Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. september 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/475/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203553
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203553.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Martina Valentová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 11C/202/2014-75 zo dňa 29.7.2014, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol žalobu žalobcu, (ktorou
sa domáhal zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta - ďalej aj exekučný súd, pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom
stanovenej lehote) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd odôvodnil právne
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,

2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako
i § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení od 1.6.2010 do 31.5.2011. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.).

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení z obsahu spisu Okresného súdu Galanta č.k.
25Er/151/2011, že súdny exekútor podal dňa 14.2.2011 na Okresný súd Galanta žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného (tu žalobcu), pričom exekučným titulom bol

rozsudokrozhodcovskéhosúdu.Exekučnýsúduznesenímzodňa30.6.2011žiadosťsúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 20.8.2011, keďže odvolanie nebolo podané.

3. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie skonštatoval, že v čase
podania návrhu na vydanie poverenia, lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Zákonná lehota neexistovala ani pre rozhodnutie o zamietnutí

návrhu na vydanie poverenia. Okrem toho z gramatického aj logického výkladu § 44 Exekučného
poriadku v uvedenom znení vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípad, ak súd vydá
poverenie a za predpokladu, že nebol zistený rozpor so zákonom. Nevyplýva z neho však povinnosť
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti v lehote 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd sa teda nedopustilnesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase, keďže na vydanie rozhodnutia (zamietnutie poverenia) zákonom stanovená lehota
neexistovala. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že exekučný súd pred vydaním rozhodnutia

ohľadne žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie skúmal žiadosť, návrh aj exekučný titul,
pričom vydať poverenie mohol len za predpokladu, že nezistil rozpor (so zákonom). Naviac lehota 15
dní na vydanie poverenia je len lehota procesná, jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny
úradný postup. Exekučný súd pritom vykonal dokazovanie zadovážením si rozhodcovského spisu od
rozhodcovského súdu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo

105/2011, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 421/2011 a II. ÚS 24/2013. Vydanie rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňoch od jej doručenia pri skúmaní súladu a teda aj
konania predchádzajúceho vydaniu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku nie je nesprávnym
úradným postupom. Naviac žalobca nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované,
že procesný postup exekučného súdu je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že je to nesprávny
úradný postup. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zák. č. 514/2003 zák. č. 412/2012 Z.z.

jednoznačne vyplýva, že k citovanému ustanoveniu bolo potrebné vždy, teda aj pred účinnosťou novely,
teda aj v čase vydania predmetného rozhodnutia pristupovať tak, že musí už existovať príslušné
rozhodnutie, ktoré by konštatovalo nesprávny úradný postup, vrátane zbytočných prieťahov konaní.
Túto otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať súd v rámci konania o náhrade škody. Novela
nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo zrejmé už pred jej účinnosťou. Súdne konanie nie je

kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný
súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov, pričom by mohlo dôjsť aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Absenciou
rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov tiež nebola splnená základná podmienka pre

rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci. Keďže podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené
súčasne, ak podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci
splnená nie je, keď žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, nemôže byť splnená ani podmienka
existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Vzhľadom na to nie je

už potom potrebné skúmať existenciu škody, jej rozsah a nemajetkovú ujmu, ktorej sa žalobca domáha.
Ďalejsasúdprvejinštancievodôvodnenípreskúmavanéhorozsudkuvysporiadalsoskutočnosťouprečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (k predbežnému prerokovaniu nároku a predloženým znaleckým
posudkom), i so vznesenou námietkou premlčania. V závere súd poukázal na obdobné rozhodovanie
iných súdov. Uzavrel, že keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k

nesprávnemu úradnému postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje
nároky v tomto konaní, bola jeho žaloba v celom rozsahu ako nedôvodná zamietnutá.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. s tým, že
žalovanému bola pri vyhlásení rozsudku priznaná náhrada trov konania, keďe si ale náhradu trov v

zákonom stanovenej lehote nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú, súd nebol viazaný v tejto časti
vyhláseným výrokom a rozhodol tak, že žalovanému trovy nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na opätovné

prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že
súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou
v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného
právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd

svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa
odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty,
ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd
ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o

vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsahnevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ak okresný
súd v odôvodnení konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla

akákoľvekškodastým,ženešpecifikovaljednotlivénákladyvynaloženénasprávuavedeniepohľadávky
počas omeškania exekučného súdu, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu,

že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (k čomu v danom prípade nedošlo), bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. - ďalej len

CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného Občianskeho
súdneho poriadku- ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospechbolorozhodnutievydané(§201OSP,akt.§359CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v §
365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

8.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav,nazáklade
ktoréhodospelksprávnymskutkovýmzáverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdenie
žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej
inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou

vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na
správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa

potom žiada dodať už len nasledovné:

9. Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta
vo veci 23Er/151/2011, ku ktorému malo dôjsť udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej

škody i náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac
ako 207 dní.

10. Z obsahu spisu Okresného súdu Galanta č.k. 23Er/151/2011 vo veci oprávneného žalobcu, pri ktorej
exekučným titulom mal byť rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie súdnym exekútorom bola exekučnému súdu doručená dňa 14.2.2011 a súd o nej
rozhodol uznesením zo dňa 30.6.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie zamietol v podstate pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Súd teda rozhodol po cca 4
mesiacoch a nie s omeškaním až 207 dní ako to tvrdí žalobca.11. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako správne skonštatoval
okresný súd, je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik

škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad
kumulatívneho splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok,
náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva
na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobcovi.

12.Pojem„nesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci“niejezákonodarcomvcitovanomustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

13. Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

14. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 1.6.2010 do 31.5.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

15. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených.

16. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania exekučného súdu zákonná

lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia
rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok žiadnou
lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit.
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie

exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Obdobné závery prijal už

i ÚS SR v Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Závery súdu prvej inštancie v tomto
smere sú preto plne správne.

17. Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci,
ktoré by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že žiadosť súdneho exekútora bola
exekučnému súdu doručená dňa 14.2.2011 a exekučný súd o nej rozhodol uznesením zo dňa 30.6.2011,
teda po cca 4 mesiacoch. Medzitým si však exekučný súd musel zadovážiť celý rozhodcovský spis,
ktorý preskúmal. Odvolací súd je toho názoru, že exekučný súd konal priebežne bez zbytočnýchprieťahov, pričom nebolo možné nezohľadniť aj to, že v danom období žalobca v pozícii oprávneného
podával hromadne enormné množstvá návrhov na vykonanie exekúcie, ktoré súdy objektívne neboli
schopné priebežne vybavovať. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že všeobecný súd môže pristúpiť

k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom

nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

18. Ako odvolací súd už vyššie konštatoval zhodne so súdom prvej inštancie, základné podmienky pre
priznanienárokunanáhraduškodyspôsobenejprivýkoneverejnejmocimusiabyťsplnenékumulatívne.
Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s
poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok

žalobcu, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo
by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania, skúmať existenciu
škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať
sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nekorešpondujúcou s argumentáciou súdu prvej

inštancie), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

19.Spoukazomnauvedené,pokiaľsúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomzamietolžalobužalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok, včítane správneho

závislého výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.

20.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§262ods.1vspojenís §
396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si náhradu trov neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani nevznikli.

21. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).