebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané
porušenie práv sťažovateľa, resp. že by doba konaní vedených súdom prvej inštancie zasiahla samotnú
podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takým závažným spôsobom, že by to
odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m.m. II ÚS 93/03). Zdôraznil tiež, že v predmetnom
konaní o náhradu škody súd nie je oprávnený preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania.
Orgánom oprávneným skúmať namietané prieťahy v konaní je len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti alebo predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal,

že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup
toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov, všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného prístupu v
súdnictve. K námietke žalobcu, že oprávnený bol postupom súdu vystavený riziku zániku povinného,
a tým riziku zmarenia účelu konania uviedol, že súdny exekútor môže vykonávať exekúciu udelením

poverenia súdu na jej vykonanie, a preto zmena súdneho exekútora nemala bezprostredný vplyv na
povinného, keď pôvodný exekútor mohol vykonávať úkony exekučného konania až do času rozhodnutia
súdu o zmene súdneho exekútora. K samotnej škode vo výške 175,- eur, predstavujúcej náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora

a rozhodnutím o ňom s poukazom na skutočnosť, že poškodený vynaložil na správu pohľadávky
pracovnými výkonmi zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50,- eur, na poštovné a telekomunikačné výdavky spojené s urgovaním a kontrolou
stavu konania na exekučnom súde 15,- eur, nemal súd prvej inštancie za preukázanú ani existenciu

škody v podobe účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu uskutočňovanou
v rámci správy a vymáhania pohľadávky v rozhodnom období. V tomto smere súd prvej inštancie
neprihliadol ani na znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17. 1. 2014, vypracovaný Ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave, zaregistrovaný pod č. I.. Č.. XXXX/XXXX, nakoľko sa podľa neho jedná o
všeobecný znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný za obdobie rokov 2009-2012, neuvádza sa v

ňom presný výpočet škody na konkrétne uplatnené nároky v jednotlivých konaniach, a preto ho
považoval za nehodnoverný, jednostranný a vychádzajúci iba z údajov poskytnutých zadávateľom s
výpočtami riadiacimi sa voľnou úvahou. Žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov súd prvej
inštancie nepovažoval za zmenšenie majetku poškodeného a ani za ušlý majetkový prospech. Z obsahu
súdneho spisu mal tiež za preukázané, že žalobca nezaslal žiadne urgencie adresované exekučnému

súdu, ktorého postup nevykazoval znaky zbytočných prieťahov, za ktoré by niesol štát zodpovednosť.
Vo vzťahu k celému uplatnenému nároku žalobca nepreukázal ani priamu a bezprostrednú príčinnú
súvislosť medzi škodou a konaním exekučného súdu, nakoľko vzťah príčiny a následku musí byť podľa
súdnej praxe priamy, bezprostredný a neprerušený (nie sprostredkovaný). V tejto súvislosti poukázal nato, že žalobca k svojej činnosti využíva informačný systém na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom
exekúcií a výška nákladov prevádzkovania tohto informačného systému a jeho udržiavania patrí do
podnikateľskejčinnosti,ktorúžalobcamusívykonávať.Nutnosťspravovaťpohľadávkupritomzabezpečil

povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel vymáhať pohľadávku formou exekúcie, podľa súdu
prvej inštancie ide teda o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie. Vo vzťahu
k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že v konaní neboli preukázané nielen
zbytočnéprieťahyexekučnéhosúduvkonaní,aleanizánikpovinnéhosubjektu,resp.konaniesmerujúce
k jeho zániku či potreba poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a z paušálnej sumy nie

je možné v danom prípade vychádzať. Vzhľadom na nepreukázanie žiadnej zo zákonných podmienok
pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z., súd prvej
inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 142
ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( ďalej „O.s.p.“) a v konaní plne úspešnému žalovanému

náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli a žalovaný si
ich náhradu ani neuplatnil.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (dôvodiac

ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/,
h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O. s. p., t. j., že súd prvej inštancie odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom; nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol,
že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Súd prvej inštancie preto nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom

trval na osobnej účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal
a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom.

5. Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvej inštancie upozornil na to, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie,

je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil
neznamená, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie
krajskéhosúdujevrozporesustálenourozhodovacoupraxouinýchkrajskýchsúdovvskutkovoaprávne
totožných veciach (napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo

dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec
sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta). Žalobca v odvolaní poukázal ďalej na
to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym
pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné vydanie rozhodnutia vo veci

samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil
odvolanie. Súd prvej inštancie sa dopustil viacero omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované úseky tomu nenasvedčujú. Na
splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej

nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol
o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.

6. Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a bolo
potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za

stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym
úradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Súdprvejinštancievykonaldokazovanie,ktoréhoobsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániacavydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v
spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej

z nich.

7. Pokiaľ ide o návrh na náhradu majetkovej škody, súd prvej inštancie ignoroval všetky jeho
tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich
výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním

urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti mal rozhodnutie za nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V konaní hodlal prostredníctvom
vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom
znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na
dôkazy vykonávané ex offo a žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V

rozhodnutí súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie sám zistil, že o
jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Záverom poukázal na povinnosť

súdu prvej inštancie rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania, doručenému v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadril.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom

by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného

dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2
C.s.p.).

10. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac

v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2
C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa
odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené
otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí

vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387
ods.2,3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné.

11. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade

ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

12. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaniami zo dňa 27. 9. 2012 sa žalobca domáhal
vydaniarozhodnutí,ktorýmibysúdzaviazalžalovanéhonazaplatenie -175eurztitulumajetkovejškody
a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súduBratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla
neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) O. Q., nar. X. X.

XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/107/2012),

- 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za

účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníčkou (povinnou) K. H., nar. XX. XX. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn.
45C/108/2012),
- 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za

účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) N. J., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn.
45C/130/2012),
- 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote

nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za
účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) E. P., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp.
zn. 45C/131/2012),
- 175 eur z titulu majetkovej škody a 442,56 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za
účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) V. K., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn.
45C/132/2012),

- 175 eur z titulu majetkovej škody a 497,88 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za
účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) N. K., nar. XX. XX. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp.

zn. 45C/173/2012).

V predmetných podaniach žalobca zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu
vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava III z prejednávania a rozhodovania veci
s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava III, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a

miestne príslušný podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným
postupom) vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať. Vec bola podľa platného rozvrhu práce pridelená zákonnej sudkyni S.. A. Q..

13. V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uzneseniami (vydanými pred spojením

veci na spoločné konanie): zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 6NcC/319/2012-19, zo dňa 25. 10. 2012,
č. k. 6NcC/320/2012-19, zo dňa 26. 10. 2012, č. k. 5NcC/344/2012-14, zo dňa 29. 10. 2012, č.
k. 11NcC/335/2012-14, zo dňa 23. 10. 2012, č. k. 14NcC/334/2012-15, zo dňa 22. 10. 2012, č. k.
5NcC/325/2012-13 o tom, že S.. A. Q. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci.

14. Uznesením zo dňa 15. 5. 2013, č. k. 45C/107/2012-27 Okresný súd Bratislava III spojil na spoločné
konanie veci vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 45C/107/2012, 45C/108/2012, 45C/130/2012,
45C/131/2012, 45C/132/2012, 45C/173/2012, s tým, že spoločné konanie bude vedené pod spz. n.
45C/107/2012.

15. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie vytýčil v danej veci dva termíny pojednávania,
a to na deň 10. 4. 2014 o 10.30 hod. a na 13. 1. 2015 o 13.00 hod. Predvolanie na v poradí druhé
pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 29. 12. 2014 (viď doručenka na č.
l. 255). Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 7. 4. 2014 (č. l. 205) požiadal ozrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III sú podľa neho vylúčení
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci poukazujúc na sťažnosť podanú na Ústavný súd
Slovenskej republiky týkajúcu sa vyššie uvedených uznesení. V podaní zároveň žiadal, aby súd prvej

inštancie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. konanie prerušil do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Pre potrebu rozhodnutia o tomto
procesnom návrhu súd prvej inštancie odročil pojednávanie nariadené na 10. 4. 2014 a uznesením
zo dňa 10. 4. 2014, č. k. 45C/107/2012-221 zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania. Na odvolanie žalobcu predmetné uznesenie potvrdil Krajský súd v Bratislave uznesením zo

dňa 31. 10. 2014, č. k. 3Co/461/2014-252. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 13. 1. 2015
vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na predmetnom pojednávaní opätovne rozhodol
o návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý ako nedôvodný zamietol a vec prejednal v neprítomnosti
účastníkov konania v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.

16. Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie poskytol žalobcovi dostatočný časový priestor

navrhnúť a predložiť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise,
na pojednávanie predvolal oboch účastníkov riadne a včas, pričom sám žalobca z
vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil, preto nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a
v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. Súd prvej inštancie poskytol účastníkom (aj právnemu
zástupcovi žalobcu) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy a

ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto chovanie už zákonodarca
nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje,
že žalobca v návrhu i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v
exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý svoj zamietajúci výrok právne a skutkovo odvodzoval od

skutočnosti, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady pre založenie zodpovednosti žalované
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

17. Právne bezvýznamnou je aj námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, nakoľko súd sa s jeho obsahom

oboznámilatentolistinnýdôkazzviacerýchpodrobneuvedenýchdôvodovvyhodnotilakonehodnoverný
a nevypovedajúci o skutočnej výške žalobcovi spôsobenej škody.

18. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako

aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom
konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č.
59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na

spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
možnékonštatovať,žeodvolanímnapadnuté rozhodnutie uvedenýmpožiadavkámvyhovujeanámietky
žalobcu sú nedôvodné a nepodložené.

19. V danom konaní sa žalobca podanou žalobou domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, zodpovedá zapodmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy)
a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej

slobody,c/rozhodnutímotreste,oochrannomopatreníaleborozhodnutímoväzbe,alebod/nesprávnym
úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda
štátzodpovedázaškoduspôsobenúvrámciplneniaúlohorgánovverejnejmociuvedenýchvustanovení
§ 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným
rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2

citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát
však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia
škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie,
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným
rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je
nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri

zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky),
rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

20. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o

tom, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava III a v tomto
smere plne odkazuje na závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia.
Nezaoberal sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, v ktorých reagoval na procesný postup súdu
prvej inštancie nevyplývajúci z obsahu spisu, prípadne na jeho závery prezentované v odôvodnení
rozhodnutia (napr. tvrdenie, že súd prvej inštancie vôbec nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie

konania, o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania). Uvedené len preukazuje to, že žalobca v danej
veci pri podaní odvolania postupoval formalisticky, bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností
daného prípadu a skutkového a právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie; na základe uvedeného
nie je možné jeho postup v odvolacom konaní hodnotiť inak, ako šikanózny výkon práva.

21. Záverom odvolací súd dodáva, že za odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom a za vadu v
procesnom postupe súdu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods.
3 O.s.p., § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.) nie je možné považovať ani žalobcom namietanú okolnosť, že
súd prvej inštancie rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania súčasne s rozhodnutím o veci samej.
Súd prvej inštancie v prejednávanej veci o návrhu na prerušenie konania rozhodol ešte pred vyhlásením

meritórneho rozhodnutia, a to uznesením zo dňa 10. 4. 2014, č. k. 45C/107/2012-221, ktorým návrh
na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Vecnú správnosť predmetného uznesenia potvrdil na
odvolanie žalobcu aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 10. 2014, č. k. 3Co/461/2014-252.
Žalobca preto nemohol byť úspešný ani s druhým návrhom na prerušenie konania, ktorý odôvodnil
rovnakými skutkovými a právnymi skutočnosťami, a o ktorom bolo rozhodnuté samostatným uznesením

na pojednávaní konanom dňa 13. 1. 2015 (č. k. 45C/107/2012-246).

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

24. Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. 1. 2015, č. k. 45C/107/2012-246 súd prvej
inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej bolo rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd, a ktorej dôsledkom má byť zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo
veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.

25. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vecne tým,
že podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd, nie je dôvodom na prerušenie konania. Poukázal tiež na to, že žalobca súdu nepreukázal anipodanie takejto sťažnosti na Ústavný súd SR, jej prerokovanie a prijatie na ďalšie konanie a táto sa
týka výlučne procesného postupu nadriadeného súdu. Žalobca zároveň v opätovne podanom návrhu na
prerušenie konania neuviedol žiadne nové skutočnosti a o pôvodnom návrhu na prerušenie konania bolo

rozhodnuté uznesením zo dňa 10. 4. 2014, č. k. 45C/105/2012-369, potvrdeným uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 30. 9. 2014, č. k. 14Co/577/2014-402, na odôvodnenie ktorých súd v tejto
súvislostipoukázal.Záveromdodal,žekonanieoústavnejsťažnostižalobcunezakladáanitakékonanie,
v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v danej veci.

26. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), ďalej z dôvodu, že
súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ako i z dôvodu,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.). Odvolateľ poukázal na nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť, ústavnú neakceptovateľnosť
napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo tak vydané v rozpore s čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (z odôvodnenia nevyplýva dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli

splnené podmienky pre prerušenie konania, o ktoré požiadal riadne a včas, a zároveň súdu predložil
i listiny, ktoré dôvody prerušenia konania preukazovali). Poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd
prvej inštancie upozornil na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil, neznamená že v očiach

žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov
(okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach ( napr.
vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý
vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal

na prejednanie Okresnému súdu Galanta ). Žalobca v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko
základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. l Listiny (čl. 46
ods. l Ústavy Slovenskej republiky) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej
ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie konanie
prerušiť do rozhodnutia Ústavného súdu o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu s tým,

že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu. Poukázal na skutočnosť, že výsledkom ním podanej ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, keďže procesný
postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so
zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, z čl. 38 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a z čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd - preto rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. Uviedol,
že súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nevyhnutne požiadavka, aby prípadné námietky
účastníka súdneho konania ohľadne porušenia uvedených práv boli náležite preskúmané a aby sa s
nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal súd, príslušný o týchto námietkach rozhodovať. Žiadal, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie.

27. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadril.

28. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní žalobcu
rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“).

29. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaniami zo dňa 27. 9. 2012 sa žalobca domáhal
vydania rozhodnutí, ktorými by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie:- 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za

účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníčkou (povinnou) K. H., nar. XX. XX. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn.
45C/108/2012),
- 175,- eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote

nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za
účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) N. J., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn.
45C/130/2012),
- 175,- eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote

nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za
účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) E. P., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp.
zn. 45C/131/2012),
- 175,- eur z titulu majetkovej škody a 442,56 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za
účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) V. K., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn.
45C/132/2012),

- 175,- eur z titulu majetkovej škody a 497,88 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za
účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX
dlžníkom (povinným) N. K., nar. XX. XX. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn.

45C/173/2012).

V predmetných podaniach žalobca zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z
dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava II z prejednávania a
rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava III, ktorý by bol inak oprávnený vec

prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym
konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň
orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Vec bola podľa platného rozvrhu práce
pridelená zákonnej sudkyni S.. A. Q.. Krajský súd v Bratislave nasledujúcimi uzneseniami (vydanými
predspojenímvecinaspoločnékonanie):zodňa25.10.2012,č.k.6NcC/319/2012-19,zodňa 25.

10. 2012, č. k. 6NcC/320/2012-19, zo dňa 26. 10. 2012, č. k. 5NcC/344/2012-14, zo dňa 29. 10. 2012,
č. k. 11NcC/335/2012-14, zo dňa 23. 10. 2012, č. k. 14NcC/334/2012-15, zo dňa 22. 10. 2012, č. k.
5NcC/325/2012-13 rozhodol o tom, že S.. A. Q. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej
veci. Uznesením zo dňa 15. 5. 2013, č. k. 45C/107/2012-27 Okresný súd Bratislava
III spojil na spoločné konanie veci vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 45C/107/2012, 45C/108/2012,

45C/130/2012, 45C/131/2012, 45C/132/2012, 45C/173/2012, s tým, že spoločné konanie bude vedené
pod spz. n. 45C/107/2012.

30. Podľa 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.

30. Citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie
konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné
situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na

úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však
ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú,
môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, vyriešenie
predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania másúd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O. s. p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí
čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na

ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

31. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. musia súdy vykladať a uplatňovať v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy SR nemožno
vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočnýchprieťahov,zaručenévčl.48ods.2ÚstavySR.Všeobecnýsúdsapriuplatňovaníprocesného
postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v
tomto článku Ústavy SR a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie
napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore sústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v

primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek
trestného obvinenia proti nemu.

32. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s jasne prezentovaným správnym právnym záverom súdu

prvej inštancie v napadnutom uznesení, že podľa hore citovaných ustanovení neboli v posudzovanej
veci splnené podmienky na prerušenie konania. Ako uviedol súd prvej inštancie návrh na prerušenie
konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR o ústavnej sťažnosti
žalobcu týkajúcej sa namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný súd, bola založená
na rovnakej skutkovej a právnej argumentácii ako návrh predložený súdu prvej inštancie na pojednávaní

dňa 7. 4. 2014 (č. l. 206). Nakoľko o predmetnom návrhu už bolo rozhodnuté uznesením
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. 4. 2014, č. k. 45C/107/2012-221 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 10. 2014, č. k. 3Co/461/2014-252, ktoré je právoplatné a pre súd
aj sporové strany záväzné (§ 159 ods. 2 O.s.p., resp. § 228 ods. 1 C.s.p.), súd prvej inštancie opakovaný
návrh na prerušenie konania založený na rovnakej argumentácii správne bez ďalšieho ako nedôvodný

zamietol.

33. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave jednomyseľne, pomerom hlasov
3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).