Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/202/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415217328
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4415217328.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Soni Zmekovej a JUDr. Eriky Madarázsovej, v právnej veci navrhovateľa: V. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K., A. XX, proti odporkyni: L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. J., G.. republiky 2,
o zrušenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní odporkyne proti rozsudku U. súdu Nové Zámky zo
dňa 14. decembra 2015 č. k. 18C/395/2015-23, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni
uloženú mu rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 24C/16/2013, počnúc dňom 16.06.2015. O

trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
právne odôvodnil ustanoveniami § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a
o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len ZR) vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu,
že vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči odporkyni zanikla dňom 15.06.2015, keďže odporkyňa
ukončila vysokoškolské štúdium na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave dňa
15.06.2015aod16.06.2016sastalaschopnousamasaživiťarodičomzaniklazákonnávyživovaciavoči
nej. Odporkyňa nepreukázala, že by mala zdravotné problémy, ktoré by bránili tomu, aby sa nemohla

sama živiť a jej schopnosť živiť sa sama neovplyvnila ani skutočnosť, že bola vedená v evidencii
uchádzačov o zamestnanie na úrade práce. Vzhľadom na uvedené skutočnosti t.j. na dosiahnuté
vysokoškolského vzdelania odporkyne mal súd za to, že odporkyňa je po stránke vzdelanostnej a
zdravotnej schopná sa sama živiť t.j. vykonávať prácu. Odporkyňa v konaní uviedla, že dňa 15.06.2015
úspešne ukončila vysokoškolské štúdium , pričom po ukončení štúdia nebola hneď zamestnaná a
zamestnala sa až 20.07.2015 a preto žiadala, aby súd zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči nej
až dňom 21.09.2015, v ktorý deň dostala prvú výplatu. V tomto smere súd zdôraznil, že schopnosť živiť

sa a možnosť živiť sa nemožno stotožňovať, keďže schopnosť živiť sa vyjadruje osobné predpoklady
dieťaťa na to, aby sa mohlo živiť, kým možnosť živiť sa predstavuje možnosti, ktoré dieťa má s
prihliadnutím na situáciu na trhu práce. Z uvedených dôvodov súd považoval obranu odporkyne za
neopodstatnenú a návrhu navrhovateľa vyhovel a vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni
zrušil dňom nasledujúcim po ukončení vysokoškolského štúdia t.j. dňom 16.06.2015. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu
trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy neuplatnil.

Rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním odporkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa
zmeniť v časti týkajúcej sa počiatku zrušenia vyživovacej povinnosti odporcu voči nej až od 21.09.2015.
Namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý neprihliadol na objektívneokolnosti ani na objektívne podmienky určujúce jej schopnosť sama sa živiť. Uviedla, že po skončení
vysokoškolského štúdia bola evidovaná v registri uchádzačov o zamestnanie na ÚPSVaR Nové Zámky
z dôvodu úhrady zdravotného poistenia. Počas tohto obdobia nepoberala žiadne sociálne dávky a

ani inú peňažnú sumu z úradu. V danom prípade k naplneniu schopnosti sama sa živiť došlo až
dňom 21.09.2015, kedy jej bola vyplatená zamestnávateľom prvý krát príslušná peňažná čiastka za
odpracovanie celého mesiaca august. Po ukončení školy sa pri vynaložení všetkého úsilia snažila čo
najskôr zamestnať, čo sa jej podarilo až 20.07.2015 ale moment, kedy bola schopná sama sa živiť
nastal až momentom prvej mzdy t.j. 21.09.2015 a odvtedy zanikla rodičom vyživovacia povinnosť voči

nej. Záverom poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 543/2011 zo dňa 08.12.2011 a
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 23Co/206/2015 zo dňa 27.07.2015 k problematike výkladu
ust. § 62 ods. 1 Zák. o rodine v súvislosti s určením dňa, ku ktorému sa zrušuje vyživovacia povinnosť
rodiča k dieťaťu.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

ako vecne správne potvrdiť, pretože odporkyňa nepredložila žiaden dôkaz o tom, že po skončení štúdia
od 15.06.2015 do 20.09.2015 nebola schopná sama sa živiť resp. že by jej v tom bránili objektívne
dôvody. Uviedol, že pomery odporkyne sú iné, ako ich popisuje v odvolaní, pretože zistil, že už
počas štúdia bola evidovaná v živnostenskom registri a to od 05.12.2014 do 12.06.2015. Okrem toho
odporkyňa nechce bývať u matky alebo otca, radšej žije v samostatnom byte s priateľom, ktorý ešte

študuje. Odporkyňa vlastní automobil , ktorý si zabezpečila skôr, ako začala pracovať a náklady si hradí
sama, a preto je schopná sama živiť , inak by bola dokázaná na rodičov.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal

vec podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V predmetnej veci sa navrhovateľ návrhom, doručeným súdu prvého stupňa dňa 24.08.2015,

domáhal voči odporkyni zrušenia vyživovacej povinnosti, ktorá mu bola uložená rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I č. 24C/16/13 v sume 200,- eur mesačne. Svoj návrh odôvodnil tým, že odporkyňa
dňa 15.06.2015 ukončila štúdium na STVU Bratislava, Stavebná fakulta, pričom túto skutočnosť sa
dozvedel dňa 18.08.2015 po telefonickom hovore so študijným oddelením STVU Bratislava, pretože
navrhovateľka mu to neoznámila. Okrem toho uviedol, že mu nie sú známe žiadne okolnosti, ktoré by

dcére bránili samej sa živiť.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa§78ods.1Zákonaorodine,dohodyasúdnerozhodnutiaovýživnommožnozmeniť,aksazmenia
pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Úvodom je potrebné poznamenať, že z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným
právom dieťaťa a vzniká jeho narodením (§ 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Naproti tomu stojí

vyživovacia povinnosť obidvoch rodičov k deťom, ktorá im vyplýva priamo zo zákona. Ustanovenie §
62 ods. 1 Zákona o rodine zabezpečuje deťom výživné od ich rodičov do toho času, pokiaľ nie sú
schopné samy sa živiť; nerozoznáva pritom deti maloleté a plnoleté a z hľadiska veku detí tieto nároky
nediferencuje. Podmienky nároku maloletých aj plnoletých detí na výživné sú teda rovnaké; vyživovacia
povinnosťrodičovknimpretokončívprípade,žepreukázalischopnosťsamésaživiť,resp.sohľadomna

konkrétne okolnosti majú takúto možnosť. Kedy nastane takýto faktický stav závisí od okolností daného
prípadu, pričom medzi rozhodujúce kritéria na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium,
schopnosť zamestnať sa, vykonávať prácu a pod. Súhrnne tak možno konštatovať, že dieťa je schopné
samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. V zásade túto schopnosť
nadobúda každé dieťa ukončením prípravy na budúce povolanie, či už vo forme stredoškolského

alebo vysokoškolského štúdia, pokiaľ tomu nebránia významné okolnosti na strane dieťaťa, ako napr.
zdravotný stav.V intenciách zhora uvedenej platnej právnej úpravy súd prvého stupňa i v súdenej veci postupoval,
pričom v tomto smere dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s

poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie jeho správnosti. Reagujúc na
námietky odporkyne uvádzané v jej odvolaní odvolací súd len dodáva, že za situácie, keď odporkyňa
preukázateľne riadne ukončila vysokoškolské štúdium, nadobudla tým schopnosť sama sa živiť.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa

voči odporkyni zanikla dňom 16.06.2015 (dňom nasledujúcim po ukončení vysokoškolské štúdia
na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave), čo je deň , kedy sa odporkyňa
stala schopnou sama sa živiť a obom rodičom týmto dňom zanikla ich zákonná vyživovacia
povinnosť k odporkyni. Aj podľa názoru odvolacieho súdu odporkyňa nepreukázala žiadne skutočnosti,
ktoré by jej po riadnom ukončení vysokoškolského štúdia bránili v schopnosti sama sa živiť. Na
uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že bola v období od ukončenia školy do nastúpenia do

zamestnania vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie na úrade práce (tvrdenie o tom, že v
tomto období nepoberala žiadne dávky, ničím nepreukázala). S ohľadom na námietky odporkyne v
odvolaní odvolací súd dodáva, že schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť
samostatne z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby táto
schopnosť napĺňala požiadavku trvalosti toho stavu. Príjem náhodného charakteru nemožno považovať

za nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť. Aplikačná prax vychádza z elasticity rodičovskej
vyživovacej povinnosti, vyplývajúcej z časovo neobmedzeného trvania pokrvných záväzkov. Z hľadiska
posúdenia zániku vyživovacej povinnosti jednoznačnejšia je situácia, keď dieťa získa pravidelný príjem
či zo závislej činnosti, podnikateľskej činnosti a pod. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť,
sa tradične akceptuje štúdium. Preto pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané

podmienky ukončením jedného štúdia toho istého stupňa, pričom sa vychádza z definitívnosti získania
predpokladov na výkon povolania. Súd prvého stupňa preto správne ustálil, že k zániku vyživovacej
povinnosti navrhovateľa voči odporkyni došlo ukončením vysokoškolské štúdium a z objektívneho
hľadiska spĺňala predpoklad schopnosti sama sa živiť. Tým bol daný dôvod pre zrušenie vyživovacej
povinnosti navrhovateľa voči odporkyni v súlade s jeho návrhom.

Vecnú správnosť napadnutého rozsudku nebola spôsobilá spochybniť ani námietka o nesprávnom
právnom posúdení veci v otázke dňa počiatku zrušenia vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči
odporkyni, poukazujúc na iné rozhodnutia súdov, z ktorých vyplýva, že boli založené na iných
skutkových okolnostiach ako boli zistené v tejto veci.

Odvolací súd k viazanosť súdu iným rozhodnutím len dodáva, že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR
sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene
práva, ktoré je povinný sudca rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu

SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto
vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125
ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu.
Žiaden právny predpis teda explicitne neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek

rozhodnutímNajvyššiehosúduSRaÚstavnéhosúduSRvydanýmvinejveci(tedanadrámecviazanosti
právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca ani povinnosť byť viazaný stanoviskom v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Z toho vyplýva záver, že
súdne rozhodnutie (judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie
ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem.

Podľa § 135 ods. 1 OSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v
rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná
(§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP
a navrhovateľovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže o ne v zmysle § 151 ods. 1, 2 OSP nepožiadal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.