Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. august 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1006/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814220853
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814220853.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci žalobcu: X. V. L. s.r.o., ul. T. č. 5, F., IČO:
35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., ul. Pajštúnska č. 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti
žalovanej: T. N., bytom ul. U. č. XX/XX, Q., o zaplatenie 3.260,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 24. marca 2015, č.k. 7C/41/2015-122, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania p
o t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.771,68
Eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 27.11.2011 do 6.12.2011 vo výške 1,20
Eur a s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.771,68 Eur od 12.2.2012 do zaplatenia, všetko v
pravidelných mesačných splátkach po 30 Eur, vždy do 25. dňa v mesiaci s účinnosťou od augusta 2015
s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 109,48 Eur, a to v
lehote do 31.12.2015. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi k rukám právneho zástupcu trovy

právneho zastúpenia 173,65 Eur, a to v lehote do 31.12.2015. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že žalobca sa návrhom zo dňa 27.11.2014, podaným prostredníctvom právneho zástupcu domáhal proti
žalovanej zaplatenia 3.260,80 Eur s príslušenstvom. Preskúmaním veci súd prvej inštancie zistil, že
dňa 26.7.2007 bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere č. 0373016320 medzi zmluvnými stranami
Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava ako veriteľ a žalovaná ako dlžník. Obsahom zmluvy bol záväzok
veriteľaposkytnúťžalovanejúvervovýške80.000,-Skazáväzokžalovanejsplatiťúverpravidelnými120
mesačnými splátkami po 1.228,- Sk, vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, so splatnosťou prvej splátky

dňa 20.8.2007 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.7.2017. Účastníci zmluvy si dohodli úrokovú
sadzbu 12,35% ročne. Ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 15,47%. Podľa čl. I. zmluvy,
úver bol poskytnutý ako bezúčelový. Z prehľadu transakcií vyplýva, že žalovaná, po odpočítaní poplatku
za poskytnutie úveru vo výške 2.000,- Sk, úver vyčerpala dňa 26.7.2007. Slovenská sporiteľňa, a.s.
Bratislava evidovala splátky žalovanej v celkovej výške 556,20 Eur, ktoré veriteľ započítal na úhradu
istiny, na poplatky, na úrok z omeškania. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE zo dňa
15.12.2011 vyplýva, že jej zmluvnými stranami sú Slovenská sporiteľňa, a.s., ul. Tomášikova č. 48,

Bratislava, IČO: 00 151 653 ako postupca a spoločnosť žalobcu ako postupník. Podľa čl. I. zmluvy, jej
predmetom je pohľadávka špecifikovaná v Prílohe č. 1. V podaní zo dňa 23.1.2012 označenom ako
výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru žalobca žalovanej oznámil, že
ako dlžníčka porušila povinnosť splácať formou splátok úver riadne a včas, preto ako nový veriteľ ku dňu23.1.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom výška dlžnej sumy 4.600,90 Eur pozostáva: zo
základnej pohľadávky 4.018,48 Eur, z úrokov z omeškania 381,82 Eur, z ostatného príslušenstva 11,96
Eur, zo zákonných úrokov 38,64 Eur, z nákladov EOS KSI Slovensko, s.r.o. 150,- Eur. Z písomného

vyjadrenia Slovenskej sporiteľne, a.s. Bratislava vyplýva, že z dôvodu porušenia povinností žalovanej
splácať úver riadne a včas, vyhlásila už ku dňu 6.12.2011 mimoriadnu splatnosť. V platobnej histórii pri
dátume 6.12.2011 je uvedený údaj - zosplatnenie. Súd prvej inštancie rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil ust. § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, písm. b/, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení platnom
ku dňu 26.7.2007 a § 52 ods. 2, 3, § 54 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, § 103 a § 565 Občianskeho

zákonníka v znení platnom ku dňu 26.7.2007. Hodnotením skutkového stavu veci dospel súd prvej
inštancie k právnemu záveru, že návrh je podaný dôvodne sčasti. Právny vzťah, ktorý vznikol zo zmluvy
uzavretej medzi jej účastníkmi, súd posúdil ako vzťah podľa zák. č. 258/2001 Z. z. v znení platnom
ku dňu 26.7.2007. Konštatoval, že právny predchodca žalobcu uzatváral zmluvu v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti, čo je zrejmé aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom je
poskytovanie úverov. Z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Zo zmluvy nevyplýva, že by žalovaná

pri jej uzatváraní konala v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto sa
považuje za spotrebiteľa. Žalobca žalobu z hľadiska skutkového stavu odôvodnil tak, že žalovaná svoj
záväzokzozmluvyosplátkovomúvereč.0373016320neplnila,pretodňa11.2.2012vyhlásilmimoriadnu
splatnosť úveru, pričom si uplatňuje splátky splatné od 20.12.2010 do 20.7.2017 v počte 80. V písomnom
podaní zo dňa 18.2.2015 uviedol, že čl. IV. zák. č. 151/2014 Z. z. posunul účinnosť ustanovenia § 52 ods.

2 Občianskeho zákonníka od 1.4.2015, a v prejednávanej veci pri posúdení otázky premlčania, nemožno
vychádzať z ustanovení Občianskeho, ale z ustanovení Obchodného zákonníka, a teda zo štvorročnej
premlčacejdoby.PôvodnýveriteľSlovenskásporiteľňa,a.s.Bratislavasúduoznámila,žepreduzavretím
zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE ku dňu 6.12.2011 vyhlásila mimoriadnu splatnosť
úveru, čo je zrejmé aj z platobnej histórie. K ukončeniu právneho vzťahu zo zmluvy o splátkovom

úvere č. 0373016320 teda nemohlo dôjsť až na základe oznámenia žalobca zo dňa 23.1.2012 (ku dňu
11.2.2012), a tento úkon je právne neúčinný. Žalovaná potvrdila v účastníckej výpovedi, že vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti jej bolo doručené. Žalovaná poslednú splátku uhradila dňa 20.7.2008 a ku dňu
uzavretia Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE, bola v omeškaní nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní. V oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bola pôvodným veriteľom

vyzvaná na úhradu dlžného zostatku. V nadväznosti na skutočnosť, že súd prvej inštancie posúdil vzťah
vyplývajúci z predmetnej zmluvy o splátkovom kalendáre ako spotrebiteľský uviedol, že na premlčaciu
dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku (§ 101), teda
trojročnú premlčaciu dobu. Podľa čl. 7.6.1. Všeobecných obchodných podmienok veriteľ bol oprávnený
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru v prípade, ak je dlžník v omeškaní so splatením jednej splátky

alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní. Žalovaná poslednú splátku uhradila dňa 20.7.2008. Potom
ako nezaplatila splátku splatnú dňa 20.8.2008 pôvodný veriteľ do zročnosti najbližšie nasledujúcej
splátky nevyužilsvojeprávožiadaťzaplateniecelejpohľadávky.Pretoprestaladňomzročnostinajbližšie
nasledujúcej splátky plynúť premlčacia doba pre celý zvyšok dlhu. Jednotlivé splátky sa opäť premlčovali
samostatne do ich zročnosti až do okamihu, keď žalovaná nesplnila niektorú zo splátok. Opakovalo sa to

až do decembra 2011. Právny predchodca žalobcu svoje právo na zaplatenie celého zvyšku dlhu uplatnil
až ku dňu 6.12.2011, a to potom ako dlžníčka nesplnila ani splátku splatnú dňa 20.11.2011 (najbližšie
nasledujúca splátka, bola potom splátka splatná 20.12.2011). Dňa 6.12.2011 začala plynúť premlčacia
doba pre celý zvyšok dlhu, ktorý predstavuje zosplatnené splátky za obdobie december 2011 až júl 2017,
t. j. za 68 mesiacov, čo je suma 2.771,68 Eur. Žalobca žalobný návrh podal dňa 27.11.2014, t.j. v rámci

plynutia 3 ročnej premlčacej doby. Predmetom konania však urobil aj nárok o zaplatenie neuhradených
splátok za obdobie 20.12.2010 (neuhradené sú však splátky už od septembra 2008) do 20.11.2011, t.
j. splátok, ktoré žalovaná nezaplatila pred zosplatnením zvyšku dlhu. Podľa zmluvy o splátkovom úvere
č. 0373016320 mala žalovaná povinnosť splátky splácať do 20. dňa v kalendárnom mesiaci. Každá
zo splátok predstavuje samostatné plnenie a pre každú z nich začína plynúť 3 ročná premlčacia doba

samostatne. Právo sa mohlo po prvý raz vykonať v deň nasledujúci po splatnosti jednotlivých splátok, t. j.
v21.deň.Žalobcavšakuplatnilsvojnárok,pokiaľideouvedenúčasťaždňa27.11.2014,tedapouplynutí
viac ako 3 rokoch u každej z týchto splátok. Preto súd návrh o zaplatenie sumy 489,12 Eur (rozdiel medzi
3.260,80 Eur a 2.771,68 Eur), ktorá zodpovedá 12 splátkam po 40,76 Eur zamietol. Žalobca predmetom
konania urobil aj nárok o zaplatenie úrokov z omeškania zo splátok, ktoré si uplatňoval za obdobie

od 21.12.2010 do 11.2.2012, z jednotlivých splátok splatných od 20.12.2010 do 20.1.2012. Súd prvej
inštancie ďalej podrobne posúdil splatnosť jednotlivých splátok v období od 20.12.2010 do 20.11.2011
vrátene úrokov z omeškania k nim prináležiacim v kontexte premlčania splátok. Právny predchodca
žalobcu svoje právo na zaplatenie celého zvyšku úveru uplatnil ku dňu 6.12.2011, kedy začala plynúťpremlčaciadobausumy2.771,68Eur,ktorúpredstavujúzosplatnenésplátkyzaobdobiedecember2011
až júl 2017 (za 68 mesiacov). Preto, pokiaľ ide o splátku splatnú dňa 20.12.2011, u ktorej si žalobca
uplatňoval úroky z omeškania za obdobie od 21.12.2011 do 11.2.2012 a pokiaľ ide o splátku splatnú dňa

20.1.2012, u ktorej si žalobca uplatňoval úroky z omeškania za obdobie od 21.1.2012 do 11.2.2012, tieto
sú súčasťou zosplatneného dlhu v celkovej výške 2.771,68 Eur. Súd zdôraznil, že pod zosplatnením
trebarozumieťurčeniesplatnosticeléhodlhu,vprípadochkedybolovráteniedlhudohodnutéhovoforme
splátok. Celý zvyšok dlhu, vrátane splátok splatných dňa 20.12.2011 a dňa 20.1.2012 sa stal splatným
ku dňu 6.12.2011. Preto, pokiaľ si žalobca uplatňoval úroky z omeškania za obdobie od 21.12.2011 do

11.2.2012 a za obdobie od 21.1.2012 do 11.2.2012, súd v tejto časti návrh ako neopodstatnený zamietol.
Žalobca predmetom konania urobil aj nárok o zaplatenie úrokov z omeškania zo zosplatneného celého
zvyšku dlhu od 11.2.2012 do zaplatenia, ktorý dátum označil ako dátum zosplatnenia celého zvyšku
úveru. Súd konštatoval, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, teda k zosplatneniu celého zvyšku úveru
došlo ku dňu 6.12.2011, a nie ku dňu 11.2.2012. Súd však bez procesného návrhu o pripustenie zmeny
- rozšírenia návrhu, nemohol žalobný návrh prekročiť a priznať žalobcovi viac, t. j. úroky z omeškania

zo sumy 2.771,68 Eur už od 6.12.2011, ale len od 11.2.2012 tak, ako si ich v žalobe zo dňa 27.11.2014
uplatnil. K uvedenému dátumu omeškanie žalovanej ďalej trvá. Podľa § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., § 517
ods. 1, ods. 2 Obč. zákonníka, úroková sadzba k prvému dňu omeškania, t. j. k 6.12.2011 predstavovala
9,25% ročne a v takejto výške potom platí až ku skončeniu omeškania. Pokiaľ si však žalobca uplatnil
úrok z omeškania 9% ročne, súd bez procesného návrhu o pripustenie zmeny - rozšírenia návrhu,

nemohol žalobný návrh prekročiť a priznať žalobcovi viac, t. j. úroky z omeškania 9,25% ročne. O
náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. spojení s § 150 ods. 1
O.s.p.. Žalobca predmetom konania urobil nárok o zaplatenie sumy 3.260,80 Eur s príslušenstvom,
pričom úspešný bol v sume 2.771,68 Eur s príslušenstvom. V percentuálnom vyjadrení úspech žalobcu
predstavuje 85% a úspech žalovanej 15%. Celkový úspech žalobcu potom je 70% (85% mínus 15%).

Celkovo trovy konania žalobcu predstavujú sumu 136,85 Eur (70% zo 195,50 Eur) a sumu 217,07 eur
(70% z 310,10 Eur). Vzhľadom na majetkové a sociálne pomery žalovanej súd nárok o zaplatenie trov
konania krátil o 20% a priznal tak žalobcovi trovy konania vo výške 109,48 Eur (80% zo 136,85 Eur) a
trovy právneho zastúpenia vo výške 173,65 Eur (80% z 217,07 Eur).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote,
prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie žalobca. Uviedol, že rozhodnutie napáda z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2
písm. d/ a f/ OSP - teraz § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP). Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo alternatívne

vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvej inštancie na danú vec
nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko tu
bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o
absolútny obchodno-záväzkový vzťah, a to napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ,
pričom v zmysle § 397 Obchodného zákonníka je premlčacia doba štvorročná. Poukázal na to, že

úverová zmluva bola uzavretá dňa 26.07.2007, pričom v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52
až 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené
v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva
o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy
nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté
pred 01.01.2008, čo znamená, že pokiaľ daná zmluva o úvere bola uzavretá pred týmto dňom, nie je
možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. V
tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 2MCdo 3/2011 a 6 MCdo 4/2012. Ďalej žalobca nesúhlasil s krátením uplatnených

trov konania o 20%, nakoľko ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. pripadá v úvahu len výnimočne a súd
nemá pri jeho aplikácii brať na zreteľ iba majetkové a osobné pomery účastníkov konania, ale aj na
okolnosti, za akých bol uplatnený nárok na súde, postoj účastníkov k veci, spôsob akým pristupovali v
priebehu konania k plneniu procesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania, prípadne
akou mierou zavinenia prispeli k vzniku trov konania. Uplatnil tiež náhradu trov odvolacieho konania vo

výške 49,91 Eur s DPH.

3. K odvolaniu žalobcu vyjadrenie písomne podané nebolo.4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 379 a 380 ods.
1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správne potvrdiť

podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom sa podľa § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

5. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
"CSP").

6. V zmysle intertemporálnej úpravy uvedenej v ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom zistení
skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. - t.č. účinné

ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP).

8. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 OSP (t.č. účinné ustanovenie § 191 CSP). Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom
konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej
inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje
správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením a má za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so
všetkýmipodstatnýmivyjadreniamistránsporuprednesenýmivprvoinštančnomkonaní.Nazdôraznenie
správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné

skutočnosti:

10. Súd prvej inštancie uložil napadnutým rozsudkom žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.771,68
Eurspolusúrokomzomeškaniazosplátokzaobdobieod27.11.2011do6.12.2011vovýške1,20Euras
9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.771,68 Eur od 12.2.2012 do zaplatenia, všetko v pravidelných

mesačných splátkach po 30 Eur, vždy do 25. dňa v mesiaci s účinnosťou od augusta 2015 s tým, že
omeškaniesplnenímjednejsplátkymázanásledokzročnosťceléhoplnenia.Vprevyšujúcejčastižalobu
zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu považoval za premlčaný. Na prejednávanú vec aplikoval ust. § 101,
§ 103 Občianskeho zákonníka. Žalobca v odvolaní namietal nesprávny skutkový a právny záver súdu
prvej inštancie ohľadom premlčania časti uplatneného nároku a nedôvodnosť aplikácie Občianskeho

zákonníka na daný právny vzťah. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že zmluva o úvere je absolútnym
obchodom a na skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzatvorená pred 01.01.2008.

11. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď
na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní práva podľa § 101, § 103.

Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho obchodu, na uvedené právne inštitúty je potrebné
vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov. Uvedené riešenie
odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 19. júna 2013, č.k. I. ÚS 402/2013-10,
v ktorom konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa

na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa. S Obchodným zákonníkom je totiž spojená dlhšia štvorročná premlčacia doba (ktorá má práve
pre stranu v postavení dlžníka aj spotrebiteľa rozhodujúci význam, keďže jemu vzniká dlh - povinnosť
na majetkové plnenie, ktoré je predmetom premlčania), v porovnaní s kratšou premlčacou dobou v
Občianskomzákonníku(viďuznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky zodňa25.01.2011sp.zn.

5M Cdo 20/2009.)

12. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis
vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalobca(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskehozákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke

použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy
a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy
vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita Občianskeho
zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na

právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník bude použitý,
pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku
a podobne. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
zachytáva prevažujúcu výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Na tomto výklade
nič nemení skutočnosť, že zákonodarca zmenil dobu účinnosti predmetného ustanovenia. Vykonal tak

zákonom č. 250/2014 Z.z. pričom ako dôvod uviedol, že ".... ide o spresnenie jedného ustanovenia, na
ktoré upozornila Republiková únia zamestnávateľov a ďalšie zamestnávateľské zväzy v rámci tripartity,
že je to potrebné spresniť kvôli právnym výkladovým problémom v aplikačnej praxi, čo by mohlo mať
následne neodhadnuteľný dopad z dôvodu rôznych prístupov správnych orgánov aj na hospodársku
súťaž v SR vo forme jej možného nepredvídateľného obmedzenia. Zároveň ide o ustanovenie, ktoré

bolo plánované spresniť už v rámci legislatívneho procesu pri predmetnom zákone, nakoľko predmetnú
kompetenciu (práve kvôli právnym výkladovým problémom okolo obligatórneho postupu) Slovenská
obchodná inšpekcia nechcela mať, no uniklo to pozornosti predkladateľov a nespresnilo sa to. Týmto
spresnením sa predmetná nezrovnalosť odstráni. Zároveň v článku IV ide o spresnenia účinnosti
jednotlivých ustanovení vzhľadom na legislatívny proces." Dané odôvodnenie zmeny účinnosti zákonnej

normy neuvádza ako dôvod prijatia novely dopad na rozhodovaciu prax súdov.

13. K tvrdeniu žalobcu, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu u dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho
zákonníka, nie na úverovú zmluvu podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že uzatvorená

zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2004
vychádzajúc z európskej legislatívy (Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách). Spĺňa totiž náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v
citovanom ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré
treba vykladať v spojení s európskou legislatívou vtedy platnou a účinnou a s dôvodovou správou k

následnej novelizácii zákonom č. 568/2007 Z. z., v zmysle ktorej tam uvedený výpočet právnych foriem
spotrebiteľských zmlúv je len demonštratívny a teda spotrebiteľskou zmluvou môžu byť aj iné zmluvy.

14. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka na
právne posúdenie daného vzťahu a to ustanovenia upravujúce premlčaciu dobu. Vzhľadom na uvedené

odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo
veci. V tejto súvislosti odvolací súd považoval ďalej za neopodstatnené poukazy žalobcu v odvolaní
na rozhodnutia iných súdov, týkajúcich sa iných, avšak skutkovo a právne obdobných vecí, pretože
rozhodovaním iných odvolacích súdov v preskúmavanej veci Krajský súd v Trenčíne viazaný nie je.

15. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti je vecne správny. Vecne správny je aj rozsudok súdu prvej inštancie aj
vo výroku o trovách konania, keď súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní použil ust. § 150 ods. 1
O.s.p. a zohľadnil zlú sociálnu situáciu a finančnú situáciu žalovanej. Preto odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutých častiach podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a §
255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

17. Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch uvádza, že
toto rozhodnutie prijal jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).