Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. máj 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/85/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214210747
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214210747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a

členiek senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: Intrum
Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného
splnomocnencom:JUDr.JánŠoltés,advokát,sosídlomKaradžičova8,P.O.BOX205,81000Bratislava,
proti žalovanému: M. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. O., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody Hrnčiarovce nad Parnou, št. občan SR, o zaplatenie 630,68 eura s prísl., na odvolanie žalobcu
protirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStreda,č.k.16C/91/2014-66zodňa17.septembra2015,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

M e n í sa rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania tak, že žalovanému sa náhrada
trov nepriznáva.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu o zaplatenie 630,68 eur s 8,5% ročným úrokom
z omeškania od 9. októbra 2013 zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie
prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 525 ods. 1, § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka

(ďalej iba „OZ“) a § 92 ods. 7 a § 92 ods. 8 z.č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vecne argumentoval tým,
že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a
nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy s odporcom, ako
aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú

pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú
osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom
(bankou) a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle
tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa §
128 O. s. p.) o záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z
toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých

právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach
dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 cit. zákona (v znení účinnom
k 18. augustu 2006), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 28. marcu 2013) dovoľuje
banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Súd sa nestotožňuje snázormi vyslovenými v odbornej literatúre (napr. Csach, K.: Postúpenie pohľadávok z pohľadu ochrany
citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa. 1. časť. Súkromné
právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), podľa ktorých toto ustanovenie sleduje len dovoliť postúpenie na inú

osobu než banku. Tento názor nezodpovedá textácii, ani obsahu tohto ustanovenie, ktoré v prvej časti
viaže postúpenie (akékoľvek) na splnenie určitých podmienok a až následne v dovetku hovorí, že za
splnenia týchto podmienok možno pohľadávku postúpiť „aj“ na tretiu osobu. Práve z použitia tejto vetnej
konštrukcie vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na kohokoľvek.
Z toho zasa ale možno logicky vyvodiť, že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie pohľadávky

neprípustné, teda pohľadávka banky by bola nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj zákonodarca
pri formulácii tohto ustanovenia vychádzal z principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky banky podľa
všeobecných predpisov občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie.
V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady

nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a
ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj
navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby

jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.

zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby
bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so
závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie
podmienok § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr.
Feketeho, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým

citovaná pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá). Z už uvedeného potom vyplýva,
že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia,
prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac, ak ide o právny vzťah, ktorého stranou
je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení). Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.

tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient

napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Zo zisteného skutkového
stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne,
a.s., voči žalovanému postúpená na žalobcu (28. marec 2013), boli tieto podmienky postúpenia splnené.
Nebolo totiž dokázané, s čím a ako dlho bol žalovaný v omeškaní s plnením svojho záväzku, ani to, že by

bol aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere.
Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá
na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za
dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky, teda že
je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca

nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak
bolo treba zamietnuť v celom rozsahu. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si
trovy uplatnil, no bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol
tak, že mu ich nepriznal. Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo
rozhodovať (už cit. § 151 ods. 1 O. s. p.).

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Podľa odvolateľa pohľadávka, zaplatenie ktorej je predmetom tohto súdneho konaniaje splatná peňažná pohľadávka (splatnosť nastala 30.09.2013) ich právneho predchodcu, ktorú im
postúpil. Zmenou v osobe veriteľa nedošlo k zmene obsahu záväzku, tým je stále uhradenie peňažnej
sumy z nezaplateného úveru, ktorý ich právny predchodca poskytol žalovanému. Právny názor súdu,

že postúpenie pohľadávky postupcu - bankou, postupníkovi, ktorý ňou nie je a nemá preto povinnosť
zachovávať bankové tajomstvo je v rozpore s § 525 ods. 1 OZ, pretože takýmto postúpením by došlo
k zmene obsahu postupovanej pohľadávky, je v priamom rozpore so znením predmetného zákonného
ustanovenia. Bankové tajomstvo ako také netvorí obsah pohľadávky. Pod zmenou obsahu pohľadávky
spôsobenou zmenou veriteľa sa rozumie, že vzhľadom na povahu plnenia, ktoré má dlžník poskytnúť, je

pohľadávka svojim obsahom viazaná na osobu postupcu alebo ide o prípady, keď výkon práva iným než
veriteľom než postupcom, by pre dlžníka znamenal podstatnú zmenu v jeho neprospech. Z rozhodnutia
súdu prvého stupňa nie je vôbec možné zistiť, ktorý z týchto prípadov predmetným postúpením nastal.
Postupca Slovenská sporiteľňa, a.s. si splnil svoju povinnosť podľa § 526 OZ. Relevantné oznámenie
postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky a tiež poukázal na rozhodnutie NS SR 4 Obo/210/2001 zo dňa

11.06.2003. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu, ako je banka, teda aj na
osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým tajomstvom. Nedodržanie podmienok upravených v §
92 nespôsobuje neplatnosť postúpenia.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody

(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle
§ 219 ods. 1 O.s.p., avšak bolo potrebné zmeniť rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konania.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku vo veci samej, ktorý vo vyčerpávajúcom
rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu

dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v prevažnom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo
veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 18.08.2006 bola podľa § 708 - 715 Obchodného zákonníka uzatvorená
Zmluva o bežnom účte č. 0192605804/0900 medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. a žalovaným, na základe
ktorej Slovenská sporiteľňa a.s. zriadila v prospech žalovaného bežný účet, na ktorom poskytla v
prospech žalovaného úver vo forme povoleného prečerpania peňažných prostriedkov (do výšky 19.000,-

Sk podľa oznámenia zo dňa 15.05.2007). Medzi Slovenskou sporiteľnou a.s. a žalovaným bola dňa
05.09.2006 uzatvorená i Zmluva o vydávaní a používaní platobnej karty.

NeoddeliteľnousúčasťouZmluvyobežnomúčteboliVšeobecnéobchodnépodmienky(ďalejlen„VOP“),
podľa ktorých bodu 8.4 ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, banka je oprávnená najmä a)

vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky t. j. požadovať splatenie pohľadávky v lehote, ktorú banka
určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti dlžník je povinný v tejto lehote splatiť pohľadávku banky.

Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 05.04.2013 vyplýva, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa a.s.)
oznámil žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0329/2013/CE uzatvorenej dňa

28.03.2013, postúpila svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 868,43 eura spoločnosti Intrum Justitia
Slovakia s.r.o.. Zásielka o doručovaní oznámenia o postúpení pohľadávky, resp. potvrdenie o tom, že
bola zasielaná sa v spise nenachádza.Intrum Justitia Slovakia s.r.o. listom zo dňa 01.10.2013 žalovanému oznámil, že ku dňu 30.09.2013
vyhlasujemimoriadnusplatnosťposkytnutéhoúveru.Napreukázaniezaslaniatohtooznámenia,žalobca
pripojil kópiu doručenky s označením SLSP 3704795, a zároveň s vyznačením „adresát neznámy“.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.
Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti

nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť

účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
Súd prvého stupňa zároveň dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo
preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď žalobca ani nepredložil zmluvu o postúpení pohľadávok zo
dňa 28.03.2013, avšak nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej
pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť

písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v
zákone o bankách, alebo zmluvu vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade nevyužila a žalobcovi postúpila

pohľadávku.Predpokladompostúpeniapohľadávkyjevšakpísomnávýzvabankyakjedlžníknepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní čo len sčasti so plnením záväzku voči banke. Podľa
špecifikácie odovzdanej pohľadávky, ale i podľa výpisu predloženého žalobcom bola pohľadávka
právneho predchodcu žalobcu voči žalovanému vo výške 868,43 eura. Doručenie výzvy, ktorá má
predchádzať postúpeniu pohľadávky preukázané zo strany žalobcu nebolo. Pokiaľ, ale banka nevyzvala

dlžníka k splneniu omeškaných pohľadávok, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver
bol ku dňu postúpenia splatný.

Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne

išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku zo zmluvy v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol žalovanýpísomne vyzvaný k splateniu pohľadávky, banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku, vrátane
úrokovznehovcelostiinémusubjektu.Zmluvaopostúpenípohľadávokz28.03.2013jepretoneplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie
banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve
banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky
smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len

počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania
a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku
prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme
spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového
vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru
a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže

poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne

spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto
požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením
pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom
mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi

veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie
§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na
uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť
jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak

predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako

také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.

zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho

vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že

pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,

kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho (28.03.2013),
boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového
omeškania, nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona)
vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanémubola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o
postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom
uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bol
správny postup súdu prvého stupňa, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného

na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno
ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho

nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie

je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na
ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd

skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou

tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri

vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kýmnavrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak

rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a

ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by

nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.
Inak však tomu bolo v časti, kde súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi
nepriznal právo na náhradu trov konania.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 142 a nasl. O.s.p. platí predovšetkým zásada úspechu,
pričom z hľadiska výšky trov súd musí posudzovať účelnosť vynaložených trov.

V zmysle vyššie uvedeného potom sa náhrada trov konania priznáva, resp. nie podľa úspechu v konaní,
pričomsavychádzaarozhodujeotomtoprávevovzťahuktomuúčastníkovi,ktorýmalvoveciúspech(či
už plný alebo čiastočný). V danom prípade mal vo veci úspech žalovaný, preto súd prvého stupňa mal
rozhodnúť o jeho práve na náhradu trov konania. Žalovaný ako procesne úspešný účastník si náhradu

trov konania neuplatnil a ani zo spisu mu žiadne nevyplývajú, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v časti náhrady trov konania v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Žalovaný si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.