Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/357/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111204192
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111204192.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov

senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: Dopravný
podnik Bratislava, a. s., IČO: 00 492 736, so sídlom v Bratislave, Olejkárska 1, proti odporcovi:
GENERIX, a. s., so sídlom v Bratislave, Ul. Karadžičova č. 10, IČO: 36 172 243, zastúpenému JUDr.
Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Ul. Karadžičova č. 10, o zaplatenie 92,94
eur, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. januára 2014, č. k.
9C/93/2011-98, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 43 ods. 1 až 5 zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a podľa § 3d ods. 3, 5 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, uložil odporcovi,
ako prevádzkovateľovi vozidla EČ: Q.-XXX B., tvoriaceho dňa 9. 8. 2010 na Krížnej ulici v Bratislave
prekážku cestnej premávky, zaplatiť navrhovateľovi náklady na nútený odťah tohto vozidla vo výške
92,94 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania odo dňa podania návrhu. Navrhovateľovi, ktorý v konaní
dosiahol plný úspech, priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok.

Súd prvého stupňa neprihliadol na obranu odporcu ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie
navrhovateľa. Dospel k záveru, že z platnej právnej úpravy nevyplýva, aby Hlavné mesto SR Bratislava,
ako správca komunikácie, nebolo oprávnené poveriť navrhovateľa výkonom odťahovania motorových
vozidiel.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa vytýkal nesprávne právne
posúdenie veci v otázke danosti aktívnej legitimácie navrhovateľa. Zastával názor, že navrhovateľa
nemožno podľa § 43 ods. 1 zák. č. 820/09 Z. z. o cestnej premávke považovať za správcu
komunikácie, pretože navrhovateľ nebol zriadený na účel správy pozemných komunikácií. „List“
primátora, ktorým navrhovateľa poveril odťahovaním vozidiel, nemá normatívny charakter a uznesenie
mestského zastupiteľstva, ktorým sa rozšíril predmet činnosti navrhovateľa i na odťahovaciu službu a
prevádzkovanieparkoviska,niejevsúladesovšeobecnezáväznýmipredpismi.Súduprvéhostupňatiež

vyčítal, že pri ustálení výšky nákladov na odťah vychádzal zo znaleckého posudku za predchádzajúci
kalendárny rok. Za nesprávne považoval aj priznanie úrokov z omeškania z pohľadávky, vyplývajúcej
z verejného práva.Navrhovateľ žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že jeho jediným
zakladateľom a vlastníkom je Hlavné mesto SR Bratislava, ako správca miestnej komunikácie. Z
ustanovení § 3 ods. 5 písm. d/ zák. č. 135/1961 Zb. a § 40 ods. 1, 4a zák. č. 315/1996 Z. z. expressis

verbis nevyplýva, že by správca komunikácie nemohol preniesť na ním zriadenú právnickú osobu časť
oprávnení pri správe komunikácie, ani to, že by tak nemohol urobiť na ním už skôr zriadený alebo
založený subjekt. K výške nákladov na odťah uviedol, že bola stanovená správcom komunikácie pri
zriadení strediska odťahovacej služby v r. 2005; súd pre nepomerné ťažkosti so zistením výšky nákladov
na odťah môže túto určiť podľa svojej úvahy v zmysle § 136 O. s. p., založenej i na cene odťahu podľa

navrhovateľom predloženého znaleckého posudku.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

So zreteľom na obranu odporcu pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, založeného na
oprávnení správcu komunikácie na náklady prevádzkovateľa vykonať odstránenie vozidla, tvoriaceho
prekážku (§ 43 ods. 1,4,5 zák. č. 8/2009 Z. z.), je rozhodujúce zodpovedať na otázku, či správca
komunikácie má možnosť poveriť časťou s tým súvisiacich oprávnení ním na tento účel založenú
právnickú osobu.

Uvedená otázka už bola súdnou praxou riešená rozhodnutiami dovolacieho súdu (na ktoré poukazoval
jednak navrhovateľ, ale i súd prvého stupňa) v tom smere, že nemožno vylúčiť, aby správca komunikácie
časť svojich oprávnení prenechal ním na tento účel zriadenej právnickej osobe. Odvolateľom
prednášaná právna argumentácia predovšetkým v otázke vecnej legitimácie navrhovateľa odklon od

existujúcej súdnej praxe žiadnym spôsobom neodôvodňuje. Jeho výklad ustanovenia § 43 ods. 1, 4,
5 zák. č. 8/2009 Z. z. treba považovať za formalistický, a to bez ohľadu na skutočnosť, že správca
komunikácie pri odstraňovaní prekážky na komunikácii vystupuje ako orgán verejnej správy.

Súd nepochybil ani pri ustálení výšky nákladov za odstránenie (odťah) vozidla, keď s ohľadom na

nepomerné ťažkosti pri jej ustaľovaní možno za spravodlivé a zodpovedajúce rozumnému usporiadaniu
vecipovažovaťnákladyustálenénavrhovateľomvrozsahunižšom,nežznalcomuskutočnenákalkulácia
v posudku č. 52/2010 (č. l. 18 spisu). Z logiky veci vyplýva, že kalkulácia mohla vychádzať len z už
vynaložených nákladov navrhovateľa v predchádzajúcom období.

Za vecne správne možno považovať i rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti priznaného príslušenstva
pohľadávky, ktoré súdna prax nevylučuje ani v prípade pohľadávky, majúcej základ vo verejnom práve,
ako je tomu aj v tomto prípade (porovnaj napr. Soudní judikatura č. 6/1998).

Pritom treba vziať do úvahy, že zo žiadneho ustanovenia zákona o cestnej premávke nevyplýva, že o

týchto nákladoch by malo byť spolu s príslušnou lehotou na plnenie rozhodnuté v rozhodnutí správneho
orgánu (nemožno ich považovať za trovy správneho konania, pokutu, správny poplatok a pod.). Podľa
názoru odvolacieho súdu tak úrok z omeškania možno obdobne priznať ako pri omeškaní s plnením
zákonnej povinnosti (§ 517 O. Z.), napr. zo zodpovednosti za škodu alebo pri bezdôvodnom obohatení.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny, potvrdil,
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich
náhradu úspešnému navrhovateľovi nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli

a ani si ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.