Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. jún 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/828/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212224974
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1212224974.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlomGrösslingovaul.č.4,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika-Ministerstvospravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 03. októbra 2014, č.k.
15C/191/2012-260, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
náhrady škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330 eur podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; súčasne zamietol návrh navrhovateľa na
prerušenie konania; a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že v exekučnej
veci oprávneného (žalobcu), proti povinnému Y. W., vedenej pod sp.zn. 57Er 568/2011, vydal súd
dňa 28.7.2011, na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej súdu dňa

23.3.2011, poverenie na vykonanie exekúcie a uznesením zo dňa 28.7.2011 exekučné konanie v
časti zmenkového úroku zastavil. Z uvedených skutkových okolností vyvodil, že súd pri rozhodovaní o
vydaní poverenia na vykonanie exekúcie iba čiastočne nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu a exekútora
poveril vykonaním exekúcie po 125 dňoch od doručenia žiadosti a zároveň exekučné konanie v časti
zmenkového úroku zastavil. Konštatoval, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15-
dňová lehota platí iba v prípade, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom. V danom prípade
súd zistil čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, a to v časti zmenkového úroku. Na rozhodnutie

o zastavení exekučného konania v časti zmenkového úroku zákon žiadnu lehotu nestanovuje. Zákon
tiež nerieši, v akej lehote má súd rozhodnúť v prípade, že zistí čiastočný rozpor exekučného titulu
so zákonom. Uviedol, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď došlo k
nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu, ktorý do 15 dní od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, za predpokladu,
že ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj v prípade, že súd zistí čiastočný
rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie v časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-

dňovej lehote. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie do
15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej
stránke podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3, §27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
§ 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a dospel k záveru, že navrhovateľ
nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradnýmpostupom.Dospelkzáveru,ženavrhovateľnepreukázalexistenciumajetkovejškody.Pokiaľsa
navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, mal za to, že aj
v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk,
ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať. Tento na preukázanie svojich tvrdení v tomto konaní

označil ako dôkaz znalecký posudok č. X/XXXX vypracovaný dňa 17.01.2014 Znaleckým ústavom B.
univerzity v Bratislave vo veci stanovenia výšky majetkovej škody spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Dospel však k záveru, že tento listinný dôkaz nepreukazuje vznik ani výšku skutočnej majetkovej škody
v prejenávanej veci vedenej pod sp.zn. 15C/191/2014, ale vyčísluje iba náklady všeobecne - paušálne
za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne
spracovanietextovurgenciíadresovanýchokresnýmsúdomSlovenskejrepublikyvexekučnýchveciach,

na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných okresným súdom Slovenskej
republiky v exekučných veciach, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na okresných súdoch Slovenskej republiky v exekučných veciach.
Mal za to, že takéto vyčíslené náklady nie sú skutočnou škodou, ktorú bol navrhovateľ povinný v tomto
konaní preukázať, nakoľko sa jedná iba o všeobecne vyčíslené náklady a nie o náklady, ktoré boli

skutočne, preukázateľne a priamo vynaložené navrhovateľom v tomto ako aj v každom konkrétnom
prípade. Dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody v každom konkrétnom prípade
zaťažovalo navrhovateľa, preto znalecký posudok č. X/XXXX vypracovaný dňa 17.01.2014 Znaleckým
ústavom B. univerzity v Bratislave, v ktorom sú všeobecne paušálne vyčíslené náklady pri každej žalobe
NP (nevydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote), nie je dôkazom preukazujúcim vznik a ani

výšku škody v tomto konkrétnom prípade. Uzavrel, že navrhovateľ na preukázanie vzniku ani výšky
škody dôkazné bremeno neuniesol. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
konštatoval, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy, ale treba prihliadať na okolnosti prípadu, na dopad nesprávneho postupu súdu a následkov, pričom
konanie o náhradu škody je konaním súdnym, keď dôkazné bremeno znáša navrhovateľ. Konštatoval,

že navrhovateľ ničím nepreukázal svoje tvrdenie, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
jeho ďalšie podnikateľské postupy aktivity, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať a spôsobila u členov riadiacich orgánov, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Vyjadril názor, že v danej veci
by bolo neprimerané a neúčelné, aby bola navrhovateľovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve

použil zmluvnú podmienku odporujúcu dobrým mravom, priznaná nemajetková ujma v peniazoch.
Mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v danej veci nemohlo spôsobiť
neistotu alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy, pretože za 125 dní nemohlo dôjsť k tak
závažnej ujme, ako uviedol navrhovateľ. Vzhľadom na dĺžku času, ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej
lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu

a na ostatné okolnosti daného prípadu, uzavrel, že konštatovanie porušenia práva navrhovateľa je
dostatočným zadosťučinením pre navrhovateľa. Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie
tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou;
nepreukázal totiž, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak, teda že by v prípade dodržania zákonnej

lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu
pohľadávky a skoršiemu skončeniu exekučného konania. Výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd s poukazom na § 109 ods. 1, písm. b/, ods. 2
písm. c/ O.s.p. odôvodnil tým, že sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 17.10.2012 č.k. 4NcC/60/2012-22 bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
02.7.2013 č. k. III. ÚS 295/2013-12 odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie a neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Navyše zhodný návrh navrhovateľa na
prerušenie konania z 31.10.2013 bol zamietnutý uznesením zo dňa 08.11.2013 č.k. 15C/191/2012-98,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27.6.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 20.5.2014 č.k. 14Co/714/2013-124. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia
veci. Namietal, že v dôsledku procesného postupu prvostupňového súdu došlo k porušeniu zásady
kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a súd prvého stupňa mu odňal možnosť
konať pred súdom, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania napriek

tomu, že trval na svojej osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom nestranným
sudcom na nestrannom súde, v dôsledku čoho nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vo veci samej vychádzal a ani k dôkazom, ktoré
vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Zároveň namietal i porušenie jeho práva na zákonného
sudcu, keď súd prvého stupňa vo veci konal a rozhodol napriek tomu, že už v návrhu na začatie

konania ho upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť, pričom na uvedenom nič nemení ani to, že
krajský súd v uvedených skutočnostiach dôvody na vylúčenie sudcu nevzhliadol. Poukázal na to, že súd
prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a titulu výdajov a že napadnutý rozsudok

je v tomto smere nepreskúmateľný. Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), keď právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Vytýkal súdu prvého stupňa,
že v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj

práva na prejednania veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv, základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, že v konaní nepreukázal vznik škody, keďže výšku škody,
ktorú presne špecifikoval na základe účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť, mienil na

pojednávaní preukázať aj predložením znaleckého posudku, ktorého vypracovanie by zabezpečil, avšak
prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že vo veci mieni rozhodnúť. Namietal, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa je vnútorne rozporné, keď napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy; rozhodnutie založené na

skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Vytýkal súdu prvého stupňa, že v
súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti
vydával za odôvodnenie svojho rozhodnutia, s ktorým odôvodnením nemožno súhlasiť. Zdôraznil, že
všetky problémy, ktoré boli v jeho právnej sfére vyvolané nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany
exekučného súdu a ktoré jasne a zrozumiteľne opísal v podanom návrhu, svedčia o potrebe nastoliť

spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušenie práva. Vo vzťahu k výroku o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania namietal, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo do úvahy z dôvodu, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania proti ktorému pripustil odvolanie; týmto postupom predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania

o otázke nestrannosti sudcu, ktorým porušil jeho práva na súdnu ochranu a možnosť konať pred súdom,
a preto je jeho meritórne rozhodnutie predčasné. Argumentoval tiež tým, že v konaní predložil
ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok číslo 1/2014, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie
jeho majetku, a to v posudku určenej výške; v tejto súvislosti vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal

dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého
vyplýva, ktoré konkrétne náklady ním boli vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky
a jeho súčasťou súd prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujúpodrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu
informačného systému, na poštovné a na telekomunikačné služby.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného
odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k

záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci postupoval súd prvého stupňa dôsledne podľa § 109 ods. 1 písm. b/, ods. 2
písm. c/ O.s.p. skúmajúc, či sú splnené zákonné predpoklady pre prerušenie konania, pričom dospel k
správnemu záveru, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania nie je dôvodný, keď podanie ústavnej
sťažnosti nie je zákonnou prekážkou v konaní, nakoľko posúdenie porušenia práva navrhovateľa na

zákonného sudcu a nestranný súd, na základe ním podanej ústavnej sťažnosti, nie je takou otázkou,
vyriešenie ktorej bude mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom na to, že od posúdenia
ústavnejsťažnostinezávisírozhodnutievmeritedanejveci,nemôžebyťdôvodomnaprerušeniekonania
ani tá skutočnosť, že otázku porušenia práva navrhovateľa na nestranný súd nie je vec prejednávajúci
súd oprávnený v tomto konaní riešiť. Za stavu, keď bola otázka zákonného sudcu v predmetnej

veci právoplatne vyriešená rozhodnutím nadriadeného súdu, ktorým je súd prvého stupňa viazaný, o
navrhovateľom podanej ústavnej sťažnosti už bolo rozhodnuté Ústavným súdom SR tak, že bola pre
nedostatok právomoci odmietnutá, a rovnaký návrh navrhovateľa na prerušenie konania bol v danej veci
už právoplatne zamietnutý, neboli dané ani dôvody na prerušenie konania.

V posudzovanej veci vykonal súd prvého stupňa pre účely rozhodnutia vo veci samej všetko
dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti
návrhunavrhovateľa,ktorýmsadomáhalzaplatenianáhradyškody anemajetkovejujmypodľa
zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju
obranu(§120ods.1,4O.s.p.),zhodnotenímvýsledkovvykonanéhodokazovaniavsúlades§132O.s.p.

dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver,
že v danej veci neboli naplnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (4
ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,2,3, § 19 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1) v spojení §

41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou
súdnou a výkladovou praxou a svoje úvahy, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak
na jeho námietky proti postupu Okresného súdu Bratislava II v exekučnej veci sp.zn. 57Er 568/2011, aj
dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi

sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok
účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať
za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu
prvéhostupňazhľadiskanímuvádzanýchtvrdení vpodanomodvolaníauplatňovanýchodvolacích
dôvodov , keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov,
na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie vo veci samej. V odvolacom konaní tiež nevyšlo
najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá
by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú exekučným súdom v občianskom (exekučnom)
súdnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri
podmienky, a to: 1/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej
ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny

úradný postup orgánu štátu a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.V preskúmavanej veci je správny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik
škody a nemajetkovej ujmy, keď nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce vznik skutočnej
škody a samotný paušálny výpočet všeobecných nákladov v znaleckom posudku č. X/XXXX

nepostačuje na riadne a náležité preukázanie vzniku skutočnej škody vo vzťahu ku konkrétnym
okolnostiam danej veci; tak ako to správne konštatoval i súd prvého stupňa.

Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal splnenie predpokladov pre priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď

nepreukázal žiadne konkrétne okolnosti, resp. následky nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu, ktoré by jej priznanie umožňovali, resp. odôvodňovali.

Námietku navrhovateľa, že mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že vec
prejednalavovecirozhodolnapojednávanídňa03.10.2014vjehoneprítomnosti,odvolacísúdpovažuje
za nedôvodnú a účelovú, keďže navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, bol na toto pojednávanie

riadne predvolaný, pojednávania sa nezúčastnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie;
neodôvodnený návrh navrhovateľa na prerušenie konania v súvislosti s podaním ústavnej sťažnosti na
porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu totiž nemožno považovať za dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania. Za danej procesnej situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať porušenie § 101 ods.
2 O.s.p. Prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu,

nemal v danom konaní za následok odňatie mu možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa vytvoril
navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, procesnú možnosť zúčastniť sa na pojednávaní a na
ňom realizovať procesné právo účastníka konania na prerokovanie veci v jeho prítomnosti (vyjadriť sa k
veci, k výsledkom dokazovania a k vykonaným dôkazom), táto procesná možnosť nebola navrhovateľom
využitá.Rovnakonedôvodnájeodvolacianámietkanavrhovateľa,ževovecirozhodovalvylúčenýsudca,

keď o jeho námietke zaujatosti v preskúmavanej veci; uplatnenej v podanom návrhu na začatie konania;
už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom.

Pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o (nedôvodne podanom) návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
súčasne s rozhodnutím vo veci samej; teda meritórne rozhodol bez vyčkania právoplatného vyriešenia

otázky prerušenia konania; nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť
rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a takýmto postupom nebola ani navrhovateľovi znemožnená realizácia
jeho procesného práva podať proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania riadny
opravný prostriedok.

So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa správne posúdil a uplatnil
zodpovednosťúčastníkovkonaniazasplnenieprocesnejpovinnostipreukázaťsvojetvrdenia,jehozáver
založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom vo vzťahu k preukázaniu
ním tvrdenej majetkovej škode a uplatňovanej výške nemajetkovej ujmy, ktorý má oporu vo výsledkoch
vykonaného dokazovania, je v súlade s platnou právnou úpravou a postup súdu prvého

stupňa, na základe ktorého k tomuto záveru dospel, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania,
v rámci ktorého bolo navrhovateľovi umožnené realizáciou jeho procesných práv navrhovať dôkazy
na preukázanie jeho tvrdení a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd zákonným spôsobom
vyhodnotil procesnú aktivitu účastníkov konania vo vzťahu k meritu veci.

Navrhovateľ sa svojou neúčasťou na súdnom pojednávaní, na ktorom mu bola vytvorená procesná
možnosť, aby sa zúčastnil vykonávania dokazovania, navrhoval jeho doplnenie, resp. sa vyjadril
k vykonanému dokazovaniu, svojho procesného práva v tomto smere vzdal, resp. si možnosť jeho
realizácie sám svojou nečinnosťou zmaril, a preto sa nedôvodne dovoláva odňatia mu možnosti konať
pred súdom v súvislosti s porušením zásady kontradiktórnosti súdneho procesu.

Súduprvéhostupňatedanemožnovytknúťžiadneprocesnépochybenieaanipochybeniepriskutkovom
a právnom posúdení nároku navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava II pod sp.zn. 57Er 568/2011, pričom ani v odvolaní navrhovateľ neuviedol žiadne nové

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa, poukazuje odvolací súd
na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje relevantné a podstatné dôvody, pre ktoré súdprvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, a v rozsahu dostatočne potrebnom, aby proti týmto záverom
súdu prvého stupňa mohol navrhovateľ náležite skutkovo, a najmä právne argumentovať, a preto v tejto
súvislosti bolo zachované základné právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a nebola mu ani

odňatá možnosť konať pred súdom; napadnutý rozsudok nebol nepreskúmateľný do tej miery, že by ho
nebolo možné v odvolacom konaní preskúmať z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 115/03).

Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vrátane
súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania, ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal v
odvolacom konaní návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa §
151 ods. 1 vety prvej O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.