Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. apríl 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/150/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615209311
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615209311.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: Intrum
Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so sídlom v J., T. X, proti žalovanému: E. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. T. č. XXX, v konaní o zaplatenie 863,04 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 18.12.2015 č.k. 8C/384/2015-30, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, ktorou sa domáhal zaplatenia istiny
863,04 eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 8,5 % ročne od 1.11.2013 do zaplatenia
a taktiež žiadal priznať náhradu trov konania.

V súvislosti s právnym posúdením veci citoval prvostupňový súd v odôvodnení písomného vyhotovenia
rozsudku ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení zmien a doplnkov, taktiež
niektoréustanoveniaObchodnéhozákonníka,Občianskehozákonníkaazák.č.250/2007Z.z.oochrane

spotrebiteľa tak, ako vyplýva z písomného vyhotovenia rozsudku prvostupňového súdu.

Zamietnutiežalobyodôvodnilprvostupňovýsúdnajmätým,žepodľazmluvyobežnomúčtez12.06.2008
žalobca poskytoval svoje služby ako dodávateľ (osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti) žalovanému ako spotrebiteľovi (osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti), preto je okrem ustanovení Obchodného zákonníka o bežnom účte

potrebné na ich právny vzťah aplikovať aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch účinného práve k 12.06.2008, pokiaľ ide o zmluvu o bežnom účte. Podľa jeho § 1 ods. 3 sa
totiž zákon nevzťahuje na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom
účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods.
6. Žalobca netvrdil, že žalovanému poskytol povolené prečerpanie na kreditnú kartu. Úverový vzťah
účastníkov konania nie je preto spotrebiteľským úverom. Z toho vyplýva povinnosť posudzovať zmluvný
vzťah nielen podľa ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o bežnom účte a o zmluve o úvere,

ale aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve a podľa ustanovení zákona o
ochrane spotrebiteľa. Povinnosťou súdu bolo skúmať splnenie podmienok § 3 ods. 6 zákona, čo žalobca
netvrdil (kedy bol spotrebiteľ písomne informovaný o ročnej úrokovej sadzbe, poplatkoch a ďalších
dôsledkoch, ak povolené prečerpanie na účte trvá viac ako tri mesiace). Rozhodujúcim pre posúdenievecijevšak(neprednesené)tvrdeniežalobcu,kedyžalovanýdlžnúsumuvyčerpal,čitakurobilpostupne,
či a koľko zo žalovanej sumy vrátil, kedy sa tak stalo (aj vzhľadom na ustanovenie § 5b/ zákona
o ochrane spotrebiteľa a povinnosť súdu prihliadať ex offo na premlčanie záväzku, čo predpokladá

určenie začiatku aj konca plynutia premlčacej doby). Žalobca ako nositeľ dôkaznej povinnosti tieto
tvrdenia a ani im zodpovedajúce dôkazy neposkytol. Súd musí mať pri priznaní nároku, ako uvádza
napr. aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/513/2013 zo dňa 28.11.2013, nárok dostatočne a
bezpečne preukázaný, vyčísliteľný z jednotlivých položiek tak, aby mohol v rámci rozhodovacej činnosti
prekontrolovať celkovú výšku uplatneného nároku. Úlohou súdu nie je dedukovať jednotlivé nároky

žalobcu, resp. pátrať z čoho pozostávajú, ale prekontrolovať správnosť, odôvodnenosť a zákonnosť
uplatnených nárokov. Inak povedané, účastník konania má povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre
posúdenie jeho nároku a označiť dôkazy, z ktorých má súd pravdivosť jeho tvrdení „skontrolovať“.
Úlohou súdu nie je a nemôže byť (rešpektujúc rovnaké postavenie obidvoch strán sporu v konaní pred
súdom) vyvodzovať tvrdenia za jednu stranu sporu na úkor strany druhej. Postup podľa § 42 ods. 3 a §
79 ods. 1 Obč. súd. por. nebol namieste. Žaloba náležitosti uvedené v týchto zákonných ustanoveniach

obsahuje, pri jej nedoplnení by nebolo možné odmietnuť ju. Následkom nesplnenia dôkaznej povinnosti
niejeodmietnutiepodania,alezamietnutienávrhu.Súdzdôrazňuje,žežalobcaanijehoprávnyzástupca
svoj postoj k plneniu povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti nezmenili napriek tomu, že viac rokov
opakovane podávajú veľké množstvo skutkovo a právne podobných žalôb, ktoré sú minimálne tunajším
okresným súdom právoplatne pre neunesenie dôkazného bremena zamietané (aktuálne napr. žaloba vo

veci sp. zn. 8C/186/2014, v ktorej bol zamietajúci rozsudok potvrdený Krajským súdom v Žiline v konaní
sp. zn. 6Co/349/2015 zo dňa 28.10.2015). O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1
a § 151 ods. l Obč. súd. por. V konaní úspešný žalovaný nenavrhol prisúdenie náhrady trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny a

vyhovenia návrhu v celom rozsahu.
Podľa jeho názoru okresný súd nepostupoval dôsledne, keď nevykonal predložený dôkaz - podrobný
položkovitývýpiszúčtužalovaného.Inakbytotižnáležitezistilskutkovýstavvecianajmäto,žežalovaná
pohľadávka je oprávnená v celom rozsahu. Ide o nosný dôkaz vyhotovený právnym predchodcom
žalobcu, ktorý zachytáva všetky obraty na účte žalovaného, ako aj výslednú sumu jeho záväzku, ktorá

je totožná s istinou žalovanej pohľadávky.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že základný program sporového konania
je formulovaný petitom návrhu na začatie konania, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je
výlučne na ňom, aby na účely úspešného uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné

skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má
priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže
účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci
prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky
tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia

dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi
konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva
v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých savykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých

účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil
svoju dôkaznú povinnosť.
Úlohou všeobecného súdu je korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu

podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Podľa aktuálnej právnej úpravy súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, než navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Spravidla pôjde o situáciu, kedy súd aj napriek množstvu zadovážených dôkazov nebude môcť
rozhodnúť vo veci bez tohto ďalšieho dôkazu.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neprezentoval v konaní skutkové
tvrdenia, z ktorých by bolo možné identifikovať a následne riadne posúdiť dôvodnosť uplatneného

nároku. Keďže v konaní bolo uplatnené právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o povolenom
prečerpaní účtu, bolo na žalobcovi, aby preukázal vznik zmluvy a tiež aby podrobne špecifikoval
jednotlivé peňažné sumy, ktoré voči žalovanému uplatnil, a to z hľadiska výšky, splatnosti i právneho
dôvodu vzniku. V tomto smere treba poukázať na fakt, že právny vzťah z povoleného prečerpania účtu
je úverovým vzťahom (a ako správne podotkol okresný súd, nevzťahujú sa naň ustanovenia zákona č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), ktorý nemusí byť založený písomnou zmluvou. Existenciu
tohto vzťahu mal krajský súd na rozdiel od súdu prvého stupňa preukázanú, pretože žalobca predložil
zmluvu o sporožírovom účte, oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania ako aj výpisy, z ktorých je
zrejmé, že žalovaný povolené prečerpanie využil. Nepostačujúce však boli skutkové tvrdenia, na základe
ktorých bolo v konaní žalobcom požadované zaplatenie určenej finančnej sumy.

Žalobca neprezentoval v konaní skutočnosti, z ktorých by bolo možné identifikovať a následne riadne
posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku. Keďže v konaní bolo uplatnené právo na zaplatenie dlhu zo
zmluvy o úvere, bolo na žalobcovi aby podrobne špecifikoval peňažnú sumu, ktorú voči žalovanému
uplatnil, a to z hľadiska výšky, splatnosti i právneho dôvodu vzniku. Žalobca predložil nepostačujúce
tvrdenia a dôkazy, ktoré v žiadnom prípade nemohli byť základom pre vyhovenie podanej žalobe.

Osobitne krajský súd poukazuje na obsah žaloby, v ktorej žalobca vymedzil svoju požiadavku na
zaplatenie žalovanej sumy, skutkovo však podrobne nepreukázal (predovšetkým vo väzbe na obsah
zmluvy o povolenom prečerpaní účtu) jednotlivé sumy, z ktorých pozostávala žalovaná finančná čiastka.
Neúplné skutkové tvrdenia museli viesť k zamietnutiu návrhu na začatie konania. Nie je úlohou civilného
súdu odstraňovať vecné nedostatky podaní žalobcu, či snažiť sa z vlastnej iniciatívy hľadať v podaniach

parciálneúdajenaúčelyvyhoveniažalobe.Trebazdôrazniť,ževcivilnomkonaníplatízásadaukladajúca
účastníkovi tvrdiacemu istú skutočnosť, túto aj preukázať, inak sa vystavuje riziku neúspechu v konaní.
Žalobca v tejto veci zjavne neuniesol dôkazné bremeno; konkrétna špecifikácia žalovanej sumy bola
práve tým, čo mohlo vyústiť do jeho procesného úspechu v konaní. Pokiaľ účastník v konaní len
poukazoval na jednotlivé listinné dôkazy, predovšetkým na predložený výpis z účtu, avšak bez väzby na

ustanovenia zmluvy, ktorá predložená nebola, tento jeho postup bol nedostatočný, pretože neponúkol
súdu jasný obraz o štruktúre uplatnenej pohľadávky. Argumentácia spočívajúca v odkaze na
spomínaný výpis z účtu žalovaného nebol pre civilný súd postačujúcim dôkazom, pretože tento nedával
zrozumiteľný obraz o spôsobe výpočtu uplatnenej pohľadávky.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.