Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/491/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233527
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233527.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne
Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so

sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/248/2012-70 zo dňa 03. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 4C/248/2012-70 zo dňa 03. 01. 2014 návrh zamietol. Odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Súd konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,-
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330,- eur, ktoré vznikli nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu, a to Okresného súdu Žilina, spočívajúcim v prieťahoch v konaní, keď exekučný súd rozhodol o
vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.
Zo spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1538/2009 mal súd zistené, že dňa 25. 05. 2009
bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci sp. zn. EX 1767/2009, dňa

14. 07. 2009 bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie. S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/,
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2009 je nepochybné, že okresný súd v
konaní sp. zn. 24Er/1538/2009 bol povinný vydať poverenie do 15 dní.
Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom,
ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania
a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom

konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní
tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so
žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody z dôvodu neprávneho úradného postupu nevydaním rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť
splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne.Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím sú: 1/ porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva

v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup
sa považuje aj nečinnosť (prieťahy, § 3 ods. 1 písm. a/, b/, § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č.
514/2003Z.z.);2/vznikaexistenciaškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,nesprávnymúradným
postupom (§ 3 ods. 1, § 17 ods. 1 až 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka) a 3/ príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá

porušením povinností vznikla.
Navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom, ktorý
spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozhodoval po uplynutí zákonnej lehoty 15 dní.
V danom prípade je nesporné, že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd mal rozhodnúť o žiadosti
o udelenie poverenia a v prípade udelenia poverenia bol súd povinný vydať ho do 15 dní od

doručenia žiadosti. Súd však vo veci sp. zn. 24Er/1538/2009 vydal poverenie po zákonom stanovenej
lehote. Počas tejto doby však súd skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže žiadosť o poverenie
bola podaná na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe
spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu
úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa bolo povinnosťou súdu aj v rámci exekučného konania skúmať

toto rozhodcovské rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C
40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu
93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel
k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento
spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Na základe vykonaného dokazovania súd teda dospel k záveru, že k prieťahom v konaní došlo.
Poukázalvšaknato,ženiekaždýprieťahvkonanímožnovyhodnotiťakoprieťahzbytočný.Nedodržanie
zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny

postup (I. ÚS 16/2002, I. ÚS 63/2000).
Súd v danej veci konštatoval väčšiu zložitosť a náročnosť po právnej stránke, z dôvodu nevyhnutnosti
skúmania rozhodcovského rozhodnutia. Zdôraznil, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS
(čl. 3 ods. 1 písm. t/), každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne
podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti

o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným
súdnym exekútorom nie sú zasielané súdu. Súd nemá úlohu len „štatistu“, ktorý automaticky udeľuje
poverenia na žiadosť exekútora. Jedná sa predsa o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z
objektívneho zistenia a posúdenia. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie súd nemal k dispozícii
všetky potrebné podklady (výzvou zo dňa 29. 05. 2009 žiadal rozhodcovský súd o ich predloženie)

a vzhľadom aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany
spotrebiteľov nebolo možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre udelenie poverenia.
Hoci je táto lehota daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti, s poukazom na zvýšenú ochranu
spotrebiteľa, prípadné jej nedodržanie nie je závažné, resp. nie je tak závažné ako by bolo závažné
porušenie ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z dikcie ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. mal

zároveň za to, že rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia
a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu.
Súd teda posúdil, že vydanie poverenia až po zákonom stanovenej lehote bolo síce porušením zákona,
ale vzniklo z objektívnych dôvodov s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, z dôvodu, aby nebolo

poškodené právo spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, ako je dĺžka porušenia, vykonávanie úkonov súdu
počas tejto doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie, s poukazom na zvýšenú ochranuspotrebiteľov, mal súd zároveň za to, že konštatovanie takéhoto porušenia je pre navrhovateľa
dostatočným zadosťučinením.
V súvislosti s nevydaním poverenia v zákonom stanovenej lehote však navrhovateľ podľa okresného

súdu vznik škody (majetkovej ujmy) nepreukázal a na preukázanie svojich tvrdení ani nenavrhol
vykonať žiadne dokazovanie. Občianskoprávne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú
je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou
účastníkov konania (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Nesplnenie
tejto povinnosti je pravidelne sankcionované rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre účastníka,

ktorý tzv. dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno v danom prípade bolo na navrhovateľovi
ktorý bol povinný preukázať predovšetkým existenciu nesprávneho úradného postupu, ďalej existenciu
škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom. Navrhovateľom tvrdené avšak žiadnym spôsobom nepreukázané režijné náklady
na správu pohľadávky nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú
podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v

príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Súd
nemohol vychádzať v konkrétnom prípade z navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu
jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
na udržiavanie a správu informačného systému, na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných

exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde, ktoré v kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej
sume. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom prípade
preukázané, že by navrhovateľ zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval
akýkoľvek informačný systém, práve z dôvodu dotknutého exekučného konania vedeného na Okresnom

súde Žilina. Navyše navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových
nákladov. Pre prípadný záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť
vzniku takýchto nákladov, ale tento vznik musí byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný,
t. j. musí byť bezpochybne preukázaná skutočná škoda. Navrhovateľ vznik týchto nákladov v celkovej
výške 125 eur nepreukázal.

Navrhovateľtaknepreukázalnaplnenieďalšíchdvochpredpokladovprevznikzodpovednostiodporcuza
škodu, t.j. vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom

čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, ktoré bolo podľa názoru navrhovateľa spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, čo vyvolalo u
navrhovateľa neistotu, nedôveru v právo a rovnosť v spoločnosti, úzkosť, pocit frustrácie, zánik
ďalších podnikateľských aktivít, spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol

prijať, súd uvedené tvrdenia považoval za účelové a špekulatívne. Navrhovateľ ničím nepreukázal
údajné „následky“, ako je pocit úzkosti, frustrácie, neistoty, ani nijako nešpecifikoval, či nekonkretizoval
zánik podnikateľských aktivít. Nespresnil, ani nepreukázal, ako daná situácia ovplyvnila jeho ďalšie
podnikateľské postupy. Je pritom nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú
činnosť. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v

predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba. Odškodnenie právnickej osoby za
nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby,
ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo (30
Cdo 675/2011).
Na základe vykonaného dokazovania teda dospel súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by

činnosťou súdu v exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani
výšku majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy, a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným
nesprávnymúradnýmpostupomsúduspočívajúcimvtom,žerozhodolonávrhunavydaniepovereniapo
zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Súd preto návrh
v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojitosti s § 151 ods. 1, 2 O. s. p.. Nakoľko
odporca si trovy konania vo vyjadrení k návrhu na začatie konania uplatnil, preto súd na pojednávaní o
trovách v konaní úspešného odporcu rozhodol tak, že trovy mu priznal vo výške vyčíslenej v písomnomvyhotovení rozsudku. Odporca však trovy v lehote podľa § 151 ods. 1 druhej vety O. s. p. nevyčíslil,
preto súd na základe ust. § 151 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.

2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v
neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť

pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať

pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného

súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť

len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový

stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).

Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia

rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,

navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci
samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca, s poukazom na
skutočnosť, že upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že objektívne nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného.V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania

alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa v návrhu
na začatie konania, súd navrhovateľa vyzval, aby oznámil, či v konaní uplatňuje námietku zaujatosti
voči konajúcej sudkyni. Navrhovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu oznámil, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č. l. 16 spisu), uvedenú skutočnosť uviedol
aj v odvolaní proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú

námietku zaujatosti (č.l. 40). Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že o skutočnostiach oznámených
navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pre ktoré mala byť konajúca sudkyňa z prejednávania a
rozhodovania veci vylúčená, rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/170/2013-22 zo dňa
19. 02. 2013, ktorým vylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci JUDr. Petra Hrnčiara, ktorý konal
v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu
súdu. Druhým výrokom predmetného uznesenia krajský súd zároveň rozhodol o nevylúčení ostatných

sudcov Okresného súdu Žilina, teda vrátane konajúcej sudkyne, ktorá je zákonnou sudkyňou v danej
veci. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 11. 04. 2013 (č.
l. 31).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd uvádza, že ustanovenia
Občianskehosúdnehoporiadku(§14anasl.O.s.p.)predstavujúvýnimkuzvýznamnejústavnejzásady,

že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre

legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim nesprávnym úradným

postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,

na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v
ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je
potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 03. 01. 2014 (nie je preto na

mieste námietka navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania),
kedy bolo pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 63 spisu).
Splnomocnený zástupca navrhovateľa i navrhovateľ prevzali predvolanie na dané pojednávanie dňa
09. 12. 2013 (č. l. 61 spisu), na pojednávanie sa však nedostavili, pričom svoju neprítomnosť riadne
a včas, vážnymi dôvodmi neospravedlnili. Navrhovateľ síce v odvolaní uvádza, že požiadal o zrušenie

pojednávania z dôležitých dôvodov, táto skutočnosť však zo spisu nevyplýva. Nakoľko navrhovateľ
nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane, brániacu
mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.) a na pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavil, boli v
zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci v jeho neprítomnosti
a neprítomnosti jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ teda okresný súd vec na pojednávaní dňa

03. 01. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom,
nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného dôvodu
neobstojí ani námietka navrhovateľa , že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil
vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ
a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä

možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na
poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú
spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez

prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie,
okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom, prečítaním listín z príslušného
exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1538/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu odvolací súd uvádza,
že vyjadrenie odporcu bolo súdu doručené dňa 04. 09. 2013, pričom splnomocnenému zástupcovi
navrhovateľa bolo doručené dňa 09. 12. 2013 (č. l. 61), teda ešte pred pojednávaním. Z uvedeného
dôvodu neboli splnené ani podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo dňa 03. 01. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva
navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,

a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa
v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre

posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s poukazom na
ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými
otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Námietka
navrhovateľa, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty
na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nič také

nevyplýva. Samotný súd opakovane konštatoval, že lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná,
dospel však k záveru, že samotná táto skutočnosť neznamená, že by išlo o zbytočné prieťahy v
konaní. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako okresný súd, poukazuje na to, že so zreteľom na
ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002,
I. ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky

vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na
jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako to správne
učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa dostatočne zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou. Odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia aj vo vzťahu k týmto
atribútom zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a v podrobnostiach naň
odkazuje. Odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový
súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas

nečinnosti exekučného súdu, a že ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím
sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Rovnako nie sú na mieste ani tvrdenia navrhovateľa o
chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že súd konštatoval porušenie práva navrhovateľa, mal však za to, že samotné konštatovanie tohto
porušenia je dostatočným zadosťučinením. Pokiaľ ide o preukázanie majetkovej škody, ak navrhovateľ

chcel v konaní pred prvostupňovým súdom predložiť dôkazy vo vzťahu k jej výške prostredníctvom
znaleckého posudku, v realizácii tohto procesného práva mu nič nebránilo.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd v závere uvádza, že nie všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní navrhovateľa sa dotýkajú výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ v odvolaní poukazuje mimo iného na rozhodnutia a skutočnosti, ktoré v súdenej veci vôbec
nenastali (napr. podanie návrhu na prerušenie konania s predložením ústavnej sťažnosti, zamietnutie
návrhu na prerušenie konania či rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania). Odvolaciemu súdu

je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podáva rovnaké odvolanie vo viacerých
obdobných veciach bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov, v dôsledku čoho
nie všetky odvolania korešpondujú so skutočným stavom v tej - ktorej veci.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.