Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/244/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314220021
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314220021.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňou: Advocate, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej: I. S., nar. XX. M. XXXX,
bytomG.,J..D.XXX/X,o113,52eurspríslušenstvom,oodvolaníoprávnenejprotiuzneseniuOkresného
súdu Galanta zo 16. júna 2015 č. k. 5Er/1161/2014-36, EX 24719/14 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekučného konania p

o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. zastavil exekučné konanie; II. súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému náhradu „trov“ nepriznal a III. vyslovil tiež, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie v časti zastavenia exekučného konania odôvodnil právne §
251 ods. 4, § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3 a § 167 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku

č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 36 ods. 1 a 2 E. p. (zákona č. 233/1995
Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); vecne potom existenciou
prekážky veci rozhodnutej (res iudicata), nakoľko konaniu v prejednávanej veci predchádzalo konanie
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 16Er/119/2007 s rovnakými účastníkmi konania, predmetom
konania i exekučným titulom, pričom v predošlom konaní došlo k zastaveniu exekúcie uznesením
Okresného súdu Galanta z 19. novembra 2010 č. k. 16Er/119/2007-25. Rozhodnutie o trovách súdneho

exekútora bolo odôvodnené ich neuplatnením a rozhodnutie o trovách účastníkov len odkazom na § 251
ods. 4 a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p..

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie. Dôvodila
predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci, keďže do úvahy pripadajúci postup podľa § 159
ods. 3 O. s. p., teda zastavene konania z dôvodu existencie prekážky veci rozhodnutej (res iudicata),

nemožno použiť na exekučné konanie, v ktorom má prednosť k
O. s. p. špeciálne ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. Podľa názoru oprávnenej v exekučnom konaní nie
je možné zastavenie konania pre prekážku veci rozhodnutej v podobe zastavenia predchádzajúceho
exekučného konania v zmysle § 57 ods. 2 E. p., nakoľko súd v exekučnom konaní autoritatívne
nerozhoduje o hmotných právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov. Vzhľadom k tomu, že
povinná si neplnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere, oprávnená si znova uplatnila svoje

práva, ktoré jej prináležia na základe exekučného titulu, pričom postup znemožňujúci uplatnenie týchto
práv by bol v rozpore s ústavným právom na súdnu a inú právnu ochranu.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za vecne správne.S prihliadnutím na dôvod zastavenia exekučného konania (prekážka res iudicata) a argumentáciu
odvolateľky uprednostňujúcu postup podľa § 44 ods. 2 E. p., odvolací súd zisťoval dôvod zastavenia
exekúcie v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 16Er/119/2007.

Odvolacím súdom bolo zistené, že Okresný súd Galanta uznesením z 19. novembra 2010 č. k.
16Er/119/2007-25 v zmysle § 57 ods. 2 E. p. exekúciu zastavil z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok
bol vydaný v rozhodcovskom konaní vedenom na podklade neplatnej rozhodcovskej doložky. Toto
uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trnave z 29. decembra 2011

č. k. 11CoE/150/2011-59.

Skutočnosť, že na základe toho istého exekučného titulu voči tej istej povinnej už bola exekúcia raz
právoplatne zastavená oprávnená vo svojom odvolaní nenamietala.

Podľa § 251 ods. 4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu

sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak (ktorým
osobitným predpisom sa podľa poznámky č. 31 k O. s. p. rozumie E. p. - pozn. odvolacieho súdu).
Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi
vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s

podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Citované ust. § 159 ods. 3 O. s. p. vyjadruje tzv. materiálnu právoplatnosť rozsudku, ktorou sa rozumie

jeho záväznosť a nezmeniteľnosť, a ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu
veci, tzv. prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata)
je považovaná za tzv. neodstrániteľný nedostatok (podmienku) konania podľa § 103 O. s. p., ktorý má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa § 104
ods. 1 O. s. p.

Hoci Exekučný poriadok neupravuje otázku prekážky veci právoplatne rozhodnutej, nie je možné bez
ďalšieho vyvodiť, že nemožno použiť úpravu tejto otázky zakotvenú v ustanoveniach O. s. p., pretože
takýto záver by bol v priamom rozpore s výslovným znením cit. ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p..

Na tejto skutočnosti nič nemení fakt, že E. p. upravuje osobitne tzv. prekážku litispendencie v § 36 ods. 3,
pretože takéto legislatívne riešenie nie je v rozpore s cit. § 251 ods. 4 O. s. p., ktorý predpokladá iba tzv.
subsidiárne použitie O. s. p., teda jeho použitie v prípadoch, ak E. p. určité aspekty konania neupravuje.

Pretože prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je v E. p. výslovne upravená, je potrebné použiť

subsidiárne ustanovenia O. s. p., ale zároveň je potrebné zohľadniť aj špecifiká exekučného konania.
V občianskom súdnom konaní platí, že pokiaľ bolo rozhodnuté procesne, a teda nie meritórne,
nepredstavuje rozhodnutie o zastavení konania prekážku res iudicata.

V exekučnom konaní je pritom potrebné vo vzťahu k možnému meritórnemu či procesnému charakteru

rozhodnutiu rozlišovať tri spôsoby rozhodnutia, a to 1/ zastavenie exekučného konania, 2/ zamietnutie
žiadosti a 3/ zastavenie exekúcie.

1. E. p. upravuje zastavenie „exekučného konania“ z dôvodov litispendencie (§ 36 ods. 3), späťvzatia
návrhu na začatie exekučného konania podaného pred poverením exekútora vykonaním exekúcie (§ 38

ods. 3), neodstránenia vád návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným (§ 40 ods. 2) a právoplatného
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia (§ 44 ods. 4). V zmysle vyššie uvedeného výkladu je však
možné i zastavenie exekučného konania v zmysle § 251 ods. 4 O. s. p. v spojení s iným ustanovením
O. s. p. U všetkých týchto rozhodnutí ide o rozhodnutia procesného charakteru.2. V prípade zamietnutia žiadosti sa exekučný súd musí s celou vecou vyporiadať v zmysle § 44 E.
p., teda musí preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Preskúmaním týchto podkladov potom uzavrie, či bude súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie udelené alebo nie. Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne, pričom v takom prípade ide vždy o vecné rozhodnutie.

V prípade prekážky rozhodnutej veci pritom nejde o posúdenie hore uvedených listín, pretože súd má
preukázané, že tieto skutočnosti už boli posudzované v inom konaní, ktoré je právoplatne skončené,
teda je tu prekážka rozhodnutej veci, kedy vec treba posudzovať výlučne z procesného hľadiska, a to
v zmysle § 251 ods. 4 s použitím § 104 ods. 1 a 159 ods. 3 O. s. p., a o žiadosti o udelenie poverenia
už nerozhodovať, ale obdobne ako je to u prekážky litispendencie rozhodnúť procesným uznesením o
zastavení exekučného konania (zasadnutie občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave z 2.

decembra 2014).

3. V exekučnom konaní však môže dôjsť k zastaveniu „exekúcie“ (t. j. štádium konania po udelení
poverenia) aj z dôvodov hmotnoprávnych, ktoré možno stavať na roveň zamietnutia návrhu v základnom
konaní. V takomto prípade predstavuje zastavenie „exekúcie“ prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

Ak však dôjde k zastaveniu exekúcie z procesných dôvodov, napr. oprávnený navrhne zastavenie
„exekúcie“, nebráni neskôr oprávnenému prekážka veci rozhodnutej v tom, aby návrh na vykonanie
exekúcie podal znovu. V tejto súvislosti bude dôležité posúdiť, ktorý dôvod zastavenia exekúcie v zmysle
§ 57 ods. 1 a prípadne aj ods. 2 E. p. exekučný súd použije.

Ak potom odvolací súd v priebehu odvolacieho konania zistil, že konaniu v prejednávanej veci
predchádzalo už právoplatne skončené konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 16Er/119/2007 a
že dôvodom zastavenia exekúcie v tejto „skoršej“ veci bolo zistenie neprijateľnej zmluvnej podmienky
v podobe rozhodcovskej doložky majúcej založiť právomoc rozhodcovského súdu, šlo jednoznačne o
vecné rozhodnutie zakladajúce prekážku veci rozhodnutej. Exekučný súd totiž skúmal hmotnoprávnu

prekážku vykonania exekúcie, o ktorej právoplatne rozhodol. Nie je potom dôvodné ani hospodárne,
aby súd opätovne preskúmaval tú istú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej už raz
právoplatne rozhodol. Ak teda došlo k zastaveniu exekúcie, ide síce z hľadiska formy o procesné
rozhodnutie (končiace konanie), ktoré však právoplatne vyriešilo hmotnoprávny predpoklad vykonania
exekúcie, teda hmotnoprávnu otázku (a tým je obdobné rozhodnutiu o zamietnutí návrhu v základnom

konaní), ktorú v zmysle cit. § 159 ods. 3 O. s. p. nie je možné prejednávať znova.

Pretože v prejednávanej veci ide o exekučné konanie týkajúce sa tých istých účastníčok a toho istého
exekučného titulu, ktorý už raz bol súdom preskúmaný a z dôvodu jeho nespôsobilosti bola exekúcia
právoplatne zastavená, odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci existuje prekážka res

iudicata, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom konania, na ktorý súd musí podľa § 103 O. s. p.
prihliadať kedykoľvek za konania, a ktorý má za následok jeho zastavenie podľa § 104 ods. 1 O. s. p..

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti zastavenia exekučného konania ako vecne správne v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.

Napriek tomu, že oprávnená odvolaním podľa jeho obsahu výslovne napadla len výrok o zastavení
exekučnéhokonaniaaosobitnéodvolaciedôvodyprotivýrokuotrováchexekúcie(podľaobsahuvýrokII/
napadnutého uznesenia) a trovách exekučného konania (výrok III/ napadnutého uznesenia) neuviedla,
odvolaním boli napadnuté i tieto výroky, keďže ide o rozhodnutia na zastavení exekučného konania

závislé.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov - pozn.
odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento

osobitný zákon neustanovuje inak.Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Odhliadnuc od nesprávnosti súčasného rozhodovania súdom prvého stupňa o trovách „exekúcie“ i
trovách „konania“ a vo vzťahu k exekútorovi takto i duplicitného rozhodovania o jeho trovách (viď §
37 ods. 1 E. p.), sa v prejednávanej veci do napadnutého uznesenia dostali až dva tzv. náhradové
výroky, z ktorých ten prvý zodpovedal zákonnej definícii „rozhodnutie o trovách exekúcie“, kým ten

druhý bol „rozhodnutím o trovách konania“. Voči „rozhodnutiu o trovách konania“ pritom zákon odvolanie
nepripúšťal nikdy, keďže nejde o rozhodnutie nadväzujúce na § 57 ods. 1 či ods. 2 E. p. (zákon č.
299/2013 Z. z. na tomto nič nezmenil), pričom pri „rozhodnutí o trovách exekúcie“ platí, že novelou
E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom
prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, čo pri podaní včasného odvolania oprávnenej
osoby spôsobuje nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec.

Ak potom rozhodnutie v prejednávanej veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, v čase
rozhodovania odvolacieho súdu preto nejestvovalo (z pohľadu rozhodovania zamestnanca súdu prvého
stupňa už a naopak z pohľadu prípadného rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov,
ktorého správnosťou by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať a posúdenie tejto otázky a

opätovné rozhodnutie o nej bude prináležať sudcovi súdu prvého stupňa.

To je napokon i dôvodom nerozhodovania krajským súdom o trovách odvolacieho konania, pretože tu
došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách, čím vznikla súdu prvého stupňa povinnosť
rozhodnúť o trovách opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného týmto uznesením

odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p. per analogiam).

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.