Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/146/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221702
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4412221702.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 22. 09. 2014 č. k.
15C/790/2012-61 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 330 eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 15Er/1199/2008. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3
a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ako i ust. § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) pod sp.zn. 15Er/1199/2008 podal súdny exekútor súdu
dňa 11. 11. 2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučný súd dňa 24. 11.

2008 vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5404 032730*. Poukázal na to, že exekučným
titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 28. 07. 2008 sp.zn. SR 06980/08. Dospel
k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej exekučnej veci došlo
k omeškaniu v trvaní viac ako 179 dní, jeho tvrdenia v tomto smere považoval za nepravdivé. Taktiež
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení i v časti vzniku a výšky škody, keď relevantným
spôsobom nepreukázal existenciu tejto škody, ako i výšky nemajetkovej ujmy. Zároveň konštatoval,
že na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nebol splnený zákonný predpoklad, spočívajúci v

zistení nesprávneho úradného postupu spôsobeného prieťahmi v konaní, ako aj neexistencia príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a existenciou škody. Ďalej uviedol, že i keď súd nie
je v tomto konaní oprávnený konštatovať prieťahy v konaní, žiadne konanie, v ktorom by bolo možné
konštatovaťprieťahyaktorébyvzmysle§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.vplatnomzneníbolorelevantnépre priznanie náhrady škody, sa neviedlo. Uvedené ustanovenie je síce platné od 01. 01. 2013 a návrh
bol podaný v roku 2012, dospel však k záveru, že toto ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad
pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase

začatia tohto konania. V tejto súvislosti poznamenal, že iba rozhodnutia Ústavného súdu SR, prípadne
Európskehosúdupreľudsképrávaoprípadnýchprieťahochvkonaní,bybolirelevantnýmipodkladmipre
priznanie náhrady škody. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi,
ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Poukázal
tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší

polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať
platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj

právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s
výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Taktiež

uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v
posudku určenej výške. Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že nepreukázal,
že by jeho postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie

oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom a jeho prílohami, ktoré predstavujú podrobný
prehľad o ním vynaložených nákladoch. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že znalecký posudok dal
vypracovať ešte 01. 03. 2013, s ohľadom na jeho zložitosť a dôkladnosť vypracovanie posudku trvalo
viac ako rok, ktorú skutočnosť nevedel ovplyvniť. Maltiež za to, že ide o zložitú odbornú otázku, ktorú súd
nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. V konaní tak preukázal splnenie všetkých

zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, a preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so
žalobným petitom. Poznamenal tiež, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu jeho návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke a to porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol prvostupňový súd povinný pred samotným rozhodnutím

vo veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie

navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na označenom súde
pod sp. zn. 15Er/1199/2008. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovejlehoteavprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu poverenia došlo s omeškaním viac ako 179 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.

č. 514/2003 Z. z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama

príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §

6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovaťporušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci vo svetle týchto záverov preto bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov

zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého
stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, ako to
vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 15Er/1199/2008, že exekučnému súdu
bola dňa 11. 11. 2008 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej V. o vymoženie

39.360,- Sk (1.306,51 eura) s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 28. 07.
2008 sp.zn. SR 06980/08 a exekučný súd dňa 24. 11. 2008 vydal poverenie číslo 5404 032730* pre
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie. Podľa navrhovateľa postup
exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného

súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým
oneskorením (viac ako 179 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúcu ním účelne
vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo

medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného
súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur na udržiavanie a správu
informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnémusúdu,napublikačnévýdajespojenésvyhotovenímurgencií,napoštovéatelekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda
predstavuje sumu 125 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 330 eur za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, za porušenie jeho práv a stratu legitýmnych očakávaní, že nastane v zákonom
stanovenom čase stav predpokladaný zákonom.

Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zák.
č. 144/2010 účinného do 01. 06. 2010, t.j. v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný
poriadok“) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§41ods.1Exekučnéhoporiadkuexekučnýmtitulomjevykonateľnérozhodnutiesúdu,akpriznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a

povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon (písm. i/).Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, ktorý podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy, bolo potrebné považovať za exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku, sa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre
exekučný súd vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora.

Odvolací súd osobitne podčiarkuje, že exekučný súd preukázateľne v posudzovanej exekučnej veci
o žiadosti exekútora rozhodol v zákonom stanovenej lehote, keď žiadosť o udelenie poverenia bola

doručená exekučnému súdu dňa 11. 11. 2008 a exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora
dňa 24. 11. 2008. Je preto nepochopiteľná argumentácia navrhovateľa uvádzaná v jeho návrhu o
nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu pre nedodržanie 15-dňovej lehoty a rovnako tak i
vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom v konaní. Táto nielenže neobstojí po stránke právnej
i skutkovej, ale svedčí o neznalosti veci a snahe zavádzať súdy. Bezpochyby tak v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, a ani prieťahy v označenom exekučnom

konaní,keďexekučnýsúdprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútorasaspravovalzákonnoulehotou.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1

písm. f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovteľom v jeho odvolaní sú buď bez právneho
významu, alebo sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú a znalecké dokazovanie výšky škody by
prípadne prichádzalo do úvahy len pri zistení existencie zodpovednostného vzťahu odporcu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.