Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/154/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244402
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244402.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: K. B., O.. XX.XX.XXXX,
V. E. XX/X, Ž. O. B., zastúpenej : FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, za
ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou
bankou Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody vo výške 768,63 eur
s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.
októbra 2013, č. k. 16C 180/2011-181, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa zo dňa 21. októbra 2013, č. k. 16C 180/2011-181 zamietol súd prvého stupňa návrh;
ktorým sa navrhovateľka domáhala proti odporcovi zaplatenia sumy 768,63 eur príslušenstvom, titulom
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len
"NBS") pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI alebo Družstvo") a obchodníka s cennými papiermi (ďalej aj "OCP");
zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011, rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej
únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zamietol
návrh navrhovateľky na prerušenie konania a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002 schválil
Družstvu prospekt investície. Dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s OCP zmluvu o riadení portfólia, podľa
ktorej sa OCP, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio Družstva, ako jeho klienta, v súlade so
schváleným prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom

klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného
portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných
papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz; OCP sa súčasne
zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne. Rozhodnutím NBS zo dňa
8. 1. 2008, č. OPK-9750/3/2007 bola, na základe kontroly vykonanej v roku 2007, uložená OCP pokuta
vo výške 500.000,- Sk za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z.
z., Banková rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade predmetné prvostupňové rozhodnutie

rozhodnutím zo dňa 7. 5. 2008, č. GUV-841/2008, zrušila a vrátila vec na opätovné prejednanie
a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila OCP
opätovne pokutu, a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm.
a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zákona č. 566/2001 Z. z.. Medzičasom NBS rozhodnutím zo dňa 22. 4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb udelené rozhodnutím zo dňa 22. 04. 2003 a povolila mu aj poskytovanie investičnej
služby podľa § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm. a), b), a c) zákona č. 566/2001 Z. z., s

obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností
a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom
rozsahu. Po obdržaní výpovede OCP zo zmluvy o riadení portfólia z 30. 3. 2010 požiadalo Družstvo
listom z 15. 4. 2010 NBS o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu
na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože OCP

zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť prijímanie nových členských
vkladov od existujúcich alebo nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie vyrovnacích podielov pre
vystupujúcich členov, vyplácanie deklarovaných výnosov z prijatých členských vkladov a ostatných
peňažných súm prijatých od svojich členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu majetkovú škodu, ktorú mu
mal OCP spôsobiť pri plnení zmluvy, a ktorá podľa predbežnej kalkulácie dosahovala sumu viac než 20
miliónov eur. Ďalším listom zo dňa 23. 4. 2010 požiadalo Družstvo NBS o zjednanie nápravy v činnosti

OCP, pretože tento si neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu, ako subjektu dohliadanému zo
stranyNBS,spočívajúcevzabezpečenízhodnoteniafinančnýchprostriedkovjemuzverenýchdosprávy.
NBS vydala dňa 12. 7. 2010 rozhodnutie o predbežnom opatrení, č. ODT-8305/2010, ktorým uložila
OCP povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu
NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného

poškodenia klientov OCP. Rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-8305-5/2010 NBS odobrala OCP
povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9,
§ 85 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. Správnosť
predmetného rozhodnutia potvrdila v konaní o rozklade Banková rada NBS rozhodnutím z 01. 03. 2011,
č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím z 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie začaté

na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k prospektu investície z dôvodu, že i napriek poskytnutiu
dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom.
Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo 7. 12. 2010, č. GUV-1744/2010.
V poradí ďalším rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č. ODT-10890-4/2010 NBS zakázala Družstvu, ako
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt z dôvodu porušenia

ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona č. 566/2001 Z. z. a § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. tým, že zmenou skutočností, uvedených v
prospekte investície, Družstvo tento prospekt nedodržiavalo. NBS sa pritom dozvedela, že u Družstva
nastali také zmeny, pre ktoré sa prospekt investície stal neaktuálny a Družstvo neurobilo žiadne kroky
k náprave a k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v prospekte investície. NBS zistiac

pri výkone dohľadu na diaľku niektoré skutočnosti nasvedčujúce tomu, že neznámym páchateľom bol
spáchaný skutok, ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu, podala dňa 27. 7.
2010 trestné oznámenie. Listom z 26. 4. 2007 požiadala NBS v zmysle § 35 ods. 1 zák. č. 747/2004
Z. z. v spojení s § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z. z. Družstvo o predloženie a) všeobecnej informácie o
investičnej stratégii a štruktúre aktív Družstva a kto aktíva spravuje, b) štruktúry majetku Družstva k 31.

12. 2005 a 31. 12. 2006 s rozčlenením na investičné nástroje, peňažné prostriedky na bankových účtoch,
ostatné aktíva a štruktúry záväzkov Družstva, c) zoznamu všetkých obchodov, ktorými boli do majetku
družstva nakúpené a z majetku predané investičné nástroje a iné cenné papiere za rok 2005 a 2006 s
informáciou,akýmspôsobomboliobchodyvykonávané.NatútožiadosťreagovaloDružstvolistomz9.5.
2007, pričom spolu s listom zo dňa 20. 08. 2007, predložilo audítorskú správu a konsolidovanú účtovanú

závierku za rok 2006. Družstvo reagovalo dňa 2. 6. 2008 i na žiadosť o odstránenie nedostatkov
náležitostí polročnej správy za I. polrok 2007 a dňa 8. 9. 2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za
polrok 2008. Podľa zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí z 24. 8. 2007, NBS z predložených
údajov o majetkovej štruktúre Družstva zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva
je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85% podielom zmenkami emitenta CI

HOLDING, a. s.. Keďže v zmysle prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť
voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30% podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej
ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s. na celkových aktívach predstavovala 91,45%, Družstvo
v tomto smere nedodržovalo prospekt investície. NBS preto považovala za vhodné, aby sa v aktívach
Družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine

CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS zosúladiť
štruktúruaktívDružstvapodľaschválenéhoprospektuinvestícienajneskôrdo31.12.2007aDružstvosa
zaviazalo zaslať písomné stanovisko o spôsobe riešenia daného stavu do 15. 10. 2007. Splnomocnený
zástupca Družstva, Mgr. G. B., v liste zo dňa 10. 10. 2007 uviedol, že zo strany Družstva nedošlo kporušeniu zákona, ani prospektu investície, pretože znenie prospektu investície umožňovalo rozloženie
finančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné nástroje jedného
emitenta; v rámci systému fungovania Družstva zodpovedal daný stav dlhoročnej finančnej spolupráci

medzi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami a jeho narušenie
by mohlo spôsobiť značné škody. Následne Družstvo listom zo dňa 29. 1. 2008 informovalo NBS, že od
1. 1. 2008 nakupuje do portfólia vždy tri zmenky od troch samostatných právnych subjektov, namiesto
doterajšej jednej zmenky jedného emitenta, ktoré opatrenie zabezpečí súlad v rozložení investičného
rizika so schváleným znením prospektu investície. Ďalej v rámci zisťovania skutkového stavu zistil, že

Okresný súd Bratislava I uznesením z 11. 4. 2011, č. k. 3K/95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
5.5.2011,vyhlásilkonkurznamajetokDružstvaakoúpadcuadofunkciesprávcubolustanovenýMgr.U.
G.. Aplikujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav
veci, dospel k záveru , že navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody a ani nesprávny úradný
postup NBS vo vzťahu k Družstvu. Vychádzal z ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej nárok na

náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako aj podľa zák. č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom
súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť upokojenie pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má navrhovateľka pohľadávku voči subjektu, ktorý
ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné

domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný zákonný predpoklad zodpovednosti štátu,
či už podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 199/2005). Navrhovateľka sa preto musí domáhať zaplatenia
svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/povinného, resp. osoby,
ktorá je povinná navrhovateľke vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu. Aj napriek

tomu, že navrhovateľka si uplatnila pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom na majetok
Družstva, v čase rozhodovania nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu.
S poukazom na vyjadrenie správcu konkurznej podstaty úpadcu zo dňa 20. 08. 2013 konštatoval,
že nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bola navrhovateľka v záväzkovom
vzťahu, a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jej pohľadávka, uplatňovaná i v prebiehajúcom

konaní, titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup a z tohto dôvodu nemohol v rozhodnom
čase (§ 154 O.s.p.) ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľke škoda, a preto považoval
návrh za predčasne podaný. K rozhodnutiu NS ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktoré poukazovala
navrhovateľka, uviedol, že jeho závery sú pre daný prípad neaplikovateľné, nakoľko konkurzné konanie
v danej veci nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie

možnosti uspokojenia pohľadávky navrhovateľky ako prípadného veriteľa v rozsahu, v akom sa v
prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody. Za preukázaný nepovažoval ani nesprávny úradný
postup, ktorý mal podľa navrhovateľky spočívať v 1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov,
zahrnutých do prospektu investície, a tým neplatnosti prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po

zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu z 24. 08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu.
V tejto súvislosti sa stotožnil s argumentáciou odporcu v konaní a poukázal na to, že dohľad NBS nad
činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom č.
566/2001 Z. z. v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného prospektu investície pred
začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie oznámenia o
verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001 Z. z.). K takým
povinnostiam patrila od 1. 1. 2009 i povinnosť aktualizácie prospektu investície podľa § 125c ods. 1
v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. a od 1. 6. 2010 povinnosť dodržiavania prospektu

investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.. V prípade novej významnej skutočnosti,
vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investície, ktorá by mohla
ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku prospektu
investície. Povinnosť aktualizácie prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré
malo v takom prípade vypracovať dodatok prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.

Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom,
najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno opomenúť,
že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosťúdajov v prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.), pričom schválenie
prospektu investície nemalo za následok aj schválenie zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do
zoznamu zmlúv, zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

aleborealizáciuposkytovanýchslužieb,ktoréposkytuje(§128ods.1písm.a/bod10zákonač.566/2001
Z. z.); NBS totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do
15. 4. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo
NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti OCP. Pri výkone dohľadu na mieste
samom od 20. 4. do 6. 5. 2010 NBS zistila zmeny v údajoch v prospekte investície, ktoré by mohli

ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti prospektu investície, nie však
jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na prospekt cenných papierov podľa § 123
zákona č. 566/2001 Z. z). NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku prospektu
investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS 26. 8. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú
žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z.,

pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok prospektu investície v zmysle zák. č. 566/2001 Z. z., a
tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a
konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4
zákona č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila
vydaním rozhodnutia z 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových

hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, preto v tomto
smere nedošlo z jej strany k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup,
spočívajúcivprijatínedostatočnýchopatrenínanápravuprotiprávnehostavupozisteniachvprerokovaní
nedostatkov podľa zápisu z 24. 8. 2007, zdôraznil, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
NBS, a nie OCP; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a

nie navrhovateľke, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu s OCP. Účastníkom takého
vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia, bolo len Družstvo a z tohto právneho vzťahu
vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.
z. a vzhľadom na to sa informácie a podklady, ktoré mala NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu
podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu

dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu - ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt so zohľadnením jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre
majetku Družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu
investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v období roka 2007, nemohla uložiť Družstvu sankciu,

pretože povinnosť dodržiavať prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nevzťahovala. NBS, ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná
článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto
zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho
orgánu Družstva dňa 24. 8. 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v danom

období (po 24. 8. 2007) nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj
majetkových hodnôt za nedodržiavanie prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.
z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti prospektu investície po 1. 6. 2010. Z listinných
dôkazov bolo zrejmé, že NBS sledovala aj činnosť obchodníka s cennými papiermi, pričom nebolo
jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade

totiž v § 2 ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred
NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné; preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty
alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má
pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom na záväzkový vzťah medzi OCP a Družstvom,
založený zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné

informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad
nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotnej
navrhovateľky, ktorá sa ako člen Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči
Družstvu a jeho orgánom v zmysle zásady "práva patria bdelým" a zamedziť tak znehodnoteniu, príp.
nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Za podstatný v danej veci

považoval len prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla dopustiť NBS zanedbaním
dohľadu vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo, a len v prípade takéhoto nesprávneho
úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom by navrhovateľke vznikla škoda. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnymúradným postupom nad dohliadaným OCP by mohla vzniknúť prípadne škoda len Družstvu, čo je
však subjekt odlišný od navrhovateľky, a preto i prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci
z dohľadu nad OCP je v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľky by ani

nedošlo ku vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
odporcu spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad OCP. S poukazom na § 109 ods. 2 písm.c) O.s.p.
za dôvodný nevyhodnotil ani návrh na prerušenie konania v danej veci do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011. Konštatoval, že v konaní
pod sp.zn. 19C 56/2011 sa nerieši otázka podstatná pre rozhodnutie v prejednávanom konaní, keď

vo veci pod sp.zn. 19C 56/2011 je predmetom konania náhrada škody spôsobená inému subjektu
ako navrhovateľke a ktorej preukazovanie nesúvisí s prebiehajúcim konaním a v oboch konaniach
súd vykonával dokazovanie rôznych skutkových okolností tak z hľadiska vecného, ako aj z hľadiska
subjektov,atonemávplyvnaposúdenieskutkovéhostavuaprávnehostavuvprejednávanejveci.Malza
to, že v návrhu na prerušenie konania navrhovateľka neuviedla také skutočnosti, ktoré by preukazovali,
že prebieha konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu

v tomto konaní. Za dôvodný nepovažoval ani návrh na prerušenie konania v súvislosti s požiadaním
Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie podaný podľa § 109 ods. 1, písm.c/ O.s.p., nakoľko navrhovateľka nežiadala o výklad
platnostiprávnehoaktuEurópskejúnieazodpovedanie prejudiciálnychotázoknepovažovalzapotrebné
na rozhodnutie vo veci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému

odporcovi nepriznal, pretože si ich neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku, do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a návrhu vo veci samej,
podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo
jej návrhu na prerušenie konania a návrhu vo veci samej vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia

veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Naďalej považovala za opodstatnený svoj návrh
na prerušenie konania, keďže výsledok konania pod sp.zn. 19C 56/2011 má úzky vplyv na toto konanie,
a to čo do dôvodu i rozsahu, v akom sa Národná banka Slovenska dopustila nesprávneho úradného
postupu pri výkone dohľadu, a to i nad obchodníkom s cennými papiermi, v ktorej súvislosti mala
vzniknúť škoda družstvu, ktorého bola členom. V prípade, ak by sa v konaní pod sp.zn. 19C 56/2011

preukázal nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad obchodníkom s
cennými papiermi, tak dokazovanie v tomto smere by bolo v danom konaní nadbytočné a bolo by preto
nehospodárne, aby na súde prebiehali súčasne dve skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v ktorých
by sa posudzoval nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska voči rovnakým dohliadaním
subjektom.Vkontexteuvedenéhozotrvalanasvojejargumentácii,žeškodavjejmajetkovejsférevznikla

nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska aj v súvislosti s obchodníkom s cennými
papiermi. Záverom zdôraznila, že výsledok konania, v ktorom sa rieši otázka majúca podstatný vplyv
a význam pre rozhodnutie v danej veci, môže podstatne zmeniť rozhodnutie súdu vo veci samej a
môže tak spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania, a preto je presvedčená, že by bolo procesne
ekonomickejšie vyčkať na rozhodnutie súdu vo veci vedenej pod sp.zn.19C 56/2011. Namietala, že

súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.žeichpostupbudezostranysubjektov
práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky

Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o
dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad

činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, podľa ustanovenia § 135
ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označila za úplne
irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinnostíNárodnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon
č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia

zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že
nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodila, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie

a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov
a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v
tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj
obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií vydaný Úradom

pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako tých, ktoré
vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci
nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jej záujmov

- ako klientov dohliadaných subjektov. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka C.. K. L., N.., preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má
nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI
HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva,

že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o
rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti

boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol
navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing. G. Č., vtedajší predseda predstavenstva
obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio
Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom
a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala,

že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní
tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-eur, nevyužila svoje kompetencie v
zmyslezákonaocennýchpapierochaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na

činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa
nej tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka
svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla
rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojím zanedbateľným dohľadom ani

v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa
4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v
roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie
porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 30. 5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu

predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií, pričom ustálila trvanie jeho
neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, táto neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo
v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. 8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,

s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie§ 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla
až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje

možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody
proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jej uspokojenia ako veriteľa
v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať
až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto neumožňuje
vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný jej dané
plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie

vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu

konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú
žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe
a iným odporcom. Aktuálny stav konkurzu preto vylučuje jej možnosť svoju pohľadávku z konkurzu
uspokojiť. Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že

listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne
vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporcavosvojomvyjadreníkodvolaniunavrhovateľkyuviedol,žeprvostupňovýsúdvovecipostupoval

maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých
jej úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z
dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na

základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k
správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS
209/2004, I. ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012).

Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na
rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky. Návrh navrhovateľky na prerušenie
konania považoval za účelový pokus o predlžovanie prvostupňového konania a v tomto smere poukázal
na to, že uvedené konanie a konanie pod sp.zn. 19C 56/2011 sú rozdielne a vzájomne nezávislé súdne
konania, v ktorých sa preukazujú rozdielne skutkové okolnosti s rozdielnou právnou argumentáciou -

preukazujesavýkondohľadunaddvomarozdielnymisubjektmi,keďžev konanípodsp.zn.19C 56/2011
Družstvo preukazuje údajný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s
cennými papiermi a v tomto konaní sa preukazuje údajný nesprávny úradný postup Národnej banky
Slovenska nad Družstvom, a pokiaľ navrhovateľka preukazuje aj údajný nesprávny úradný postup nad
obchodníkom s cennými papiermi tento preukazovať v tomto konaní považuje za irelevantný, nakoľko

na strane navrhovateľky nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti
s údajným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s cennými
papiermi, keďže nebola v žiadnom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, ktorým bol v záväzkovo
právnom vzťahu iba s Družstvom, ktoré s ním uzatvorilo zmluvu o riadení portfólia, a teda iba Družstvuby teoreticky mohla vzniknúť škoda v priamej príčinnej súvislosti s údajným nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi. Zdôraznil, že Družstvu
vznikla povinnosť vrátiť navrhovateľke finančné prostriedky a len v prípade, ak sa nedomôže svojej

pohľadávky voči Družstvu, tak až potom bude zrejmé, či jej vznikla škoda a v akej výške. V tejto
súvislosti zdôraznil subsidiárnu zodpovednosť štátu za škodu vo vzťahu k zodpovednosti Družstva -ako
dlžníka,ktorýprijalfinančnéprostriedkyodnavrhovateľkyaktorémápovinnosťtietofinančnéprostriedky
navrhovateľke vrátiť. V kontexte uvedeného zdôraznil, že až po vyčerpaní všetkých zákonných možností
veriteľov (teda aj navrhovateľky) úpadcu - Družstva k uspokojeniu nárokov zo svojich právnych vzťahov

proti súkromnej právnickej osobe a aj zodpovedným predstaviteľom, môže byť nastolená otázka vzniku
škody a prípadnej zodpovednosti štátu za ňu. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v konaní pod
sp.zn. 19C 56/2011 sa nerieši významná otázka, ktorá by mohla mať podstatný vplyv a význam
pre rozhodnutie v tomto konaní, a preto neexistuje objektívny dôvod na prerušenie konania. Ďalej
argumentoval, že navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku,
pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva,

ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie
Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými
právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej
judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto

ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná
banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi,
nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi
s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a
zákona o cenných papieroch. Navrhovateľka mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie

jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo jej byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také
porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §

129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §

127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne

ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,
pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto
reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa

ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené
alebohromadnepoužívanéoznámenieoverejnejponukemajetkovýchhodnôtmuseloobsahovaťtaktiež
upozornenie,zktoréhovyplývalo,žestoutoinvestícioujespojenéajrizikoadoterajšíalebopropagovaný
výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície Družstva bolo aj
voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,

či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované
Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných

papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať,
pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných
papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením
navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydalarelevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení
a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom,
akoajÚstavouSlovenskejrepubliky.VovzťahukrozsudkuNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,sp.zn.29

Cdo4968/2009,naktorýpoukázalanavrhovateľka,odporcadôvodil,žetentoprimárneriešiproblematiku
zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie je
možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom
verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť
subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné
možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Navrhovateľke doposiaľ nevznikla
žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti eventuálne
vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie

Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (navrhovateľa) voči dlžníkovi sa stane
fakticky nevymáhateľným. K námietke navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len
zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14.9.2011,vktoromsprávcakonkurznejpodstatykonštatujekatastrofálnystavúčtovníctvaúpadcu,ktoré

bolovedenélendojúla2010apotomtodátumesavúčtovníctvenenachádzajúžiadneúčtovnézáznamy,
účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, žeby boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu
v období pred konkurzom. K námietke navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal listinné dôkazy

v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne
uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z
nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise,
oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Z uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré
účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať. Je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené
stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú navrhovatelia

rovnakého právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v medziach dôvodov
podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel

k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa § 109, ods. 2, písm. c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

V zmysle uvedeného ustanovenia zákona súd môže (fakultatívne) prerušiť konanie pokiaľ je vhodné
v konaní dočasne nepokračovať vzhľadom na predbežnú otázku, ktorú pre svoje rozhodnutie môže
síce posúdiť v prebiehajúcom konaní sám, ale môže tiež vyčkať až na jej posúdenie v inom konaní,
pričom vyriešenie tejto predbežnej otázky v inom konaní môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Ide

teda o prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné, a preto súd konanie nemusí
prerušiť; je na úvahe vec prejednávajúceho súdu, či túto procesnú možnosť využije, keďže to nie je
jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, a až keď tieto zlyhajú, môže
konanie prerušiť, pričom musí vždy mať na zreteli požiadavku rýchlej a účinnej ochrany účastníkov v
súdom konaní (§ 6 O.s.p.) a hospodárnosť konania, z hľadiska ktorých by malo prerušenie konania

predstavovať skôr výnimku ako pravidlo.

S poukazom na vyššie uvedené postupoval súd prvého stupňa v danom prípade dôsledne podľa § 109
ods. 2, písm. c/ O.s.p. skúmajúc, či sú splnené zákonné predpoklady na prerušenie konania, pričomdospel k správnemu záveru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011 sa nerieši otázka, ktorá
by mohla mať zásadný a rozhodujúci význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a pokiaľ návrh
navrhovateľky na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol, rozhodol vecne správne.

Odvolací súd poznamenáva, že v konaní prebiehajúcom pod sp.zn. 19C 56/2011 sa vyriešenie otázky
nesprávneho úradného postupu NBS v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s cennými
papiermi neodrazí priamo vo výroku rozsudku, ktorý je podľa § 159 ods. 2 O.s.p. záväzný pre všetky
orgány (vrátane súdov). Len skutočnosť, že vzhľadom na zhodné tvrdenia navrhovateľov v oboch

konaniach o tom, že im vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS vo vzťahu k
obchodníkovi s cennými papiermi, je potrebné v oboch konaniach posúdenie rovnakých predbežných
otázok, nezakladá potrebu prerušenia toho konania, keďže túto otázku je potrebné vyriešiť vo vzťahu
k rozdielnym subjektom vystupujúcim ako poškodení; keď navrhovateľom v konaní pod sp.zn. 19C
56/2011 je PDSI, ktoré bolo v zmluvnom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, na rozdiel od
navrhovateľky v tomto konaní, ktorá ako členka Družstva, nebola v žiadnom záväzkovom vzťahu

s obchodníkom s cennými papiermi. Súdu prvého stupňa nič nebránilo túto otázku samostatne
v tomto konaní posúdiť, bez zreteľa na výsledok konania pod sp. zn. 19C 56/2011, a preto
neobstojí ani argumentácia potreby prerušenia konania z hľadiska jeho hospodárnosti, či duplicitného
vedenia rovnakého dokazovania v oboch súbežne prebiehajúcich konaniach. Napokon viazanosť súdu
posúdením predbežnej otázky v inom konaní nevyplýva výslovne ani z ust. § 135 ods. 1 O.s.p., a preto

možno uzavrieť, že pokiaľ rozhodnutie vo veci, hoci obdobnej, pod sp.zn. 19C 56/2011, nie je pre
rozhodnutie v danej veci právne záväzné, je výlučne na úvahe súdu prvého stupňa, či sa rozhodne
konanie prerušiť alebo či si predbežnú otázku sám vyrieši v tomto konaní.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľačl.2ods.2ÚstavySR,štátneorgánymôžukonaťibanazákladeÚstavy,vjejmedziachavrozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods.3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť,

aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 20 ods.1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 20 ods.3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje zákon,
každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,
takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne orgány môžu
štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu

zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp
právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného
rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. S princípom
právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka predvídateľnosti konania orgánov
verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj všeobecná záväznosť práva pre

všetkých(orgányštátu,samosprávy,právnické,fyzickéosoby)akoajjehodostupnosť(publikovateľnosť)
ich adresátom.

Zuvedeného,preúčelypreskúmavanejveci,vyplýva,že NBS mohlarealizovať výkonštátnehodohľadu
len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie, ktoré zákon

umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti, ktorá podlieha
dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon. Kompetenciu
orgánu štátu tak nemožno zakladať rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení aj na prípady
v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď
im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie navrhovateľka dobrovoľne vstúpila do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jejprijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na seba
práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo

forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1, bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia
je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z

uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe
členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej

strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie
možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľky, ktorým
sa domáhala zaplatenie náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal
odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v
súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich

základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
zodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnavrhovateľke nesprávnymúradnýmpostupomorgánovštátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods. 1, § 17 ods.1) v spojení so zákonom
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a zákonom č.

747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "zákon o dohľade") a svoje dôvody, pre ktoré
návrhu navrhovateľky nevyhovel a neprihliadol tak na jej námietky proti postupu orgánov štátu (NBS) pri
výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a
preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľky
nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska

ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2, písm.b/, c/, d/, f/ O.s.p., keď ani v
odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za
následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného

2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

Z dikcii § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť

orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu verejnej
moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju právomoc
vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných ustanovení,

ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného potom vyplýva,
žezanečinnosťmožnopovažovaťpasivituzostranyštátnehoorgánubeztoho,abyexistovalaobjektívna
zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol.Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri

zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán
pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním
vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za

iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako

vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka Slovenska
bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou. Predmetom
dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135 ods. 2
zákona o CP, v znení účinnom do 10.7.2009, dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami
vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho

a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného
v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkovýchhodnôtpodľazákonaoCP,aanidohľadnaddodržiavanímpodmienokprospektuinvestície,

pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s účinnosťou od 1.
6. 2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom o CP povinnosť
dodržiavaniaschválenéhoprospektuinvestície(§129ods.3zákonaoCPvznenízákonačíslo129/2010
Z.z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o CP vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať sankcie. S účinnosťou od 10.

07. 2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet dohľadu NBS voči dohliadaním
subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady o rizikách a dostatočnom krytí rizík,
ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo, ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť
k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy Národná banka Slovenska nevykonávala

dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho
portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp. vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia rizík bola
minimálna aj s účinnosťou od 10. 7. 2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani žiadny iný

všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b) zákona o CP stanovenú povinnosť
upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je spojené riziko a že
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

Navyše ani od 10.7.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBS
v tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa

de facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

So zreteľom na uvedené potom navrhovateľka nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt až od 10.7.2009.

Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje na
zápis z rokovania zo dňa 24. 8. 2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanieprospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu, od roku 2001, skonštatoval,

že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu
investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma

spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého
vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše
zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,

že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej; v relevantnom
období; zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu dohliadaného
subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004 Z.z.. Napokon, ako vyplýva z
obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných nástrojov Družstvom do troch
subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V danom čase nemalo Družstvo

zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS nedisponovala právomocou uložiť
mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti, pretože z jeho strany nedošlo k
porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona o CP,

keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými papiermi spravoval
a v tomto smere vykonala v dňoch 20.3.2007 - 12.4.2007 dohľad na mieste a v nadväznosti na
výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.8.2007 s členmi predstavenstva Družstva , začala
z vlastného podnetu - listom zo dňa 4.9.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom ktorého bolo
uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ v tomto

smere navrhovateľka namietala, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej, z viacerých do
úvahy prichádzajúcich sankcií, dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže

byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP. Okrem toho je
potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej služby od
13. 5. 2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povolenie na
poskytovanieinvestičnýchslužieb-riadenieportfóliarozhodnutímdňa22.4.2008anáslednebolamedzi

obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa 2. 6.
2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval podľa §
126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 1. 8. 2008, v intenciách

ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom rozhodovaní o
žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť
údajov uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky a
oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil, že údaje vprospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu investície
podľa § 128 ods. 1 písm. h) zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a pravdivé. S

účinnosťou od 1. 8. 2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o CP, v zmysle ktorého
každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť týkajúca sa údajov zahrnutých do
prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných papierov, sa musela uviesť v dodatku
k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu. S účinnosťou od 1. 1. 2006 prešla
kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska; v § 125 ods.2 zákona o CP bola

uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej banke Slovenska, ktorá mala
pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad predložených dokladov a ich
zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku prospektu (cenných papierov) bola
kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že na schvaľovanie dodatku sa
vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola s účinnosťou od 1.1.2006
stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1, písm.h/). Až novelou zákona účinnou od 1.1.2009
bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§ 127 ods. 4 zákona o CP v znení
účinnom od 1.1.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť predložiť dodatok na schválenie
orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uzavrel, že

navrhovateľkavtomtosmere nepreukázala,žesaNBSmalaamohlaajinak,akozoznámeniaDružstva,
dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného prospektu investície, napr. z pravidelne jej
predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal
kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie
navrhovateľky, že nedostatky v aktualizácii údajov prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových

hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom dohľadu, ovplyvnilo jej rozhodnutie zotrvať v
Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva. Navrhovateľka ničím nepreukázala, že ku vzniku
škody spočívajúcej v nevyplatení jej vyrovnacieho podielu došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jej nemožnosť rozpoznať riziko investície bola
zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za

nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

O zhoršenej finančnej situácie Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30. 4. 2010, avšak už predtým dňa 15. 4.
2010 Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste u OCP

vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 1. 5. 2010. V nadväznosti na
uvedené oznámenie NBS okamžite konala vo vzťahu k OCP, keď u neho vykonala dohľad na mieste v
období od 20. 4. do 6. 5. 2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú neaktuálnosť údajov
uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20. 4. 2010, aby predložil žiadosť o
schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010

tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície bolo zastavené pre
nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27. 8. 2010 začala NBS proti Družstvu konanie
o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30. 5. 2011, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle § 129 ods. 3 zákona o CP,
rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými papiermi na poskytovanie

investičných služieb a dňa 27. 7. 2010 podala trestné oznámenie v súvislosti s podozreniami o spáchaní
trestného činu.

Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 441 Obč. zák. ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

V tejto súvislosti odvolací sú poznamenáva, že navrhovateľka mala postupovať s priemernou dávkou
opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika spojeného s

jej investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musela byť vedomá aj vzhľadom
na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej ponuke (§ 129
ods. 1 písm.b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehala na to, že štát v rámci výkonu dohľadu
je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia. Navrhovateľka pretonedôvodne argumentuje, že bolo porušené jej právo na legitímne očakávania v tom, že štát bude
vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ju v presvedčení o tom, že investícia do PDSI nie je
riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu viny nezbavuje.

Navrhovateľka rovnako zanedbala svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti Družstva,
keď svojou účasťou na členskej schôdzi, mohla uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z členstva, a
to riadiť záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Navrhovateľka uložením
peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzala na seba určité riziká, a to
vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľky v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ňou investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovancieho podielu a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť, v tom, že
keby včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebola by navrhovateľka svoje peniaze
zverila Družstvu, resp. že by vymohla ňou vložené peniaze, resp. vyrovanací podiel. Navrhovateľke

nevznikla škoda tým, že vstúpila do Družstva a vložila do neho peňažné prostriedky formou členských
vkladov alebo tým, že skôr nevystúpila z Družstva, ale tým, že jej vznikla nevymožiteľná pohľadávka
voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda jej
vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto jej pohľadávky od Družstva , pričom táto skutočnosť t.j.
nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení

Družstva. Pokiaľ by bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe
ešte neznamená, že pohľadávka navrhovateľky by bola uspokojená.

NakoľkovýkondohľaduNBSsanevzťahujenasporyvyplývajúcezozáväzkovo-právnychvzťahovmedzi
obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP) , nemôže niesť NBS

zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať
činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

Odvolací súd zhodne s odporcom konštatuje, že nakoľko navrhovateľka nebola v žiadnom právnom
vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom - vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti
s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku škody na majetku

navrhovateľky.

Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák. uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo (ušlý zisk).

Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná

peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti

dlžníkovi nie je uspokojené.

V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si navrhovateľka uplatnila pohľadávku v
konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže
byť v rámci konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej

uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky
môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľke škoda
(vpodobenevymožiteľnostipohľadávky)eštenevzniklaamôžejejvzniknúťažposkončeníkonkurzného
konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda navrhovateľka musí
vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môže

uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo navrhovateľky na plnenie nebolo a už nemôže
ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno
úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetkováujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľky voči Družstvu, a to buď
v rámci súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti
zodpovedným predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju

funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a
Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého
stupňa o tom, že návrh navrhovateľky bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne
podaný.

V tejto súvislosti odporca dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Navrhovateľka sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi
jejautomatickyzakladávznikmajetkovejškody,tátojejtotižnevznikávokamihusplatnostijejpohľadávky
voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, respektíve v prípade jeho omeškania so zaplatením

tejto pohľadávky, ale škoda jej vzniká až v prípade, ak sa stalo jej právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka navrhovateľky, že zákon
číslo 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov a
že žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak
doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.

Pokiaľ navrhovateľka argumentovala rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo
4968/2009 zo dňa 11. 4. 2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd na to, že
tento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona číslo 328/1991
Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31. 12. 2007 , že rozvrhové uznesenie nie je samé o

sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci nebolo
posudzovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. V danom prípade tak
odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25. 8. 2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom

na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu
povinný plniť, a v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka môže veriteľovi škoda vzniknúť
až vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je

možno pohľadávku považovať až ku dňu, kedy navrhovateľ obdržal plnenie na základe právoplatného
rozvrhového uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.

Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ a ž g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale

jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní.
Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na
takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v
odvolaní namietaná (ust. § 212 ods. 3 O.s.p.). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy ak súd v procese
dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak

je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 157 ods.
2 O.s.p..

Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že
predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;

to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie (§ 129 ods. 1 O.s.p.).

Námietku navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 129
ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Postup súdu prvého stupňa v procese
dokazovania možno zistiť len z obsahu pojednávania zachyteného v zápisnici o pojednávaní. Z obsahu

zápisnice pred súdom prvého stupňa zo dňa 21.10. 2013 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil
obsahspisualistinnýchdokladovbližšiešpecifikovanýchvzápisnicizpojednávania,kuktorýmsaprávny
zástupca navrhovateľky a splnomocnená zástupkyňa odporcu zhodne vyjadrili tak, že ich obsah je im
známy.Dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorých obsah súd prvého stupňa oboznámil na pojednávaní, bolo
vykonané v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p. a zo skutočnosti , že v zápisnici nie je zachytené,

či oboznámenie vykonal súd prvého stupňa prečítaním presne označených listín alebo ich presne
označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným
spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotnou navrhovateľkou, a preto
jej bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolávala v súvislosti s preukazovaním svojho
nároku, a preto súd prvého stupňa nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej

skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by navrhovateľke neboli
známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebola mohla v konaní patrične, svojimi procesnými návrhmi
a vyjadreniami, reagovať. Napokon navrhovateľka, resp. jej právny zástupca, nenamietali v priebehu
pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi tak, ako to bolo zaznamenané
v zápisnici o pojednávaní, resp. že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým
stavom.

S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol
správne ustálený súdom prvého stupňa a účastníci mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k
týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.).

Súd prvého stupňa k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s §
122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p., a preto v konaní pred súdom prvého stupňa nedošlo k procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že
NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže
pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila
sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd, a preto z jej strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu a jej postup mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľky uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď
súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľkou

uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

Keď teda súd prvého stupňa za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh
navrhovateľky na prerušenie konania, ako aj jej návrh vo veci samej - z dôvodu nesplnenia zákonných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9

zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne a odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na

rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a
ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.