Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/204/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204629
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113204629.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava zo dňa 22. októbra 2014, č.k. 8C/126/2013-108, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh žalobcu a žalovanej nepriznal
náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a § 19 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako aj § 44 ods. 6, 7 a 8
Exekučnéhoporiadkua§238ods.1Exekučnéhoporiadku,keďvychádzajúczvykonanéhodokazovania

považovalsúdnárokžalobcunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomOkresného
súdu Senica za neopodstatnený, nakoľko žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa
30.5.2003, pričom dňa 22.11.2010 zaslal súdu návrh na zmenu exekútora, o ktorom súd rozhodol dňa
23.4.2012.Nakoľkovkonaníbolopreukázané,žeabsentujeprvotnápodmienkaprevznikzodpovednosti
štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol.
Naviac súd uviedol, že v exekučnom konaní v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej
škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať

úkony exekučného konania. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie,
neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky
súd pre ľudské práva. V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 30-dňovej
lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009. O takýto prípad v
prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť o zmenu exekútora bola súdu doručená dňa 22.11.2010. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom určenej lehote odvolanie žalobca a uviedol,
že podáva odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p.
a to v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej vzmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle ust. §
205 ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite veci na základe

„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte
a osobitne v spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej

interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledku nesprávnosti súdneho rozhodnutia
a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust.
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č.
412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím de jiure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Ďalej uviedol, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., znalecký posudok č. 1, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity
v Bratislave, ktorým je preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a

objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Súd nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Tiež namietol, že súdu, ak bol
doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde

SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu
podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Časť námietok urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúceho sa žalobcu zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, že by súd prvého stupňa

pri svojom rozhodovaní, či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami
na spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného
nenáležitého použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde
pre zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných, tunajšiemu
súdu známych, druhovo totožných konaniach, za účasti rovnakých účastníkov, v ktorých žalobca z

prejednávanej veci takmer identickými žalobami, aj na ne nadväzujúcimi podaniami, bez preháňania
zaplavuje súdy (čo sa inak týkalo prakticky celého odvolania), muselo uniknúť, že súd prvého stupňa
v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z.
vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i záver str. 7 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 a po takomto čase
a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy
o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad

nárokovuplatňovanýchvprejednávanejveci)nevznikolstavprávnejneistoty,nebolivprejednávanejveci
relevantnými (ako bude uvedené i neskôr), a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou
odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno
mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by
malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých

by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov
všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé
súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni
všakprizápalistombojizajejprávazrejmeuniklo,žepodmienkyrealizácietakýchtoprávnavnútroštátnej
úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten, pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový, spôsobom
podsúvaným odvolateľkou, vyložiť nešlo.

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,

bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť. Pokiaľ sa týka
posledných dvoch v odvolaní namietaných skutočností, tak v spise sa nenachádza žiaden znalecký
posudok o výške vzniknutej škody, z toho dôvodu na túto námietku uvedenú v odvolaní odvolací súd
neprihliadal a takisto v konaní sa nenachádza žiaden návrh žalobcu na prerušenie konania, v dôsledku

čoho súd prvého stupňa žiadnym spôsobom nepochybil.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, o ktorých súd rozhodol tiež správne,
keď aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 za použitia ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnila
a ani jej zo spisu žiadne trovy nevyplývajú.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.