Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. september 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/997/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215824
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6612215824.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov
JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša vo veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, v mene ktorej koná ako advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti
žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom

Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 6C/132/2012-128 zo dňa 09.
09. 2014,

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby bola
žalovanému uložená povinnosť zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu, ktoré mu vznikli v
konaniach vedených na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 6C/132/2012, 6C/152/2012, 6C/159/2012,
6C/161/2012, 6C/163/2012, 6C/167/2012, 6C/177/2012, 6C/198/2012 a 8C/171/2012. Uznesením č. k.
6C/132/2012-25 zo dňa 16. 05. 2013 súd spojil konania na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn.

6C/132/2012 a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 06. 06. 2013. Náhrady škody a nemajetkovej
ujmy sa domáhal žalobca titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Lučenec v exekučných veciach vedených pod sp. zn. 5Er/48/2011, 8Er/451/2011, 21Er/572/2011,
21Er/234/2011, 5Er/388/2011, 14Er/996/2010, 8Er/997/2010, 8Er/48/2011 a 8Er/569/2011. V dôvodoch
rozhodnutia okresný súd poukázal na tú skutočnosť, že aj v prípade, keď nebolo rozhodnuté o žiadosti

súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote podľa § 41 ods. 2 písm. d) s poukazom
na ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011 do 31. 05. 2011, samotné
nedodržanie lehoty stanovenej v Exekučnom poriadku neznamená automatické prieťahy v konaní.
V uvedených veciach okresný súd skúmal rozhodcovské rozsudky, ktoré sa týkali právnych vzťahov
podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Doložku exekučných konaní považoval v uvedených
veciach za primeranú k náročnosti veci. Poukázal na to, že okresný súd nie je oprávnený posudzovať

prieťahy v konaní, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Či v
konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať ústavný súd, nie
všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Keď by všeobecné súd
preskúmavali postup iných všeobecných súdov z hľadiska prieťahov, uvedené by mohlo smerovať aj
k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Okresný súd pri rozhodovaní aplikoval ust. § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj ust. § 17 ods. 1 toho istého zákona. Súd dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatnil. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd tiežzdôraznil, že žalobca opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Žalobca nepreukázal
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj

nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Keďže žalobca v konaní nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, okresný
súd žalobu zamietol.

2. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa zásady
úspechu v konaní. Úspešný v konaní bol žalovaný, ktorý v lehote určenej
v § 151 ods. 1 O. s. p. nevyčíslil žiadne trovy konania, tieto zo spisu ani nevyplývali, a preto žalovanému
súd náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie žalobca
z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že „súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho
právneho zástupcu postupujúc podľa ust.
§ 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil“. Žalobca
však riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody

a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak urobil, odňal tým žalobcovi právo na konanie
pred súdom. Naviac, žalobca uskutočnil podanie (obsiahnuté
v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania

vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach žalobca
a objektívne aj v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Keďže žalobca
podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto konaní už bolo možné uskutočniť len také úkony,

ktorénepripúšťajúodkladaústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonom
za danej procesnej situácie.

4. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o

zamietnutí návrhu žalobca na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2
písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania
o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd
sa taktiež nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť žalobca o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania

zdôležitéhodôvodu,pričomvžiadostizdôrazňoval,žežalobcatrvánaosobnejúčastiprávnehozástupcu
napojednávaní.Žalobcasataknemalmožnosťvyjadriťktvrdeniamžalovaného,zktorýchsúdprisvojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku tak súd
rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť

sa k skutkovým
a právnym otázkam veci, čím bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu.

5. Naviac žalobca vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto
okresný súd porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého

obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise.6. K majetkovej škode žalobca uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu
a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým

ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie
súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla.
Namietal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného

súdu. Okresný súd ale nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom.

7. K nemajetkovej ujme uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva
azákladnýchslobôdaprávanarozhodnutievzákonomstanovenomčase.Rozhodnutiesúdujevnútorne
rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

8. Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom

nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobca na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

9. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku ďalej v texte len „CSP“), prejednal
odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 379

a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného
súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP, ktorý nadobudol účinnosť
01.07.2016,akniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonaniazačatépredodňomnadobudnutia

jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2, veta prvá, CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

12. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v
dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP

a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného
súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej
a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania (v súčasnosti
označených ako strany sporu) na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom

v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

13. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi. V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových

podaní žalobcom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

14. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.

14NcC/467/2012-8 zo dňa 16. 10. 2012 okrem iného tak, že vo veci vedenej pod sp. zn. 6C/132/2012
vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci len sudcu Okresného súdu Lučenec JUDr. Juraja Szököla
(išlo o spis sp. zn. 6C/132/2012 pred spojením uvedeného konania s ďalšími konaniami na spoločné
konanie, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 06. 06. 2013).15. Uznesením č. k. 14NcC/464/2012-8 zo dňa 16. 10. 2012 krajský súd, okrem iného, vo veci vedenej
pod sp. zn. 6C/152/2012 vylúčil len sudkyňu Okresného súdu Lučenec

JUDr. Magdalénu Balážovú.

16. Uznesením č. k. 15NcC/460/2012-7 zo dňa 16. 10. 2012 krajský súd vylúčil z prejednávania a
rozhodovania, okrem iného, vo veci vedenej po sp. zn. 6C/159/2012 sudkyňu Okresného súdu JUDr.
Kristinu Glezgovú.

17. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14NcC/501/2012-8 zo dňa
16. 10. 2012, okrem iného, vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6C/161/2012
sudkyňu Okresného súdu Lučenec JUDr. Kristinu Glezgovú.

18. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14NcC/363/2012-8 zo dňa

16. 10. 2012, okrem iného, vylúčil súdu Okresného súdu Lučenec JUDr. Miroslava Račku z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6C/167/2012.

19. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14NcC/464/2012-8 zo dňa
16. 10. 2012, okrem iného, vylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6C/177/2012

a 6C/152/2012 sudkyňu Okresného súdu Lučenec JUDr. Magdalénu Balážovú.

20. Uznesením č. k. 13NcC/450/2012-16 zo dňa 16. 10. 2012 Krajský súd v Banskej Bystrici, okrem
iného, z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6C/198/2012 sudcov Okresného súdu
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci.

21. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 14NcC/514/2012-8 zo dňa
16. 10. 2012, okrem iného, vylúčil sudkyňu Okresného súdu Lučenec JUDr. Magdalénu Balážovú z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 8C/171/2012.

22. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé a jasné, že v každej z vecí, ktoré boli v tomto
konaní spojené na spoločné konanie a ktoré sa v súčasnosti vedú pod sp. zn. 6C/132/2012, bolo
rozhodnuté o námietkach zaujatosti vznesených v uvedených veciach a že v žiadnej z uvedených
vecí zákonná sudkyňa JUDr. Mária Cifrová z predmetných vecí nebola vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci. Od vydania uvedených rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol

dôvody, pre ktoré zákonnú sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nezaujatosť zákonnej sudkyne.
Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, keďže z Civilného sporového poriadku (zákon
č.160/2015Z.z.)vyplýva,ževprípade,akrozhodovalvovecivylúčenýsudca,ideosamostatnýodvolací
dôvodvzmysle§389ods.1písm.a)CSPažalobcatentodôvodvodvolaníuplatnilvzmysleustanovenia

platného a účinného do 30. 06. 2016 - § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. Odvolací súd k tejto námietke
uvádza nasledovné:

23. Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa

k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup,
nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci,
teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska
zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá

právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu.
Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej
moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v
ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a

priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právnepredpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na

ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre
vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Márie Cifrovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici citovanými vyššie nebola zákonná sudkyňa JUDr. Mária
Cifrová vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí spojených na spoločné konanie na Okresnom
súde Lučenec pod sp. zn. 6C/132/2012, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučných veciach,

resp. v konaniach exekučného súdu,
z ktorého postupu mala žalobcovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor,
že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania
arozhodovaniavecionáhraduškodylentáskutočnosť,žepostupomsudcuvinejvecimalabyťžalobcovi
spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3 Cdo 102/2013). Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
a ktorá sa mala týkať uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 5NcC/61/2012, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený

sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a
mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní
o sťažnosti žalobca. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej
veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa
13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti

uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh žalobca odmietol pre
nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné
dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, ako sú už posúdené Krajským súdom
v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, žalobca v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci

rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej žalobcom zo stany okresného
súdu nedošlo.

24. Neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho právo
na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním meritórneho

rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke
nestrannosti sudcu. Žalobca v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne
rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Uvedené tvrdenie je v rozpore s obsahom spisu,
zktoréhojednoznačnevyplýva,žeOkresnýsúdLučenecuznesenímč.k.6C/132/2012-53zodňa08.10.

2013 návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, keď mal za to, že nie sú dané dôvody na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. a uvedené uznesenie v spojení s
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/246/2014-8, zo dňa
31. 03. 2014, nadobudlo právoplatnosť 20. 06. 2014.

25. Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým strana sporu realizuje svoje procesné
práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom o možnosť

ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. V
prípade pojednávania bez prítomnosti strany sporu za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže
dôjsť k odňatiu práva strany sporu konať pred súdom (viď ajuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

26. Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania
najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že
dbajú na pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadalz dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

27. Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 19. 03. 2015
bez účasti žalobcu, považoval žalobca za rozporný s vyššie uvedeným § 101
ods. 2 O. s. p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy,
ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania (v súčasnosti strane sporu) realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom

účastníka občianskeho súdneho konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej
republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec
nemohol rozhodnúť v neprítomnosti účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi
poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu
o jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie
pojednávania zisťuje, či účastníkom tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je

dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne
odvrátená.ŽalobcavšakOkresnémusúduLučenecdoručilnávrhnazrušenienariadenéhopojednávania
len z dôvodu, že nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu
Lučenec vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa pojednávania

nariadeného na deň 09. 09. 2014, na ktoré mu bolo doručené predvolanie dňa 24. 07. 2014 (viď
doručenka na č. l. 112 spisu). Žalobcom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať,
správne prvostupňový súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke
zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Lučenec už
v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k

záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu, bol v súlade
s § 101 ods. 2 O. s. p. platného a účinného do 30. 06. 2016 a nie je možné ho hodnotiť ako nesprávny,
t. j. taký, ktorým by sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

28. Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom

nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné
chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom
v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku
uplatňovaného žalobcom v návrhu.

29.Žalobcamalmožnosťoboznámiťsasovšetkýmipredloženýmidôkazmialebostanoviskamiavyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania dňa 09.
09. 2014, ak bolo predvolanie žalobcovi doručené cestou jeho právneho zástupcu dňa 24. 07. 2014,
teda s dostatočným predstihom. Žalobca, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný čas na prípravu
pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v

spise, vrátane podaní odporcu.

30. V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie žalobcu, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný. Žalobcovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa
verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami
odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

31. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne

oboznámením sa s exekučnými spismi Okresného súdu Lučenec, ktoré ako jediný dôkaz výslovne žiadal
aj žalobca, a ktoré spisy boli i v rámci exekučného konania k dispozícii žalobcovi ako oprávnenému.
Žalobca práve vychádzajúc z obsahu týchto exekučných spisov vychádzal aj pri podaní návrhu na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade,
ak by žalobca využil svoje vyššie uvedené práva, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedenými

exekučnými spismi, ako aj s písomným podaním žalovaného, adekvátne naň včas reagovať pred
rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces.32. Ak naviac žalobca v odvolaní poukazuje na to, že nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného, čím
došlo k porušeniu § 114 ods. 2 O. s. p., pokiaľ práve v tomto vyjadrení
k návrhu žalovaný vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemal možnosť žalobca reagovať,

odvolací súd poznamenáva, že uvedené skutkové tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko k
zamietnutiu návrhu žalobcu nedošlo v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania, naopak,
okresný súd nepovažoval uplatňovaný nárok žalobcu za premlčaný a k jeho zamietnutiu došlo pre jeho
zrejmú nedôvodnosť. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného, odvolací súd poznamenáva, že uvedené
vyjadrenie, ktoré bolo obsahovo zhodné

s jeho vyjadrením v nespočetnom počte prebiehajúcich konaní, bolo žalobcovi doručené
a s argumentáciou žalovaného v čase rozhodovania ako i v čase, kedy bolo žalobcovi doručené
predvolanie na verejné pojednávanie, bol nepochybne oboznámený. Argumentácia žalovaného vo
všetkých prebiehajúcich ako aj už ukončených konaniach vo veci žalobcu proti žalovanému na plnenie
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, sa nemenilo, preto ani z tohto dôvodu nie je možné
vyhodnotiť, že bol akýmkoľvek spôsobom porušený princíp kontradiktórnosti konania. Nejde o vadu

konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

33. I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa

zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

34. Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré

z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie
účastníkov konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

35. Keďže odvolací súd má za to, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces, a súčasne vo veci rozhodol zákonný a

nestranný sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

36. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný

postup exekučného súdu nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej
lehote. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci k prieťahom nedošlo,
nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu
zaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomaakékoľvekďalšiedokazovanievovecipovažoval
za nadbytočné.

37. Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení platnom do 31. 05. 2010, mohol oprávnený
kedykoľvek v priebehu exekučného konania, aj bez uvedenia dôvodu, podať na príslušný okresný súd
návrh na zmenu exekútora, o ktorom rozhodne súd do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenuexekútora.Podľaods.9súdvrozhodnutíozmeneexekútorazároveňvykonanímexekúciepoverí

exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora,
ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované.38. Právny záver okresného súdu o tom, že právna úprava účinná v čase, kedy exekučný súd rozhodoval
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora na vykonanie exekúcie ustanovovala povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia tohto

návrhu, je vecne správny a vecne správny je i ten jeho právny záver, že v prejednávanej veci však v
uvedenej 30. dňovej lehote nebolo možné objektívne rozhodnúť, ak k rozhodnutiu o zmene súdneho
exekútora boli potrebné vyššie uvedené podklady od pôvodného exekútora. Okresný súd správne
poukázal na to, že exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, pričom všetky vykonávané úkony
smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a boli vykonané v súlade s Exekučným poriadkom,

v dôsledku čoho nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Po podaní návrhu na zmenu
exekútora vo vyššie označených exekučných veciach došlo následne k pripusteniu zmeny súdneho
exekútora a poverením súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na ich vykonávanie, keď predtým súd
nevyhnutne realizoval postup v zmysle § 44 Exekučného poriadku.

39. Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o návrhu oprávneného v trvaní niekoľkých
mesiacov nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému
akoajodvolaciemusúdujezjehorozhodovacejčinnostiznáme,ženavrhovateľpodávalnávrhnazmenu
exekútora hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom
na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré

spôsobilo, že o jeho návrhu bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie
uvedenú dobu
v trvaní 12 mesiacov je možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom
rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr.

I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní zo strany exekučného
súdu a vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora po niekoľkých mesiacoch od doručenia tohto
návrhu na exekučný súd je v súlade s právom navrhovateľa na spravodlivý súdny proces bez zbytočných
prieťahov. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie aj v prípade zmeny exekútora zostávajú zachované, a to bez ohľadu na skutočnosť, či došlo

k zmene súdneho exekútora
a kedy k uvedenej zmene došlo.

40. Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o

porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí
s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je

v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne
splnenie všetkých troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a
to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy,
resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden

z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá byprípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Okresný súd preto dôvodne aj
s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti neskúmal.

41. Žalobca však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom
a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil

účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú
aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonaní
a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP aj správne
a presvedčivo odôvodnil.

42. Ak žalobca na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu
jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie
netýka napadnutého rozhodnutia okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa

predpokladom vzniku a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že
nedošlo k naplneniu jedného z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu
za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu,
ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť. Ak teda následne žalobca tvrdil, že odôvodnenie rozsudku
je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom,

že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia
týmto predpokladom vôbec nezaoberal, teda v žiadnom prípade nie je dôvodná námietka navrhovateľa
týkajúcasajehonepreskúmateľnosti,čidokoncaarbitrárnosti.Vtomtorozsahuzrejmenavrhovateľpodal
odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu a uvedené sa týka
i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť na strane

navrhovateľa. V tomto rozsahu je práve odvolanie nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, ak poukazuje na
skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú.

43. Ak žalobca v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd

zamietol návrh navrhovateľa, nakoľko nemal za preukázaný jeden
z kumulatívne vyžadovaných zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupným postupom. Preto v dôsledku, že sa otázkou vzniku a výšky
škody okresný súd dôvodne nezaoberal, by vykonanie dokazovania ohľadne výšky škody znaleckým
posudkom bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Odvolací súd nepovažoval ani túto námietku

žalobcu za dôvodnú.

44. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ
rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

45. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie,

a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, a to vrátane
súvisiaceho výroku o náhrade trov prvostupňového konania
(§ 367 ods. 2 CSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal
správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní v zmysle platnej a účinnej právnej

úpravy do 30. 06. 2016.

46. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 296 ods. 2 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Žalobca nebolv odvolacom konaní úspešný a žalovaný si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil v súvislosti s uplatňovaním, resp. bránením svojho práva a odvolací súd
zároveň zistil, že trovy konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by predstavovali účelne

vynaložené výdavky žalovaného, v odvolacom konaní žalovanému nevznikli. Na základe uvedeného
odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 251 CSP) .
47. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie

(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o
zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu,
u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia
zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo

tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods.
1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).