Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoE/54/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215207650
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215207650.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Bratislava,
Martinčekova 13, proti povinnému: J. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., Y. T. XXXX/XX, o vymoženie
4.715,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo
dňa 13. 10. 2015 č. k. 5Er/662/2015-42 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána
Gaspera, PhD., so sídlom Exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, Kálmana Mikszátha 268, o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzal zo zistenia, že súdny exekútor na základe návrhu
oprávneného požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému pre vymoženie

sumy 4.715,94 eura s príslušenstvom. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., so sídlom Bratislava, zo dňa 08. 11. 2013
sp. zn. IK-C/0613/0798. Opierajúc sa o ust. § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2, § 243d ods. 1 a 2
zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj Exekučný poriadok, EP),
§ 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, účinného do 31. 12. 2014, preskúmal
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

a zistil, že tieto sú v rozpore so zákonom. Zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného
- W. bankou, a. s. Bratislava a povinným, založený Zmluvou o úvere č. 5634473010 zo dňa 04. 10.
2010, posúdil ako spotrebiteľský úver a aplikoval naň ust. § 39, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1 a 4
písm. r), 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská
doložka dojednaná účastníkmi vo Všeobecných obchodných podmienkach v bode 10.2.2 Banka a Klient
sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú

z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní
Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom
znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné
a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient,
je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa

jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania
alebo všeobecnému súdu; ", je neprijateľnou podmienkou, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi
zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľovi je
v danom prípade fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, keď
oprávnenýmjepodanážalobanarozhodcovskýsúd.Dodal,žedôsledkomtaktouzavretejrozhodcovskej

zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa
voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú zmluvu preto súdvyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Uzavrel, že ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok.

Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je
spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené uviedol, že ak neexistuje
rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z
hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, preto potom v intenciách ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní žiadosť súdneho exekútora

JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa §
205 ods. 2 písm. a/, d/, e/ a f/ OSP a § 221 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ OSP a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vyhovie alebo alternatívne, aby napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o
vydanie poverenia tým, že skúmal aj iné listiny ako pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Súd bol podľa neho oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Zdôraznil, že
prekročenímzákonnýchlimitovpreskúmanieexekučnéhotitulu§45ods.1a2Zákonaorozhodcovskom

konaní a prekážky rozsúdenej veci a skúmaním rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel
k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Okrem iného poukázal aj na nedostatočné zdôvodnenie
vydaného uznesenia. Uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súdom príslušným
na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie
alebo ako kasačný súd, či súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako tzv. exekučný súd.

Z povahy veci teda nie je možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavanej
pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické
a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Mal za to, že o platnosti rozhodcovskej
doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne
posúdená. Namietal, že súd svojim konaním nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002

Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08.
Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia II časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, W. banka,
a. s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto
zákonom stanovenú ponuku, pričom klient rozhodcovskú doložku neodmietol. Nesúhlasil preto s tým,

že súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, opomenúc
tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky.
Tiež uviedol, že súd nesprávne aplikoval ust. § 53 ods. 4 OZ, porušil § 153 ods. 1 OSP a nijako sa
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný
exekučný súd. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ mal

za to, že záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nemožno oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, keďže
ide výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona
je výlučne indikatívny, nie interpretačný. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež
nie je možné brať do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ, keďže sa vzťahuje na rozhodcovské doložky
všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však voči jednotlivcom -

a teda ani voči účastníkom tohto konania. Záverom uviedol, že súdy svojim konaním neprimerane
zvýhodňujú povinného v exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. V tomto
smere argumentoval dôvodmi uvedenými v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 23/2013. Uzavrel, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané
exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že

odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., so sídlom
Exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, Kálmana Mikszatha 268, o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie, predloženej súdu prvého stupňa dňa 28. 04. 2015. Spolu s ňou bol predložený i návrh
oprávneného, ktorým sa domáha od povinného vymoženia sumy 4.715,94 eura s príslušenstvom a
exekučný titul, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený pri Rozhodcovská, arbitrážna

a mediačná, a.s. so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 7, zo dňa 08. 01. 2013 sp. zn. IK-C/0613/0798,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28. 02. 2014 a vykonateľnosť dňa 04. 03. 2014. Súčasťou spisu je
i Zmluva o úvere č. 5634473010, uzatvorená právnym predchodcom oprávneného - W. bankou, a.s. a
povinným dňa 04. 10. 2010 a obchodné podmienky pre úver. Na výzvu súdu prvého stupňa oprávnený
doložil Všeobecné obchodné podmienky.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, Exekučné konanie na

podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor
spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať
len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,
4ead/ a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa 53 ods. 1 veta prvá, ods. 5 Obč. zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkam exekúcie patria spôsobilosť účastníkov, právomoc a príslušnosť súdu, ako i spôsobilý
návrh a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné
predpoklady exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a

pokračovaniu exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Keďže ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť už pri rozhodovaní o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, je preto povinný aj v tejto
fáze konania prihliadnuť na to, či sú tu dôvody neprípustnosti exekúcie vykonávanej na základe
rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011).

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je Zmluva o

úvere č. 5634473010, uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 04.
10. 2010, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov povinnému vo forme
úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú
štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole a zisťovať,či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v
nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Tento v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto i správne právne posúdil. Keďže

odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc postup podľa
§ 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého
stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje.

V tomto smere len zdôrazňuje, že Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu

pozornosť, pričom Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť
súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej strany. Vo
svojom rozhodnutím vo veci C-40/08 Asturcom Telecominicaciones SL proti Cristina Rodrígues
Noguiera zaujal stanovisko, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky, obsiahnutej v zmluve, uzavretej predávajúcim alebo

poskytovateľom so spotrebiteľom, a ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný. Povinnosť preskúmať rozhodcovskú doložku pre exekučný súd vyplýva aj
z ust. § 44 EP a v rámci tohto prieskumu okrem iného zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na
to oprávneným, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Pri skúmaní, či exekučný titul

bol vydaný orgánom oprávneným posudzuje exekučný súd aj platnosť rozhodcovskej doložky, pokiaľ
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd tiež osobitne poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorého závery sa v otázke skúmania platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Najvyšší

súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej rozhodcovskej
zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie

vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b/ zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva

z ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Cdo/5/2012, sp. zn. 6Cdo/1/2012, sp. zn. 3Cdo/122/2011). Taktiež odvolací súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 10. 2012 sp. zn. 6 Cdo/179/2011, podľa
ktorého exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku,
ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami
bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z
príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Ako už bolo uvedené, právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov konania je zmluva o úvere
uzatvorená právnym predchodcom oprávneného W. bankou, a.s. a povinným dňa 04. 10. 2010, pričom
rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z jej neoddeliteľnej súčasti, ktorou boli obchodné podmienky
pre úver dostupná pôžička (ďalej len OP). Podľa článku 12 - Prechodné a záverečné ustanovenia, bod

12.2 obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že „akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo ZoÚ P
budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody sa uplatní na riešenie sporov rozhodcovská
doložka uvedená vo VOP, na základe ktorej dochádza k mimosúdnemu riešeniu týchto sporov. Podľa
Všeobecných obchodných podmienok veriteľa s účinnosťou od 07. 06. 2010 (ďalej len VOP), čl. 10 bod
10.2, ods. 10.2.2 banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých

sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových
produktov alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej
zmluvy a to v znení: a/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor na
prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktorésú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, b/ pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom
klient,jeoprávnenýpredložiťtentospornaprerokovaniearozhodnutierozhodcovskémusúdu,atopodľa
jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania

alebo všeobecného súdu. Ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo zmluvy nedoručí
banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal (čl. 10, bod
10.2, ods. 12.2.3 VOP). Zároveň podľa čl. 10, bod 10.2, ods. 10.2.5 VOP banka a klient sa dohodli, že
rozhodcovskádoložkazaväzujeprávnychnástupcovobochzmluvnýchstrán.Ipodľanázoruodvolacieho
súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a s poukazom na

ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa.
Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal
reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinný si z
takéhotofaktickynerovnovážnehovzťahuďalšípostupvoveci,akýmjerozhodcovskýproces,nedokázal
náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky

s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým
všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V tomto smere
si odvolací súd osvojil presvedčivé dôvody uvádzané súdom prvého stupňa a len zdôrazňuje, že
rozhodcovská zmluva, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, s ohľadom
na jej znenie znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak

dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podá žalobu na rozhodcovskom súde. Napriek jej formálnemu
zneniu tak ňou reálne dochádza k narušeniu Smernicou Rady 93/13/EHS sledovanej rovnováhy
medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (povinného). Spotrebiteľ sa tak podpisom zmluvy
vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v právnom štáte neprijateľnou podmienkou.
Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná, ako už bolo vyššie

uvedené.Pokiaľtedaprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženánaabsolútneneplatnomzmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd dodáva, že ust. § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase
uzavretia Zmluvy o úvere nezbavovalo oprávnenú (resp. jej právneho predchodcu) povinnosti predložiť
povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne
zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných
sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné

a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.