Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. august 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/722/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113226038
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113226038.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.

Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J.
XX/X, H., o zaplatenie 621,89 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č.k. 8C/580/2013-79 zo dňa 31.03.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. návrh zamietol a vo výroku II. žalovanej
náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods.
1, § 504 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 100
ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3, § 2 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že právny

predchodca žalobcu a žalovaná dňa 07.02.2007 uzavreli zmluvu o poskytnutí kontokorentného úveru,
na základe ktorého sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 12.000,- Sk. Vzhľadom
na to, že účastníkom zmluvy o úvere môžu byť i spotrebitelia v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa,
použijú sa v týchto prípadoch na tieto zmluvy i ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalobca v konaní
tvrdil, že žalovaná je v omeškaní s úhradou dlžnej sumy a od 15.02.2011. Zároveň z písomností
predložených žalobcom, Prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 14.02.2011, vyplýva, že
dňa 14.10.2010 bola zaslaná výpoveď, avšak uvedené v konaní nepodložil žiadnou písomnosťou a

zároveň uviedol, že dňom 14.10.2010 právny predchodca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Súd
teda mal za preukázané, napriek uvedenému, že najneskôr dňom doručenia výpovede odoslanej dňa
14.10.2010 bol splatný celý nesplatený úver. Ďalej súd vychádzal z predloženej platobnej histórie ako
aj z prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávok, z ktorej vyplýva, že dňa 31.10.2007 je dňom vzniku
posledného prečerpania. Avšak zároveň z platobnej histórie má súd preukázané, že dňa 23.02.2009
čerpala žalovaná poslednýkrát poskytnutý úver. Žalobca vyčíslil výšku žalovanej sumy 621,89 Eur
ako rozdiel sumy 7.236,11 Eur ako debetné operácie a sumy 6.614,22 Eur ako kreditných operácii.

Súd postupoval v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. a z úradnej povinnosti vzniesol
námietku premlčania, keď mal za to, že žalobca, ktorý podal návrh na súd dňa 26.09.2013 podal návrh
oneskorenie. Súd sa nestotožnil s tvrdením, že dňa 14.10.2010 bola vyhlásená mimoriadna splatnosť.
Z platobnej histórie mal preukázané, že dňa 23.02.2009 žalovaná poslednýkrát čerpala úver, keď už ajpredtým bola v omeškaní so splácaním. Na základe uvedeného, teda už právny predchodca žalobcu
dňa 24.02.2009 mal možnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Najneskôr mal žalobca podať návrh na
súd dňa 24.02.2012. Na základe uvedeného mal súd za to, že návrh bol podaný oneskorene po uplynutí

všeobecnej trojročnej premlčacej doby. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku avšak vo veci plne úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov
konania, nakoľko si návrhu trov konania neuplatnila.

3. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým

sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, alebo ho zmenil tak, že návrhu vyhovie, uplatniac si trovy konania. Podľa odvolateľa súd vec
nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Odvolateľ ako prvé namietal, že splatnosť
celého dlhu a plynutie premlčacej doby nemožno bez ďalšieho odvodzovať od posledného čerpania
úveru, nakoľko je nutné, aby veriteľ využil právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky, k čomu došlo
vypovedaním zmluvy dňa 14.10.2010, premlčacia doba teda začala plynúť 15.10.2010 a ku dňu podania

žalobného návrhu dňa 26.09.2013 neuplynula. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo 146/2008. Odvolateľ namietal, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj
napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Žalobca má za to, že i napriek tomu, že

v danom prípade ide o zmluvu označenú ako zmluva a zmluva o zabezpečení, ide o úverovú zmluvu
uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V tomto smere žalobca poukazuje na viaceré
rozhodnutia súdov, a to rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2013, sp. zn.
15Co/28/2013, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 MCdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, sp. zn.
2MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, rozhodnutie Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 132/2013 zo dňa 21.11.2013, ako ďalšie rozhodnutia krajských súdov, z
ktorých vyplýva, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolateľ
nesúhlasil, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Bol názoru, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa (prikázanie orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy /vrátane súdov/ ex

offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania) dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa č. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci
zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa

čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. Dodatkového protokolu o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému
súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných a práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho
konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Podľa

žalobcu aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie
bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého
právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty,
ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania
orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do jeho majetkových práv. Súd aplikovaním porušil zásadu

stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Odvolateľ
podporne poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, a to sp. zn. PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 36/95,
III.ÚS348/06,akoajrozhodnutiaKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.9Co/64/2013asp.zn.9Co/105/2013.

4. Žalovaná odvolanie nepodala a ani sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorémuje odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal obe napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods.

3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania
či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho
je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

7. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celej časti nedôvodný, i keď z iných dôvodov
a na základe odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné
aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto
zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací

súd v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii tohto
ustanovenia.

8. Na výzvu odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. k možnému použitiu ust. § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách, reagoval svojím vyjadrením žalobca, zdôrazniac, že v konaní predložil

relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, podporne poukazujúc na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/01, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015
a rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Podľa žalobcu ust. § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky,

keď účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v tomto ustanovení
podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca nesúhlasí, že postúpením
pohľadávky došlo k zhoršeniu postavenia dlžníka. V tejto súvislosti poukázal na názor doc. Csacha
publikovaný v Súkromnom práve č. 1/2015, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn.

12C/63/2014. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 nie je podmienkou pre
platné postúpenie pohľadávky, s nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce
zo zákona o bankách. Žalobca v konaní predložil výzvu právneho predchodcu zo dňa 18.01.2008,
ktorou pred postúpením pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách vyzval žalovanú na
úhradu omeškaných splátok. Z predloženej platobnej histórie úveru vyplýva, že žalovanej bol opakovane

účtovaný poplatok za upomienku, a teda žalovaná bola právnym predchodcom žalobcu opakovane
vyzývaná na úhradu dlžných splátok v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom doručeným dňa 26.09.2013 domáhal voči žalovanej
zaplatenia sumy 621,89 Eur, úroku z omeškania 9% ročne zo sumy 621,89 Eur od 15.02.2011 do

zaplatenia a náhrady trov konania. Návrh odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok
zo dňa 14.02.2011 medzi postupcom Všeobecná úverová banka, a.s. a žalobcom postúpil postupca
na žalobcu pohľadávku voči žalovanej. Na základe Zmluvy č. 2225594857 zo dňa 07.02.2007 poskytol
predchodca postupcu žalovanej peňažné prostriedky. Pohľadávka ku dňu postúpenia predstavovala
sumu 634,41 Eur, pozostáva zo sumy 621,89 Eur, úrokov z omeškania 12,52 Eur. Úrok z omeškania si

uplatňuje počnúc dňom 15.02.2011, t.j. po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. K návrhu priložil žalobca
žiadosť o poskytnutie kontokorentného úveru - flexidebetu zo dňa 07.02.2007, Zmluvu o postúpení
pohľadávok zo dňa 14.02.2011, pokus o zmier zo dňa 22.08.2013, Všeobecné obchodné podmienky,
platobnú históriu. Žalobca podaním prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručeným súdu dňa
13.03.2015 špecifikoval žalovanú sumu. Dňa 18.10.2006 pôvodný veriteľ uzatvoril so žalovanou zmluvu

o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexipôžičky, Žalovaná v priebehu zmluvného vzťahu
splnila podmienky veriteľa, bolo jej poskytnuté povolené prečerpanie na účte vo výške 398,33 Eur
(12.000,- Sk). Dňa 14.02.2011 bola postúpená pohľadávka vo výške 634,41 Eur, ktorá pozostáva zo
sumy 621,89 Eur, ktorá je predmetom konania a sumy 12,52 Eur úrokov z omeškania. Súčet debetných
operácii na účte žalovanej vo výške 7.236,11 Eur a súčet kreditných operácií na účte žalovanej vo výške

6.614,22 Eur, rozdiel predstavuje nepovolený debet na účte žalovanej.

10. Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné, aby sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.11. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti

nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie

nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

12. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu
legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 14.02.2011, nepreukázal však
splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Všeobecnej

úverovej banky a.s. voči žalovanej ako dlžníčke.

13. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými

obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé

splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

15. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej

pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver
(nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z
úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 14.02.2011 je

preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

16. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriekpísomnejvýzvebankyvomeškaní.Uvedenéustanovenie bybankumalomotivovaťktomu,abypodnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,

úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona

o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

17. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne

spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky
a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-

postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom

postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.
Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je

neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.

zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

18. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho

vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že

pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

19. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v

čase, kedy mala byť pohľadávka Všeobecnej úverovej banky a.s., voči žalovanej postúpená naňho
(14.02.2011), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku
90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bola žalovaná aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit.
zákona) vyzvaná na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka
voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je
platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej
uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne
a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jejuplatňovanie, a preto bolo potrebné z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Nič na tom
nemohlo zmeniť ani predloženie oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 28.02.2011 (č.l. 107), či
výzvy na zaplatenie zo dňa 18.01.2008 (č.l. 109), nakoľko najmä vo vzťahu k výzve nemožno nijako

verifikovať jej autenticitu, t.j. že bola vyhotovená, odoslaná a aj reálne doručená žalovanej, nakoľko bola
predložená len kópia bez akéhokoľvek dokladu o odoslaní a doručení žalovanej.

20. K námietke odvolateľa o nesprávnej aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka odvolací súd
uvádza nasledovné

21. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným
zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie

preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú
pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má
aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení
ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv.
absolútnymobchodno-záväzkovýmvzťahom,ktorýsariadirežimomObchodnéhozákonníkabezohľadu

na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

22. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné
postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

23. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej

úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,

garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

24. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
posúdenie zmluvného úverového vzťahu je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo
je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011
sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,

rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval,
že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

25. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keďby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava

Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo

spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

26. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho

zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade
s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

28. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). Vzhľadom však na to, že žalovanej

žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).