Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/53/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407203384
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4407203384.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, J. L., o
vymoženie sumy 112,10 Eur s príslušenstvom, o návrhoch oprávneného na prerušenie konania a o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Er/224/2007-25 zo dňa 21.

mája 2012, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Nové Zámky ako súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje

rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen"Exekučnýporiadok"),§35,§45ods.1,2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o rozhodcovskom konaní"), § 2 písm. a), § 3
ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej

len "Zákon o spotrebiteľských úveroch"). Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 22.02.2007 domáhal voči povinnému vykonania
exekúcie na vymoženie 112,10 eur s príslušenstvom, s poukazom na rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 5706/06 zo dňa 20.11.2006.
Vydaniu rozhodcovského rozsudku predchádzala zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi dňa
12.8.2005. Súčasťou zmluvy o úvere boli aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17

obsahovali rozhodcovskú doložku. Ďalej uviedol, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú
pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny, pričom úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňal. Súčasťou zmluvy o úvere boli
bez pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko
boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený má v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov (výpis z obchodného registra). Súd ďalej poukázal na to, že rozhodcovská doložka

v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňovala
voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom
podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovský súd bol pritom paušálnym

spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda
dodávateľ musel mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Doložka nebola dojednaná v čase vyššejbdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Súd v tejto súvislosti poukázal
ajnaúroveňrozhodcovskéhorozsudkuzhľadiskareflektovaniarozhodcunaspotrebiteľsképrávo.Podľa
názoru súdu sa rozhodnutie rozhodcu výrazne javilo ako zjavne formalistické, preberajúce argumenty

žalujúceho dodávateľa. Rozhodca akceptoval aj neprimeraný poplatok za poskytnutý úver a 0,25 %
denný úrok (91,25 % p. a.), ktorý súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku - neprimeranú
sankciu. Nevysporiadal sa s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, a tým vlastne
porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedených skutočností
súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, v ktorom namietal, že súd rozhodol nad
rámec zverenej právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom

rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S poukazom na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013 konštatoval, že všeobecný súd pri posudzovaní
platnosti rozhodcovskej doložky nesmie skúmať iné listiny, ale len obsah exekučného titulu, návrhu
na vykonanie exekúcie a žiadosť o udelenie poverenia. Ďalej zdôraznil, že ak už exekučný súd
už vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach

exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej
zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu označil za nezákonné. Oprávnený namietal odňatie
možnosti konať mu pred súdom z dôvodu, že exekučný súd účastníkom exekučného konania neumožnil
viesť kontradiktórne konanie. Pri svojej argumentácii poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v
Bratislave sp.zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012. Tvrdil, že súd nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Pripomenul, že exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Dodal pritom, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona
o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní

vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o
zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať
sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s
právnymi predpismi. Žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecného súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné
zvrátiť za súčasného právneho stavu predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred
exekučným súdom. Zdôraznil, že ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje
konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Zároveň tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Taktiež namietal, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci
ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Okrem toho mal za to, že aj keď
ochrana práva oprávneného na spravodlivý proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie

s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (ako podnikateľského subjektu), pretože
takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania. Ďalej oprávnený vyjadril nesúhlas s tým, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Exekučný súd
napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu

veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil
zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Mal tiež za to, že exekučný súd rozhodol v rozpore s dobrými
mravmi, pretože v prípade nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia dôjde k premlčaniu
pohľadávky oprávneného. K takejto situácii nemuselo dôjsť, keby súd už pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal exekučný titul z rovnakých hľadísk ako v napadnutom

rozhodnutí. Exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi
a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ďalej poukázal na to, že dojednanie,
ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľombudú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, ale bola im dané možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd alebo riadny súd. Nešlo pritom o fiktívnu možnosť, ale reálnu možnosť. Rovnako
nesúhlasil s tým, že pri rozhodcovskej doložke išlo o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ ani

s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Účastníci sa dohodli, že na
vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Predmetná
zmluva pritom obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka a
teda nemusela byť o.i. dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov. Ďalej namietal nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril

súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s bodom 6 VPPÚ. Úrok z omeškania vo výške 0,25 %
denne z dlžnej sumy má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné
podmienky. Dohodnutá výška úrokov nie je pritom neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov
a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v
zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal k jeho úhrade v prípade porušenia zmluvných podmienok

ako paušálnej úhrady nákladov a administratívy s tým spojenej. Záverom zdôraznil, že súd vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po
tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery subjektov práva
v právny poriadok. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej moci vysloviť

neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Dodal,
že od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne
nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené
považoval rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.

Oprávnený v podanom odvolaní tiež žiadal, aby odvolací súd konanie postupom podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v tomto znení:
1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory,ktorévzniknúzozmluvy(vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenie)budúriešenéa)pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Ďalej s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie navrhol tiež konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku
v nasledujúcom znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie

možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že
zamýšľauplatniťjejneprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľ
výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ
neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku
ako možne neprijateľnú?“

Napokon v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP žiadal konanie prerušiť a podať návrh na
konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok.Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po predložení mu veci 04.02.2016 preskúmal
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.

1 OSP, § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267
ZmluvyofungovaníEurópskejúnieplatílenpretakývnútroštátnysúd,ktorýjesúdomposlednejinštancie
v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, teda súdom proti rozhodnutiu, ktorého nemožno podať
žiaden opravný prostriedok. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP ukladá povinnosť súdu prerušiť

konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,
pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a
postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť
nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/60/2013 zo dňa 13. marca 2013).

Posúdenie predmetných otázok oprávneného a ich vyriešenie však patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ
procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Odvolací súd
s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania

v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie uvedenej prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, je potrebný ako nedôvodný zamietnuť. Odvolací súd mal za
to, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť
iba vtedy, ak to stanový osobitný zákon. Keďže v danom prípade takýto osobitný predpis neexistuje a
Exekučný poriadok výslovne vylučuje prerušenie exekučného konania odvolací súd návrh oprávneného

ako nedôvodný zamietol. Výnimka z uvedeného pravidla neprerušiteľnosti exekučného konania je
obsiahnutá iba v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd ďalej dospel k
záveru, že skutočnosti, ktoré uvádza oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie konania boli už riešené
aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to tak, že súdna exekúcia môže byť nariadená
len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, ak bude exekúcia podľa

titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená a taktiež v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
IV. ÚS 285/2010 - 12 zo dňa 30.08.2010. Vzhľadom k týmto dôvodom odvolací súd vo vzťahu k návrhu
oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba výkladu
komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože táto otázka komunitárneho práva nie je

pre riešenie daného prípadu relevantná.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP
z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 44 ods.
2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky,

odvolací súd uvádza, že nedospel k záveru o potrebe prerušenia konania z uvedeného dôvodu, nakoľko
uvedené ustanovenie Exekučného poriadku nepovažuje za rozporné s Ústavou SR. V rámci skúmania
podmienok na postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP je všeobecný súd oprávnený
posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného súdu nejdeo prekročenie právomoci (R 70/2007). Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci
súd prvého stupňa neopieral odôvodnenie svojho rozhodnutia o ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, z tohto dôvodu je návrh oprávneného na prerušenie konania v uvedenom znení bezpredmetný

a s konaním nesúvisiaci.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru

2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na

výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez

návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, exekučný
súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak
súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre
toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský
rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je samotná rozhodcovská doložka. Akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej
formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská

doložka je preto neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy.
V predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom
odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež aj

nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa.

Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území
a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách.

Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré
spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnomvzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a

spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v
neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo
platí aj pre daný prípad. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj
to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky
(zmluvy) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z

týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať".
ÚstavnýsúdSRvcitovanomrozhodnutípoukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd

poukazujenarozsudokSúdnehodvoravoveciC-40/80,AsturcomTelecomunicacionesSLprotiCristina
RodríguezNogueirazodňa6.októbra2009.Zvýrokuuvedenéhorozsudkuvyplýva,ževnútroštátnysúd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na
tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nesúhlasí s námietkou oprávneného, že súd prvého

stupňa preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup súdu prvého stupňa
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" alebo
k"zmene"tohtorozhodnutia;súdprvéhostupňa sitaktiežneosvojovalanipostavenieodvolacieho
súdu. Skúmal iba, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky

nebol súd prvého stupňa viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd prvého stupňa
bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a
tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré
bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené
článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť a
domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k

zneužitiu práv dodávateľom.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že aj keď v čase uzavretia
zmluvy medzi neprijateľnými podmienkami v Občianskom zákonníku nebolo zahrnuté také ustanovenie,
ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, nakoľko uvedené ustanovenie bolo doplnené až zákonom č.

568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008, bolo potrebné uzatvoriť rozhodcovskú doložku tak, aby bola
vsúladesustanovením§53ods.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhospotrebiteľskézmluvynesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenačlánok17.Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorý
v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane

sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava. Ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným

súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Uvedené dojednania vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie
pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská
doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v prípade, ak by odporca mal
danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné

konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade
spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky
automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo i v tomto

prípade. Teda výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej doložky spočíva
výlučne na žalobcovi.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej
doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto je na

danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní v
spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade
exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

V súvislosti s odvolacou námietkou oprávneného o tom, že súd prvého stupňa porušil zákonnú
povinnosť vytýčiť vo veci ústne pojednávanie v zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, odvolací
súd poukazuje na vyššie uvedenú argumentáciu Najvyššieho súdu SR a tiež dodáva, že exekučný
súd môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania. Rozhodujúca je pri tom povaha dôvodu
na zastavenie exekúcie. Pojednávanie sa musí nariadiť, ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie

na objasnenie skutkových a právnych otázok spojených s tvrdeným dôvodom zastavenie exekúcie. V
zmysle platnej právnej úpravy, ak povinný podá návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
k) Exekučného poriadku, exekučný súd obligatórne nariadi pojednávanie a predvolá naň účastníkov
konania. Pokiaľ však exekučný súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)
Exekučného poriadku, môže fakultatívne nariadiť pojednávanie vtedy, ak to považuje nevyhnutné pre

objasnenie veci. Podľa právnej úpravy účinnej od 09.08.2012 do 31.12.2012 bol exekučný súd povinný
nariadiť pojednávanie v prípade, ak rozhodoval o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k)
Exekučnéhoporiadku(§57ods.5Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomod09.08.2012do31.12.2012).
V prejednávanej veci súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
rozhodnutím zo dňa 21.05.2012, to znamená v čase, kedy zákonná povinnosť exekučného súdu nariadiť

voveciústnepojednávanienebolastanovená.Uvedenúodvolaciunámietkuoprávnenéhopretoodvolací
súd nepovažoval za dôvodnú.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi oprávneného
uvedenými v podanom odvolaní, pretože s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva pri odôvodnení súdneho rozhodnutia sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 216/2012 a nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03-30).Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Odvolací súd rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.