Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. júl 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/151/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715204934
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6715204934.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a
členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36432105, zast. JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., advokát, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, korešpondenčná adresa:
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti povinnému: D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. B. X/A, XXX

XX Y. o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 127,94 Eur s prísl., vedenej pod sp. zn. EX
2743/15 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960
01 Zvolen, o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 5Er/154/2015-32 zo
dňa 11. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 5Er/154/2015-32 zo dňa 11. januára 2016 z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 5Er/154/2015-32
zo dňa 11. januára 2016 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2014-5775 zo dňa 05.
novembra 2014, vydaný na základe Zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu

(ďalej aj „Zmluva“), uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 16. mája
2005. Predmetnú zmluvu považoval exekučný súd za spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že sa jedná o
zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov,
ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú, všeobecné zmluvné podmienky sú vopred
pripravené bez možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami sú dodávateľ, ktorého predmetom
činnosti je aj poskytovanie úverov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Naopak

spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojejobchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti.Exekučnýsúdmalzapreukázané,ženeoddeliteľnou
súčasťou Zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky Všeobecnej úverovej banky, a.s., pre depozitné
produkty, ktoré v bode 17.5 ustanovili, že „Zmluvné strany sa dohodli, že prípadné spory vzniknuté z
platobného styku alebo z obchodov v zmysle zákona o bankách v prípade ak nedôjde k mimosúdnej
dohode, budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu

Asociácie bánk Slovenskej republiky a zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu a jeho
rozhodnutie bude pre nich záväzné. Konanie sa bude riadiť Štatútom a Rokovacím poriadkom Stáleho
rozhodcovského súdu. V prípade, že klient alebo oprávnený držiteľ karty nesúhlasí s riešením sporu
prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí byť toto ustanovenie v zmluve
vopred vylúčené.“ Konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá vyžaduje od povinného, aby všetky
spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom je neprijateľnou

zmluvnoupodmienkouaspoukazomnaustanovenie§53Občianskehozákonníkaabsolútneneplatnou,
nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to v neprospechspotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ
nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných

dojednaní vylúčiť. Uzavrel, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je potom nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v
rozpore so zákonom a nemôže byť, a to ani sčasti, spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Vzhľadom na uvedené exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods.

2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal
odvolacie dôvody podľa § 205 odsek 2 písm. a), d), e), a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvého stupňa vychádzal podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní

z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol
riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej viny nemohol označiť
alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd odňal účastníkovi konania - oprávnenému

možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval v tej istej veci, v ktorej sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Uvedeného sa podľa názoru
odvolateľa prvostupňový súd dopustil prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona v §

44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle uvedeného ustanovenia exekučný súd nemá oprávnenie
skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, môže skúmať
len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný
titul. Ďalej má za to, že rozhodnutie nie je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle, ako súd dospel k
záverom v ňom uvedeným. V predmetnom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a

súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako
súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako
exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej doložky exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej
veci. Exekučnému súdu nie je možné priznať väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než
akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické

dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Odvolateľ ďalej uviedol, že exekučný súd prekročil
aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“). Exekučný súd je oprávnený
skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby

bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného uzavrela s povinným v súlade
so ZRK platnú rozhodcovskú doložku. Poukázal na to, že je tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným
konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej poukázal
na to, že ako právny nástupca Všeobecnej úverovej banky, a.s., bol povinný postupovať v súlade s
ustanoveniami rozhodcovského zákona. Všeobecná úverová banka, a.s, ako jeho právny predchodca

postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku. Uviedol tiež, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery uvedené v
rozhodnutí.Exekučnýsúdsanijakonevysporiadalsodlišnýmprávnynázorom,ktorý majúinésúdytohto

istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. V prípade, ak
by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a
konanie by prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj
osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Poukázal
ďalej na to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný

senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere
predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné
fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky,
čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľanevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZRK neposkytuje žiadnu
oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako
súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad

rozsudokzrušiťčizmeniťjehovýrok.Uviedol,žeakbyprvostupňovýsúdzvažovalrozhodcovskúdoložku
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť
o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného
práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného
zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež nie je možné brať do úvahy

judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky
všeobecne alebo na rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom -
a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Ďalej ešte odvolateľ uviedol, že
teóriu o eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach
vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a to
spôsobom, ktorý je zlúčiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku, ústavnými predpismi.

Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. Poukázal ďalej na to, že
ide o porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne
obdobných veciach poverenie vydajú alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane
zvýhodnil povinného na základe jeho postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal ešte na

súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, na rozhodnutia iných všeobecných súdov
a na aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora a na
základe uvedenej argumentácie odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

4. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorým bol v zmysle zrušovacieho ustanovenia § 473 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP,
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom
ustanovením § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1(a contrario) CSP a
uznesenie okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 391
ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie.

6. V tomto exekučnom konaní sa oprávnený domáhal exekúcie na vymoženie pohľadávky priznanej
rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom
v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych
vzťahov, sp. zn. II/2014-5775 zo dňa 05. novembra 2014, pričom priznaná pohľadávka
mala vzniknúť medzi právnym predchodcom oprávneného (VÚB banka, a.s.) a povinným na základe

Zmluvy o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu (ďalej len „Zmluva o bežnom
účte“), uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 16. mája 2005, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky Všeobecnej úverovej banky, a.s.,
pre depozitné produkty, ktoré v bode 17.5 ustanovili, že „Zmluvné strany sa neodvolateľne dohodli,
že prípadné spory vzniknuté z platobného styku alebo z obchodov v zmysle Zákona o bankách, v

prípade ak nedôjde k mimosúdnej dohode, budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní prostredníctvom
Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk Slovenskej republiky a zmluvné strany sa podrobia
rozhodnutiu tohto súdu a jeho rozhodnutie bude pre nich záväzné. Konanie sa bude riadiť Štatútom a
Rokovacím poriadkom Stáleho rozhodcovského súdu. V prípade, ak klient alebo oprávnený držiteľ karty
nesúhlasí s riešením sporu prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí byť

toto ustanovenie v zmluve vopred vylúčené.“

7. Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 22. decembra 2015
(1) exekútor, ktorému mu bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrhspolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiadahooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.(2)Súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

8. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o
bežnom účte spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

9. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy
o bežnom účte dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o

bežnom účte spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

11. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia
Zmluvy o bežnom účte spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“).

12. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o
bežnom účte neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

13. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

14. Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadísk a dôvodov
uvedených v odvolaní.

15. Po preskúmaní rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací súd stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o bežnom účte a o poskytovaní produktov a služieb
flexiúčtu, ktorú uzavrel dňa 16. mája 2005 právny predchodca oprávneného (Všeobecná úverová banka,
a.s., Bratislava) ako veriteľ a povinný ako dlžník je spotrebiteľskou zmluvou. Posúdenie, či konkrétny
úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného
vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka

platného a účinného v čase uzavretia uvedenej zmluvy vymedzovalo spotrebiteľské zmluvy taxatívnym
výpočtom, v ktorom sa zmluva o bežnom účte ako zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka
nenachádzala. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola v čase uzavretia Zmluvy o bežnom účte však
obsiahnutá aj v zákone o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorej sa spotrebiteľskou zmluvou rozumie aj
zmluva uzavretá podľa Obchodného zákonníka, ak jej charakteristickým znakom je, že sa uzaviera vo

viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Exekučný súd preto správne s prihliadnutím na predmet zmluvného vzťahu, postavenie jeho účastníkov
ako aj s prihliadnutím na povahu, formu a obsah zmluvy, posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným
ako vzťah spotrebiteľský a v zmysle uvedeného preskúmal exekučný titul aj bez návrhu v súlade s
§ 44 Exekučného poriadku. Odvolací súd tiež poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že „v štádiu exekučného konania,
pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom, sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu
na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie,postačujúce je totiž, ak sú skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín.“

16. Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný
skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným
titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na
návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či
bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie

(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ
sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby

žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie
právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia

strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta
sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

17. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti

spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva

vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

18. Odvolací súd však dospel k záveru, že pokiaľ ide o ďalší uplatnený dôvod odvolania, a to,
že exekučný súd nesprávne vec posúdil, keď rozhodcovskú doložku považoval za spotrebiteľovi
vnútenú, je dôvodný. Zo znenia rozhodcovskej doložky je nepochybné, že rozhodcovská doložka

nebola spotrebiteľovi vnútená, nakoľko mu bolo dané na výber, či uzatvorí predmetnú zmluvu s
touto rozhodcovskou doložkou alebo bez nej. Vyplýva to z ustanovenia rozhodcovskej doložky (bod
17.5), podľa ktorého „V prípade, že klient alebo oprávnený držiteľ karty nesúhlasí s riešením sporu
prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk, musí byť toto ustanovenie v zmluve
vopred vylúčené“. Spotrebiteľ mal možnosť pred podpisom Zmluvy prečítať si všetky ustanovenia

Zmluvy, ako aj Všeobecné obchodné podmienky a mal možnosť Zmluvu uzatvoriť bez rozhodcovskej
doložky. Povinnosť ponúknuť klientovi riešenie vzájomných sporov prostredníctvom rozhodcu, ktorú v
čase uzatvárania zmlúv banke ukladal vtedy platný zákon o bankách č. 483/2001 Z. z., neznamená,
že banka túto rozhodcovskú doložku klientovi vnútila, nakoľko klientovi dala možnosť vyjadriť s touto
rozhodcovskou doložkou nesúhlas bez toho, aby to malo nejaký vplyv na uzatvorenie zmluvy.

19. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1
písm. c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie
konanie.20. Nakoľko súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie vec nesprávne právne posúdil, keď
nevenoval dostatočnú pozornosť obsahu predložených listinných dôkazov, v ďalšom konaní bude jeho

úlohou opätovne preskúmať zákonnosť vedenia predmetnej exekúcie, predovšetkým v zmysle znenia
rozhodcovskej doložky v bode 17.5 Všeobecných obchodných podmienok Všeobecnej úverovej banky,
a.s., pre depozitné produkty.

21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP.).