Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/59/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215208086
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215208086.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, so sídlom Bratislava,
Martinčekova 13, IČO: 42 174 716, proti povinnej: E. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom V., Ul. XX. E.
XXXX/XX, o vymoženie sumy 1.588,74 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Komárno zo dňa 30. novembra 2015 č. k. 8Er/714/2015-22 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD. zo dňa 14. 04. 2015 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie

odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 § 243d ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 2, 3 4, § 53
ods. 1, 2, 4, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 379/2008 Z. z., § 39
Občianskeho zákonníka, ako aj rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo
146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a č. k. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18. 01. 2012. Súd prvého stupňa
bol toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za

platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým,
že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne
na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší
spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na

výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok
odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto
formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a
preto je v zmysle občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť,
že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinná, teda spotrebiteľ, bola zvlášť

upozornená, ktoré by bolo s povinnou zvlášť dojednané, ona by bola s týmto ustanovením zmluvy
súhlasila a prejavila by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno, podľa názoru súdu
prvého stupňa, považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť
je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu
podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinná sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia
vzdala vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Tým,

že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníkaneplatná. Ďalej uviedol, že ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok.
Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je

spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. S poukazom na uvedené skutočnosti súd
prvého stupňa zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa
náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať
a rozhodovať. Vzhľadom na to je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok,
ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho,

exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, namietajúc
prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín
ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak

exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o
opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať
exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné

historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo
dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie
zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a
prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o
platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu
došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel nad rámec zákona.
V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil

s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z
23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s.
bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti,
že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok Poštová banka, a.
s. postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi

návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto
zákonom stanovenú ponuku. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods.
1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010
sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o
rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol
vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie

sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/
EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do

úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty
a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,

pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Okrem toho poukázal na
skutočnosť, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučnýtitul, je členom záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych
rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR, a je držiteľom povolenia rozhodovať
spotrebiteľské spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom

konaní, a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudkyňa súdu prvého stupňa predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu

oprávneného nemienila vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania
(§214ods.2OSP)apopreskúmanínapadnutéhorozhodnutiadospelkzáveru,ženapadnutéuznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vedeného v danej veci nesporne vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 30. 03. 2015,
kedy došiel súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Jánovi Gasperovi návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a. s., sp. zn. IIC1110269 zo dňa 07. 10. 2011, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 09. 11. 2011 a vykonateľnosť dňa 13. 11. 2011. Súdny exekútor dňa 28. 04.

2015 doručil súdu prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
navykonanieexekúcie,exekučnýmtitulom-rozhodcovskýmrozsudkom,zmluvouoúvereaobchodnými
podmienkami pre úver [verzia 2/2008]. Následne po doručení všeobecných obchodných podmienok súd
prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým uznesením.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody

opakoval.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v

príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej
(z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutieničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a

rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to, či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku okrem iného zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s

právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či
rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Cdo 31/2013).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu

(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný
súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,
prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.

K samotnému záveru súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti, a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd
posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s
poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Formuláciu
rozhodcovskej doložky, obsiahnutú v bode 10.2 všeobecných obchodných podmienok, nemožno

považovať v súlade so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
pretože opomenula povinnosť stanovenú v § 93b ods. 2 zák. č. 483/2001 Z. z., a to dať klientovi
možnosť neprijať rozhodcovskú doložku - „Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy
predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

(OSP, Exekučný poriadok).“ Naviac odvolací súd zastáva názor, že rozhodcovská doložka upravená vo
všeobecných obchodných podmienkach nebola platná ani z dôvodu, že nebola zachovaná jej písomná
forma,pretožerozhodcovskádoložkanebolaobsiahnutávdokumentepodpísanomzmluvnýmistranami,
čím sa aj vylúčila akákoľvek možnosť rozhodcovskú doložku neprijať. Na uvedenom nič nemení odkaz
v bode 2 ods. 7 zmluvy o úvere, pretože prostredníctvom tohto bodu povinná nemohla ovplyvniť

prijatie rozhodcovskej doložky. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom
záujmového združenia zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov a je držiteľom povolenia
rozhodovať spotrebiteľské spory.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore
so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne

správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
v tomto štádiu konania jej žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.