Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. september 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/270/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114236069
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114236069.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd druhej inštancie, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy

Malíkovej a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu:
TELERVISPLUSa.s.,sosídlomStaréGrunty7,Bratislava,IČO:35717769,právnezastúpenéhoJUDr.
Vratislavom Šteffekom, advokátom, so sídlom G.. M. K. X, K., proti žalovanej: J. I., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XXXX/XX, K., o zaplatenie 687,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 14C/384/2014-62 zo dňa 17. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudoksúduprvejinštancievovýroku,ktorýmnávrhvozvyškuzamietolavovýrokuotrováchkonania
p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku nedotýka.

Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
429,- eur spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 08.03.2014 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Súd návrh vo zvyšku zamietol. Odporkyni uložil povinnosť nahradiť
navrhovateľovi trovy konania vo výške 4,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 11,80 eur, tieto

zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd podrobil prieskumu zmluvu spotrebiteľskom úvere č. 320121125 zo dňa 27.07.2012, na ktorú
aplikoval ust. zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom k dátumu uzavretia zmluvy, zákon č. 250/2007
Z. z., ako aj príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.
Súd zistil, že v zmluve o úvere nie je obsiahnutá zákonom stanovená podstatná náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, pretože v zmluve je len
ustanovenieotom,žeúverjesplatnývprvých3mesačnýchsplátkachvovýške2,50euravpravidelných
rovnomerných 10 mesačných splátkach vo výške 68,25 eur, pričom prvá splátka je splatná 10. deň
po uzatvorení zmluvy, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po platnosti
predchádzajúcej splátky a uvedený doporučený termín úhrady 25. dňa v mesiaci.
Teda zmluva nevymedzuje presnú a nezameniteľnú splatnosť splátok tak, ako to vyžaduje zákonodarca

s uvedením termínov splátok a s ich členením na istinu, úrok a poplatky. Uvedené členenie súd považuje
za podstatné najmä z dôvodu, že dlžník má právo splatiť úver aj pred dobou splatnosti a z výpočtu
splátok mu musí byť zrejmé, akú časť istiny, úrokov a poplatkov splatil a aký záväzok mu zostáva.Pokiaľ sa týka ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého zmluva musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, súd je názoru, že táto
náležitosť musí byť uvedená v texte samotnej zmluvy a nie je dostačujúce uvedenie tejto náležitosti napr.
vo všeobecných podmienkach, a to bez ohľadu, či je na samostatných listinách alebo na rube zmluvy,
či je alebo nie je dlžníkom podpísaná.
Súd preto zotrval na svojom názore, že úver je potrebné považovať podľa § 11 písm. a) zákona

č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov.
Výšku poskytnutých prostriedkov súd mal preukázanú vo výške 500,- eur na základe interných dokladov
navrhovateľa, najmä týždenného plánu výberov, týždennej správy VFA.
Súd sa ďalej zaoberal tým, aké úhrady vykonal navrhovateľ na splnenie svojich záväzkov voči veriteľovi.
Súdsapretozaoberalnielensamotnouzmluvouospotrebiteľskomúvere,alekomplexnecelýmprávnym
vzťahom z poskytnutého spotrebiteľského úveru, teda aj súvisiacimi a doplnkovými zmluvami.

Súd sa preto prejudiciálne zaoberal záväznosťou a platnosťou tzv. zmluvy o domácom servise, nakoľko
takáto zmluva súvisí práve so zmluvou o úvere, keďže na základe nej práve dlžník platí poplatky, ktoré
by neplatil, pokiaľ by neuzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Samotné uzavretie zmluvy o domácom
servise bez zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nemožné. Predmetom servisu na základe zmluvy má byť
služba veriteľa voči dlžníkovi vo forme poskytovania konzultačných a nadštandardných služieb. Za túto

službu sa podľa zmluvy odporca zaviazal zaplatiť poskytovateľovi odmenu prevyšujúcu odplatu uvedenú
v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to aj s pripočítaním úroku. Z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že
bola uzavretá výlučne v súvislosti s úverovou zmluvou. Podľa názoru súdu preto ide o závislú zmluvu
na príslušnej úverovej zmluve. Uvedená skutočnosť je zvýraznená aj tým, že cena služby dosahuje
súčet výšky troch mesačných splátok dohodnutých v danej úverovej zmluve. Je možné polemizovať

o tom, či mohol alebo nemohol dlžník odmietnuť uzavrieť takúto zmluvu, najmä ak reálna situácia,
sociálne pomery či tieseň ho donútila prijať ponúkaný úver. Hoci táto služba nie je povinná, súd za
celú svoju činnosť nezistil ani jediného dlžníka, ktorý by si takúto službu zvolil vedome, dobrovoľne,
minimálne mal vedomosť o tejto službe. Zmluva o domácom servise nepriniesla pre dlžníka viac
práv a výhod, ako by mal, pokiaľ by zmluvu neuzavrel. Ak doplnková zmluva neprináša pre dlžníka

viac výhod, prípadne výhody nezodpovedajú reálne odplate za službu, samotné ponúkanie takejto
služby predstavuje nekalú obchodnú praktiku, ktorej je veriteľ povinný zdržať sa voči spotrebiteľovi.
Je pravda, že veriteľ nemusí prijímať cez obchodného zástupcu splátky a môže odkázať dlžníka na
úhradu bezhotovostným prevodom alebo vkladom na účet. Prípadná odplata za takúto úhradu však
môže pokrývať najviac náklady a nie byť zdrojom zisku. V takomto prípade by veriteľ svojou činnosťou

zasahoval do činnosti podľa Zákona o bankách poskytovaním bankových služieb. Súd poukázal aj na
skutočnosť, že ak postupne bolo zákonodarcom zakázané účtovanie poplatkov za vedenie úverového
účtu, nakoľko sú takéto činnosti viac v prospech veriteľa ako dlžníka, tak jednoznačne činnosti
vymedzené v predmete zmluvy o domácom servise sú viac v prospech veriteľa ako dlžníka a výhoda
poskytnutá dlžníkovi je v značnom nepomere k odplate vo výške troch splátok úveru. Súd takúto zmluvu

považoval za výslovne účelovú v snahe obísť najvyššiu povolenú hranicu úrokov a sankcií s cieľom
obchádzať zákon minimálne poskytnutím neprimeranej protislužby, za odplatu zabezpečiť si ďalšie
plnenie od spotrebiteľa, za službu ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy
spotrebiteľa, teda obsahovo sa rovnajúcej neprimeranej podmienke. Súd preto zmluvu o domácom
servise považoval za zmluvu spojenú so zmluvou o spotrebiteľskom úvere - závislú zmluvu, doplnkovú

zmluvu, ktorá bola uzavretá za neprimerane nevýhodných podmienok pre spotrebiteľa, naviac za zmluvu
viazanú na poskytnutie spotrebiteľského úveru a ako takú ju považoval za absolútne neplatný právny
úkon v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.
Nakoľko navrhovateľ poskytol odporcovi sumu 500,- eur, výška poskytnutej sumy bola v konaní
preukázaná, zmluvu považoval za bezúročnú a bez poplatku podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

Súd zistil, že dlžník uhradil jednu splátku úveru vo výške 2,50 eur s dátumom úhrady 25.02.2013, teda
v deň podpisu zmluvy, spolu s úhradou 68,25 eur na domáci servis dňa 25.02.2013 a sumy 0,25 eur
dňa 25.02.2013 (v deň podpisu zmluvy, pričom nebola veriteľom zohľadnená predčasná úhrada), ktoré
súd započítal na úhradu istiny poskytnutého úveru z neplatnej doplnkovej služby. Súd preto zaviazal
odporkyňu na zaplatenie 429 eur spolu s 5,25 % úročným úrokom z omeškania od 08.03.2014 do

zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo vzťahu k zmluvnej pokute pre absenciu základných náležitostí zmluvy, povinnosť úhrady pôvodne
dohodnutých splátok, sa dlžník nemohol dostať do omeškania s úhradou pôvodnej povinnosti ani porušiťpôvodnú povinnosť. Navyše, súd vzhliadol aj neplatnú dohodu o zmluvnej pokute z obdobných dôvodov,
ako uviedol pri nemožnosti vyjadriť RPMN vo všeobecných zmluvných podmienkach.
Súd zároveň priznal navrhovateľovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. s tým, že omeškanie odporcu stanovil
ku dňu konečnej splatnosti úveru, nakoľko vzhľadom na absenciu členenia splátok na istinu, úroky a
poplatky odporca ako spotrebiteľ nemohol mať pre nesplnenie povinností odporcu vedomosť o tom, akú
časť pôvodne dohodnutej splátky mal platiť, pretože zmluva časti výšky pôvodne dohodnutej splátky
je neplatná (pôvodná výška zahŕňala v neurčitom pomere istinu, úrok a poplatky). Preto možno s

určitosťou povedať, že dlžník sa mohol dostať do omeškania uplynutím konečnej splatnosti úveru,
pretože museli mať vedomosť, že najneskôr v deň konečnej splatnosti úveru mal uhradiť svoje záväzky,
a teda minimálne vrátiť požičanú istinu. Preto súd stanovil deň omeškania nasledujúci deň po splatnosti
úveru - poslednej splátky, teda 370. deň od jeho poskytnutia. O výške úrokov z omeškania súd rozhodol
podľa § 517 ods. 2 a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ku dňu vzniku omeškania.
Výrok o trovách konania sa opiera o ust. § 142 ods. 3 O. s. p., pričom navrhovateľovi priznal náhradu

trov konania vo výške pomeru úspechu vo veci k neúspechu 10 % (57 % - 43 %), t. j.
pomernú časť súdneho poplatku 4,50 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 11,80 eur (dva
úkony podľa § 13a ods. 1 písm. a/ a § 13a ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. 51,45
eur x 2 + 8,04 eur + DPH 20 %).

3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým
súd vo zvyšku zamietol návrh. Odvolanie odôvodňuje ust. § 205 ods. 2 písm. a), b),
d) a f) O. s. p., pričom z uvedených dôvodov považuje napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
za nesprávny. Žalobca má za to, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, nakoľko svojou
rozhodovacou činnosťou prekročil rámec predmetu konania, ktorý nastolil žalobca podaním svojho

návrhu na vydanie platobného rozkazu. Predmetom súdneho konania je pohľadávka vyplývajúca zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú sporové strany uzavreli 25.02.2013. Keďže žalovaný neplnil
dohodnuté povinnosti riadne a včas, bol žalobca nútený chrániť svoje práva cestou podania návrhu na
vydanie platobného rozkazu, ktorý vymedzuje predmet tohto konania. V tejto súvislosti poukazuje na
nález Ústavného súdu SR I.ÚS 122/2012-47 zo dňa 03.10.2012. V súlade s uvedeným nálezom je aj

názor žalobcu, že predmetom tohto súdneho konania je len zmluva o spotrebiteľskom úvere a nie iné
úkony, ktoré uzavrel so žalovanými navrhovateľ. Rovnako v tejto súvislosti dáva do pozornosti aj názor
Najvyššieho súdu Českej republiky v súdnom konaní sp. zn. 25Cdo/643/2000. Zmluva o poskytovaní
domáceho servisu nie je predmetom súdneho konania. Súd prvého stupňa teda spôsobil vadu konania.
Žalovaný svojím vlastnoručným podpisom na samostatnej žiadosti o poskytnutie domáceho servisu

dobrovoľne si objednal službu „domáci servis“ ako ďalšiu z portfólia služieb poskytovaných žalobcom,
na základe čoho bola až následne uzatvorená zmluva o poskytovaní domáceho servisu. Žalobca
zdôrazňuje, že žalovaný si túto doplnkovú službu zvlášť a dobrovoľne objednal. Uzavretie zmluvy o
poskytovaní domáceho servisu v žiadnom prípade nie je podmienkou na získanie spotrebiteľského
úveru a táto zmluva nie je predmetom tohto súdneho konania. Uvedené potvrdilo aj rozhodnutie

Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Bratislave
č. k. P/0390/01/2012 zo dňa 06.11.2012. Tiež poukazuje na vyjadrenie Krajského súdu v Trenčíne
v obdobnej veci v rozhodnutí č. k. 5Co/798/2014-71 zo dňa 13.05.2015 a na vyjadrenie Národnej
banky Slovenska. Poukazuje tiež na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/62/2015-100 zo dňa
16.03.2015. Vzhľadom na uvedené považuje zmluvu o poskytovaní domáceho servisu za samostatný

právny úkon, pričom žalobca nevyužil dispozitívnu zásadu občianskeho práva procesného, čiže táto nie
je predmetom tohto konania. Rovnako vo vzťahu k vyššie uvedeným rozhodnutiam a názorom súdov a
kontrolných úradov nie je možné započítať úhrady na jeden platný právny úkon na druhý platný právny
úkon tak, ako to vykonal rozhodnutím súd prvého stupňa. Sám súd prvého stupňa mal preukázanú
existenciu zmluvného vzťahu založeného zmluvou o poskytovaní domáceho servisu, čiže ani názor, že

súd nemal nepreukázanú existenciu tohto vzťahu, a preto započítal úhrady za služby domáci servis na
úhrady úveru, neobstojí. Nesúhlasí preto s vysloveným záverom okresného súdu. Žalobca má za to,
že bol porušený princíp právnej istoty, čo je zrejmé aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 22.11.2011,
č. k. IV.ÚS 499/2011-25. Súdne rozhodnutie vykazuje značné znaky svojvôle súdu, čím popiera princíp
právnej istoty súdneho rozhodovania. Súd prvého stupňa svojím postupom porušil právo navrhovateľa

na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Klient mal možnosť nezažiadať o službu domáci
servis, čím by mu nebola poskytnutá nadštandardná služba a mal by povinnosť uhrádzať svoje splátky
riadne a včas iným spôsobom, teda okrem iných napr. prevodom na bankový účet, vkladom na účetalebo vkladom do pokladne spoločnosti. Žalobca tiež nemôže súhlasiť s odôvodnením napadnutého
rozsudku, kde súd prvého stupňa uvádza, že v zmluve o úvere nie je obsiahnutá zákonom ustanovená
podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., nakoľko názor súdu prvého

stupňa sa opiera o rozširujúcu harmonizáciu, ktorá je však nad rámec čl. 10 Smernice č. 2008/48/ES,
nakoľko Smernica v čl. 10 ods. 2 písm. h) neobsahuje nutnosť či povinnosť uvádzania členenia splátky.
Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že vnútroštátna právna úprava zakotvená v § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z. z. neprijateľne rozširuje citovanú smernicu, čím sa dostáva do rozporu s touto
smernicou. Súd prvého stupňa nesprávne neeurokonformne vykladal vnútroštátne zákonné ustanovenie

a tým nesprávne právnu vec posúdil. Žalobca tiež sa nestotožňuje so zistením súdu, pokiaľ ide o
nedostatok náležitosti vymedzenej v § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca kategoricky
odmieta tvrdenie, že hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov by mala byť uverejnená v obchodných
podmienkachkzmluveospotrebiteľskomúvere,nakoľkotátohodnotajejasneanezameniteľneuvedená
v čl. 1 zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvého stupňa preto svoje konanie zaťažil vadami, ktoré
zapríčinili nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Žiada, aby súd druhej inštancie napadnuté rozhodnutie

v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 C. s. p.) a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie,
preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1 C. s. p. a
bez nariadenia pojednávania postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 C. s. p. toto rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 C. s. p.

6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 234 ods. 2 C. s. p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne a vyčerpávajúce, pričom v jednotlivostiach

naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

7. Ani skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú prijať odvolaciemu súdu iné závery a nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

8. Zásadnou odvolacou námietkou žalobcu je tvrdenie, že súd preskúmaním platnosti zmluvy o
domácom servise porušil dispozičnú zásadu ako základnú zásadu občianskeho súdneho konania, keď
uvedenú zmluvu preskúmal nad rámec predmetu konania, ktorý vymedzil žalobca v podanej žalobe a
ktorým je súd viazaný.

9. Táto námietka je nedôvodná.

10. Súd prvej inštancie rozhodoval v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Viazanosť súdu
podanou žalobou v tom čase upravovalo ust. § 153 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého súd mohol prekročiť

návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhali iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez
návrhu, alebo ak z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
Osobitnú výnimku z tejto zásady predstavovali v zmysle ust. § 153 ods. 3, 4 tzv. spotrebiteľské spory,
kde súd bol povinný z úradnej povinnosti aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v
spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. Obdobná úprava je obsiahnutá aj v aktuálne

platnom Civilnom sporovom poriadku, v jeho § 298 ods. 1.

11. Posudzovanie otázky platnosti zmluvy o domácom servise však s dispozičnou zásadou nesúvisí.
V danom prípade predstavuje otázka platnosti tejto zmluvy prejudiciálnu otázku, ktorá sa v konaní
vyskytla a od ktorej závisel výsledok sporu. Pokiaľ otázka platnosti zmluvy o domácom servise súvisela

s vyriešením sporu, súd mal nielen oprávnenie, ale aj povinnosť túto otázku posúdiť, čo mu vyplývalo
z v čase jeho rozhodovania platného § 135 O. s. p. V súčasnosti je prejudicialita obdobne upravená v
§ 194 C. s. p.12. Okresný súd došiel k vecne správnemu záveru, že zmluva o domácom servise je tzv. závislou
zmluvouvovzťahukhlavnémuzáväzku,kzmluveospotrebiteľskomúvereuzatvorenejdňa25.02.2013v
Žilinemedzitotožnýmiúčastníkmi.Vrovnakýdeňbolauzatvorenáajzmluvaodomácomservise.Zmluva

o domácom servise, hoci bola dohodnutá osobitne, bola čo do svojho účelu, vzniku a trvania závislá
na platnosti hlavnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bez nej nemala opodstatnenie a predmet plnenia.
Okresný súd sa musel vyporiadať s otázkou, zánik akého záväzku spôsobili plnenia, ktoré poskytla
žalovaná v prospech žalobcu, preto prejudiciálne musel vyriešiť otázku platnosti závislej spotrebiteľskej
zmluvy o domácom servise.

13.Akookresnýsúdsprávneuviedol,akékoľvekstanoviskoNárodnejbankySlovenskaaleboSlovenskej
obchodnej inšpekcie je pre súd nezáväzné. Otázka posudzovania platnosti súkromnoprávnych zmlúv
patrí do právomoci súdov. Rovnako nezáväznými sú pre súd aj rozhodnutia iných krajských súdov.
Naopak, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ ide o závislosť zmluvy o domácom servise
na zmluve o spotrebiteľskom úvere, kde ako veriteľ vystupuje žalobca, rovnaký záver potvrdili vo svojej

rozhodovacej činnosti viaceré senáty odvolacieho súdu. Rovnako tak považovali uzatvorenú zmluvu o
domácom servise za nekalú a neprijateľnú obchodnú praktiku.

14. Okresný súd podrobne a presne pomenoval postupy žalobcu, ktorý tým, že zo štandardnej zmluvy
o úvere vyňal určité podmienky, ktoré naformuloval ako samostatnú zmluvu za účelom zvýšenia odplaty

vyžadovanej od spotrebiteľa, dopustil sa nekalého konania, rozporného s dobrými mravmi, ktoré vytvára
nerovnováhu vo vzťahu k slabšej zmluvnej strane. Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa,
že ide o poskytovanie nadštandardnej služby. Všetky služby, ktoré na základe tejto zmluvy mali byť
poskytnuté spotrebiteľovi, sledujú záujem žalobcu, ktorým je zvýšenie vlastného zisku z poskytnutia
úveru. Ide totiž o úkony súvisiace s evidovaním pohľadávky veriteľa a vymáhaním jeho pohľadávky.

Plnenia, ktoré žalovaná poskytovala a ktoré žalobca započítal na plnenie zo zmluvy o domácom servise,
sú jednoznačne plneniami súvisiacimi s poskytnutým úverom a tieto je z dôvodu absolútnej neplatnosti
predmetnej zmluvy, tak ako ju správne skonštatoval okresný súd, potrebné zahrnúť do sumy, ktorú
žalovaná zaplatila.

15. Pokiaľ žalobca namieta nesúlad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. s čl. 10 ods. 2 písm. h)
Smernice č. 2008/48/ES, odvolací súd k tejto námietke udáva, že smernica upravuje minimum ochrany
spotrebiteľa, ktoré je členský štát povinný zabezpečiť. Nič však členskému štátu nebráni zabezpečiť
spotrebiteľovi vyšší štandard ochrany pred neprijateľnými podmienkami. Úpravou, akú zákonodarca
obsiahol v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., sa podľa názoru súdu nedostal do rozporu

s čl. 22 ods. 1 Smernice č. 2008/48/ES, ako na to poukazuje žalobca.

16. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že v zmluve o úvere nie je obsiahnutá zákonom stanovená
podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., a to výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, je správne (čo odvolateľ ani nepopiera). Z dôvodu absencie tejto podstatnej náležitosti je
potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 písm. a/ zákona č. 129/2010
Z. z.).

17. Odvolateľ ďalej namieta, že zmluva obsahuje uvedenie RPMN a argument súdu, že RPMN
je uvedená v obchodných podmienkach, je nesprávny. Vyriešenie tejto odvolacej námietky už nie
je zásadné pre rozhodnutie veci, pretože už absencia predchádzajúcej vyššie uvedenej podstatnej
náležitosti zmluvy robí spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd sa však ani s touto
odvolacou námietkou nestotožňuje, keď v základnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená iba

priemerná RPMN, pričom skutočná RPMN nie je v zmluve uvedená.

18. Z vyššie uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku, ktorým návrh vo zvyšku zamietol, ako aj v
súvisiacom výroku o trovách konania, vecne správne, preto ho odvolací súd potvrdil.

19. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s
poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p. Žalovaná bola v konaní úspešná, preto jej vznikol
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)