Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/482/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234225
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 27C/285/2012-43 zo dňa 11. decembra 2013,
takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdŽilinarozsudkomč.k.27C/285/2012-43zodňa11.12.2013návrh,abyodporcabolpovinný
zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 1.312,39 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
262,48 eur zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Súd konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume
1.312,39 eur a nemajetkovej ujmy v sume 262,48 eur, z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, a to Okresného súdu Žilina, ktorý rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
po uplynutí zákonom stanovenej doby.
Zo spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/2690/2010 mal okresný súd zistené, že dňa 24. 06. 2010
bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r.
o. proti povinnému V.R., pre vymoženie 312 eur istiny s príslušenstvom, a to na základe vykonateľného
rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. v Bratislave,
sp. zn. SR 02181/10 zo dňa 14. 04. 2010. Uznesením č. k. 20Er/2690/2010-17 zo dňa 05. 04. 2011,

právoplatným dňa 27. 04. 2011, súd žiadosť exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.
Súd základ nároku navrhovateľa na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm. a/ a § 3 ods. 1 písm. a/
a d/ zákona č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou do 31. 12. 2012.
Vdanomprípadejepodľaprvostupňovéhosúdunesporné,žeišlooexekučnúvecasúdmalrozhodnúťo
žiadosti o udelenie poverenia. Súd však skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské
rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu

právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa, bolo povinnosťou súdu aj v rámci exekučného konania
skúmať toto rozhodcovské rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého
smernicu 93/13/EHS treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu nanútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ
má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo

poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. S poukazom na uvedené
súd posúdil väčšiu zložitosť a náročnosť po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského

rozhodnutia. Súd zároveň zdôraznil, že v zmysle ustanovení Smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1
písm. t/), každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky
spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie
poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym
exekútoromniesúzasielanésúdu.Súdniejeadministratívnyorgán,ktorýautomatickyudeľujepoverenia
na žiadosť exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a

posúdenia.
V posudzovanom prípade pri rozhodovaní je významná aj tá skutočnosť, na ktorú súd prihliadal,
že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o
tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Podľa judikatúry ústavného súdu
zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je

dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by
mohlibyťtaktoospravedlniteľnélennakrátkyčasalenvtomprípade,žebysaprijaliadekvátneopatrenia
na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril vo vzore Európskeho súdu
pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných
veciach. Nešlo teda o situácie keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti

súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. V prípadoch keď jediná spoločnosť iniciovala konanie
v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom
ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda
potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritéria správania
sa navrhovateľa ako účastníka súdneho konania. V takýchto prípadoch je teda možné akceptovať

relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou okresného
súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie
s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj
ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci
kritérií a významu veci pre navrhovateľa je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o

osobno-statusový spor, pracovný spor, či spor pre navrhovateľa inak existenčný (II. ÚS 520/2012).
Súd v konaní aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku veta tretia, podľa ktorého súd
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne v tom prípade, ak zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Je zrejmé, že v danom prípade, ak súd
žiadosť o udelenie poverenia zamieta, nie je v zákone určená lehota dokedy súd vo veci rozhodne.

Zároveň v zmysle citovaného ustanovenia s účinnosťou od 01. 06. 2010 pätnásťdňová lehota na
vydanie poverenia od doručenia žiadosti exekútora neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ je možné vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Ako vyplýva z dôvodovej správy k
novele Exekučného poriadku zákon č. 102/2011 Z. z., podľa ktorej bolo doplnené ust. § 41 ods. 2

písm. d/ aj na vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov s účinnosťou od 01. 06. 2011, tak táto
novela bola prijatá z dôvodu správnosti aplikácie a predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery
zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v
praxi možno vysledovať určité pochybnosti, tak sa navrhlo výslovne upraviť, že exekučným titulom sú
aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Z uvedeného vyplýva,

že ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení pred 01. 06. 2011 sa týka aj
rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu,
a teda uvedená lehota 15 dní na vydanie poverenia sa na tento prípad nevzťahovala. Zároveň z
tohto ustanovenia § 44 ods. 2 nevyplýva, že by sa 15-dňová lehota mala vzťahovať aj na prípady
keď žiadosť o udelenie poverenia je zamietnutá, ako to bolo v tomto prípade. V exekučnom konaní

je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok, a to z hľadísk, ktoré sú
vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR
zo dňa 26. 09. 2011 sp. zn. 3Mdo/11/2010). Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania
takto postupoval v súlade so zákonom a keďže zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, tak žiadosťo udelenie poverenia zamietol. Je nepochybné že išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci,
v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej a právnej
stránkeprávespoukazomnacharaktertejtoveciakospotrebiteľskej,ktorejjepotrebnévenovaťosobitnú
pozornosť, zložitejšie a náročnejšie aj po časovej stránke. Zároveň je potrebné vychádzať z toho, že
tu zákonom nie je stanovená lehota pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Samotné
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Pokiaľ exekučný

súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, tak išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a takáto činnosť nie je úradným postupom, ktorý by bolo možné
vyhodnotiť ako nesprávny.
Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k takému záveru, že nie je právne dôvodné
navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie - majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na ním
tvrdenom skutkovom základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad, a to nesprávny úradný

postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu, keď v konaní
nepreukázal nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť
splnené kumulatívne, vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné
a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu aj ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako

majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Na základe uvedeného súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu považoval okresný súd za potrebné
poznamenať,žesúdskúmapremlčanielenuexistujúcehonárokuavdanomprípadenároknavrhovateľa
na náhradu škody nebol preukázaný.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. pričom odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov
konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, z ktorého dôvodu odporcovi právo na náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu

(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je

tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórností, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že

ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty

na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého

obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).

Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,

navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci
samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúcedôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby

odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania

(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca s poukazom na skutočnosť,
že upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je
potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že objektívne nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania
alebokichzástupcom,jepodanienámietkyzaujatosti.Navrhovateľ,kvalifikovanezastúpenýadvokátom,
v priebehu konania svojim prejavom na výzvu súdu potvrdil, že námietku zaujatosti nepodáva (č. l. 21

spisu). Námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, sa môže účastník brániť aj v rámci odvolacích
námietok, ako to urobil navrhovateľ v tomto prípade. Ak nie je vydané rozhodnutie nadriadeného súdu
(ako je tomu, napriek odlišnému tvrdeniu navrhovateľa, i v tomto prípade) o tom, že sudca je alebo nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže pri skúmaní tohto dôvodu posúdiť
otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 221

ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so

zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi
vzniknúť postupom Okresného súdu Žilina, na ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu, nevidí
dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého

rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom prípade
takýto súd účastníkom konania nie je, vec sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať
medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah

v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom
prezumpcienezávislostisúdnejmoci,ktoránepodliehasubjektívnympocitomsudcovpriichrozhodovaní
a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy
objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah
medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu

vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné
práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR
pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere
prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny

prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným
sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k
veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie nezávislosti je

predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvod na vylúčenie
zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31. 05. 2010; 6Cdo/201/2013 z
19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani
výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06. 02. 2013)

vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez

oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v

odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné
uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 11. 12. 2013 (neobstojí preto námietka
navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania), kedy bolo
pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 39 spisu). Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie na dané pojednávanie dňa 30. 08. 2013 a navrhovateľ

dňa 28. 08. 2013 (č. l. 20 p. v. spisu). Z obsahu spisu nevyplýva, že by navrhovateľ požiadal o
odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti
na pojednávaní (§ 119 O. s. p.). Navrhovateľ podaním zo dňa 05. 12. 2013 požiadal o zrušenie
pojednávania do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a zákonného sudcu, ale s touto
žiadosťou sa prvostupňový súd riadne a náležite vysporiadal v rámci odôvodnenia rozhodnutia vo veci

samej, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. V danom prípade nebol dôvod pre zrušenie pojednávania
z navrhovateľom uvádzaného dôvodu, keď navrhovateľ v konaní námietku zaujatosti voči konajúcej
sudkyni nepodal (ako je to zrejmé z jeho vyjadrení) a spis nebol nadriadenému súdu predložený na
rozhodnutie o vylúčení či nevylúčení sudkyne podľa § 16 ods. 1 O. s. p.. Zákonná sudkyňa pritom
v odôvodnení rozsudku uviedla, že tu nie sú také skutočnosti, na základe ktorých by konštatovala

svoju zaujatosť, z ktorého dôvodu nebol spis predložený nadriadenému súdu (napriek v spise založenej
kópii všeobecného hromadného vyjadrenia sudcov príslušného súdu vo viacerých veciach vo vzťahu
k objektívnemu hľadisku nestrannosti sudcov, z ktorého však rovnako nevyplýva, že by sa konajúca
sudkyňa vo veci cítila byť zaujatá). S poukazom na uvedené vyjadrenie zákonnej sudkyne, ako aj vyššie
uvedené konštatovanie odvolacieho súdu vo vzťahu k námietke nestrannosti sudcu, potom neobstojí

námietka navrhovateľa, že sudcu, ktorému bola predmetná vec pridelená na konanie a rozhodnutie,
bolo potrebné z konania vylúčiť, čím ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Aj odvolací súd preto
konštatuje, že boli splnené všetky predpoklady v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. na prejednanie
veci v neprítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu. Navrhovateľ a jeho splnomocnený
zástupca si nedostavením sa na riadne nariadené pojednávanie sami zmarili možnosť realizovať na

pojednávaní svoje procesné práva, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným
dôkazom a tvrdeniam protistrany, ako aj právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. a § 120
ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla práve na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu odvolací súd uvádza, že
vyjadrenie odporcu bolo súdu doručené dňa 19. 09. 2013, pričom splnomocnenému zástupcovi bolo
doručené dňa 26. 09. 2013 (č. l. 32 p. v. spisu), teda ešte pred pojednávaním. Z uvedeného dôvodu

neboli splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie.
Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom
prečítaním listín z príslušného exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/2690/2010, ktoré
preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo dňa 11. 12. 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva
navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,

a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa
v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre

posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s poukazom na
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými
otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Okresný súd
prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo, nakoľko
v exekučnom konaní lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila keďže exekučný titul predstavoval

rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), pri ktorom má exekučný súd pri
vydávaní poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010) širšiu prieskumnú
právomoc. V rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Zb. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len "Exekučného poriadku") v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05.

2011. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, táto neplatí
v prípade, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je
exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom
tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov

neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania poukazoval na to, že ust. § 44 ods.
2 v spojení s citovaným ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku nemožno vykladať tak, že sa
vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno
stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Odvolací súd sa však s takýmto právnym názorom
navrhovateľa nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. 41 ods. 2 písm.

d/ Exekučného poriadku sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského
súdu. Pri tomto závere poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo
s účinnosťou od 01. 06. 2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, kde
už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: "Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom
na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že
exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.".
Odvolací súd v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu ust. § 41 Exekučného poriadku v

znení účinnom do 31. 05. 2011 prezentovaného navrhovateľom, mohla by nastať situácia, že Exekučný
poriadokbyvôbecakoexekučnýtitulnepoznalvykonateľnýrozsudokrozhodcovskéhosúdu,alebozmier
ním schválený, a to z dôvodu, že ust. § 41 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05. 2011 vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu alebo zmier ním schválený ako exekučný titul
explicitne neuvádza.
Odhliadnuc od uvedeného z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zároveň vyplýva (a to vo vzťahu

ku všetkým exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS
520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2

Exekučnéhoporiadku nevyplýva,želehota15dníbysamalavzťahovaťnaprípad,akexekučnýsúdzistí
rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010).".
Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), ako to správne konštatoval okresný

súd, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou. Námietky
navrhovateľa v súvislosti s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou preto v danom prípade ani
nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,

ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd v závere uvádza, že nie všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní navrhovateľa sa dotýkajú výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ v odvolaní poukazuje mimo iného na rozhodnutia a skutočnosti, ktoré v súdenej veci vôbec

nenastali (napr. podanie návrhu na prerušenie konania s predložením ústavnej sťažnosti, zamietnutie
návrhu na prerušenie konania, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania či zistenie okresného
súdu o nedodržaní zákonom stanovených lehôt). Odvolaciemu súdu je z vlastnej rozhodovacej činnosti
známe, že navrhovateľ podáva rovnaké odvolanie vo viacerých obdobných veciach bez toho, aby
rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov, v dôsledku čoho nie všetky odvolania korešpondujú

so skutočným stavom v tej - ktorej veci.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli

vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.