Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/563/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214208361
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4214208361.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek senátu

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporkyni: E. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. F.,
X. XXX, o zaplatenie 594,78 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Komárno zo dňa 29. 01. 2015 č. k. 14C/656/2014-43 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni
domáhal zaplatenia sumy 594,78 eura s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 05. 12. 2013 do
zaplatenia. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Z hľadiska skutkového stavu vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že odporkyňa s právnym
predchodcom navrhovateľa dňa 10. 10. 2006 uzavrela zmluvu o poskytnutí spotrebného úveru titulom
pôžičkovej karty Quatro s úverovým limitom, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý úver s úverovým
limitom 9.000,- Sk (298,75 eura), ktorý sa odporkyňa zaviazala zaplatiť právnemu predchodcovi

navrhovateľa v mesačných splátkach po 300,- Sk (9,96 eura), pričom podmienky splácania úveru boli
upravené v obchodných podmienkach. Opierajúc sa o ust. § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, § 488 a § 489 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1-3 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 01. 05. 2004 do 31. 12. 2007, § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane
spotrebiteľa, konštatoval, že zmluva, z ktorej navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok je zmluvou
spotrebiteľskou, ktorá podlieha režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože
bola uzavretá medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svoje podnikateľskej

činnosti poskytovanie pôžičiek a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Mal za to, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou spĺňa
charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pripravené
pre spotrebiteľa vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny
pred ich uzavretím. Mal tiež preukázané, že na základe vyššie špecifikovanej zmluvy bol odporkyni
poskytnutý spotrebiteľský úver v podobe úverového limitu, ktorý sa odporkyňa zaviazala splácať

právnemu predchodcovi navrhovateľa pravidelnými mesačnými splátkami, a že uplatnená pohľadávka
bola zosplatnená dňa 10. 09. 2010. Opierajúc sa o ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. konštatoval, že
nakoľko navrhovateľ podal na tunajšom súde návrh na začatie konania dňa 29. 04. 2014, tento podal
po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá začala plynúťdňa 11. 09. 2010 a uplynula dňa 10. 09. 2013. Z dôvodu premlčania uplatneného nároku preto návrh
navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj ako OSP) tak, že v konaní úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov konania, keďže

odporkyňa si trovy konania neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zmeny
a vyhovenia návrhu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dôvodil,žesúdprvéhostupňavovecinedostatočnezistilskutkovýstavavecinesprávneprávneposúdil.

Nestotožnil sa s postupom súdu prvého stupňa, ktorý použil ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014 majúc za to, že tým došlo k značnému narušeniu princípov
právnehoštátupodľačlánku1ods.1,článku1ods.2ÚstavySR,kporušeniuzákazudiskrimináciepodľa
článku 12 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany
pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v článku 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva
na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods.1 Listiny

základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy SR,
článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv
a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej článkom
47 ods. 3 Ústavy SR a článkom 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Uviedol, že aplikáciou

ust. § 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého
právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a k podaniu návrhu na začatie konania,
došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj
požiadavka predvídateľnosti konania orgánu verejnej moci a k zásahu do jeho majetkových práv a tiež
k porušeniu zásady ustanovenej v článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných, všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s Ústavou SR, najmä pokiaľ si v konaní uplatnil svoj nárok návrhom zo dňa 29. 04. 2014 a ust. § 5
Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014. Namietal, že súd prvého stupňa
na danú vec nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby,
keď podľa jeho názoru ide o úverovú zmluvu uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V

tejto súvislosti poukázal na to, že predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 24. 09. 2006, pričom v
období do 31. 12. 2007 sa ust. § 52 - § 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné
zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, pričom zmluva o úvere bola upravená
v Obchodnom zákonníku, v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 OZ sa tak nespravujú

nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred
týmto dátumom, čo znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde
bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 - §
54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa tak spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Argumentačne tieto svoje úvahy podporil i

citáciami označených rozhodnutí NS SR, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trnave
a tiež komentárom k § 52 OZ od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 594,78 eura s
8,25 % ročným úrokom z omeškania od 05. 12. 2013 do zaplatenia a to titulom nesplateného úveru.

Zhľadiskaskutkovéhostavubolovpreskúmavanejvecivykonanýmdokazovanímpreukázané,žemedzi
právnym predchodcom navrhovateľa Y., a. s. a odporkyňou bola dňa 10. 10. 2006 uzatvorená Zmluva č.

13803099 - Zmluva o aktivácii pôžičkovej karty Quatro, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý úver s
úverovým limitom 9.000,- Sk (298,75 eura), ktorý sa odporkyňa zaviazala splatiť právnemu predchodcovi
navrhovateľa v mesačných splátkach po 300,- Sk (9,96 eura). Ku dňu postúpenia pohľadávky na
navrhovateľa dlh odporkyne mal predstavovať sumu 979,79 eura, z ktorej sumy si navrhovateľ v konaníuplatnil sumu 594,78 eura titulom dlžnej istiny a tiež i úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo
sumy 594,78 eura od 05. 12. 2013 do zaplatenia. Uvedené pohľadávka bola postúpená na navrhovateľa
Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi navrhovateľom a Y., a.s. dňa 04. 12. 2013 s tým,

že podľa prílohy k zmluve ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu 979,79 eura a táto bola
ku dňu 10. 09. 2010 zosplatnená.

V zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
treťou časťou tohto zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy

o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591),
zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom
spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditáru (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom
uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie

opatrenia na ochranu spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmlúv medzi účastníkmi konania upravoval zák. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2007, ktorý na danú vec dopadá.
Tento za spotrebiteľský úver označoval dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/
zákona) a za zmluvu o spotrebiteľskom úvere zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona). Veriteľa definoval ako fyzickú osobu
aleboprávnickúosobu,ktoráposkytujespotrebiteľskýúvervrámcisvojhopodnikania,pričomvzávislosti
od formy poskytnutého spotrebiteľského úveru ním mohol byť aj predávajúci (§ 3 ods. 1 zákona) a
spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon

zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona). Zároveň v ust. § 1 ods. 2 písm. a/ až
f/ zákona taxatívne vymenoval zmluvy, na ktoré sa zákon nevzťahuje a v ods. 3 zakotvil, že zákon sa
nevzťahuje ani na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným spôsobom ako na
kreditnú kartu. Zároveň zákonodarca v § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. zakotvil, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná a taxatívne vymedzil náležitosti, ktoré musí zmluva

obsahovať. V zmysle § 4 ods. 5 uvedeného zákona tiež stanovil, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ
požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 28. 02. 2007 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,

ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľaods.3cit.ustanovenia,spotrebiteľomjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 100 ods. 1 OZ sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až

§ 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014),
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inúzákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 OZ (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

Súd prvého stupňa vychádzajúc zo zhora popísaného skutkového stavu sporom dotknutú zmluvu
o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a aplikoval na takto založený záväzkový vzťah normy
Občianskeho zákonníka a to aj v otázke premlčania postupujúc podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa. S ohľadom na zásadnú námietku odvolateľa, podľa ktorej i na spotrebiteľské

zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia tohto právneho
predpisu vo vzťahu k premlčaniu práva, bolo preto potrebné prioritne sa ňou zaoberať a vyhodnotiť
ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú na právny vzťah účastníkov konania.

Úvodom je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje

celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu
spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil
predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností
výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a

označovanievýrobkovcenami.NaprotitomusúkromnoprávnaochranaspotrebiteľanáležíObčianskemu
zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej
únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v
dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho
zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný

typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových
úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil
o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné
pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami
sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred

pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne
zák. č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda
zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri
poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si
vopredurčídodávateľaspotrebiteľnemámožnosťtietozmluvnépodmienkyindividuálneovplyvniťstým,

že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov.
Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne,
v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č.
568/2007 Z.z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho
zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré

upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v
jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008
nahradil ust. § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť
pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo však nejasné a vyvolávalo

viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej
správe,ktorálenkonštatuje,že„zavádzaabsolútnuneplatnosťdojednaní,ktoréobchádzajúustanovenie
o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto
sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkomje spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného
zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. §
53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým,

že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou
takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú
spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný
zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s
účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyObchodnéhopráva.Zákonodarcatakdefinitívneodstránil
doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych
vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie
je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje
aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04.

2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015).

Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora popísaných hľadísk odvolací súd dospel k záveru, že i
keď sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na ktorú dopadá tretia časť Obchodného zákonníka
je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák.

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o
ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú
úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne
je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet
konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a odporkyňou ako spotrebiteľkou, ktorá nemala

možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontrakcii bola zjavná faktická
nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľkou. Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov
konania je dôvodné použiť ustanovenie Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie námietky
premlčania. Znamená to potom, že pokiaľ úver, ktorý bol odporkyni poskytnutý na základe Zmluvy o
aktivácii pôžičkovej karty Quatro č. 13803099 zo dňa 10. 10. 2006, bol ku dňu 10. 09. 2010 zosplatnený,

čo nespochybnil ani samotný navrhovateľ, potom od nasledujúceho dňa, t. j. od 11. 09. 2010 začala
navrhovateľovi bežať 3-ročná premlčacia doba v zmysle § 101 OZ na uplatnenie jeho práva na súde
a táto uplynula dňom 11. 09. 2013. Odvolací súd len poznamenáva, že pokiaľ súd prvého stupňa
nesprávne uviedol deň 10. 09. 2013, uvedené pochybenie v predmetnom prípade nemá vplyv na
posúdenie uplynutia premlčacej doby. Navrhovateľ si však svoje právo preukázateľne uplatnil na súde

až návrhom došlým súdu prvého stupňa dňa 29. 04. 2014 a teda po uplynutí premlčacej doby, z ktorého
dôvodu došlo k premlčaniu jeho práva. Pokiaľ teda súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol
práve pre premlčanie nároku, učinil tak dôvodne.

Reagujúc na námietku navrhovateľa týkajúcu sa aplikácie ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. odvolací súd v

znení účinnom od 01. 05. 2014 uvádza, že túto považuje za nedôvodnú. Súd prvého stupňa postupoval
správne, keď vzal na zreteľ ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 01. 05. 2014, pretože ako
„orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod
brániaci priznaniu plnenia požadovaného návrhom. Uvedené ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v
každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je

daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované
ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo
zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by
účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať
na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri

procesných predpisoch, teda od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.
1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania, keď odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.