Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/289/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212216362
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2212216362.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 8C/38/2013-152 zo dňa 17.3.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, (ktorou sa domáhal zaplatenia
majetkovej škody 175,- Eur a nemajetkovej ujmy 110,64 Eur majúcich vzniknúť žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda - ďalej tiež exekučný súd, pretože tento
nerozhodol o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30
dní) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, §
17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i
§ 44 ods. 7, 8 zák. č. 233/1995 Z.z. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Vecne súd argumentoval tým, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z
dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Súd preto zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.
Súd vychádzal z okolností, že exekučné konanie bolo v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného
doručený Exekútorskému úradu JUDr. Branislava Plška dňa 21.8.2006, pričom žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 25.8.2006. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný
súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 69 dní. Súd zistil, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol
súdu doručený dňa 15.10.2009, dňa 10.11.2009 dal vyšší súdny úradník pokyn zaslať návrh na zmenu
exekútora súdnemu exekútorovi s tým, aby sa k nemu v lehote 20 dní vyjadril a pokiaľ si uplatňuje nejaké
trovy exekúcie, aby ich špecifikoval, dňa 27.11.2009 bola uvedená výzva zaslaná súdnemu exekútorovi.
Dňa 14.12.2009 doručil súdny exekútor súdu vyúčtovanie trov konania. Okresný súd Senica uznesením
č. k. 6Er/714/2006 - 16 zo dňa 16.12.2009 žiadosti oprávneného na zmenu exekútora vyhovel. Súd
síce rozhodol po 62 dňoch od doručenia návrhu, konal však priebežne, pričom bolo nevyhnutné vyzvať
súdneho exekútora na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu exekútora a vyčíslenie trov exekúcie. Údaje
navrhovateľa sú pritom nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že navrhovateľ ako oprávnený nemal

o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre
nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa súdu nárok navrhovateľa vyvracia.
Navyše v exekučnom konaní v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode
nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony
exekučného konania. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z.z. je
nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani
jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Navrhovateľ vyčíslil uplatnenú škodu na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku
trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej
škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac navrhovateľ
ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a
využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadované paušálne sumy
za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v
návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami,
ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Súd má za to, že navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka
príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať
pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k
vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie
a došlo by tak k duplicitnému plneniu. Na námietku premlčania uvedenú odporkyňou súd uvádza, že
žalobcovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Návrh na zmenu súdneho
exekútora bol súdu doručený dňa 15.10.2009, pričom dňa 15.11.2009 žalobcovi začala plynúť 3 ročná
lehota na uplatnenie tohto nároku. Žaloba bola podaná dňa 27.9.2012 pred uplynutím zákonnej lehoty
a teda nárok nie je premlčaný. S poukazom na uvedené súd potom dospel k záveru, že navrhovateľ
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa žalobcu v tom, že súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej odporkyni však
náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo
zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie,
čím znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku, na čo súd nemal udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť
jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie
na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká

aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Pokiaľ ide o
oboznámenie sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a záveru súdu prvého
stupňa, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom súd
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého
jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli ním vynaložené v súvislosti so správou a vedením
pohľadávky. Zadanie vypracovania znaleckého posudku podal ešte 1.3.2013 a nakoľko vypracovanie
znaleckého posudku je tak dôkladné a napokon aj zložité, jeho vypracovanie trvalo viac ako rok, pričom
táto skutočnosť je skutočnosťou objektívnou, ktorú ani on sám nevedel ovplyvniť. V konaní tak boli
preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia
nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou, preto bolo
potrebné v konaní rozhodnúť v súlade so žalobným petitom a prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym
rozsudkom. Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej
na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred rozhodnutím vo veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. §
219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda
vo veci 6Er/714/2006, ku ktorému malo dôjsť k rozhodnutiu o zmene exekútora po uplynutí zákonnej
30-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej škody v
celkovej výške 175,- Eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
súdu o nej. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 110,64
Eur (55,32 Eur za každý mesiac omeškania) s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti na zmenu
exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty s omeškaním viac ako 69 dní.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 6Er/714/2006 bolo zistené, že súdny
exekútor JUDr. Branislav Plško doručil Okresnému súdu Dunajská Streda žiadosť o udelenie poverenia
dňa 25.8.2006. Dňa 30.8.2006 súd prvého stupňa udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie
exekúcie. Dňa 15.10.2009 bol súdu doručený návrh na zmenu exekútora. Dňa 12.11.2009 dal vyšší
súdny úradník pokyn zaslať návrh na zmenu exekútora súdnemu exekútorovi s tým, že má možnosť
sa k nemu vyjadriť a špecifikovať trovy, ktoré si uplatňuje. Dňa 27.11.2009 bola táto výzva zaslaná
súdnemu exekútorovi a dňa 14.12.2009 doručil súdny exekútor súdu vyúčtovanie trov konania. Okresný
súd Dunajská Streda potom uznesením zo dňa 16.12.2009 žiadosti oprávneného na zmenu exekútora
vyhovel.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora nekonal v súlade s
ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 30 dní od
doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Dunajská Streda oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný
súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.

Vychádzajúc z hore uvedeného, v danom prípade i keď došlo k prekročeniu zákonom stanovenej
lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora o 31 dní, odvolací sud poukazuje na názor Ústavného
súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). Súd vo svojej rozhodovacej činnosti
na zákonom stanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky
konkrétne okolností posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I ÚS 86/02). Ústavný súd už v
tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem
„v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Opierajúc sa o uvedenú konštantnú judikatúru ústavného súdu,
odvolací súd konštatuje, že prekročením zákonnej lehoty nedochádza k zbytočným prieťahom v konaní
ani k nesprávnemu úradnému postupu súdu automaticky, v danom prípade z obsahu exekučného spisu
možno uzavrieť, že súd prvého stupňa nebol nečinný, o návrhu na zmenu exekútora priebežne konal,
pričom ním vykonané úkony (výzva na vyjadrenie sa exekútora k návrhu na jeho zmenu a na vyčíslenie
trov exekúcie) boli skutočne pre jeho rozhodnutie potrebné.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda v danej
veci, ktoré by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, ako správne uzavrel aj súd
prvého stupňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona
č. 514/20003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom.
V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad
v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím
Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov),
pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje
dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne
príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak
súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy
vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil
napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne
absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba
zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť
súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania. Napokon
v spise sa ani nenachádza návrh navrhovateľa na prerušenie konania, o ktorom súdu prvého stupňa
podľa odvolateľa nemal rozhodnúť.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.