Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. júl 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/206/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225744
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a sudcov Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko,
s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín č. k. 14C/295/2012-112 zo dňa 18. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 eur a žalovanému náhradu
trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 61Er/1996/2006,
ktorý spočíval v tom, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol exekučný súd v zákonnej lehote napriek tomu,

že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu
s účastníkmi konania. Poukázal na § 44 ods. 7,8 Exekučného poriadku účinného v čase podania
návrhu. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne plynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o
ňom. V tomto období žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného

systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom sumu 50 eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s urgovaním na exekučnom súde sumu 15 eur, spolu 175 eur na aktívnu systémovú správu
pohľadávky. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd dodržal pri rozhodovaní zákonnú
lehotu. Návrh na zmenu súdneho exekútora podal žalobca pre stratu dôvery k pôvodnému exekútorovi
vzhľadom na jeho neefektívne a neúčinné postupy. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca
odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez

zbytočných prieťahov a v primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Jej výšku stanovil žalobca podľa doterajších rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky v priemernej výške 663,88 eur/rok, čo je 55,32 eur/mesiac a
uplatnenú výšku vypočítal podľa počtu 62 dní omeškania. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobca písomne požiadal o predbežné
prerokovanie náhradu na náhradu škody. Do podania žaloby žalovaný pozitívne nereagoval. Súd prvej
inštancie rozsudkom č.k. 14C/295/2012-21 zo dňa 03.07.2013 žalobu zamietol a žalovanému náhradu

trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. 19Co/717/2013-45
zo dňa 01.07.2014 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. platného v čase rozhodovania. Uviedol, že neúčasť ospravedlnil len žalovaný.
Žalobca žiadal pojednávanie zrušiť z dôvodu opätovne vznesenej námietky zaujatosti prejednávajúcej

sudkyne a konania na Ústavnom súde SR, v ktorom sa podľa jeho názoru rieši otázka, ktorá má
významprepriebehtohtokonania.Súdprvejinštancietietodôvodyneuznalzarelevantnépreprerušenie
konania, pričom na námietku zaujatosti totožného obsahu, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté
neprihliadol a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhodol samostatným uznesením. Pred
vyhlásením rozsudku vo veci samej riadne poučil o povinnosti navrhnúť a označiť dôkazy podľa § 120
ods. 4 O.s.p. a pri rozhodnutí prihliadol na obsah spisu a zohľadnil všetky stranami sporu predložené,

navrhnuté a vykonané dôkazy. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, dňa 06.09.2010
podal oprávnený (žalobca) návrh na zmenu súdneho exekútora, o ktorom rozhodol exekučný súd
uznesením č.k. 61 Er/1996/2006-12 zo dňa 15.11.2010 tak, že návrhu na zmenu súdneho exekútora
vyhovel. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.05.2011. Od podania žiadosti o zmenu exekútora
do vydania rozhodnutia o jeho zmene exekučným súdom uplynula doba 69 dní a po odpočítaní 30-

dňovej lehoty doba 39 dní. Za aplikácie § 44 ods. 8 Ex. poriadku platného v čase podania návrhu
(od 31.05.2010 do 31.05.2011), § 238 ods. 1, 2, § 240 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 3 ods.
1 písm. d/, § 9 ods. 1 druhá veta a § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobnú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná a žalobu zamietol. Žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup

exekučného súdu (existenciu prieťahov v konaní), čo je základný predpoklad zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie žalobcu spočívalo v tvrdení, že súd nesplnil
zákonnú povinnosť, pretože o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nerozhodol do 30
dní od doručenia návrhu na súd, čím konal so zbytočnými prieťahmi. Súd prvej inštancie konštatoval,
že z pripojeného exekučného spisu je zistiteľné, že exekučné konanie začalo dňa 30.08.2006. Právny

režim exekučného konania sa riadil právom platným a účinným do 31.08.2005. Právna úprava, ktorej
aplikácie sa žalobca dovoláva vstúpila do účinnosti až od 01.09.2005, resp. od 01.12.2006 a nevzťahuje
sa na exekučné konania začaté pred 01.09.2005, resp. pred 01.12.2006, čo vyplýva z prechodných a
záverečných ustanovení § 238 ods. 1, 2 a § 240 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Na exekučnú vec
vedenú na okresnom súde pod sp.zn. 61Er/1996/2006 sa správne aplikuje § 44 ods. 6 Exekučného

poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ktoré neupravuje žiadnu lehotu pre rozhodnutie exekučného
súduonávrhuoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútora(rozsudokkrajskéhosúduvBanskejBystriciz
dňa 08.10.2014, sp.zn. 17Co/870/2013). Súd prvej inštancie poukázal na to, že základné podmienky pre
priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené kumulatívne. V danej veci podmienka existencie
nesprávneho úradného postupu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu

a nadväzne na to, nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to nie je potrebné, a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania, skúmať existenciu škody, nemajetkovej ujmy,
ako aj ich rozsah. V tých súvislostiach považoval súd prvej inštancie za nadbytočné a nedôvodné
vysporiadavať sa s ďalšou argumentáciou žalobcu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa §

142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania
nevyčíslil.

2.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonnejlehote,eštezaúčinnostiO.s.p.odvolaniežalobca

z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p.), rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1
písm. g/ O.s.p.), súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods.

1 písm. h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvejinštancie nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Žalobca
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvej inštancie spravil, odňal tým žalobcovi jeho právo na konanie

pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci
zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého
procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní
zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16

O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval

vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p. platného v čase rozhodovania, proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobca podal.

V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvej inštancie, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých

súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal

dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvej inštancie, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe
v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p.,

mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa vtedy platného § 153b O.s.p.. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik

škodyajejpríčinnúsúvislosť.Spoukazomnauvedenúargumentáciuavytknutéprocesnéchybyžalobca
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec tomuto súdu na
opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len
CSP ), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v celom rozsahu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak
rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolopotrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy

vyhodnotil správne v súlade so zásadami uvedenými, v tom čase platnom ustanovení § 132 O.s.p,
zodpovedajúcemu ust. § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenia č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a Exekučného poriadku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade

s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje ( §
387 ods. 2 CSP).

9. Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvej

inštancie aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním
súd prvej inštancie predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil túto

námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnomnávrhuúčastníkakonaniaaniejerozhodnutímvovecisamej.Ajvprípade,žebysasúdprvej
inštancie s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvej inštancie o návrhu žalobcu na prerušenie konania samostatným

uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie.

10. V ustanovení § 14 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktoré ustanovenie
bolo prevzaté a len formulačne upravené do ust. § 49 CSP, sú upravené podmienky, ktorých splnenie
má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania

sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vydal vylúčený sudca, predstavoval samostatný odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. platného v čase podania
odvolania. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či
prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený

súd. Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie
sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Miline Jánoškovej. Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd
uznesením č.k. 19NcC/117/2012-9 zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že tento sudca nie je z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčený. Otázkou vylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci sa ako odvolacím dôvodom odvolací súd už zaoberal v predchádzajúcom odvolacom konaní

sp.zn. 19Co/717/2013, v ktorom svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil. Odvolací súd preskúmaním
dôvodnosti uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného
sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín nebola JUDr. Milina Jánošková zákonným sudcom.

Odvolací súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a
takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na
pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že
súd prvej inštancie svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škodyna strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu
k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z
týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

11. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 18.05.2015, na ktorom
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu.

12. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvej inštancie konštatuje, že postup tohto súdu

zodpovedal všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania. Ten riadne doručil
žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Žalovaný sa k žalobe žalobcu
nevyjadril. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd písomne a toto doručil právnemu zástupcovi
žalobcu a žalovanému. Predvolanie na pojednávanie prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný v
dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, ani
nežiadal o odročenie pojednávania. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti neospravedlnil, navrhol

zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrh na prerušenie konania. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 18.05.2015
splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov konania.

13. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na

kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

14. Odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam

a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a oboznámil na pojednávaní. V tomto smere nie je
tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie pri zachovaní
zákonnej lehoty na jeho prípravu po splnení všetkých procesných povinností. Na strane právneho
zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvej inštancie povinný pojednávanie
zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal

uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19NcC/117/2012-9 zo dňa 17.10.2012 o nevylúčení
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 19Co/717/2013-45 zo dňa 01.07.2014 prevzal právny zástupca žalobcu dňa 25.07.2014.
Tieto vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvej inštancie záväzné a tento súd
bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať, aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K

odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republikynedošlo.Včasepojednávaniatedanastranežalobcuaanijehoprávnehozástupcuneexistoval
dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňovalo
súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v
prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol

na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu a tento účastník konania
alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Dôležitý
dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť sa musí týkať predovšetkým jeho osoby
a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný svojím rozsahom alebo z
iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnitosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku

všetkýmokolnostiamkonkrétnejveciajsprihliadnutímnazásaduhospodárnosti.Zadanéhoprocesného
stavu súd prvej inštancie umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti
označiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,ktorésavykonali,vykonaťzhrnutie
návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Odvolací súd preskúmaním postupu súdu
prvej inštancie, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny. Zo

skutočností a postupov súdu prvej inštancie v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť
súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvej
inštancieneodňalúčastníkomkonaniamožnosťkonaťpredsúdom.Odvolaciunámietkužalobcuoodňatí
možnosti konať pred súdom vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.15. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť. V sporových
konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom

rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný
inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné
skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od
účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na
preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má strana sporu dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný

prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí uviesť a
následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi stranami
sporu. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej
podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať

poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť
štátu.

16. Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci . Vychádzajúc z jeho

jednotlivých ustanovení predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje
dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za
škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná
povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín

v konaní sp.zn. 61Er1996/2006. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov.
Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným
súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca
navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným

Gabrielou Plánkovou pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
č. 3230485 ( EX1446/2011) V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie
uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom

podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade
sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,
konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo
v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody
žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

17. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní určuje Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru

Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno
považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu

na súdnu ochranu.18. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

19. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

20. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa
17.01.2014, ktorý predložil žalobca.

21. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom
prvej inštancie nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,
ktoré vykonal súd tento súd v súlade s príslušnými ustanoveniami vtedy platného Občianskeho súdneho
poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a

predkladať dôkazy a na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

22.Odvolacísúdpoukazujenato,ženiektoréodvolaciehodôvodysavôbecnetýkajúprejednávanejveci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.

Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvej inštancie,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvej inštancie v danej veci.

23. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o

náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvejinštanciezaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu,
ako aj u žalovaného.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto mu
ich odvolací súd nepriznal.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).