Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. jún 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/135/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212720
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912212720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda

Zimmermanna a sudkýň JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Pribinova25,IČO:35807598,zast.spoločnosťouFridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti odporcovi: Slovenská
republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/157/2012-46 zo dňa 27. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a odporkyni právo na náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia prvostupňový súd uviedol: „Navrhovateľ podal na súd návrh, v ktorom
žiadal, aby súd medzitýmnym rozsudkom vyslovil, že odporkyňa zodpovedá za škodu, ktorá vznikla
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota a následne

rozsudkom zaviazal odporkyňu na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Svoj návrh
odôvodnil tým, že v exekučnom konaní Okresný súd v Rimavskej Sobote nerozhodol v zákonnej
lehote 15-tich dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, keďže k rozhodnutiu
o žiadosti došlo po uplynutí zákonnej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. Na základe tejto skutočnosti si navrhovateľ uplatňoval jednak majetkovú škodu, ktorá vznikla
navrhovateľovi tým, že okresný súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti exekútora
na vydanie poverenia, ktorá majetková škoda súvisí s nákladmi, ktoré vynaložil navrhovateľ vo veci

správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o tejto žiadosti. Ďalej si navrhovateľ
uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva
na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa navrhovateľa
na základe nesprávneho postupu súdu boli ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa a k vzniku

rizík v súvislosti so zánikom povinného, k zmareniu účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s
povinným, k insolvencii povinného, kde vzhľadom na neskoré rozhodnutie súdu navrhovateľ nemohol v
časaefektívneuskutočniťradinýchkrokovsmerujúcichkzabezpečeniuvymožiteľnostijehopohľadávky.
Tento zásah do zákonných nárokov navrhovateľa vyvolal u navrhovateľa, resp. u členov riadiacichorgánov, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a
rovnosť v spoločnosti a taktiež vyvolal stratu zisku z vytvorených podnikateľských plánov navrhovateľa.
Odporkyňa žiadala návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť, poukazovala na tú skutočnosť,

že navrhovateľ nesplnil ani procesné podmienky konania, keďže dostatočným spôsobom svoj návrh
dôkazne nepodporil, podľa odporkyne jeho návrh je zmätočný, nie je jasný titul nároku na náhradu
škody. Podľa odporkyne navrhovateľ si riadne neuplatnil svoj nárok formou predbežného prerokovania
nároku na základe písomnej žiadosti. Pokiaľ ide o hmotnoprávne nároky navrhovateľa, odporkyňa
poukazuje na to, že 15-dňová lehota v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa nevzťahuje na

vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, kde pokiaľ ide o konštatovanie
prieťahovvkonaní,tátokompetenciajezverenádoprávomociústavnéhosúduanievšeobecnýchsúdov.
Nie každý prieťah v konaní možno hodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Podľa odporkyne navrhovateľ
škodu žiadnym spôsobom nepreukázal, požaduje len paušálne sumy. Čo sa týka nemajetkovej ujmy,
podľa odporkyne navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť
náhrada za túto ujmu v peniazoch s prihliadnutím na dobré mravy a na poškodenú osobu, kde poukázala

na to, že obchodné praktiky navrhovateľa sú všeobecne vnímané negatívne vzhľadom na existenciu
neprijateľných zmluvných podmienok v úverových zmluvách. Odporkyňa taktiež vzniesla námietku
premlčania prípadného nároku na náhradu škody navrhovateľa.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica
43NcC/71/2012 zo dňa 10. 10. 2012, obsahom pripojeného spisu 3Er/6/2009, vyjadrením odporkyne,

návrhom na prerušenie konania, sťažnosťou navrhovateľa adresovanou na Ústavný súd SR a zistil
nasledovný skutkový stav.
Navrhovateľ si uplatňoval na odporkyni náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v exekučnom konaní,
kedy bola povinnosť tohto súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie do 15-tich dní od doručenia takejto žiadosti, a keďže okresný súd v tejto zákonnej
lehote nerozhodol, rozhodol až po uplynutí tejto lehoty, následkom tohto nesprávneho úradného postupu
vznikla navrhovateľovi škoda a uplatňoval si zároveň aj nemajetkovú ujmu.
Navrhovateľ spolu s návrhom na zrušenie nariadeného pojednávania podal návrh na prerušenie konania
zdôvodu,žepodalsťažnosťnaÚstavnýsúdSRvtejtokonkrétnejveci,keďžepodľanázorunavrhovateľa

Krajský súd v Banskej Bystrici porušil jeho práva tým, že nevylúčil sudcov okresného súdu z konania,
a tým boli porušené práva navrhovateľa na zákonného sudcu a právo na nestranný súd. Keďže bola
podaná sťažnosť na ústavný súd, kde sa má vyriešiť otázka zákonného sudcu, kde dôsledkom sťažnosti
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci,
ktorá otázka môže mať význam pre rozhodnutie súdu, sú dané dôvody na prerušenie konania podľa §

109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O.s.p.
V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. V zmysle tohto ustanovenia je teda povinnosť súdu konanie
prerušiť, ak ide o otázku, ktorá nespadá do kompetencie súdu. O daný prípad však v tejto veci nejde,
keďže o námietke zaujatosti v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rozhodol

Krajský súd v Banskej Bystrici tak, že všetci sudcovia tunajšieho súdu neboli z konania vylúčení, kde
týmto rozhodnutím je tunajší súd viazaný, a teda nebol dôvod na prerušenie konania v zmysle tohto
ustanovenia, keďže o námietke zaujatosti bolo rozhodnuté podľa zákonných ustanovení upravujúcich
procesný postup tunajšieho súdu. Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p., v zmysle tohto ustanovenia môže konanie súd prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši

otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ide
o ustanovenie, kde súd len môže konanie prerušiť podľa svojho uváženia. Keďže však, ako bolo už
uvedené vyššie, o zaujatosti sudcov tunajšieho súdu bolo už nadriadeným súdom rozhodnuté a súd
je týmto rozhodnutím viazaný, nie je dôvod prerušovať konanie vzhľadom na to, že navrhovateľ podal
sťažnosť na ústavný súd, kde je potrebné prihliadnuť aj na to, že navrhovateľ vôbec ani neosvedčil

skutočnosť, že sťažnosť na ústavný súd vôbec podal, keďže predložil len rovnopis sťažnosti bez
dokladu preukazujúceho podanie tejto sťažnosti. Pokiaľ navrhovateľ uviedol ďalší dôvod na prerušenie
konania, a to prebiehajúce iné konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, v ktorom
konaní konajúci súd rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
o prejudiciálnej otázke, v danom prípade je potrebné poukázať, že by išlo o prerušenie konania s

poukazom na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., kde pre tunajší súd vyplýva len možnosť prerušiť
konanie v prípade, že súd zistí, že na inom súde prebieha konanie a rieši sa otázka, ktorá môže mať
význam pre rozhodnutie súdu. Keďže pred iným súdom prebieha konanie o náhradu škody, kde súdu nie
jecelkomzrejmé,akésúprávneaskutkovézáverypreriešenieprejudiciálnejotázky,vychádzajúcztoho,že v obdobných veciach Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil uznesenia tunajšieho súdu o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, súd nevidí dôvod na prerušenie konania s prihliadnutím
aj na tieto iné dôvody pre prerušenie konania, keďže súdu nie je zrejmá priama súvislosť otázok, ktoré

by mali mať vplyv na rozhodnutie súdu a zo strany navrhovateľa ide len o vytváranie prekážok pre
rozhodnutie vo veci. Z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.
Navrhovateľ si uplatňoval náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu v Rimavskej Sobote tým, že v zákonom stanovenej
lehote nebolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v exekučnej veci

oprávneného - navrhovateľa.
Podľa§3ods.1písm.d)Zákonač.514/2003Z.z.vzneníplatnomkudňupodanianávrhuštátzodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a) citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v

občianskom súdnom konaní alebo trestnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1, 2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s

príslušným orgánom.
Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do 6-tich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade,

ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekúcie súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15-tich dní odo dňa doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ si uplatnil u odporkyni na základe žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku nárok na náhradu škody a nárok na nemajetkovú ujmu, kde nedošlo
zo strany odporkyne ani k čiastočnému plneniu týchto nárokov navrhovateľa, kde vzhľadom na tú
skutočnosť, že od podania návrhu na súd navrhovateľom uplynula už lehota viac ako 6 mesiacov, preto
niejejpotrebnézisťovaťkonkrétne,kedytakátožiadosťnapredbežnéprerokovanienárokubolapodaná,
keďže určite už uplynula 6-mesačná lehota na prípadné plnenie zo strany odporkyne, a keďže k tomu

nedošlo, mohol sa navrhovateľ domáhať uspokojenia svojho nároku na súde v zmysle § 16 ods. 1
Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu.
Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok na náhradu škody s nárokom na nemajetkovú ujmu na základe
tej skutočnosti, že v konkrétnom exekučnom konaní nerozhodol okresný súd v zákonnej 15-dňovej
lehote o žiadosti súdneho exekútora, a tým došlo ku vzniku škody na strane navrhovateľa na základe

nesprávneho úradného postupu súdu.
V predmetnej exekučnej veci súd zistil, že v konaní, ktoré bolo vedené na tunajšom súde pod číslom
3Er/6/2009 oprávnený podal návrh na exekúciu dňa 06. 12. 2008 a súdny exekútor podal žiadosť
o udelenie poverenia dňa 12. 01. 2009. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovskéhosúdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. O žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia súd
rozhodol uznesením zo dňa 16. 09. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 02. 12. 2011. Exekúcia bola

zastavená uznesením zo dňa 20. 12. 2011.
Nemožno spochybniť, že okresný súd v danej exekučnej veci nerozhodol v lehote ustanovenej
Exekučným poriadkom tak, ako na to poukazuje navrhovateľ. Touto lehotou však okresný súd nebol
viazaný. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie lehota 15-
tich dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,

ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o
zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je taktiež výslovne uvedené, že táto
lehota sa nevzťahuje aj na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré v
danom prípade ani nemusia byť prílohou návrhu na vykonanie exekúcie, a to napríklad rozhodcovskej

zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. V danom prípade teda v danej exekučnej veci existovali oba
dôvody, pri ktorých neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá lehota platí len v prípade, že súd poverí súdneho exekútora
vykonaním exekúcie a nie pre prípad, že súd žiadosť súdneho exekútora uznesením zamietne, ako to
bolo v tomto konkrétnom prípade.

Na základe tejto skutočnosti je možné konštatovať, že navrhovateľ nepreukázal jednu zo zákonných
podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, prípadne nároku na nemajetkovú ujmu, a to
nesprávny úradný postup okresného súdu, a tým pádom v ďalšom konaní sa súd nezaoberal skúmaním
otázky, či na strane navrhovateľa s týmto prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda
alebo iná nemajetková ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody, prípadne nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, keďže 15-dňová lehota
v konkrétnom prípade neplatila, keďže žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola zamietnutá.
Pokiaľ by na strane navrhovateľa mala vzniknúť škoda, prípadne nemajetková ujma na základe
konštatovania zbytočných prieťahov v konaní, je potrebné na jednej strane uviesť, že v právomoci
okresného súdu nie je konštatovať, že v danej veci došlo k prieťahom v konaní, keďže toto oprávnenie

konštatovať túto skutočnosť môže len ústavný súd na základe sťažnosti oprávnenej osoby a na druhej
strane je potrebné uviesť, že v danej veci neplatila lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na judikatúru Ústavného
súdu SR, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods.

2 Ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
(ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem zbytočné prieťahy je pojem autonómny, ktorý možno
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne, s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa postup
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy (I. ÚS 63/00). Nečinnosť súdu, hoci aj v

trvaní niekoľko mesiacov, ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (I. ÚS 42/01). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ podáva
hromadne v rámci celej Slovenskej republiky niekoľko tisíc až desiatok tisíc návrhov na exekúciu na
základe exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov, a tým defacto znemožňuje rozhodnúť súdom
v primeraných lehotách, pričom návrhy na exekúciu podáva opakovane aj po tom, ako boli právoplatne

judikované okolnosti, že navrhovateľom používané exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky
a pre ich rozpor so zákonom sa žiadosti o vydanie poverenia zamietajú. Tým zo strany navrhovateľa
dochádza k šikanóznemu výkonu práva, keďže hromadnými podaniami znefunkčňuje súdy, čoho
následkom je to, že súdy nemôžu vydávať rozhodnutia v primeraných lehotách, ktorú skutočnosť vlastne
spôsobuje samotný navrhovateľ a túto situáciu zneužíva tým, že podáva návrhy na náhradu škody voči

štátu za nesprávny úradný postup súdov. Takýto šikanózny výkon práva nemôže požívať súdnu ochranu,
keďže navrhovateľ chce ťažiť zo situácie, ktorú sám svojím konaním a podnikateľskými aktivitami
spôsobil.
Vzhľadom na to, že zo strany okresného súdu v rámci exekučného konania nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu a súd nemôže konštatovať, že došlo k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o

žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré by zakladali právo
navrhovateľa na náhradu škody, prípadne nemajetkovú ujmu, súd návrh navrhovateľa v plnom rozsahu
zamietol. Len okrajovo na záver súd podotýka, že navrhovateľ v konaní doposiaľ ani nepreukázal vznik
majetkovej škody na jeho strane, keďže túto škodu kvalifikoval len ako paušálne náhrady vo formevýdavkov, ktoré sú súčasťou bežného chodu spoločnosti, kde nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré
náklady súvisia s bežným chodom spoločnosti a ktoré náklady navyše navrhovateľ musel vynaložiť v
súvislosti s prípadným nesprávnym postupom okresného súdu. Pokiaľ vo svojom návrhu na odročenie

pojednávania navrhovateľ žiadal odročiť pojednávanie aj na doplnenie dokazovania, keďže zadal
znalecký posudok na preukázanie ujmy na strane navrhovateľa, túto povinnosť navrhovateľ mohol
splniť už pri podávaní návrhu na súd, od ktorej doby uplynula už dlhšia lehota, kde vzhľadom na
konštatovanie, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ani k zbytočným prieťahom v konaní, nie
je potrebné zaoberať sa otázkou vzniku škody na strane navrhovateľa, a preto nebol dôvod na odročenie

pojednávania z dôvodu doplnenia dokazovania. Pokiaľ ďalej ide o prípadnú nemajetkovú ujmu na strane
navrhovateľa, taktiež len okrajovo súd podotýka, že v návrhu navrhovateľ zamieňa psychickú ujmu, ktorá
mala byť spôsobená osobám oprávneným konať za navrhovateľa a ujmou, ktorá mala byť spôsobená
samotnému navrhovateľovi ako právnickej osobe, kde tieto skutočnosti sa nemôžu zamieňať, lebo ujma
spôsobená fyzickým osobám a právnickej osobe sa musí opierať o iné predpoklady.
Pokiaľ odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľa,

súd sa touto námietkou osobitne nezaoberal, keďže došlo k zamietnutiu návrhu navrhovateľa z iných
dôvodov.
Keďže odporkyňa, ktorá mala úspech v konaní, si trovy konania neuplatnila, súd jej právo na náhradu
trov konania nepriznal.“

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 pís. a),c), d),e), f) O. s. p. , § 221 ods. 1 písm.
f), g), h) O. s. p.

Konkrétne odvolateľ poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať

podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol,
že v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné
z konania vylúčiť. Avšak na túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v

rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby
konanie pokračovalo pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné
rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.

c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania preto podáva odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie
(odročenie)nariadenéhopojednávaniazdôležitéhodôvodu,pričomnapojednávanívjehoneprítomnosti

meritórnerozhodol,hocionoznámil,žetrvánaosobnejúčastisvojhoprávnehozástupcunapojednávaní
za podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal
možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k
dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva
na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný

súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby
okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny
úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym

otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom
a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbecnevyjadril k návrhu, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým ale aj k
právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Keď okresný
súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o

tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa kontradiktórne vyjadrili. Okresný súd vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho
orgánu. Ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v zmysle

ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
ustanovenia § 153b O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol, ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p.
Súd prvého stupňa ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správu informačného systému a z titulu súvisiacich výdavkov. V tejto časti je rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, súd však navrhovateľa nepoučil v súlade s § 120 ods.4 OSP , súd nevykonal dokazovanie s
predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014. Nesprávne je aj rozhodnutie súdu o zamietnutí nároku
na nemajetkovú ujmu.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 OSP
ako vo výroku vecne správny.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,

okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa
odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že
„každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť kumulatívne splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v
právnej teórii i praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná
o existenciu týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon),

prípadne právne relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok
protiprávneho úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť
(kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou
udalosťou spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).
Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je

protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci. Ďalším
predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá sa
prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaní alebo
úradnom postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak

škodavzniklavdôsledku(akopriamynásledok)nezákonnéhorozhodnutia,resp.nesprávnehoúradného
postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a škoda sú vo
vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody. Príčinou škody
môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože zákonná

úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako objektívna
zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného sa pre
úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených zákonných
predpokladov tejto zodpovednosti.
Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
je zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti

považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho
ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v

rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna
právna úprava v ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré
sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný
nezákonný zásah do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v rámci
občianskoprávneho konania , trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné (až
na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci (spravidla súd)
rozhodnúť.
Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov konaní“ je potom najmä čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov (napr. § 6 O. s. p.).
Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá je eminentnou
podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov a v
primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne hľadisko, ktoré by dominovalo

nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním (napr. nad povinnosťou súdu
vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci). Za porušenie zásady rýchlosti
konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je možno preto považovať
len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej a právnej
náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia

súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v konaní, ktoré sú spôsobené
nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením zo strany účastníkov konania, alebo
ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a v ich inštitucionálnom a
organizačnom vybavení.

Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak príslušný orgán neuspokojil

nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich mesiacov
odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená), môže
domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že
odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovýmizisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov
reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania okresnými súdmi SR v obdobných
veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na
termín pojednávania 27.04.2015 riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby na súdnom pojednávaní
predložili alebo označili dôkazy a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie
a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože

na dôkazy predložené a označené neskôr sa neprihliada.

Právny zástupca navrhovateľa doručil súdu návrh „na zrušenie“ nariadeného pojednávania dňa
23.04.2015 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to,
že podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie jeho práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci

nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný súd prerušil súdne
konanie a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej
sťažnosti.

Na pojednávaní okresný súd rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania tak, že návrh

navrhovateľa na prerušenie konania zamietol a následne rozhodol vo veci samej. Odvolací súd v tejto
súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené obligatórne ani fakultatívne podmienky pre
prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2 O. s. p., preto okresný súd postupoval správne,
keď návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní
rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a následne rozhodol vo veci samej (vzhľadom

na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania) nemožno v žiadnom prípade hodnotiť (s prihliadnutím na
zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania,
ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada o odročenie pojednávania, ale súd nezistí existenciu dôležitého dôvodu na odročenie

pojednávania je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť, má právo zúčastniť sa pojednávania.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám navrhovateľ zbavil tým, že sa na
pojednávanie nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom

pojednávania) podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody
uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania
podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a preto navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili
možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam protistrany, k právnym, skutkovým otázkam...). Súčasne v

tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. K odňatiu možnosti navrhovateľa
konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučným spisom,
ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania. Navrhovateľ
bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených
skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia

exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že
všetky rozhodnutia boli navrhovateľovi riadne doručené.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne (v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené

všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že navrhovateľ podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol
(ako už bolo vyššie uvedené), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a teda okresný súd svojímpostupom neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, t. j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1
O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením spis. zn. 43NcC/71/2012 zo dňa 10. 10. 2012, ktorým nebol z prejednávania a
rozhodovania vo veci vylúčený zákonný sudca, pretože u neho neboli zistené okolnosti, ktoré by ho z
prejednávania a rozhodovania veci vylučovali. Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by

spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne
bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného
a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na to, že Najvyšší

súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť,
že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.
mája 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
(viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013,
sp. zn. 3Cdo 202/2013 z 12. septembra 2013). O nevylúčení konajúceho sudcu z prejednávania a
rozhodnutia veci bolo riadne rozhodnuté nadriadeným súdom v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p.. Odvolací súd
zároveň poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že sťažnosť navrhovateľa v

obdobných veciach, aj vo vzťahu k rozhodnutiam Krajského súdu v Banskej Bystrici, bola odmietnutá,
napr. II. ÚS 443/2013 - 11 zo dňa 12.09.2013, IV. ÚS 632/2013-9 z 10.10.2013.

Z exekučného spisu exekučného súdu sp. zn. 3Er/6/2009 okresný súd zistil, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci oprávneného bola doručená exekučnému súdu

dňa 12.01.2009, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s.. Uznesením č. k. 3Er/6/2009-18 zo dňa 16. 09. 2010 bola zamietnutá žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z.
Exekučného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.
Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné
atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). V prípade, ak exekučným titulom je
rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného

poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v
tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo
po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna prax sa však ustálila na závere, že lehota pätnásť

dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak
exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012,
sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25. 04. 2013 alebo sp.

zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13. 02. 2013). Preto ak okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, jeho postup a obdobie, kedy rozhodol nemožno považovať
za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Exekučný súd nebol v uvedenom období
nečinný a vykonával viaceré procesné úkony vedúce k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo
exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj
relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uzneseniaÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn.
II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013).

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( exekučné konanie
začaté do 31.05.2010 ), pretože došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, kedy nebola stanovená lehota ( tretia veta § 44 ods. 2 EP účinného v rozhodnom
čase, neukladala lehotu na rozhodnutie ).

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia
jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského

rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok,
je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou

ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou

zmluvou viazaná, t. j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13. 10. 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn.

6Cdo/105/2011 zo dňa 10. 10. 2012 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18. 09. 2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22. 05.2 013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30. 04. 2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012

zo dňa 12. 06. 2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12. 06. 2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010
zo dňa 09. 12. 2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03. 03. 2011, ako aj uznesenie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s. r. o. proti J. K. zo dňa 16. 11. 2010). Od tohto
záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe, že
navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný
súdväčšímpočtompodaníatakvdôsledkujehosubjektívnehokonaniadošlokrozhodnutiuexekučného
súdu v niektorých konaniach s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný

súd náležitým spôsobom preskúmal exekučný titul [vrátane zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, návrhu
na vykonanie exekúcie i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v
dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, teda exekučný súd adekvátnym spôsobom procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia
exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľa (v pozícii oprávneného)], a preto nie

je možné stotožniť sa s tvrdením navrhovateľa, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu (viď uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20
zo dňa 14. 12. 2012).

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov

zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení
rozsudku prvostupňového súdu osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože okresný súd náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v

spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa
vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy
odvolacieho konania si však neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací súd preukázaný
ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.