Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/96/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111235277
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4111235277.1

Uznesenie
Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti
odporcovi: O. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX/X, E., za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, Nám. legionárov 5, Prešov, zastúpený: JUDr.
Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 525,23 eura s príslušenstvom,
o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 17. júla 2012, č. k.
7Ro/372/2011-53 v znení opravného uznesenia č. k. 7Ro/372/2011-195 zo dňa 13. septembra 2012,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku týkajúceho sa nepriznania
náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi p o t v r d z u j e .

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) uznesením zo dňa 17. júla 2012. č. k. 7Ro/372/2011-53 v znení
opravného uznesenia č. k. 7Ro/372/2011-195 zo dňa 13. 09. 2012 zrušil platobný rozkaz Okresného
súdu Nitra č. k. 7Ro/372/2011-38 zo dňa 12. 04. 2012 a konanie zastavil. Rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a navrhovateľovi súd vrátil súdny poplatok vo výške
24,87 eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, P. O. Box 154, 850
00 Bratislava, po právoplatnosti tohto uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil tak, že vo veci vydal platobný
rozkaz č. k. 7Ro/372/2011-38 zo dňa 12. 04. 2012, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi navrhovateľa
dňa 17. 05. 2012, právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka dňa 16. 05. 2012. Odporcovi sa platobný
rozkaz nepodarilo doručiť. Právny zástupca vedľajšieho účastníka podal proti platobnému rozkazu
7Ro/372/2011-38 odpor dňa 22. 05. 2012. Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
podaním doručeným súdu dňa 05. 06. 2012 vzal svoj návrh v celom rozsahu späť a žiadal, aby súd
konanie zastavil. Podľa § 174 ods. 5 veta prvá zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ak navrhovateľ vzal návrh v celom rozsahu späť po vydaní
platobného rozkazu a v lehote podľa § 172 ods. 1, platobný rozkaz zruší a konanie zastaví súd, ktorý
ho vydal. Vzhľadom na to, že navrhovateľ vzal návrh v celom rozsahu späť v zákonnej lehote, súd
jeho návrhu vyhovel, a v zmysle citovaného zákonného ustanovenia platobný rozkaz zrušil a konanie
zastavil. O trovách konania súd rozhodol tak, že ich náhradu v zmysle ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/
OSP žiadnemu z účastníkov nepriznal, pretože konanie bolo zastavené. Právne zastúpenie vedľajšieho
účastníka je nehospodárne, účelové a spôsobuje nadbytočné navyšovanie trov konania. Preto súd
rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. O vrátení súdneho
poplatku súd rozhodol podľa § 11 ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení

neskorších predpisov a vrátil navrhovateľovi ním zaplatený súdny poplatok za návrh vo výške 31,50 eura
krátený o 6,63 eura, t. j. v sume 24,87 eura.

Proti tomuto uzneseniu v časti výroku týkajúceho sa náhrady trov konania účastníkov podal včas
odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu, navrhujúc Krajskému súdu v Nitre, aby napadnuté
uznesenie, v napadnutej časti výroku o nepriznaní trov konania vedľajšiemu účastníkovi zmenil tak,
že navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania. Uviedol, že pri rozhodovaní
o trovách v konaní, ktoré bolo skončené zastavením v dôsledku späťvzatia žaloby je nevyhnutné
posudzovať zásadne len procesné kritériá úspechu, či neúspechu účastníkov. Nebolo preukázané,
aby odporca svojím správaním zapríčinil späťvzatie žaloby. Na druhej strane navrhovateľ vzal bez
akéhokoľvek odôvodnenia žalobu v celom rozsahu späť, čím procesne zavinil zastavenie konania.
Navrhovateľ pritom nedosiahol v súdnom konaní to, čo od odporcu žiadal, preto tento stav je potrebné
považovať za jeho procesný neúspech. Pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci im právo na
právneho zástupcu vzhľadom na predmet ich činnosti, prípadne vzhľadom k tomu, že jedna členka
združenia má právnické vzdelanie, avšak právnu prax vôbec nevykonáva, potom by bolo problematické
aj zastupovanie advokátmi, napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, predsedov
vlád, ktorí sú právnikmi, čo by bolo v evidentnom rozpore s platným právom, ale aj s každodennou
realitou. Ich obsahovo zhodné podania sú len reakciou na obsahovo zhodné návrhy, ktorými navrhovateľ
v desať tisícoch zahlcuje slovenské súdy. Je preto nevyhnutné opakovane zdôrazňovať, že zmluvná
pokuta v zmluvách o pripojení mobilných operátorov už bola judikovaná ako neprijateľná zmluvná
podmienka (§ 53a OZ) a v takomto prípade súd má aplikovať ust. § 172 ods. 9 OSP a nevydávať
platobný rozkaz. Súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou
Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou
právnou teóriou. Sú to práve združenia na ochranu spotrebiteľov, ktoré majú právo v súlade so zákonom
chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov (§ 3 ods. 4, § 25 zák. č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa). Európska legislatíva a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na nich nadväzujúca
vnútroštátna právna úprava preferujú činnosť združení v rámci ich zákonných oprávnení. Občianske
združenia na ochranu spotrebiteľov si v prevažnej miere zakladajú samotní občania poškodení
nekalými praktikami a neprijateľnými zmluvnými podmienkami v predbežne formulovaných štandardných
zmluvách dodávateľov a často pri nedostatku organizačného a finančného zabezpečenia chránia práva
prevažne nemajetných spotrebiteľov, ktorí rezignujú na obranu svojich práv, pretože nemajú dostatok
prostriedkov na advokáta a tým na rovnocenný priebeh súdnych konaní. Ak by nemajetnému združeniu
bolo odmietnuté právo na plnú náhradu trov konania, de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej
ochrany spotrebiteľov naším Združením na súdoch. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc
možno vo všeobecnosti odvodiť z čl. 47 ods. 2 Ústavy. Podľa citovaného článku: „Každý má právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku
konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“ Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý výrok
uznesenia okresného súdu o trovách vedľajšieho účastníka zmenil tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť
vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania vo výške 101,98 eura na účet právneho zástupcu
JUDr. Ambróza Motyku, č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: 13112101 do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Vedľajší účastník si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania za podanie vo výške 17,43 eura (§
14 ods. 3 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej AT) a režijného paušálu
vo výške 7,63 eura (§ 16 ods. 3 AT) a 20 % DPH vo výške 5,01 eura, teda celkove trovy odvolacieho
konania vo výške 30,07 eura. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s právnou argumentáciou
vedľajšieho účastníka, navrhuje v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (Doktrína CILFIT
C-283/81) podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor EÚ o rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach: 1. Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods.
1 Charty základných práv Európskej únie a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov
spotrebiteľov a pod podporou Združení na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie sa rozumie aj právo na náhradu trov súdneho konania. 2. a) Či sa má čl.
169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv
Európskej únie vykladať tak, že Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov patrí náhrada trov konania
ako vedľajšiemu účastníkovi na strane spotrebiteľa za úspešné vedenie súdneho sporu, ak zmyslom a
cieľom ochrany spotrebiteľa bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku z neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa
čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách alebo záväzku po použití nekalej obchodnej praktiky podľa Smernice EP a Rady 2005/29/
ES z 11. 05. 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom
trhu. b) Ak je odpoveď na otázku podľa predchádzajúceho odseku taká, že Združeniu patrí náhrada

trov v súdnom konaní, či možno toto právo nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti
konania argumentovalo a následne aj rozhodlo na základe inštitútu premlčania, alebo sa rozhodlo o
späťvzatí žaloby žalobcom po námietke premlčania vznesenej v konaní Združením. 3. Či je porušené
základné právo spotrebiteľa a Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 47 v spojení s
čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, ak súd neprizná právo na náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo Združeniu a nevyporiada
sa s odlišnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú
zjavne odlišne právne odôvodnené. 4. Či právna úprava podľa § 142 až § 151 slovenského občianskeho
súdneho poriadku odporuje právu Európskej únie, ak neumožňuje Združeniu na ochranu záujmov
spotrebiteľov priznať plnú náhradu trov konania, napriek dosiahnutému úspechu v konaní, keď na druhej
strane dodávateľovi náhradu trov konania priznať umožňuje. 5. Či čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie a články 38 a 47 Charty základných práv EÚ treba vykladať tak, že bránia takej aplikácii
vnútroštátneho procesného práva, ktorá označuje právne zastúpenie Združenia na ochranu záujmov
spotrebiteľov za neúčelné napriek tomu, že po vstupe Združenia do konania dodávateľ zobral žalobu
späť. Uvedené otázky považujeme za otázky zásadného právneho významu, pretože s poukazom na
dôvody uvádzané v tomto podaní ide o otázku existencie a prežitia Združení.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu
navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý výrok o trovách konania preskúmal a následne ho podľa
§ 219 OSP potvrdil. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania spolu v sume 30,07 eura.
Poukázal na to, že cieľom Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „združenie“)
je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z.), zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do
spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka (§ 93 ods. 2 OSP). Navrhovateľ zastáva názor,
že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie
schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Podľa údajov
registrácie Ministerstvom vnútra SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú
právnické vzdelanie. Združenia na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. majú
možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Ak by predsa len z nejakého dôvodu bolo nutné, aby
bol vedľajší účastník zastúpený advokátom, tak bez práva na náhradu trov konania. Inak by nebol dôvod
na pripustenie vedľajšieho účastníka, keďže by vedľajší účastník - združenie nevedelo naplniť predmet
svojej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka je neúčelné a
nadbytočné. Ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z. z. cieľom novelizácie Občianskeho
súdneho poriadku bolo posilniť ochranu spotrebiteľa v sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv
a umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä
združenia na ochranu spotrebiteľov. Navrhovateľ má za to, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť
kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé
poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne
vybavené a odborne kompetentné. Navrhovateľ má z vlastných skúseností vedomosť, že združenie
vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, a to oznámením o vstupe
združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania.
Z uvedeného je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania, združenie nemá žiadnu
vedomosť o prejednávanom prípade. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní,
v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania. V zmysle vyššie
uvedeného navrhovateľ zastáva názor, že trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne
vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v
zmysle § 150 OSP. Združenie v predmetnom konaní nevystupuje ako splnomocnený zástupca odporcov,
pričom títo o vstupe združenia do konania pravdepodobne ani nemali žiadnu vedomosť. K návrhu
na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej ako „SD EÚ“) v súvislosti
s nárokom na náhradu trov konania združenia ako vedľajšieho účastníka, navrhovateľ uvádza, že
má za to, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho konania, vzhľadom k
tomu, že v každom jednotlivom prípade je nevyhnutné posudzovať účelnosť vynaložených trov konania.
Navrhovateľ zastáva názor, že v zmysle práva Európskej únie je z prejudiciálneho konania vylúčené
vnútroštátne právo členských štátov, čiže SD EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo
alebo posudzovať jeho platnosť, a to ani v prípade, ak by bolo v rozpore s právom Európskej únie,
nakoľko preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil svoje právomoci. V zmysle uvedeného má
navrhovateľ za to, že priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi je výlučne v kompetencii
vnútroštátneho súdu.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa
procesným postupom podľa § 212 ods. 1, 2 a § 214 ods. 2 OSP v odvolaním napadnutej časti výroku
o náhrade trov konania účastníkov a dospel k záveru, že podané odvolanie vedľajšieho účastníka nie
je dôvodné.

Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa § 24 ods. 1 prvá veta OSP, účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 OSP, ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Plnomocenstvo
udelené advokátovi nemožno obmedziť. Advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené
prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje.

Podľa § 137 OSP, trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho
poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za
vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové
výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 140 ods. 1 OSP, každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne, a trovy svojho
zástupcu. Spoločné trovy platia účastníci podľa pomeru účastníctva na veci a na konaní.
Podľa § 142 ods. 1 OSP, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho
výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 veta prvá OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je
povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa § 150 ods. 1 OSP, ako sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 151 ods. 1 OSP, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 93 ods. 2 OSP, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 25 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, združenie podľa odseku 1 môže na
základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní jeho
práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (ods. 2 cit. ust.).

Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (ods. 3).

V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba

sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd
po uvážení všetkých okolností (ods. 4).

Vedľajší účastník má síce v zmysle § 93 ods. 4 prvá veta OSP rovnaké práva a povinnosti (procesnej
povahy) ako účastník konania, a môže byť rozhodnutím súdu zaviazaný na náhradu trov konania, alebo
mu môže byť priznaná náhrada trov konania.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku. Je výlučne
vecou súdu, aby posudzoval úspech procesných strán v súdnom konaní ako aj účelnosť vynaložených
trov. Pre všetky prípady rozhodovania o náhrade trov konania v občianskoprávnom konaní platí
všeobecný princíp, že možno priznať náhradu iba tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Aj keď za takéto náklady je vždy treba považovať odmenu za profesionálne
zastupovanie účastníka advokátom.

Odvolací súd vychádza z rozhodovacej praxe súdov, že rozhodovanie o náhrade trov súdneho konania
je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku.

Podľa článku 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd každý má právo na právnu pomoc v konaní
pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok
ustanovených zákonom.

Právo na poskytovanie právnej pomoci a náhrada trov konania, vrátane tých, ktoré sú spojené so
zastupovaním advokátom, sú dve rôzne veci, ktoré síce spolu súvisia, ale možno ich oddeliť.

Odvolací súd v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov vedľajšieho účastníka poukazuje na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze pod sp. zn. III. ÚS 144/2010 z
25. mája 2010 uviedol: „prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia §
150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak
v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj
v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra
2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu
trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu
nároku. Jeho použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy
výnimočný charakter“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk - judikát č. R 34/1982). „Nepriznanie
náhrady trov konania podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť len všeobecným záverom
hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk - judikát
č. R 23/1989)“.

Hlavnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o trovách konania je však zásada úspechu vo veci.
Ústavný súd už k tejto otázke judikoval, že pomeriavať úspech a neúspech vo veci nemožno len tým, ako
bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je treba ho posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí
IV. ÚS 1/04 zo dňa 13. 01. 2005 Ústavný súd Českej republiky zdôraznil, že ani rozhodovanie o trovách
konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledku sporu bez komplexného zhodnotenia
rozhodnutia vo veci. Rozhodnutie o trovách konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého
súdneho konania (ÚS ČR I. ÚS 257/05).

Súdy sú pri rozhodovaní o náhrade trov konania povinné prihliadať najmä na účel súdneho konania,
ktorým je poskytovanie ochrany subjektívnym právam. Pri skúmaní účelnosti vynaložených trov konania
na zastupovanie účastníka či vedľajšieho účastníka advokátom je súd povinný skúmať, či ide o účelné,
či dôvodne vynaložené trovy. Vždy je pritom treba prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu. V prípade,

že vedľajším účastníkom na strane odporcu, ktorým je spotrebiteľ ako fyzická osoba, v konaní, v
ktorom je predmetom sporu problematika ochrany práv spotrebiteľa, je Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, ktoré je právnickou osobou a jeho hlavnou náplňou činnosti je hájiť záujmy a ochrana
spotrebiteľov, a ak sa takýto vedľajší účastník, ktorý je zo zákona oprávnený vstupovať ako vedľajší
účastník do súdneho konania na strane účastníka, ktorý je spotrebiteľom, nechá zastupovať v spore
advokátom, na čo má plné právo, neznamená to však, že v prípade úspechu účastníka, na strane ktorého
vedľajší účastník v spore vystupuje, má vedľajší účastník automaticky právo na náhradu trov právneho
zastúpenia.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právnu argumentáciu v náleze Ústavného súdu Českej
republiky zo dňa 25. júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/12, s ktorou sa stotožňuje, v ktorom ústavný súd uviedol:
„Pravidlo, podľa ktorého možno úspešnej procesnej strane priznať náhradu iba účelne vynaložených
trov, sa vzťahuje na akékoľvek trovy konania, teda aj na trovy spojené so zastupovaním advokátom
(na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej
hodnoty). Za účelne vynaložené trovy v zmysle § 142 ods. 1 OSP možno považovať iba také trovy, ktoré
musela procesná strana nevyhnutne vynaložiť, aby mohla riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené
subjektívne právo pred súdom. Trovy spojené so zastupovaním advokátom spravidla budú tomuto
vymedzeniu zodpovedať. Tomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýhradnú povahu;
môžu sa vyskytnúť aj situácie, za ktorých trovy spojené so zastupovaním advokátom nebude možné
považovať za nevyhnutné na riadne uplatňovanie alebo bránenie práva pred súdom. O takýto prípad
pôjde najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom“.

Z koncepcie zákonne vymedzených cieľov združení podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa vyplýva, že okrem iných čiastkových cieľov upravených v cit. zákone, združenie môže
na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní
jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa. Uvedeným zákonodarca
rozšíril subjekty, ktoré v špecifických právnych vzťahoch (spotrebiteľské vzťahy) môžu zastupovať
spotrebiteľa pri hájení jeho záujmov. Inými slovami, zákon bez inak želateľnej, ale nie nevyhnutnej
konkretizácie fungovania a náležitého odborného zloženia združenia (personálny substrát združenia)
považuje združenie za odborníka v spotrebiteľských právnych vzťahoch a na tento účel mu za splnenia
stanovených podmienok poskytuje prostredníctvom ministerstva príslušnú podporu (§ 25 ods. 6 cit. zák.).
Teda bez ohľadu na skutočnosť, či personálny substrát združenia, hájaceho záujmy spotrebiteľa má,
alebo nemá odborne zdatných zástupcov (v širšom zmysle slova), alebo či sa združenie dá v konaní
zastúpiť zástupcom (napr. advokátom), považuje ho za subjekt, ktorý je odborníkom vo veci.

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vystupovalo v konaní bezpochyby ako vedľajší
účastník, ktorý sa nechal právne zastúpiť advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, že ho písomne
splnomocnilo na zastupovanie v konaní. Vo svojej podstate združenie - odborník - ako subjekt práva,
ktorého predmetom konania je ochrana práv spotrebiteľa sa dalo zastúpiť právnym zástupcom -
advokátskou spoločnosťou. Odvolací súd konštatuje, že napriek tomu, že v konaní sa vedľajší účastník
mohol dať zastúpiť ďalším odborníkom (advokátom) dôsledky uvedeného, v rovine náhrady trov konania
v súdnom konaní, nerezultujú v účelnosť takýchto trov konania (konkrétne trov právneho zastupovania),
ktoré v konaní vedľajšiemu účastníkovi mohli vzniknúť. Vedľajší účastník (združenie) je zo svojej
podstaty subjektom práva a účastníkom konania, ktorý je odborníkom na podporu a ochranu záujmov
práv spotrebiteľa, ktorého ďalšie odborné zastupovanie nie je možné charakterizovať ako účelné. Ak sú
svojím charakterom vznikajúce trovy konania neúčelné, nemožno takúto neúčelnosť pripisovať na škodu,
aj keď neúspešnejšieho účastníka konania, v tomto prípade navrhovateľa. Vzhľadom na uvedené,
odvolací súd napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania vedľajšieho
účastníka potvrdil.

Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania zamietol. Podľa článku 267 Zmluvy o
fungovaní európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv, b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
orgánom a tento orgán usúdil, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia,
môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. V druhej vete článku 267 ZFEÚ
je zakotvená povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 ZFEÚ. V danej veci nevznikla potreba stanoviť
hranice aplikovateľnosti úniového práva, nakoľko právna úprava vnútroštátneho slovenského práva
dostatočným spôsobom v danej veci umožňuje spotrebiteľskému združeniu plnohodnotné zastúpenie
vrátane priznania náhrady trov konania, pričom je potrebné rozlišovať právo na náhradu trov konania a
právo na priznanie účelne vynaložených trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1, 2, § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1
OSP s tým, že úspešnému navrhovateľovi v tomto konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
a to s prihliadnutím na existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1, 2 OSP), ktorý
odvolací súd primäl inak úspešnému navrhovateľovi ním uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania
nepriznať. Podstata tohto dôvodu spočíva v tom, že to bol navrhovateľ, ktorý svojím späťvzatím návrhu
na začatie konania zavinil zastavenie konania, z ktorého výsledku rezultovala potreba odvolacieho súdu
v odvolacom konaní sa zaoberať predmetom odvolania, pričom ďalším dôvodom je, že ide o drobný
spor. Priznanie náhrady trov odvolacieho konania v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi
by vzhľadom k okolnostiam tohto prípadu bolo neprimerane tvrdé voči odporcovi, resp. vedľajšiemu
účastníkovi na jeho strane a odporovalo by dobrým mravom.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.