Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/195/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233886
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233886.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
6C/267/2012-59 zo dňa 13. 12. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/267/2012-59 zo dňa 13. 12. 2013 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným) nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala spočívať
v okolnosti, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
21.04.2009, a to rozhodnutím o poverení. K rozhodnutiu tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby

s omeškaním viac ako 9 mesiacov (výrok I.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
24Er/2960/2008, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Dňa06.11.2008doručilsúdnyexekútorJUDr.RudolfKrutý OkresnémusúduŽilinapodsp.zn.exekútora

EX 9183/08 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej S. Z. (správne S.
Z. - poznámka odvolacieho súdu) na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 23.09.2008 na vykonanie
exekúcie, a to na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a. s., č. k. SR 05859/08 zo dňa 04.07.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 04.08.2008 a vykonateľnosť dňa 07.08.2008. Okresný súd Žilina ako súd exekučný, listom zo
dňa 05.02.2009 požiadal JUDr. Rudolfa Krutého o predloženie rozhodcovského spisu sp. zn. SR
05859/08. Súdny exekútor listom doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 26.02.2009 oznámil, že tak

on ako aj oprávnený nedisponujú rozhodcovským spisom a nie je ho možné z ich strany predložiť.
Okresný súd Žilina listom zo dňa 13.03.2009 vyzval Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s. na zapožičanie jeho spisu sp. zn. SR 05859/08, prípadne predloženie fotokópie
zmluvy o úvere s rozhodcovskou doložkou a kópiu doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutiapovinnému. Stály rozhodcovský súd dňa 27.03.2009 doručil požadované doklady a Okresný súd Žilina
dňa 21.04.2009 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na vykonanie exekúcie
pod č. 5511049235*.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 495,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/2960/2008), ktorý nerozhodol o
žiadostisúdnehoexekútoraovydaniepoverenianavykonanieexekúcievexekučnomkonaní vzákonom

stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej „Exekučný poriadok“, účinného v čase začatia
exekučného konania). Navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina ako
exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa citovaného ust. § 3
ods. 1 písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevydaním poverenia súdnemu

exekútorovi na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, pričom k jeho vydaniu došlo viac ako
9 mesiacov po uplynutí uvedenej lehoty.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 06.11.2008; o tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 21.04.2009 tak, že exekučný súd poveril súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie. V nadväznosti na uvedené okresný súd konštatoval, že k povereniu súdneho
exekútora zo strany exekučného súdu došlo 166 dní (cca 5,5 mesiaca) po doručení žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 06.11.2008. Vzhľadom na znenie ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010 konštatoval, že exekučný súd
formálne vzaté vychádzajúc izolovane zo znenia ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dopustil sa

nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote.
Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu
spôsobnú nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy). Súd nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom

tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému a na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte

prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten-ktorý
konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ v konaní ani
nekonkretizoval, ktoré z uvedených nákladov v súvislosti s prejednávaným konkrétnym prípadom
vynaložil. Navyše navrhovateľ vôbec ani akýmkoľvek spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených
celkových nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním

tvrdených nákladov vyplýval. Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak
existuje možnosť vzniku takýchto nákladov, pretože tento vznik musí byť navrhovateľom bezpochybne
preukázaný. Súd tak musel v tomto prípade konštatovať, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno,
ktoré ho v konaní podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. zaťažovalo na preukázanie vzniku ním tvrdenej
majetkovej škody. Odhliadnuc od uvedeného súd poukázal na to, že predmetné režijné náklady

navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne vynakladané
v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa, ktorou je v prevažnej miere poskytovanie
krátkodobých úverov. Navrhovateľ tak tieto náklady vynakladá v príčinnej súvislosti s realizáciou
predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu mu vzniknutú. Z hľadiska priamej
príčinnej súvislosti nebolo v prejednávanom prípade opätovne preukázané, že by navrhovateľ zamestnal

akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém práve z dôvodu
dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 24Er/2960/2008. Súd
zdôraznil, že ak aj navrhovateľ v dotknutom období zamestnával akéhokoľvek zamestnanca, ako aj
prevádzkoval akýkoľvek informačný systém z dôvodu správy pohľadávok (čo však opätovne navrhovateľnepreukázal), takéhoto zamestnanca by zamestnával, resp. by prevádzkoval takýto informačný systém
aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v
zákonom ustanovenej lehote.

Súd tak konštatoval, že pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody, navrhovateľ
nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, a preto
súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,00 Eur z titulu majetkovej škody zamietol.
Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ

uplatnil, súd poukázal na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa ktorého v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
V uvedenom kontexte súd poukázal na to, že ustanovenie 15-dňovej lehoty podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010 na

udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nezbavuje exekučný súd povinnosti
preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, či tieto nie sú v rozpore so zákonom (resp. s právnou normou vyššej právnej sily,
akou je Ústava SR, príp. medzinárodné zmluvy a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie). Uvedený prieskum je však ťažko vykonať len na základe predloženého exekučného

titulu v tak krátkej lehote, ako je lehota 15 dní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský
rozsudok,ktorýmbolonavrhovateľovipriznanéplnenievočipovinnémuvexekúciivyplývajúcezo zmluvy
o úvere uzavretej medzi navrhovateľom ako veriteľom a povinným v exekúcii ako dlžníkom. Exekučný
súd tak v danom prípade skúmal, či neexistuje rozpor so zákonom, teda vykonal úkony smerujúce k
tomuto posúdeniu. S poukazom na to, že podstata podnikateľskej činnosti navrhovateľa spočíva/la v

poskytovaní krátkodobých úverov na základe zmlúv o spotrebiteľskom úvere (podľa v tom čase platného
zákona č. 258/2001 Z.z.) konštatoval, že je potrebné považovať činnosť exekučného súdu smerujúcu k
posúdeniu, či v danom prípade neexistovali okolnosti podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002
Z.z. v spojení s doktrínou ochrany spotrebiteľa, ako bola táto formulovaná v rozhodnutiach Európskeho
súdneho dvora, za legitímnu sledujúc dosiahnutie účelu explicitne predpokladaného práve citovaným

ust.§44ods.2Exekučnéhoporiadku.Súdpoznamenal,žeexekučnýsúdnedisponujeprávomocourušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený
a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. (rozsudok NS SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Taktiež súd považoval
za potrebné uviesť, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom,

ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania
a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom
konaní. Uvedené závery súdu sa v ďalšom vývoji právnej úpravy exekučného práva platného na území
SR prejavili v tom, že zákonom č. 144/2010 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.06.2010 novelizované znenie
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého sa už 15-dňová lehota nevzťahuje na prípady,

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t. j. medzi iným aj na prípady rozhodcovských
rozsudkov (v tom čase použitý pojem rozhodnutí rozhodcovských komisií).
V súvislosti s uvedeným súd poukázal na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48
ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v

konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/2002 a I.ÚS 63/2000). Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí
bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/2004, III.ÚS 168/2005, II.ÚS 93/2003). Taktiež nie každé porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné

automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj
explicitne vyjadrené v ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. S prihliadnutím na vyššie uvedené
skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva, že exekučný súd v danom prípade aj keď s určitým časovým
odstupom po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj
z dôvodu určitej nesústredenosti (keďže prvý krát výzvou zo dňa 05.02.2009 žiadal rozhodcovský spis

od subjektu, ktorý ním zjavne nemohol disponovať) urobil dňa 13.03.2009 úkon smerujúci k naplneniu
jeho povinnosti vyplývajúcej z cit. ust. § 44 ods. 2 EP a v ďalšom po obdržaní požadovaných písomností
od Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. (k čomu došlo dňa
23.03.2009) dňa 21.04.2009 rozhodol a poveril súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Ďalej súdprihliadal na osobu navrhovateľa, ktorý poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo
desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43 000 obdobných
návrhov ako v prejednávanej veci), z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach,

dosahoval aj napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov, pričom v danom
prípade u navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho
existenčný význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych). Na
základe uvedeného tak súd dospel k záveru, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie
poverenia, resp. určité, nie však z pohľadu času, podľa názoru súdu mimoriadne významné, zbytočné

prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať
u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, ktorými navrhovateľ odôvodňoval
vznik svojho nároku, a preto v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva

navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z vyššie uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 495,00 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy ako nedôvodný zamietol.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, okresný súd poznamenal, že skúma
premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia uplatnených nárokov navrhovateľa

nebola preukázaná.

V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. právo
na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods. 1
O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z

obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie narhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne

konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol

oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie

krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak
predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal
okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že

došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden

objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu

podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného

systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je

možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z
nosných dôvodov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.

Vo svetle týchto skutočností je úplne nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti
takého postupu okresného súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom,

nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Naopak, práve navrhovateľom predložené odvolanie
je svojou zmätočnosťou (odvolateľ namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako
aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim
obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky
zapríčinil dlžník, resp. záverom o dodržaní namietaných lehôt - takéto tvrdenia okresný súd nevyslovil)

ilustráciou nesprávneho šablónovitého podávania odvolaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať
prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.

8NcC/226/2013-19 zo dňa 28.02.2013, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie
je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ktoré uznesenie doručil právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 04.12.2013. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne
uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívnehoaj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť
zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.

Andreja Kekelyho z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (13.12.2013) prvostupňový súd vytýčil
dňa 02.12.2013 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom jeho právneho

zástupcu dňa 04.12.2013. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca sa súdneho pojednávania nezúčastnili,
nepožiadali o odročenie pojednávania z objektívnych a vážnych dôvodov.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom
a jeho právnym zástupcom neoblo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod

na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za
podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom
(uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového
konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim
prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku

uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám
okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo
vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo
rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením podstatného

obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/2960/2008 - ktorý dôkaz výslovne (č.
l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia .Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž
nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo, predvolanie na súdne pojednávanie prevzal právny

zástupca navrhovateľa dňa 04.12.2013 (č. l. 45).
Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 26.08.2013 doručil Okresnému súdu Žilina dňa 04.09.2013, ktoré okresný
súd dňa 02.12.2013 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 04.12.2013. Z

obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril, a preto postup súdu
v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci
súdu vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O.s.p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné,
že okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval. Takýto procesný návrh
totiž navrhovateľ v súdenej veci nepodal.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na pojednávanie na deň

13.12.2013 poučil účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, v ktorom ich okrem
inéhopoučilajpodľaust.§120ods.4O.s.p..Predmetnépoučenieprevzalprávnyzástupcanavrhovateľa
dňa 04.12.2013.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so

všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z
návrhu na začatie konania.

V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,

resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených
námietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,
nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolací uvádza,

že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové
údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z
pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako
nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil,

pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/
úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Povykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.