Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/145/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112231852
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1112231852.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov

senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: D., E..
A.. O.., R., D. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova
4, proti odporcovi: Slovenská A., Q. G. E. E. A., R., Ž. U. XX, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.7.2014, č.k.
25C/177/2012-96, uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.9.2014, č.k. 25C/177/2012-129 a
uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.10.2012, č.k. 25C/177/2012-9, jednohlasne ( pomerom
hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.7.2014, č.k. 25C/177/2012-96 sa p o t v r d z u j e.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.9.2014, č.k. 25C/177/2012-129 sa p o t v r d z u j e.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.10.2012, č.k. 25C/177/2012-9 sa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 16.7.2014, č.k. 25 C/177/2012-96 súd prvého stupňa zamietol návrh
navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu

XXX,XX euro titulom majetkovej škody a sumu 111,07 euro titulom nemajetkovej ujmy uplatnenú podľa
ust. zák.č. 514/2003 Z.z..

Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods.1,2, § 5 ods.1, § 6 ods.1, § 9 ods.1, § 15 ods.1, § 17
ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci ,
§ 44 ods.2, zák.č. 233/1995 Z.z. v platnom znení ( Exekučný poriadok ), keď z vykonaného dokazovania
zistil, že v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnej M. Č. pre vymoženie exekučného

titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 21.7.2011, sp. zn. SR 06410/11 ( ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 22.8.2011) nebol exekučný súd viazaný žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o vykonanie exekúcie tak s pozitívnym alebo negatívnym obsahom, t.
j. pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo na vydanie rozhodnutia, ktorým súd zamietne
žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Preto podľa názoru súdu prvého stupňa sa
exekučný súd nemohol dopustiť namietaného nesprávneho úradného postupu v podobe nedodržania
15 - dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora. K námietkam navrhovateľa uviedol,

že posudzovanie exekučného titulu súdom prvého stupňa vyplývalo z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
a preto ho nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu ( s odkazom na rozhodnutie NS
Českej republiky zo dňa 29.6.1999 sp.zn. 2 Cdom 129/97 ). Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu
je, že žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo takú žiadosť zamietne, kedy zo zákona nevyplýva,že súd musí vždy kogentne žiadosti vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva
a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup súdu ( uznesenie NS Českej republiky zo dňa
25.8.2009 sp.zn. 25 Cdo 1018/07). S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa považoval postup

exekučného súdu v súlade so zákonom, keďže tento v exekučnom konaní realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce mu z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul
je v rozpore so zákonom. Z tohto hľadiska nemohlo dôjsť ani k vzniku prekážky rei iudicatae, teda
právoplatne rozhodnutej veci, tak ako namietal navrhovateľ v návrhu na začatie konania. Z vykonaného
dokazovania a z obsahu exekučného spisu sp.zn. 3 Er 343/2012 mal za nepochybné, že konaniu vo

veci exekúcie oprávneného (navrhovateľa) proti povinnej M. Č. pre vymoženie exekučného titulu -
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 21.7.2011, sp. zn. SR 06410/11 nepredchádzalo žiadne
iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Súd prvého stupňa poukazujúc na obsah pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 3
Er 343/2012 mal za preukázané, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani jeden z predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu, a to existenciu buď nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho

úradného postupu a ani existenciu škody a nemajetkovej ujmy .

Pokiaľ ide o náhradu majetkovej škody v sume 555, 33 euro ktorú navrhovateľ preukazoval s
odvolávaním sa na Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave
( založený do spisu Okresného súdu Bratislava I v obdobnej veci sp. zn. 11 C/177/2012) súd prvého

stupňa konštatoval, že v ňom vyčíslená majetková škoda zodpovedá paušalizácii vecných nákladov,
ktoré mal navrhovateľ podľa jeho interných dokladov vynaložiť v rozpätí rokov 2009 až 2012 v rôznych
oblastiach. Tieto však nepredstavujú skutočnú škodu, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom v konaní vedenom Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 3 Er 343/2012. Z označeného exekučného spisu vyplýva i to, že vymáhaná istina

spolu s príslušenstvom ( s výnimkou zmenkového úroku v sume 222,09 euro ) bola v exekúcii
úspešne vymožená, a preto na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť k vzniku tvrdenej majetkovej škody
v uplatnenej výške.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik nemajetkovej

ujmy v sume XXX,XX euro, ktorá mala predstavovať náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
za ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušovanie práv navrhovateľa, stratu
legitímnych očakávaní, že v zákonnom čase nastane stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie poukazujúc na
to, že konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zák.č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním,

v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania.

Výrok o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania právne odôvodnil § 109 ods.1 písm. b/,c/
O.s.p.. Posudzujúc navrhovateľom uvedený dôvod zakladajúci povinnosť súdu prerušiť konanie dospel
k záveru, že podanie ústavnej sťažnosti jedného z účastníkov konania, nie je zákonnou prekážkou

postupu konania, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky nie je možné považovať za taký súdny
orgán, ktorému môže byť vec postúpená podľa § 105 ods. 2 O. s. p. Uviedol, že súd konanie preruší
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ veta druhá O. s. p. iba vtedy, ak dospel k záveru, že všeobecne záväzný
predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
SR viazaná a nie vtedy, ak k takémuto záveru dospel niektorý z účastníkov konania. Podanie ústavnej

sťažnosti jedného z účastníkov sporového konania nie je zákonnou prekážkou postupu konania, ktoré
sú taxatívne vymedzené v § 107 až § 111 O.s.p. - prerušením konania by preto mohlo dôjsť k zásahu
do práv druhého účastníka konania zaručených mu v čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky .

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. s prihliadnutím na to, že odporca majúci úspech

v konaní si náhradu trov konania nežiadal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( dôvodiac
ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/,

§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenierozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho
zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho

a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom.

Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvého stupňa upozornil na skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na
vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie
krajskéhosúdujevrozporesustálenourozhodovacoupraxouinýchkrajskýchsúdovvskutkovoaprávne
totožných veciach ( napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo
dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a
vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta ). Navrhovateľ v odvolaní poukázal

ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovaloústnympojednávaním,vktoromvykonávalarozhodovalvylúčenýsudca. Konečnévydanie
rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c/ O.s.sp.,

proti ktorému pripustil odvolanie.

Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo
potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za
stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje

stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym
úradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Súdprvéhostupňavykonaldokazovanie,ktoréhoobsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca
vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd

získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo
žiadnej z nich.

Pokiaľ ide o návrh na náhradu majetkovej škody, súd prvého stupňa ignoroval všetky jeho tvrdenia o
majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich výdajov

( na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií,
poštovné a telekomunikačné výdaje ). V tejto časti mal rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Vychádzajúc z obsahu doloženého
Znaleckého posudku č. 1/2014
vypracovaného znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave konštatoval, že súd prvého

stupňa sa s ním riadne neoboznámil. V rozhodnutí súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov. Súd prvého stupňa sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom
čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné

ospravedlňujúce dôvody.

Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, žeodvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.)
z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy

spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej

stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu,
v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z. , v
ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku podstatný význam; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací
súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia

rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy XXX,XX euro z titulu
majetkovej škody a XXX,XX euro z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava I, pretože tento v zákonnej lehote nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho

zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX dlžníkom M. Č.. V podaní navrhovateľ zároveň žiadal o prikázanie
veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava I z prejednávania
a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava I, ktorý by bol inak oprávnený vec
prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym
konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane navrhovateľa, a preto nemôže byť

zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať.

V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18.10.2012, č.k. 2NcC
53/2012-31 o tom, že Z prejednania a rozhodovania vo veci je vylúčená sudkyňa Okresného súdu
Bratislava I C.. C. I. a ostatní, vo výroku rozhodnutia označení sudcovia Okresného súdu Bratislava

I ( vrátane zákonnej sudkyne, ktorej bola daná vec pridelená ) nie sú z prejednávania a rozhodovania
v danej veci vylúčení.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil v danej veci termín pojednávania na
deň 9.7.2014 o 8,45 hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa

doručené dňa 2.6.201 (viď doručenka na č.
l. 40). Navrhovateľ elektronickým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 4.7.2014 (č. l.66)
požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Bratislava I sú podľa neho
vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci poukazujúc na sťažnosť podanú na Ústavný
súd Slovenskej republiky týkajúcu sa uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.10.2012,

č.k. 2 NcC 53/2012. V podaní zároveň žiadal, aby súd prvého stupňa podľa § 109 ods.1 písm. b/
O.s.p. a § 109 ods.2 písm.c/ O.s.p. konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa elektronickou formou dňa 7.7.2014 informoval navrhovateľa
a spôsobe posúdenia jeho žiadosti o odročenie pojednávania ( § 119 ods.1,2,4 O.s.p.). Zo zápisnice
z pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa na deň 9.7.2014 vyplýva, že pre pochybenie pri

predvolaníúčastníkovkonaniabolopojednávanieodročenénatermín 16.7.2014o13,00hod.. Písomné
predvolanie na odročený termín pojednávania bolo obom účastníkom riadne doručené dňa 10.7.2014 .
Súd prvého stupňa dňa 16.7.2014 pojednával v neprítomnosti navrhovateľa, ktorý sa na pojednávanie
nedostavil a svoju neúčasť ani riadne neospravedlnil a vo veci na tomto pojednávaní aj rozhodol.Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že ak sa riadne predvolaný navrhovateľ na
pojednávanie nariadené na deň 16.7.2014 nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého

dôvodu , súd prvého stupňa postupoval správne, keď dňa 16. 7.2014 pojednával v neprítomnosti
navrhovateľa a rozhodol s prihliadnutím na obsah spisu a na dosiaľ vykonané dôkazy. Tento postup
súdu bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a súd prvého stupňa ním neodňal navrhovateľovi možnosť
konať pred súdom.

Odvolací súd ďalej udáva, že súd prvého stupňa poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor
predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch
účastníkov riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil.
Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť
vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi
navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia

dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom
konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu
a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní,
neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku
súdu prvého stupňa , ktorý svoj zamietajúci výrok právne a skutkovo odvodzoval od postupu exekučného

súdu, ktorý uznesením zo dňa 14.5.2012, č.k. 3 Er/343/2012-14 zamietol žiadosť súdneho exekútora
C.. A. L. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( § 44 ods.2 Exekučného poriadku, § 45 zák.č.
244/2002 Z.z.).

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci H. proti Slovenskej republike /sťažnosť č. XXXXX/XX/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
je k námietkám navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že
odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje.

V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská
republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej
moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, §
3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona
o.i.ajnesprávnymúradnýmpostupomtých,ktorítietoúlohyplnia,nezákonnýmrozhodnutím(nezákonne

vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem
objektívnejzodpovednostištátu(bezohľadunazavinenie);štátvšakzodpovedálenvtedy,aksúsúčasne
splnenéajďalšiepodmienkyzodpovednosti,atoexistenciaškody,nemajetkovejujmy,nesprávnyúradný
postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnymúradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok,
štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy

Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený
konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že
navrhovateľ nepreukázal základný predpoklad pre možné úspešné uplatnenie si práva na náhradu

škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej mu orgánom verejnej moci, a to existenciu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu a ani neexistenciu nezákonného rozhodnutia exekučného súdu.
V tomto ohľade sa stotožňuje s úvahou súdu prvého stupňa o tom, že zákonná 15 dňová lehota, v ktorej
je exekučný súd povinný písomne poveriť exekútora vykonaním exekúcie sa nevzťahuje na prípady, v
ktorých exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne a ani na prípady, v ktorých

je podkladom na vykonanie exekúcie vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu ( v prejednávanej
veci bol exekučným titulom na vymoženie pohľadávky navrhovateľa ako oprávneného voči povinnej
M. Č. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 21.7.2011, sp.zn. SR 06410/11 ). Za nesprávny
úradný postup orgánu štátu v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z. nie je možné považovať ani postup súdu,
ktorým v súlade s § 44 ods.2 Exekučného poriadku posudzoval exekučný titul.

Na základe uvedeného je potom možné sa bez ďalšieho podrobného zaoberania sa ostatnými
dôvodmi odvolania zhodnúť s úvahou súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ nepreukázal základné
zákonné podmienky pre úspešné uplatnenie si náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa
zák.č. 514/2003 Z.z. v platnom znení. Na základe uvedeného sa odvolací súd ďalej nezaoberal

ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa súvisiacimi s právnym a skutkovým posúdením v konaní
uplatnenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ ide o výrok súdu, v ktorom s použitím § 109 ods.1 písm. b /, ods.2 písm. c/ O.s.p. zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania, odvolací súd konštatuje jeho vecnú a právnu správnosť.

Podľa 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že
všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore sústavou, zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh ústavnému súdu na
zaujatie stanoviska.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa v
napadnutom uznesení, že podľa hore citovaných ustanovení neboli v posudzovanej veci splnené
podmienky na prerušenie konania. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že
Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné sťažnosti žalobcu v skutkovo a právne totožných veciach
pre nedostatok svojej právomoci odmieta (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. I ÚS 92/2013, I.

ÚS 293/2013, I. ÚS 355/2013, I. ÚS 264/2013, II. ÚS 392/2012, II. ÚS 460/2013, IV. ÚS 345/2013,
IV. ÚS 346/2013, IV. ÚS 360/2013, IV. ÚS 518/2013 a ďalších). Z odôvodnení príkladmo uvedených
uzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyvyplýva,žeargumentácianavrhovateľa akosťažovateľa
v podanej sťažnosti, ktorou odôvodnil návrh na prerušenie konania ( a ktorú doložil do súdnehospisu ) je totožná s jeho argumentáciou použitou v sťažnostiach, ktorými sa ústavný súd už zaoberal
a v ktorých navrhovateľ (sťažovateľ) namietal právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o
námietkach zaujatosti vznesených navrhovateľom v prvostupňových konaniach, ktorých predmetom boli

jeho totožné nároky ( náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným
postupom súdov prvého stupňa nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
pre pohľadávku navrhovateľa, ktoré vznikli neplnením záväzkov vyplývajúcich z riadne označených
Zmlúv o úvere ). Ústavný súd Slovenskej republiky v označených rozhodnutiach konštatoval, že
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi

ochrany porušených základných práv a slobôd; naopak čl. 127 ods. l Ústavy jednoznačne požaduje
vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Takýto postup vylučuje
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. l Ústavy a § 53 ods. l zákona č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov. Podľa vysloveného právneho názoru Ústavného súdu SR v predmetných
konaniach ( a teda aj v tomto konaní ) existuje "iný súd", a to krajský súd, resp. Najvyšší súd Slovenskej

republiky, ktoré sú povolané na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa ( žalobcu ).

Vychádzajúc z hore uvedeného právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je potom možné
konštatovať správnosť právneho záveru súdu prvého stupňa o tom, že konanie vedené na Ústavnom
súde SR o sťažnosti žalobcu na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 18.10.2012, č.k. 2 NcC 53/2012 v otázke namietanej zaujatosti Okresného súdu
Bratislava I, nie je dôvodom na prerušenie konania o veci samej na všeobecnom súde prvého stupňa .

Odvolací súd považuje za potrebné zároveň zdôrazniť, že procesná otázka zákonného sudcu nie je
ani otázkou predbežnou pre rozhodnutie vo veci samej, nakoľko otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe, na základe riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov. V uvedenej veci o vznesenej námietke zaujatosti sudcov
Okresného súdu Bratislava I rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18.10.2012, č.k. 2

NcC 53/2012. Za odňatie možnosti navrhovateľa konať pred súdom a za vadu v procesnom postupe
súdu nie je možné posúdiť ani navrhovateľom namietanú okolnosť, že súd prvého stupňa rozhodol o
jeho návrhu na prerušenie konania súčasne s rozhodnutím o veci samej.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.7.2014, č.k. 25

C /177/2012-96 ( vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219
ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich
náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Okresný súd Bratislava I v uznesení zo dňa 16.9.2014, č.k. 25 C/177/2012-129 uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v sume 20 eur, do 10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací

súd napadnuté uznesenie zrušil. Poukázal na to, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie.
Namietol, že spoplatnenie podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa týka iba návrhu, nie však
odvolania a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007. V
odvolaní napokon uviedol, že dané konanie sa začalo pred 30.09.2012, a preto v zmysle § 18ca zák.
č. 71/1992 Zb. treba vec posúdiť podľa tohto zákona v znení platnom do 30.09.2012.

Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení, ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Povinnosť navrhovateľa zaplatiť v posudzovanom prípade poplatok za odvolanie vyplýva z druhej vety
citovanéhoustanovenia,ikeďvsamotnejpol.7aSadzobníkasúdnychpoplatkovsaodvolanieneuvádza.
Odvolací súd poukazuje na to, že pol. 7a Sadzobníka bola do zákona č. 71/1992 Zb. vložená zákonom
č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Keďže pre účely zákona č. 71/1992 Zb.treba konaním rozumieť konanie na jednom stupni, navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za
odvolanieibazapredpokladu,žebyodvolaniepodaldo30.09.2012 (odvolanievdanejvecipodalaždňa
6.8.2014. Odvolací súd upriamuje pozornosť i na to, že nie je viazaný rozhodnutiami prvostupňových

súdov, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazuje. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Cdo 39/2007, toto na prejednávanú vec nemožno aplikovať, keďže sa týka otázky platenia súdnych
poplatkov v konaniach, ktoré nie sú uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov ( konanie o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené).

Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 16.9.2014, č.k.
25C/177/2012-129 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Okresný súd Bratislava I v uznesení zo dňa 4.10.2012, č.k. 25 C/177/2012-9 právne dôvodiac § 4 ods.1
písm.k/, ods. 4, § 5 ods.1 písm. g/ zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení, položky č. 17a Sadzobníka
súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu citovaného zákona uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť na

účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok za námietku zaujatosti vo výške 66 euro, v lehote
15 dní od doručenia rozhodnutia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že označené
uznesenie/výzvu vníma ako neopodstatnenú, t.j. bez právneho významu. Konštatoval, že v danej veci

nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 15a ods. l O.s.p. čo znamená, že spoplatňovanie
fiktívneho návrhu je preto bezpredmetné. V samotnej žalobe dôvodil, že inak vecne a miestne príslušný
okresný súd nemôže vo veci konať?, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže
majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Súd mal preto
postupovať? zákonným spôsobom a podľa ustanovenia § 12 ods. l O.s.p. v spojení s ustanovením §

12 ods. 3 O.s.p. požiadať? príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho
istého stupňa. Vo veci nejde o vhodnosť, ale o nutnosť. Vec musí by? prikázaná inému súdu preto, aby
konanie bolo spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca. Z judikatúry ústavného
súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca,
treba považovať? za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu (II. ÚS 331/2009). Ak by aj súd

mal za to, že vo veci je nutné uhradiť? poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a
zákona o súdnych poplatkoch dôvodil, že povinnosť? platiť? súdne poplatky mu nie je možné uložiť.
Podľa ust. § 4 ods. l písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch je súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatkov oslobodené. Rovnako sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké

dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov. Vzhľadom na uvedenú právnu argumentáciu žiadal, aby
odvolací súd bez prieťahov konal podľa § 12 ods. l O.s.p. v spojení s § 12 ods. 3 O.s.p. a otázku
prikázania veci inému súdu postúpil príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie.

Zohľadniac okolnosti už uvedené v predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia konštatuje, že z obsahu

podania navrhovateľa (§ 41 ods. 2 O.s.p.) doručeného súdu prvého stupňa dňa 27.9.2012 jednoznačne
vyplýva, že navrhovateľ v ňom vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Okresného súdu
Bratislava I. Postupovať a rozhodovať ? podľa § 12 ods. l O.s.p. (delegácia nutná) je možné až vtedy,
ak sú vylúčení všetci sudcovia vecne a miestne príslušného súdu z dôvodov uvedených v § 14 O.s.p.
V prejednávanej veci o takýto prípad, ako je uvedené vyššie, nejde.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým za tohto skutkového a právneho stavu uložil
navrhovateľovi povinnosť? zaplatiť? súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti v sume XX euro
je vecne a právne správne; rozhodnutie obsahuje náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, §
169 ods. l O.s.p. a súdny poplatok je uvedený v správnej sume (§ 1, § 5 ods. l písm. g/ zák. č. 71/1992

Zb o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov, položka č. 17a
sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona o súdnych poplatkoch).

Nedôvodná je aj ďalšia námietka navrhovateľa o tom, že v danom prípade ide o konanie, ktoré je
podľa § 4 ods. l písm. k/ ( správne malo byť zrejme uvedené § 4 ods. l písm. j/) zákona č. 71/1992

Zb. vecne oslobodené od súdnych poplatkoch. Ust. § 4 ods. l zák. č. 71/1992 Zb.v platnom znení sa
nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a sadzobníka
súdnych poplatkov; vzťahuje sa len na súdny poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu
konania, výkon rozhodnutia alebo exekúciu (§ 4 ods. l, 3 zák. č. 71/1992 Zb.). Podľa názoru odvolaciehosúdu len oslobodenie na základe rozhodnutia podľa § 138 ods. l O.s.p. zvýhodňuje účastníkov konania
vo väčšom rozsahu - navrhovateľovi v prejednávanej veci nebolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkovpodľa§138ods.lO.s.p.(porovnajnálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyvovecivedenej

pod sp.zn. II. ÚS 124/2011).

S poukazom na hore uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 8.10.2012, č.k. 23
C/166/2012-8 ako vecne a právne správne potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.