Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/603/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214210379
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214210379.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členiek

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava IČO: 36 613 843, proti žalovanému v
1.rade B. E., nar. XX. H. XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX V. a žalovanej v 2.rade H. M., nar. X.G. XXXX,
bytom K. P. XXXX/XX, XXX XX G. R., o zaplatenie 7.448,55 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 14C/229/2014-83 zo dňa 27. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Žalovaným sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol žalobu, ktorou sa domáhal navrhovateľ rozhodnutia k zaplateniu sumy
7.448,55 eur s príslušenstvom, pretože jeho právny predchodca uzavrel so žalovaným v 1.rade dňa
25.novembra 2004 zmluvu č. 178733367, na základe ktorej poskytol pôvodný veriteľ žalovanému úver,
pričom žalovaný sa zaviazal splácať predmetný úver. Žalovaná v 2.rade prevzala na seba ručiteľský
záväzok. Žalovaný svoj dlh nesplnil, preto žalobca si v predmetnom konaní uplatňuje neuhradenú
úverovú istinu spolu s príslušenstvom. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu

17.229,24 eur, ktorá pozostávala z istiny 14.810,04 eur, úroku z omeškania 2.419,17 eur, pričom
postupca Slovenská sporiteľňa a.s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky je generovaná
bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpeniu pohľadávky. Žalobca si
však úrok z omeškania 2.419,17 eur neuplatňuje. Podľa zmluvy žalovanému v 1.rade bol poskytnutý
úver vo výške 9.958,18 eur, ktorý mal splácať v mesačných splátkach po 146,05 eur, vždy k 20.dňu v
mesiaci. Žalobca si touto žalobou teda uplatnil splátky úveru splatné od 20.júna 2010 do 20.augusta
2014 v počte 51 a celkovej výške 7.448,55 eur. Splátky pôvodne splatné od 20.novembra 2013 do

20.augusta 2014 sa stali splatnými dňa 16.novembra 2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru. Pohľadávka z predmetného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi tohto konania bola postúpená
zmluvou o postúpení na žalobcu (čl. 14 a nasl.), ktoré postúpenie bolo vykonané v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, súd je toho názoru, že je daná aktívna legitimácia žalobcu
v tomto konaní. Postupca doručil oznámenie o postúpení pohľadávky obom žalovaným podaním z
2.januára 2009. Žalobca vyzval žalovaného v 1.rade, ako aj žalovanú v 2.rade na uhradenie pohľadávky
listom z 28.októbra 2013, k tomu pripojil aj podací hárok, ako potvrdenie o podaní. Zároveň týmto listom

vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Podľa výpisu z účtu, ktoré pripojil do spisu žalobca za obdobie od
24.novembra 2004 do 18.decembra 2008 žalovaný v 1.rade začal čerpať úver 25.novembra 2004 a to
vo výške 300.000 Sk. Z tohto výpisu je zrejmé, že popri istine úveru 300.000,- Sk, sa táto istina zvýšila
o sumy účtovaných poplatkov, úrokov z omeškania a vyúčtovaných úrokov. Spôsob ich napočítavaniapreukazuje predmetný výpis z účtu. Súd vyhodnotil právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako
spotrebiteľský, na ktorý je potrebný aplikovať najmä Občiansky zákonník, zákon č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Nepochybne zmluva uzavretá

medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom
tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pre spotrebiteľskú
zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je
najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ

nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje
všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že
takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej
viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a
ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá

sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník
zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné
považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Z predložených listinných dôkazov nebolo súdu zrejmé, ako žalobca k žalovanej istine dospel, koľko,
kedy a akou formou žalovaný vykonal jednotlivé úhrady, ako boli ním vykonané platby započítané,

kedy bola zo strany žalovaného naposledy uhradená splátka a pre omeškanie ktorej splátky vyhlásil
právny predchodca žalobcu mimoriadnu splatnosť spotrebiteľského úveru, a preto súd dňa 4. decembra
2014 písomne vyzval žalobcu. Žalobca na výzvu súdu reagoval vo svojom vyjadrení zo dňa 5. februára
2015, kde opätovne zdôraznil, že v predmetnom konaní si uplatňuje splátky úveru splatné od 20. júna
2010 do 20. augusta 2014 v počte 51 a celkovej výške 7.448,55 Eur. Splátky pôvodne splatné od

20. novembra 2013 do 20. augusta 2014 sa stali splatnými dňa 16. novembra 2013, kedy žalobca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca však napriek výzve súdu neuviedol pre omeškanie ktorej
splátky došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti,
dôkladne preskúmal žalobcom predložené listinné dôkazy, pričom z Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení
pohľadávok č. 0088/1787/2008/1CE zo dňa 18.12.2008 zistil, že dátumom poslednej úhrady je 4.

december 2007. Nakoľko žalobca svoj návrh podal na súd až dňa 26. mája 2014, súd má za to,
že pohľadávka žalobcu je už premlčaná v celom rozsahu, preto súd žalobu zamietol. Na dôvažok
súd dodáva, že pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 1.mája 2014, je
možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne
ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny

charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho
základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv)
ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských
veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo
nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade

absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase
rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného
zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. O
trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď po procesnej stránke boli v celom rozsahu
úspešní žalovaní, avšak im súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Nesúhlasil s tým, že súd na daný prípad aplikoval § 5b z.č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť 01.05.2014. Poukázal na článok 1 ods.
1 Ústavy SR, nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24.05.1995, PL. ÚS36/95 z 03.03.1996,

akoajnačl.125ods.1písm.a)ačl.152ods.4ÚstavySR.Aplikáciou§5bzákonaoochranespotrebiteľa
došlo k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k
porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46
ÚstavySR,čl.36ods.1Listinyzákladnýchprávaslobôdačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchpráv
a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods.
3ÚstavySRačl.37ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd.PrávnaúpravaplatnávSlovenskejrepublikedo 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej
doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada
SR § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex

offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v
prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného účinného režimu
právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu
na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu

došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo
znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej
moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Prijatím § 5b ZoOS zákonodarca zašiel ešte
ďalej a porušil tým Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému
súdu a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu. Priamym aplikovaním § 5b
zákonaoochranespotrebiteľasúdporušilzásadustanovenúvčlánku152ods.4ÚstavySR,podľaktorej

výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí
byťvsúladesÚstavouSR.Žalobcasivkonaníuplatnilsvojnárokžalobnýmnávrhom14.03.2014,pričom
predmetné ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až 01.05.2014. Poukázal tiež na rozhodnutie
KS v Prešove zo dňa 30.09.2014, sp. zn. 9 Co 64/2013. Vzhľadom na uvedené s poukazom na to, že si
v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom zo dňa 01.09.2011 (súdu doručeným dňa 12.09.2011),

pričom predmetné ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014, nemôže súhlasiť
s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby ho zrušil
a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania a právneho
zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§

205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Žalobca na výzvu súdu reagoval vo svojom vyjadrení zo dňa 5. februára 2015, kde opätovne zdôraznil,

že v predmetnom konaní si uplatňuje splátky úveru splatné od 20. júna 2010 do 20. augusta 2014 v
počte 51 a celkovej výške 7.448,55 Eur. Splátky pôvodne splatné od 20. novembra 2013 do 20. augusta
2014 sa stali splatnými dňa 16. novembra 2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.
Žalobcavšaknapriekvýzvesúduneuviedolpreomeškaniektorejsplátkydošlokvyhláseniumimoriadnej
splatnosti úveru.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, dôkladne preskúmal žalobcom predložené listinné
dôkazy, pričom z Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 0088/1787/2008/1CE zo dňa
18.12.2008 zistil, že dátumom poslednej úhrady je 4. december 2007. Nakoľko žalobca svoj návrh podal
na súd až dňa 26. mája 2014, súd má za to, že pohľadávka žalobcu je už premlčaná v celom rozsahu,

preto súd žalobu zamietol.

Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nemal aplikovať pri posudzovaní premlčania
žalovaného nároku ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý oprávňuje súdy aj bez návrhu
skúmaťotázkupremlčaniauplatnenéhonároku,pretožetotoustanovenienemožnoaplikovaťnaprípady,

keď žalobca nadobudol pohľadávku pred účinnosťou tohto ustanovenia zákona.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo v danej veci preto posúdiť, či súd prvého stupňa
postupoval správne, keď žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že si nárok uplatnil po uplynutí premlčacej
lehoty (pričom uplynutie premlčacej doby nebolo namietané), na ktorú súd prihliadol ex offo.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa uzavrel, že úver bol zosplatnený k dátumu 14.09.2006.
Premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka teda plynula od 14.09.2006 do 14.09.2009.Žaloba bola podaná na súd až 26.05.2014, čo je po uplynutí premlčacej doby. Uvedené skutkové závery
súdu prvého stupňa žalobca v odvolaní nenamietal, spochybňoval iba aplikáciu § 5b ZoOS.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť 01.05.2014)
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 OZ (v znení účinnom od 01.05.2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje (procesný) postup orgánu rozhodujúceho
o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (ktorým je aj súd), má teda charakter procesnoprávny a to
bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Táto norma neobsahuje žiadne

prechodné ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ju zaviedla, musí platiť pravidlo jej okamžitej
aplikovateľnosti. Ak platí, že ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter
a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim jej aplikácie, má súd prihliadať na premlčanie ex offo
vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod
hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na uvedené, prvostupňový súd, ktorý vo veci preskúmavaným

rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, správne
ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.

Odvolací súd tiež poukazuje na rovnaké právne závery, ktoré zaujal Najvyšší súd SR napr. v
rozhodnutiach sp. zn. 3 MCdo 14/2014 z 21.04.2015, 8 MCdo 13/2014 z 21.05.2015 a 4 MCdo 17/2014 z

26.11.2015. Odvolací súd preto odkazuje aj na právne závery v cit. rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR,
ktoré sú všeobecne dostupné, pričom ich ústavnú udržateľnosť potvrdil už aj Ústavný súd SR v uznesení
sp. zn. II. ÚS 729/2015 zo 04.11.2015, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky ako neopodstatnenú.

Pretože žalobca v konaniach, v ktorých boli vydané cit. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a

sťažovateľkou v konaní sp. zn. II. ÚS 729/2015 vedenom na Ústavnom súde SR bola tá istá obchodná
spoločnosť, ktorá je žalobcom aj v prejednávanej veci, možno konštatovať, že tieto skutočnosti a právne
závery sú žalobcovi dobre známe.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako

vecne správne potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnému žalovaným vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili
a ani im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.