Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/940/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219637
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219637.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaniach navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26. septembra
2014 č.k. 13C/438/2012-42 a proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 6. novembra 2014
č.k. 13C/438/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni
domáhal zaplatenia sumy 125,- eur ako náhrady škody a sumy 275,- eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnej veci vedenej pod sp. zn.
4Er/294/2009. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods.1, 2 písm. d) , § 44 ods. 1,zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v
čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok"). Z hľadiska skutkového stavu mal za
preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno (ďalej len "exekučný súd")
pod sp.zn. 4Er/294/2009 podal súdny exekútor súdu dňa 28.4.2009 žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a exekučný súd dňa 9.7.2009 poverenie vydal. K omeškaniu teda nedošlo v rozsahu
viac ako 5 mesiacov, ako navrhovateľ uvádza v návrhu, ale došlo k omeškaniu o 2 mesiace po uplynutí
zákonnej 15 dňovej lehote.
Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v
zákonnej15dňovejlehote,resp.primeranejlehote.Súdprvéhostupňavpredmetnomprípadeneskúmal,
či došlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z
akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na

náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho príslušný
súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Exekučné konanie začalo dňa
7.3.2009 návrhom oprávneného doručeným súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Žiadosťexekútora o udelenie poverenia bola súdu doručená 28.4.2009 a exekučný súd o nej rozhodol dňa
9.7.2009 vydaním poverenia, teda nerozhodol v lehote 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia,
ale po uplynutí 15 dňovej lehoty. V tomto smere uviedol, že súd rozhodol po zákonom stanovenej

lehote nie z dôvodu, že by nepristupoval zodpovedne k plneniu svojich zákonných povinností, ale z
objektívne daného stavu a neúmerného množstva práce. V tejto súvislosti uviedol, že škoda nemôže byť
uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný postup
došlo k výške škody, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo
však navrhovateľ nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Pokiaľ ide o nemajetkovú

ujmu súd prvého stupňa poukázal na to, že tá nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe
ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi bolo rozhodnuté a na jeho základe je vykonávaná exekúcia. Zdôraznil,
že žiadne konanie, v ktorom boli zistené prieťahy v konaní sa v súvislosti s touto vecou neviedlo,
nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a

keďže navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody, ani spojitosť s príp. nedodržaním zákonnej lehoty na
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, súd návrh v plnom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Dodal,
že návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom, ktorý si dal navrhovateľ vypracovať zamietol
preto, že tento posudok sa zaoberá výškou škody a keďže súd dospel k záveru, že navrhovateľovi v
tomto prípade navrhovateľovi žiadna škoda nevznikla, nie je takýto dôkaz pre posúdenie veci potrebný.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
náhradu trov konania nepriznal, keďže žiadne trovy nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z
obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na
základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá
sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už došlo

k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust. § 9
ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal

na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého

stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského

súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké
dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody,
čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Tým svoje rozhodnutie súd založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Následne
argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami

a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty,
aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj

právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetomkonania nesúviseli. Ďalej nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania práva
na náhradu škody. Zdôraznil, že si návrhom uplatnil právo na úhradu majetkovej škody a právo na
úhradunemajetkovejujmy,pričomsúdprvéhostupňajednotlivéprávapriposudzovanípremlčaniavôbec

nerozlišoval, to je však rozhodne potrebné. S poukazom na ust. § 102 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky
zákonník) mal za to, že je nesporné, že ak došlo zo strany orgánu štátu k nesprávnemu úradnému
postupu, bude poškodená osoba povinná najskôr uplatniť svoj nárok na náhradu škody písomnou
žiadosťou voči zodpovednostnému orgánu (čo žalobca aj učinil), keď v súlade s vyššie citovaným
ustanovením obsiahnutým v Občianskom zákonníku bude potom premlčacia lehota plynúť až počnúc

dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednému orgánu.
Odporkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa
správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Predmetom tohto konania je suma 125 eur, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha z dôvodu náhrady
škody a suma 275 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ
návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn. 4Er/294/2009.
Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 9.7.2009 a to vydaním poverenia súdnemu exekútorovi na
vykonanieexekúcie, čoje pouplynutí15dňovejzákonomstanovenejlehoty,pričomzároveňvykonaním
postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc,

čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu ako exekučnému súdu neprináleží.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciou predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom

vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno

na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických

a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,

a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď
k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúci ním účelne

vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzidoručenímžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciearozhodnutímexekučnéhosúdu.
Náhradu uplatňovanej škody vyčíslil na sumu 125 eur predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu voči dlžníkovi zo
záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere a následným núteným vymáhaním istiny

v exekučnom konaní. Majetková škoda pozostávala zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur
na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom

súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125 eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 275 eur za 171 dní pre bezdôvodnú nečinnosť exekučného
súdu, keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky, za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a

zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Výpočet uskutočnil ako alikvotný pomer 55 eur
za každý mesiac omeškania exekučného súdu (na základe analógie podľa určovania nemajetkovej
ujmy priznávanej ústavným súdom po 660 eur za rok).
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu

štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu pripojeného exekučného spisu Okresného súdu
Komárno sp. zn. 4Er/294/2009 je preukázané, že exekučnému súdu bola dňa 28.4.2009 doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému Q. K., o vymoženie sumy 973,27eur s

príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., zo dňa 13.10.2008 sp. zn. SR 10184/08.
Exekučný súd dňa 9.7.2009 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Podľa
navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdnehoexekútoradošlopouplynutízákonnej15-dňovejlehoty

a s takým časovým oneskorením , ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.2.2002 do 31.5.2010 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť na vykonanie exekúcie zamietne.

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa§41ods.1Exekučnéhoporiadkuexekučnýmtitulomjevykonateľnérozhodnutiesúdu,akpriznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon (písm. i/).
Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok, ktorý podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy, bolo potrebné považovať za exekučný

titul ,sa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekučný súd vzťahovala 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej
veci táto lehota dodržaná nebola a k vydaniu poverenia exekučným súdom došlo až po uplynutí 15 dní
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. I napriek tomuto
zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané
navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z

hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného
vzťahu. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahovavjehoprítomnosti,abysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.Právokaždého
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či
vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť
veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.
Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že

žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 28.4.2009 a exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V
nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, po
preskúmaní exekučného titulu dňa9.7.2009 vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie.
V tomto postupe exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci preto nemožno vzhliadnuť

zbytočné prieťahy, zvlášť pokiaľ navrhovateľ, ktorý podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo
desaťtisícoch obdobných vecí, už pri podávaní týchto návrhov nemohol nepočítať s tým, že s ohľadom
na exekučný titul bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie úverových zmlúv ako právneho
základu pre rozhodcovský rozsudok tvoriaci exekučný titul. Táto skutočnosť aj s dobou, pokiaľ tak
navrhovateľ na výzvu exekučného súdu učinil, sa tak výrazne podieľala na dĺžke konania od doručenia

žiadosti exekútora až do rozhodnutia exekučného súdu o nej, a preto je namieste konštatovať, že
práve navrhovateľ v pozícii oprávneného svojim správaním ju výrazne ovplyvnil. Tento záver je súladný
i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich

nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" je autonómny a
nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48

ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).
Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po
uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie dva
predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním

exekučnéhosúduasamotnouškodou,resp.nemajetkovouujmou,napreukázaniektorýchpredpokladov
zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú
povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané tvrdenia
o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti,
odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci totiž navrhovateľ ako
právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok,
nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávokprostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj
v dobe, keď už exekútor je poverený vykonaním exekúcie. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti
so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď. tak

nepredstavujú zmenšenie majetku navrhovateľa v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Za
danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou
škodou. Rovnako tak i vznikom nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z ním predkladaných
dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických úvah.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup

prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods. 1
písm. f/ OSP nezistil.
K dôvodom odvolania odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o námietke týkajúcej sa inšpirácie novou
právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací
súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení

účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, ktoré na danú vec aplikoval a preto je táto
námietka navrhovateľa nedôvodná. Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v
rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods. 1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu
na vydanie poverenia, ako aj v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za

následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
uviedol aj správny právny predpis, podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku
dňu rozhodovania súdu prvého stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012
Z. z. doplnená posledná veta, ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády
Slovenskej republiky, o čo sa v danom prípade nejedná.

Ďalej vo vzťahu k námietke , že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho

úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor

exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého
stupňaboloprávnenývosvojomrozhodnutíuviesťajtietoskutočnosti.Jednalosaoskutočnosťsúvisiacu
s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola

však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote, nemohlo dôjsť
z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho

exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného súdu SR samotné nedodržanie
zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na
vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré
súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012), odvolací súd dospel

k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil
a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľka v tomto
konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom
preukázania materiálnej škody navrhovateľky.
Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že zo strany

exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Vecnú správnosť napadnutého rozsudku nebola
spôsobilá spochybniť ani námietka o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke premlčania, pretožev prípade ak súd prvého stupňa konštatoval, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu, nemohlo dôjsť ani k vzniku škody a preto zaoberať sa otázkou premlčania práva na náhradu škody
je právne irelevantné. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny
poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych
poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Navrhovateľ včas podaným odvolaním proti tomuto uzneseniu sa domáhal jeho zrušenia bez náhrady v
celom rozsahu. Súdu prvého stupňa vyčítal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť
tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie, teda neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne
dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu a tieto môže len hádať. Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych
poplatkov,spoplatneniupodliehalenpodaniežalobynanáhraduškody,spoplatneniunepodliehajúďalšie
úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a podobne, ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka

súdnychpoplatkov.Zasúdnekonania,ktoréniesúuvedenévprílohezákonač.71/1992Zb.(Sadzobníka
súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká
a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007). V prílohe zákona nie je jasne a jednoznačne stanovená
poplatková povinnosť ani za podanie dovolania a teda mu bola uložená poplatková povinnosť v rozpore

so zákonom v prípade, kde ju nemal. Použitie analogie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku
vzhľadom na článok 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Navyše podľa ustanovenia § 18 ca, zákona o
súdnych poplatkoch z úkonoch navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 1.10.2012, a teda konanie sa začalo pred účinnosťou

zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný
do 30.9.2012.
Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, súdne poplatky (ďalej len
poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánovštátnejsprávysúdovaprokuratúry(ďalejlen"poplatkovýúkon")uvedenévSadzobníkusúdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "Sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Oslobodenie od poplatku upravuje § 4 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý v ods. 1 písm. k/ v znení
zákona do 30.9.2012 upravoval (vecné) oslobodenie od poplatku vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré
ustanovenie (§ 4 ods. 1 písm. k/) bolo zrušené od 1.10.2012 - od prijatia zákona č. 286/2012 Z. z.

(novelizácie zákona o súdnych poplatkoch účinnej od 1.10.2012).
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.
Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku

percentom zo základu (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku (§ 6 ods. 2).
Podľaustanovenia§18cazákonaosúdnychpoplatkoch(prechodnéustanoveniekúpravámúčinnýmod

1. októbra 2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I. Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, položka
(číslo) 7a znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-eur.

Uvedená položka 7a bola do zákona vložená od 1.10.2012 (novelou - zákonom č. 286/2012) a až
do súčasnosti menená nebola. V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 sa uvádza: "spresňuje sa
ustanovenie o osobnom a vecnom oslobodení od súdnych poplatkov a upravuje sa spoplatnenie konaní
o preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy. Navrhuje sa vyňatie konania vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom z rozsahu vecného oslobodenia.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zmyslu a účelu zákonných zmien od 1.10.2012
mal odvolací súd za to, že v prípade súdneho poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa jednáo súdny poplatok vyberaný v občianskom súdnom konaní za konanie súdu (nie teda za úkon súdu),
že súdny poplatok - jeho výška je daná pevnou sumou (podľa sadzobníka) a že v prípadoch vecného
oslobodenia v konaniach o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 1. októbra 2012 došlo
k zrušeniu vecného oslobodenia takýchto konaní od súdneho poplatku, v dôsledku čoho v zmysle
prechodnéhoustanovenia-§18casíce žalobapodanádňa27.09.2012 nepodliehalasúdnemupoplatku
zanávrh,avšakpredmetnéodvolanie,podanéelektronickýmiprostriedkamidňa13.11.2014bolopodané
(a teda odvolacie konanie začaté) v čase, keď už došlo k zrušeniu vecného oslobodenia od súdneho

poplatku a teda podaním odvolania navrhovateľovi vznikla poplatková povinnosť podľa platného znenia
zákona (v čase začatia odvolacieho konania).
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutiasúduprvéhostupňaopoplatkovejpovinnostiodvolacísúdkonštatuje,žetátoniejedôvodná.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 294/2013
zo dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. K povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 OSP.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že vyrubuje súdny poplatok za podané odvolanie,

ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok
v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať. V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol
z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie
rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala a zo spisu

nevyplýva, že by jej v odvolacom konaní nejaké trovy vznikli.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.