Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. august 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/326/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213134
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213134.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Renáty Deákovej ako členov senátu, v
právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č.
25, zastúpeného právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave,
Grösslingova č. 4, v mene ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a
konateľ, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.

9C/215/2012-46 z 18. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na prerušenie konania a
žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom,
t.j. zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po

uplynutí zákonnej lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom; náhradu trov konania žalovanému nepriznal. Súd
prvej inštancie vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 13. 10. 2010 a
exekučný súd ju zamietol uznesením z 05. 11. 2010; konštatoval, že na zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia zákon nestanovuje žiadnu lehotu; uvedené obdobie bolo potrebné
na preskúmanie formálnej a materiálnej vykonateľnosti žalobcom predloženého exekučného titulu z

hľadiska ustanovení na ochranu spotrebiteľa; na základe vykonaného dokazovania exekučným spisom
dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní a
exekučný súd bol oprávnený skúmať, či predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) nie je v
rozpore so zákonom. Súd prvej inštancie uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný
postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu a
svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17
ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; o trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“).Návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., do rozhodnutia ústavného
súdu o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici o nevylúčení sudcov
Okresného súdu Rimavská Sobota z prejednávania a rozhodovania veci nevyhovel s odôvodnením, že o

námietke zaujatosti vznesenej žalobcom v žalobe už nadriadený súd rozhodol tak, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil a návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O. s. p. z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok iným súdom Súdnemu dvoru Európskej únie označil
za nedôvodný aj vzhľadom na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý opakovane
konštatoval, že nie je zrejmá priama súvislosť otázok predložených Súdnemu dvoru Európskej únie s

prejednávanou vecou.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Súd prvej inštancie rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené

nestrannýmsudcomnanestrannomsúde.Súdprvejinštancienemoholrozhodnúťvovecisamej,pretože
v čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhov na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
žalovaného ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj
k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia súdu prvej inštancie o dodržaní zákonných

lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho neprítomnosti a súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Zdôraznil presvedčenie
o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej lehote.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Podľa § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových
tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

5. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu (§ 34 C. s. p.), preskúmal vec bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) len v rozsahu odvolania žalobcu (§ 379 C.
s. p.) z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu (§ 380 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu
podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobou sa žalobca voči žalovanému domáhal vyčíslenej

náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným súdom
v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t. j. zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne
preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore
so zákonom; žalobca navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného

súdu. Priamo v žalobe vzniesol žalobca námietku zaujatosti všetkých sudcov súdu prvej inštancie,
o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil žalobu žalovanému na vyjadrenie. Na prejednanie
veci samej nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, na ktoré riadne a včas predvolal právneho
zástupcu žalobcu a zástupcu žalovaného; pred pojednávaním doručil žalobca okresnému súdu žiadosť

o zrušenie nariadeného pojednávania a návrhy na prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu
o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu nadriadeného súdu o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci a do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach predložených
Okresným súdom Prešov vo veci sp. zn. 7C/6/2010. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným dozápisnice o pojednávaní žiadosti žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania nevyhovel a návrhy
žalobcunaprerušeniekonaniazamietol.Následnevykonaldokazovaniepripojenýmexekučnýmspisom,
vyhlásil dokazovanie za skončené a verejne vyhlásil napadnutý rozsudok. K spisu súdu prvej inštancie

je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania, v
ktorom mala byť žalobcovi podľa žaloby nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená
tvrdená škoda.

8. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie
spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1, 2 C. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd udáva, že

súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré
aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Záver súdu
prvej inštancie o nenaplnení predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu považuje aj odvolací
súd v celom rozsahu za správny, pretože žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup
exekučného súdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi

odvolania žalobcu viazaný (§ 379 a § 380 C. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods.
2 C. s. p.).

10. Odvolacia námietka žalobcu, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil žalobca na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu
riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil; zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu bolo účastníkom

riadne doručené. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca v odvolaní neuviedol.

11. Odvolacia námietka žalobcu, že mu súd prvej inštancie uskutočnením pojednávania v jeho
neprítomnosti a vykonaním dokazovania v jeho neprítomnosti, odňal možnosť konať pred súdom a
porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie

na pojednávanie doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu riadne poštou a včas s
poskytnutím 5-dňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania v
neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu boli podľa odvolacieho súdu splnené zákonné
podmienky (§ 101 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 30. 06. 2016). Postupom súdu prvej inštancie
v súlade so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. K odňatiu

možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Súd prvej inštancie síce vykonal
dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti strán sporu, toto však pozostávalo len s oboznámením
sa s písomnosťami zo spisu vrátane obsahu exekučného spisu, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať
samotný žalobca priamo v žalobe s tým, že žalobca bol účastníkom uvedeného exekučného konania
a teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol
nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal. K odňatiu možnosti žalobcu konať pred
súdom nedošlo ani postupom súdu prvej inštancie, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej
prednadobudnutímprávoplatnostiuzneseniaozamietnutínávrhužalobcunaprerušeniekonania.Týmtopostupomokresnéhosúdunebolžalobcavylúčenýzuplatneniažiadnehosvojhoprocesnéhooprávnenia
a je plne odôvodnený hospodárnosťou konania. Navyše vyhláseným uznesením o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenia konania bol súd prvej inštancie podľa § 170 ods. 1 O. s. p. viazaný, a preto

mohol pokračovať v konaní.

12. Žalobca v odvolaní spochybnil záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu
spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna prax sa však ustálila na závere, že
lehotapätnásťdníoddoručeniažiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie

neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa
14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013
alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013). Preto v prípade, že súd prvej inštancie z pripojeného

exekučného spisu zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 13. 10. 2010 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné
konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 05. 11. 2010 (zo spisu vyplýva, že v mesiaci
vydania bolo uznesenie aj doručované účastníkom exekučného konania), uvedený postup a obdobie

nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou
skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu; odvolací súd dodáva,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval pred súdmi prvej inštancie, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012

alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

13. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd
nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc
rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienkou
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej

správnosti predloženého exekučného titulu, ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade
so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná
strana (spotrebiteľ) nebol neplatnou rozhodcovskou zmluvou viazaný, t.j. je povinný žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R
47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa
22.05.2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp.
zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri
aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn.

II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti J. K. zo dňa 16.11.2010). Od tohto
záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.14. Prvý návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. v znení účinnom do 30.
06. 2016 adresovaný Okresnému súdu Rimavská Sobota odôvodnil žalobca tým, že na Ústavný súd
Slovenskej republiky podal proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41NcC/38/2012

sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky. Z
obsahu sťažnosti doloženej v kópii je zistiteľné, že žalobca nesúhlasí s rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 41NcC/38/2012 o tom, že sudcovia Okresného súdu Rimavská Sobota nie
sú z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn.
9C/215/2012 vylúčení. Rozhodnutím krajského súdu, ktoré hodnotí žalobca ako nesprávne, malo byť

zasiahnuté do základného práva žalobcu zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t.
j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (článok 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom a tiež do základného práva na spravodlivý
súdnyproceszaručenéhočlánkom6ods.1Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd, t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.

15. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016, súd konanie preruší, ak
rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

16. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016, pokiaľ súd neurobí iné
vhodne opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

17. O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom priamo v žalobe rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením sp. zn. 41NcC/5/2012 z 10. októbra 2012 tak, že zákonného sudcu JUDr. Ivana Ďalaka z
prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 9C/215/2012 nevylúčil.

18. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie

je v tomto konaní oprávnený riešiť.

19. Sťažnosť žalobcu proti rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 41NcC/38/2012 nebola dôvodom na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a nie je dôvodom na prerušenie konania
ani podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p., pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže

preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcu, ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky v skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo

06. 02. 2013, I. ÚS 92/2013 z 13. 02. 2013 a II. ÚS 359/2015 z 11. 06. 2015, ktorými sťažnosti obchodnej
spoločnosti Pohotovosť, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici o nevylúčení
všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci na návrh žalobcu odmietol pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

20. Dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v zmysle druhého návrhu
žalobcu z 19. februára 2015 má byť aj predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej
únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, zodpovedanie ktorých majú
podľa názoru žalobcu zásadný význam aj pre konanie v tejto veci.

21. Podľa § 162 ods. 1 písm. c/ C. s. p., súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

22. O návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
podanom rozhodnutím Okresného súdu Prešov z 12. marca 2015 rozhodol Súdny dvor EÚ 28. júla 2016
pod sp. zn. C-168/2015 takto:1. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva
Únie rozhodnutím vnútroštátneho súdu môže vzniknúť iba vtedy, ak toto rozhodnutie vydáva súd tohto
členského štátu rozhodujúci v poslednom stupni, čo v prípade sporu vo veci samej prináleží overiť

vnútroštátnemu súdu. Ak ide o tento prípad, rozhodnutie tohto vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v
poslednom stupni môže založiť dostatočne závažné porušenie práva Únie umožňujúce vznik uvedenej
zodpovednosti len vtedy, ak uvedený súd zjavne porušil uplatniteľné právo, alebo ak k tomuto porušeniu
došlo napriek existencii riadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti.
Nemožno sa domnievať, že vnútroštátny súd, ktorý pred rozsudkom zo 4. júna 2009, Pannon GSM

(C-243/08, EU:C:2009:350), v rámci exekučného konania o rozhodcovskom rozsudku, ktorým sa
vyhovelo žalobe o zaplatenie pohľadávok na základe zmluvnej podmienky, ktorá sa má považovať za
nekalú v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách,nepreskúmalexoffonekalýcharaktertejtopodmienky,hocidisponovalprávnymiaskutkovými
okolnosťami potrebnými na tento účel, zjavne nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora v tejto oblasti, a
preto sa dopustil dostatočne závažného porušenia práva Únie.

2. Pravidlá o náhrade škody spôsobenej porušením práva Únie, ako sú pravidlá týkajúce sa
ohodnotenia takej škody alebo vzťahu medzi žalobou o náhradu tejto škody a ostatnými prípadne
dostupnými prostriedkami nápravy, upravuje právny poriadok každého členského štátu pri rešpektovaní
zásad ekvivalencie a efektivity.
23. Po vydaní rozhodnutia Súdnym dvorom EÚ vo veci C-168/2015 možno konštatovať, že dôvod na

prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku neexistuje.

24. Odvolací súd vychádzajúc z popísaným zistení a úvah rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1, 2 C. s. p. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách
konania, ktorý bol tiež vecne správny a odôvodnený plným úspechom žalovaného v konaní, ktorý však

žiadne trovy konania nežiadal nahradiť.

25. Odvolací súd aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 C. s. p., pretože ustanovenia o trovách konania
pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie (§ 396 ods. 1 C. s. p.) rozhodol podľa
§ 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal

proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C. s. p. )
26. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 C.m.p.), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- € (§ 382 ods. 1 C.m.p.), rozhodnúť
o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 C.m.p.) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo

na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 C.m.p.) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2
C.m.p.).