Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. október 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/207/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808208908
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3808208908.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu A. Y., bytom Q., P. J. W. XX/X, právne
zastúpený JUDr. Jozefom Jaškom, advokátom so sídlom Prievidza, Falešníka č. 10, proti žalovanému1/
O. Y., bytom Q., J. M. č. XXX/X, Q. XX, XXX XX Q., 2/ W. M., bytom Q., Q. XXX/XX, obaja právne
zastúpení JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátom so sídlom Považská Bystrica, Stred 60/55, o neúčinnosť

právneho úkonu, na odvolanie žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 04.marca
2016, č.k. 6C/112/2008-398, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou súd určil, že darovacia zmluva je
voči žalobcovi právne neúčinná p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej 1/ v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva zo dňa 26.07.2005 uzavretá
medzi dlžníkom W. M. ako darcom a žalovanou 1/ ako obdarovanou, predmetom ktorej bol prevod
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, k.ú. Veľká Lehôtka, obec Prievidza, okres Prievidza, pôvodne
zapísaných na LV č. 1222, v súčasnosti zapísaných na LV č. 2045 ako parcela č. 318/1 o výmere 510
m2 zastavané plochy a nádvoria, parcela č. 348/1 o výmere 828 m2 - záhrady, parcela č. 349 o výmere

354 m2 - záhrady, parcela č. 350/3 o výmere 29 m2 - zastavané plochy a nádvoria a na LV č. 2075 ako
parcela č. 319/3 o výmere 147 m2 - zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súp.č. 400, postavený na
parcele č. 319/3, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Prievidza pod č. V 3195/2005 - VZ 67/2005,
je voči žalobcovi právne neúčinná. Voči žalovanému 2/ žalobu zamietol s tým, že o trovách konania a o
trovách štátu rozhodne podľa § 151 ods. 3 O.s.p., do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa pôvodným návrhom domáhal voči pôvodným žalovaným
1/ a 2/ W. M. st. a O. Y. určenia, že žalovaný 1/ je vlastníkom nehnuteľností definovaných v petite žaloby
s tým, že Okresný súd Prievidza v poradí prvým rozsudkom určil, že žalovaný 1/ je výlučným vlastníkom
nehnuteľností definovaných v petite žaloby a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 12.07.2011, č.k. 5Co/67/2011 bol rozsudok zrušený a vec vrátená súdu na
ďalšie konanie s tým, že podaním zo dňa 19.04.2012 žalobca navrhol vstup žalovaného 3/, súčasného

žalovaného 2/ W. M. ml. do konania, keďže po začatí konania boli nehnuteľnosti zapísané na LV č.
1222, k.ú. Veľká Lehôtka zámennou zmluvou prevedené na nového vlastníka W. M., teraz žalovaného
2/. Okresný súd Prievidza uznesením pripustil vstup žalovaného 3/ do konania a v dôsledku späťvzatia
žaloby voči žalovanému 1/ W. M. st. konanie zastavené a zároveň súd prvej inštancie pripustil zmenu
návrhu tak, že v ďalšom konaní sa domáha určenia, že darovacia zmluva uzavretá medzi dlžníkom W.
M. a O. Y. ako obdarovanou zo dňa 26.07.2005 voči žalobcovi právne neúčinná.3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2 OZ a § 116
a § 117 OZ. Uviedol, že v prejednávanej veci bolo nesporne preukázané, že žalobca má voči W. M. st.
vymáhateľnú pohľadávku na základe platobného rozkazu Okresného súdu Prievidza zo dňa 28.04.2008,

č.k. 4Ro/258/2007-24, právoplatným a vykonateľným dňa 16.05.2008, ktorým bol W. M. st. zaviazaný
k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3.000.040.000,- Sk v prepočte 100.909,51 eur s príslušenstvom a
nahradiť mu trovy konania, do 15 dní od jeho doručenia titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 09.02.2004. Z
oznámenia súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Kabáča vyplýva, že je v súčasnosti exekúcia v prospech
žalobcu ako oprávneného proti W. M. st. ako povinnému vedená u súdneho exekútora JUDr. Martina

Bujnu. Dovtedy konajúci súdny exekútor na vymáhanú pohľadávku nevymohol žiadnu sumu, ani nezistil
u W. M. st. žiadny hnuteľný, či nehnuteľný majetok. Odporovateľným je taký úkon dlžníka, ktorý urobil v
posledných troch rokov v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak musel byť tento úmysel druhej strany známy.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ. Preukázanie úmyslu dlžníka nie je
podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby dlžníkovi blízke; úmysel dlžníka ukrátiť
jeho veriteľa v tomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali,

že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa právneho úkonu nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať. Z
tohto potom vyplýva, že žalujúci veriteľ je povinný tvrdiť a preukázať, ak má byť žaloba úspešná, že
dlžníkov odporovaný právny úkon ukracuje uspokojovanie jeho vymáhateľnej pohľadávky a súčasne, že
žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy.

4. Žalobca teda mal voči dlžníkovi W. M. st. vymáhateľnú pohľadávku. Predpokladom úspešnosti
odporovacej žaloby podľa § 42 ods. 1 OZ je, že dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhanej
pohľadávky. Ukrátenie uspokojenia veriteľov pohľadávky predpokladá také skrátenie majetku, ktoré
bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo sčasti. Ten kto odporuje, musí dokazovať
kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že

sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Z oznámenia
súdneho exekútora JUDr. Jaroslava Kabáča vyplýva, že v súčasnosti exekúcia vedená proti W. M. st.
súdnym exekútorom JUDr. Martinom Bujnom, pričom dovtedy konajúci súdny exekútor na vymáhanú
pohľadávku nevymohol žiadnu sumu, nezistil u W. M. st. žiaden hnuteľný, či nehnuteľný majetok.
Darovaciu zmluvu W. M. st. uzatvoril zo žalovanou 1/ dňa 26.07.2005, pričom vklad do katastra bol

povolený 28.08.2005. K dátumu uzatvorenia darovacej zmluvy existoval záväzok W. M. st. voči žalobcovi
zo zmluvy o pôžičke zo dňa 09.02.2004, podľa ktorej žalobca požičal W. M. sumu 3.000.000,- Sk s
dohodnutým úrokom 15.000,- Sk mesačne, ktorá bola splatná 28.02.2005.

5. Ďalším predpokladom odporovateľnosti je, že právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa,

ak tento úmysel bol druhej strane známy. Napriek tomu, že zákon používa formuláciu, ktorá by
nasvedčovala tomu, že na odporovateľnosť stačí úmysel ukrátiť veriteľa, musí dôjsť k skutočnému
faktickému ukráteniu. Keďže predmetnou darovacou zmluvou previedol dlžník majetok na žalovanú
1/, pričom súdny exekútor oznámil, že v súčasnosti exekúcia v prospech žalobcu ako oprávneného a
konajúci súdny exekútor na vymáhanú pohľadávku nevymohol žiadnu sumu a nezistil žiaden majetok,

bezodplatným prevodom nehnuteľného majetku na žalovanú1/ na základe darovacej zmluvy došlo k
prevodu majetku s úmyslom ukrátiť veriteľa.

6. Ust. § 42a ods. 2 OZ neviaže odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenia
konkrétnej vymáhateľnej pohľadávky. Za odporovateľný považuje taký úkon, ktorý dlžník urobil v úmysle

ukrátiť svojich veriteľov bez toho, aby robil medzi nimi nejaký rozdiel z hľadiska všetkých jeho veriteľov
alebo niektorý z nich poprípade, či dlžník urobil právny úkon bez toho, aby jeho úmysel ukrátiť veriteľa
vôbec smeroval voči konkrétnej osobe. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom podmienok
odporovateľnosti, pokiaľ nejde o právny úkon urobený voči osobám jemu blízkym nesie veriteľ - žalobca.
V prípade blízkych osôb nesie dôkazné bremeno žalovaný, blízka osoba dlžníka, o tej skutočnosti, že

dlžníkov úmysle ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohol poznať.

7. S prihliadnutím na § 116 OZ je potom zrejmé, že v čase uzavretia predmetnej darovacej zmluvy dňa
26.07.2005 boli Štefan Borko st. ako darca a žalovaná 1/ ako obdarovaná blízkymi osoba v zmysle § 116
OZ za bodkočiarkou, t.j. že darca a obdarovaná ako bývalí manželia a rodičia troch spoločných detí boli

vzhľadom na intenzitu vzájomného vzťahu osoby navzájom blízke, keďže by ujmu, ktorú by utrpel jeden
z nich pociťoval druhý ako vlastnú ujmu. Súd v tejto súvislosti poukázal na rozvodový spis Okresného
súdu Prievidza, kde žalovaná 1/ v návrhu uviedla, že do roku 2005 žila s dcérou sama a v októbri 2005
obnovili so W. M. st. spolužitie. N. znamená, že v roku 2005 došlo k náprave vzájomných vzťahov ato aj pred októbrom 2005, kedy obnovili spoločnú domácnosť so W. M.. Súd poukazuje aj na vývoj
vzájomných vzťahov medzi žalovanou 1/ a W. M. st., kedy prvé manželstvo uzatvorili dňa 21.11.1986 z
toho manželstva sa narodili synovia E. v roku 1987 a W. v roku 1989, pričom manželstvo bolo rozvedené

v roku 1997. Pre kladný vzťah k synom a majetnícky postoj k žalovanej 1/ sa opakovane k sebe vracali a
z tohto vzťahu sa im narodila dcéra O. v roku 2000. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza z apríla 2000
bolamal.O.zverenádoosobnejstarostlivostižalovanej1/ajejotecbolzaviazanýprispievaťnajejvýživu
po 1.000,- Sk s účinnosťou od 01.04.2005. Do roku 2005 žila s dcérou sama a v októbri 2005 obnovili
spolužitie. Keď v čase, kedy boli rozvedení a došlo k náprave vzájomných vzťahov splodili aj dcéru O.

M.. Z tohto potom možno vyvodiť záver, že aj v čase, keď neboli žalovaná 1/ a W. M. st. manželmi mali
nadštandardné vzťahy a teda boli si navzájom blízkymi osoba v zmysle ust. § 116 OZ za bodkočiarkou.

8. Vzhľadom na uvedené na predmetnú darovaciu zmluvu zo dňa 26.07.2005 treba aplikovať § 42a
ods. 2 OZ, t.z. že odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v
úmysle ukrátiť veriteľa v prospech blízkych osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov

úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej opatrnosti nemohla poznať. Čo znamená, že v danom prípade
žalovaná 1/ ako osoba blízka dlžníkovi pre úspech v tomto konaní a unesenie dôkazného bremena
musela preukázať, že úmysel W. M. st. ukrátiť veriteľa darovacou zmluvou ani pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať. Dôkazné bremeno v tejto časti neuniesla. Súd na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že pri uzatváraní darovacej zmluvy žalovaná 1/ neprejavila náležitú starostlivosť o to,

či predmetným právnym úkonom nedôjde k zbaveniu sa majetku zo strany W. M. st. s úmyslom ukrátiť
akéhokoľvek jeho veriteľa aj s ohľadom na trestnú minulosť a obchodné aktivity W. M. st. a vzájomné
vzťahy W. M. st. k žalobcovi, či k iným veriteľom. Preto súd žalobe vyhovel a určil, že predmetná
darovacia zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná.

9. Čo sa týka návrhu vo vzťahu k žalovanému 2/ v tomto zmysle súd konštatuje, že v zmysle § 42b
ods. 3 OZ možno žalovať nielen pasívne legitimované osoby, ale aj dedičov takejto osoby zákonných
a závetných, pričom platí, že ak bol pôvodne žalovaný poručiteľ po jeho smrti dochádza k zmene
účastníkov konania tak, že na jeho procesnú pozíciu nastupujú všetci dedičia bez toho, aby bol na to
potrebný procesný dispozitívny úkon právnych nástupcov a tretie osoby ako singulárnych nástupcov,

ale len vtedy, ak im všetkým boli známe okolnosti prípadu a skutočnosti odôvodňujúci odporovateľnosť
proti ich predchodcovi. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovanému 2/, keďže žalobca nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie
rozhodujúcich skutočností v zmysle § 42b ods. 3 OZ, t.z. neboli tvrdené, ani dôkazmi preukázané,
že žalovanému 2/ boli známe okolnosti prípadu a skutočnosti odôvodňujúce odporovateľnosť proti

žalovanej 1/. Ak neboli preukázané tvrdenie účastníka, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho
následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Vzhľadom na uvedené súd v tomto
konaní dospel potom k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k žalovanému 2/
nebolo preukázané, že žalovaný 2/ mal vedomosť o skutočnosti odôvodňujúcej odporovateľnosť proti
žalovanej 1/, t.z. že darovacia zmluva zo dňa 26.07.2005 bola medzi W. M. st. ako darcom a žalovanou 1/

ako obdarovanou, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v k.ú. Lehôtka, bola zo strany W. M. st. uzavretá
s úmyslom ukrátiť veriteľa s jemu blízkou osobou od žalovanou X/. Súd poukazuje na tú skutočnosť,
že v čase uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy v roku 2005 bol žalovaný 2/ maloletý, mal 16
rokov, pričom v takom veku maloleté osoby nezaujíma kto a na základe právneho titulu vlastní dom, v
ktorom býva, nie ešte účel, resp. dôvod prevodu vlastníctva domu z jedného rodiča na druhého rodičia.

Vzhľadom na tieto skutočnosti návrh voči žalovanému 2/ zamietol. O trovách konania súd rozhodne
podľa § 151 ods. 3 O.s.p., do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

10. Proti tomuto rozsudku podala včas žalovaná 1/, ktorá žiadala, aby krajský súd ako súd druhej
inštancie napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne

zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Namietala, že v konaní došlo k vade, ktorá má za
následok odňatie možnosti konať pred súdom. Poukázala na tú skutočnosť, že súd pri odôvodňovaní
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Súd prvej
inštancie úplne opomenul uviesť z akého dôvodu nepovažuje dôkazy, na ktoré žalovaná 1/ poukazovala
za nedôveryhodné, resp. nepodstatné a ako sa s jej argumentmi vysporiadal. Svedecké výpovede W.

M., E. M. a výpoveď žalovaného 2/ ako aj jej výpoveď žiadnym spôsobom neuvádza, či vôbec a ako
prihliadal na poznatky, ktoré na základe týchto získal pri hodnotení vykonaných dôkazov. Poukázala
na čl. 6 Dohovoru s tým, že žalovaná 1/ jasne a zrozumiteľne uviedla a v tomto smere aj uniesla
dôkazné bremeno, keď poukázala na výsluchy vyššie uvedených svedkov a potvrdenie o mieste trvaléhopobytu. Ďalej poukázala na nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie. Žalovaná 1/ sa vyjadrila,
že spolužitie s dlžníkom W. M. obnovila v októbri 2015 (zrejme mala na mysli október 2005). Podľa
názoru súdu prvej inštancie mala žalovaná 1/ s dlžníkom W. M. nadštandardné vzťahy aj keď neboli

manželmi, čo má preukazovať aj narodenie spoločnej dcéry O. v danom období. Takýto skutkový záver
je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Poukázala na to, že po narodení dcéry O. došlo k vážnemu
narušeniu vzťahu medzi ňou a dlžníkom, keďže žalovaná 1/ sa dozvedela o milenke dlžníka Z. U..
Následne bol W. M. vo výkone trestu odňatia slobody a vôbec sa nestretávali. K tomu sa ešte v roku
2003 dozvedela o nemanželskej dcére M.. Vzťahy medzi ňou a dlžníkom boli v rokoch 2003 až 2006

veľmi chladná. Medzi sebou komunikovali len ohľadne detí. Túto skutočnosť uviedol tiež žalovaný 2/ .
Svedok E. M. na pojednávaní v roku 2010 uviedol, že dlžník W. M. nemal v období, keď došlo k uzavretiu
darovacej zmluvy so žalovanou 1/ dobré vzťahy. Tiež sa vyjadril, že to bol on, kto navrhol, aby došlo k
darovaniu nehnuteľnosti žalovanej 1/, pričom táto s tým ani najskôr nesúhlasila, pretože mala zlé vzťahy
so W. M.. V čase, keď došlo k uzavretiu darovacej zmluvy boli vzťahy medzi ňou a dlžníkom veľmi
zlé. Do roku 2011 nemala ani len vedomosť o tom, že medzi žalobcom a dlžníkom došlo k uzavretiu

zmluvy o pôžičke. K uzavretiu darovacej zmluvy došlo v mesiaci júl 2005, k obnoveniu spolužitia v októbri
2005. Skutkové závery o tom, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy mala nadštandardné vzťahy
neobstoja. Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich
kolegiálneho, prípadne iného rodinného, či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí
spochybňovali iné objektívne zdokumentované skutočnosti a dôkazy by v prípadoch, kedy jediným

dostupným dôkazom je iba výpoveď účastníkov konania, či svedkov viedol k nemožnosti uniesť dôkazné
bremeno žalobcom a zároveň by viedlo k neakceptovateľnej prezumpcií nepravdivosti svedeckých
výpovedí, či tvrdení účastníkov. Namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k ust. §
116 OZ. V prvej časti tohto ustanovenia zákona je taxatívne stanovený okruh navzájom blízkych osôb
a druhá časť predstavuje právnu normu s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd v

konkrétnom prípade posúdil, či sa jedná o osoby navzájom blízke. Pokiaľ sa týka vzťahu medzi bývalými
manželmi, tak týchto nemožno považovať za osoby navzájom blízke podľa prvej časti ust. § 116 OZ.
Druhá časť nevylučuje, aby bolo možné považovať bývalých manželov za osoby blízke, avšak vyžaduje
medzi nimi určitá kvalita vzťahu. Poukázala na rozsudok NS ČR, z ktorého vyplýva, že súčasne musí
byť splnená podmienka, že vzájomný pomer medzi týmito osobami je osobne predovšetkým citovo

natoľko intenzívny, že by ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá pociťovala dôvodne ako vlastnú. V
tomto zmysle môžu byť relevantné napr. okolnosti, aký vzájomný styk majú osoby, o ktoré ide, či žijú
v spoločnej domácnosti, aké sú v takejto domácnosti pomery, ak prejavuje tieto o seba záujem a aký,
ak si pomáhajú vzájomne závažných prípadoch, v chorobe, v núdzi, či v starobe. Pokiaľ teda vzťahy
medzi dlžníkom a žalovanou, ktorí sú rozvedení manželia vykonávajúci rodičovskú zodpovednosť k

deťom, z tohto zaniklého manželstva narodeným boli vzťahy redukované len na výkon rodičovských
práva povinností nevykazujúcich znaky vzájomne blízkosti ako má na mysli § 116 veta druhá za
stredníkom OZ, nejde o osoby blízke a nejedná sa o úvahu zjavne neprimeranú. Z tohto je potom
zrejmé, že aby bolo možné považovať bývalých manželov za osoby navzájom blízke, vyžaduje sa, aby
medzi nimi existovali citové vzťahy určitej kvality. Skutočnosť, či následne došlo k zlepšeniu vzťahov je

bezvýznamná, ak nie je preukázané, že ujmu, ktorú by utrpela jedna z osôb, bude ako svoju vlastnú
pociťovať druhá osoba v čase, keď k právnemu úkonu došlo. Preto mala za to, že na strane súdu prvej
inštancie došlo k nesprávnej aplikácii ust. § 116 OZ, keď prvosťupňový súd považoval ju a dlžníka W.
M. za osoby navzájom blízke. Nebolo preukázané, že by v čase, keď došlo k uzatvoreniu darovacej
zmluvyexistovalimedzižalovanou1/adlžníkomcitovéväzby,keďžetítomalimedzisebouveľmichladné

vzťahy a komunikovali spolu výlučne kvôli deťom. Okrem toho s uzavretím darovacej zmluvy najskôr ani
nesúhlasila. Preto má za to, že v prejednávanej veci bolo dôkazné bremeno na žalobcovi, aby preukázal,
že žalovaná 1/ mala vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť ho ako svojho veriteľa.

11. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že súd počas celej doby konania

vykonal rozsiahle dokazovanie a správne rozhodol tak, že určil, že darovacia zmluva je voči žalobcovi
právne neúčinná. Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy bola
žalovaná 1/ osobou blízkou aj keď v tom čase neboli manželmi. Tento názor prezentovali aj v priebehu
konania. žalovaná 1/ o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa vedela, čo nepriamo potvrdil aj samotný dlžník na
pojednávaní 20.03.2009 ako aj v trestnom konaní na OS v Prievidzi vedenom pod sp.zn. 2T/312/2010.

Vedomosť zároveň potvrdil aj svedok F. W., aj keď jeho výpoveď súd nebral do úvahy, hoci na ňu mal
prihliadať, pretože pozná účastníkov ako sám uviedol, voči nikomu z nich nemá negatívny postoj. Preto
bolo na žalovanej, aby preukázala, že úmysel dlžníka W. M. st. ukrátiť nemohla i pri náležitej starostlivosti
rozpoznať.12. K písomnému vyjadreniu žalobcu sa žalovaná 1/ nevyjadrila.

13. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrário a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje
v celom rozsahu na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa

stotožňuje.

14. V prvom je nutné konštatovať, že od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok CSP, ktorým sa zrušil zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov s tým, že z ust. § 470 ods. 1, 2 veta prvá CSP vyplýva, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákona aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v

konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

15. Ďalej je nutné konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie, v časti v ktorej bola žaloba voči
žalovanému 2/ zamietnutá, odvolaním napadnutý nebol a preto v tejto časti je rozsudok súdu prvej
inštancie právoplatný a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknutý.

16. Predmetom prieskumu bol potom výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo určené, že
darovacia zmluva zo dňa 26.07.2005 uzavretá medzi dlžníkom W. M. ako darcom a žalovanou 1/ ako
obdarovanou, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti definované vo výroku rozhodnutia, je voči žalobcovi
právne neúčinná.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu s vecným aj právnym odôvodnením súdu prvej inštancie a na
zdôraznenie správnosti dodáva. Zmyslom žaloby odporovacej je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým
bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie
jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým by bolo odporovacej žalobe vyhovené potom

predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k výkonu rozhodnutia
alebo exekúcie vydaného proti dlžníkovi domáhať nariadenia výkonu rozhodnutia postihnutím toho, čo
odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a to nielen proti dlžníkovi, ale aj voči osobe,
s ktorou alebo v ktorej prospech bol právny úkon urobený. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto
majetku nie je dobre možné, napr. pretože osobe, v ktorej prospech dlžník odporovaný právny úkon

urobil už takto nadobudnuté veci, práva alebo iné majetkové hodnoty nepatrí, musí sa veriteľ miesto
určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu z odporovaného právneho úkonu
dlžníka vznikol prospech vydal takto získané plnenie. Odporovacia žaloba je právnym prostriedkom
slúžiacimkuspokojeniuvymáhateľnejpohľadávkyveriteľavkonaníovýkonrozhodnutiaatopostihnutím
vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho

majetku, poprípade vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z
odporovaného právneho úkonu.

18. K podaniu takejto odporovacej žaloby je aktívne vecne legitimovaný veriteľ, ktorého pohľadávka za
dlžníkom je vymáhateľná. Ak dlžníkov právny úkon ukracuje jej uspokojenie. Veriteľom je ten, kto má

pohľadávku voči dlžníkovi. Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť
cestou výkonu rozhodnutia, teda pohľadávka, ktorá bola veriteľom priznaná vykonateľným rozhodnutím
alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia. Dlžníkove právne úkony ukracujú
pohľadávku veriteľa predovšetkým vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich
nastane zmenšeniu majetku, má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej

pohľadávky z majetku dlžníka napriek tomu, ak by tieto úkony neexistovali by sa z majetku dlžníka aspoň
sčastiuspokojil.Bremenotvrdeniaadôkaznébremenootom,žepohľadávkajevymáhateľnáadlžníkove
právne úkony objektívne skracuje jej uspokojenie nesie veriteľ.

19. Pasívna vecná legitimácia k odporovacej žalobe je upravená v ust. § 42 ods. 3 OZ. Žaloba o určenie,

že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči
osobe, s ktorou alebo v ktorej prospech bol právny úkon učinený. Žaloba o zaplatenie peňažnej náhrady,
ktorá je opodstatnená ako plynie z ust. § 42 ods. 4 OZ musí smerovať voči osobe, ktorej vzniklo z
odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.20. Podmienky, za ktorých veriteľ môže odporovať právnym úkonom uvádza ust. § 42a ods. 2 OZ.
Odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť

svojho veriteľa, musel byť tento úmysel druhej strane známy, pričom bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno v tomto smere nesie veriteľ.

21. Na druhú stranu, ak sú v právnom úkone s dlžníkom osoby dlžníkovi blízke nie je preukázanie
ich vedomosti o úmysle dlžníka podmienkou odporovateľnosti; ich vedomosť o úmysle dlžníka skrátiť

dlžníkovho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a naopak, dôkazné bremeno sa presúva na
osoby dlžníkovi blízke, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právneho úkonu nemohli
ani pri náležitej starostlivosti spoznať.

22. V konaní odporovacej žalobe ako vyplýva z vyššie uvedeného potom žalujúci veriteľ je povinný tvrdiť
a preukázať, že dlžníkov odporovaný právny úkon v skutku skracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej

pohľadávky a že dlžník odporovaný právny úkon urobil v úmysle ukrátiť veriteľa ako aj to, že druhej
strane odporovaného právneho úkonu musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom skrátiť
veriteľa známy, keď už druhá strana o tomto úmysle dlžníka pri právnom úkone vedela alebo musela
vedieť.

23. Na druhej strane a podstata tohto sporu tkvie práve v tejto skutočnosti, ak ide o právny úkon
medzi dlžníkom a osobou jeho blízkou alebo o právny úkon urobený dlžníkom v prospech osoby jemu
blízkej, žalujúci veriteľ je síce povinný tvrdiť a preukázať, že dlžníkov odporovaný právny úkon skracuje
uspokojenie jeho vymaháteľnej pohľadávky a že dlžník odporovaný právny úkon urobil v úmysle ukrátiť
veriteľa,avšaknemusítvrdiťanipreukazovať,žebyžalovanémumuselbyťúmyseldlžníkaodporovaným

právnym úkonom skrátiť veriteľa známy. Zákon v tomto prípade predpokladá, že žalovaný o úmysle
dlžníka skrátiť žalujúcim veriteľom v konaní preukázaným odporovaným právnym úkonom veriteľa vedel,
iba že ak by preukázal, že v dobe právneho úkonu dlžníkov úmysle ukrátiť veriteľa aj pri náležitej
starostlivosti nemohol spoznať. V prejednávanej veci teda žalujúci veriteľ preukázal, že má vymáhateľnú
pohľadávku voči svojmu dlžníkovi, zároveň preukázal, že dlžník urobil úkon v prospech žalovanej, na

základe ktorého ukrátil uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky s tým, že predmetom odvolacích
námietok zo strany žalovanej bola v prvom rade tá skutočnosť, či možno žalovaný vzhľadom na vzťahy
medzi ňou a dlžníkom považovať za osoby blízke.

24. Pokiaľ vychádzame z ust. § 116 OZ rozvedení manželia nemôžu byť navzájom v postavení osôb

blízkych v zmysle § 116 vety pred stredníkom ako je zrejmé z gramatického výkladu, pretože do tejto
skupiny osôb blízkych sa radia len manželia. Podmienkou pre zaradenie do tejto kategórie osôb blízkych
je trvajúce manželstvo. Môžu však s prihliadnutím k ďalším skutočnostiam spadať do kategórie osôb
blízkych v zmysle ust. § 116 za čiarkou. Osobami navzájom blízkymi sa v tejto skupine bez ohľadu na
príbuzenský osvojenecký, partnerský, či manželský pomer stávajú osoby na základe určitých fakticky

daných vzájomných väzieb. Tieto osoby sú k sebe navzájom v pomere rodinnom, ide o príbuzných v
nepriamom rade, alebo v pomere obdobnom, napr. zošvagrené osoby, avšak na druhej strane musí byť
tiež splnená podmienka, že vzájomný pomer medzi týmito osoba je osobne predovšetkým citovo natoľko
intenzívny, že by ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich druhá pociťovala dôvodne ako vlastnú. Pokiaľ sa
teda jedná o vyloženie pojmu osoby blízkej v zmysle § 116 veta za čiarkou, bude treba vždy posúdiť

podľa okolností konkrétneho prípadu. V tomto zmysle môžu byť relevantné napr. okolnosti, aký vzájomný
styk majú osoby, o ktoré ide, či žijú v spoločnej domácnosti aj keď toto samo o sebe nie je určujúce,
aké sú ich domáce pomery, či prejavujú tieto osoby o seba záujem a aký, či si pomáhajú vzájomne v
závažných prípadoch, núdzi, v chorobe, či v starobe a podobne.

25. V prejednávanej veci sa potom následne odvolací súd plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej
inštancie, ktorý uzavrel, že skutočne medzi dlžníkom žalobcu a žalovanou 1/ existoval vzťah, ktorý
možno charakterizovať ako vzťah osoby blízkej tak, ako to predpokladá ust. § 116 veta za čiarkou OZ.
Pokiaľ vychádzame z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie faktom je, že žalovaná 1/ s
dlžníkom boli v roku 1997 rozvedení a v tomto smere aj odvolací súd akceptoval argumenty žalovanej

1/ v tom zmysle, že sa stretávali len kvôli deťom. Na druhej strane však pokiaľ v roku 1999 po rozvode
manželstva absolvovali spoločne dovolenku, na ktorej žalovaná 1/ otehotnela a v roku 2000 sa jej
narodila dcéra aj keby sme pripustil, že vzhľadom na to, že dlžník žalobcu nastúpil do výkonu trestu
odňatia slobody a že v tom čase sa žalovaná 1/ dozvedela o ďalších nemanželských deťoch dlžníka, ževzťahy ochladli, na druhej strane pokiaľ vychádzame z tých skutočností, že následne v priebehu roku
2005 uzatvoril dlžník žalobcu a žalovaná 1/ darovaciu zmluvu, pričom pokiaľ vychádzame zo samotného
vyjadreniadlžníkažalobcuvrámcitrestnéhokonaniavedenomnaOSPrievidzapodsp.zn.2T/312/2010,

kde právny zástupca dlžníka žalobcu a dokonca aj on sám konštatujú, že dlžník žalobcu bol v rozhodnom
období, kedy došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy vydieraný viacerými osobami z podsvetia, pričom
vydieranie dosiahlo takú intenzitu, že v lete roku 2005 previedol darovacou zmluvou svoj nehnuteľný
majetok na svoju vtedy bývalú manželku. Musel konať rýchlo, pretože vydierači boli pripravení previesť
jeho majetok na seba. Za týchto okolností v spojení s textom samotnej darovacej zmluvy, o ktorej

odporovaní sa v tomto konaní jedná, kde v darovacej zmluve uzavretej dňa 26.07.2005 obdarovaná,
teda žalovaná 1/ berie na vedomie, že pre darcu W. M. bude zriadené vecné bremeno právo spočívajúce
v právo doživotného bývania a užívania v predmetných nehnuteľnostiach tak, ako doteraz a pokiaľ
následne žalovaná 1/ podľa jej vyjadrenia v októbri 2005 obnovuje spolužitie s dlžníkom žalobcu zo
všetkých týchto okolností možno teda dovodiť, že v tomto rozhodnom období došlo skutočne k zblíženiu
sa žalovanej 1/ s jej bývalým manželom v dôsledku čoho došlo k naplneniu znakov, ktoré vyžaduje ust.

§ 116 veta za čiarkou v kontexte osôb blízkych s tým, že ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich druhá
dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Z tohto pohľadu sa potom následne presúval dôkazné bremeno
práve na žalovanú 1/, na ktorej bolo, aby preukázala, že vynaložila náležitú starostlivosť a poznaniu
úmysle ukrátiť veriteľa, pričom v kontexte zákona toto dôkazné bremeno je potrebné vysvetľovať tým
spôsobom,žeosobadlžníkoviblízkanemôžeanemusípoznaťúmyseldlžníkapriamo,alelenzokolností

vonkajšieho sveta, ktorých prostredníctvom sa vnútorný psychický stav dlžníka k jeho právnym úkonom
prejavuje navonok, teda len z takých okolností, z ktorých možno dovodiť, či dlžník vskutku pri svojom
právnom úkone sledoval ukrátenie veriteľa v priamom alebo nepriamom úmysle. Ak sa požaduje na
osobe dlžníkovi blízkej, aby ak má sa úspešne ubrániť odporovacej žalobe tvrdila a preukázala, že
dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla spoznať, z hľadiska dokazovania

to znamená, že osoba blízka môže tvrdiť a preukazovať len to, že nevedela, ani nemohla vedieť o
okolnostiach, z ktorých bolo zistené, že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, preto
v tomto smere vyvinula náležitú starostlivosť.

26. V tomto kontexte potom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvej

inštancie v tom smere, že žalovaná 1/ práve toto dôkazné bremeno neuniesla. Pokiaľ v prejednávanej
veci boli ako svedkovia vypočutí najbližší príbuzní, v tomto čase už plnoleté deti, je nutné k takýmto
svedeckým výpovediam s prihliadnutím na okolnosti vzťahu medzi žalovanou 1/ a dlžníkom žalobcu
prihliadať v tom kontexte, že je práve vzhľadom na ďalší vývoj vzťahov medzi žalovanou 1/ a dlžníkom
žalobcu, ktorí následne uzatvorili manželstvo a rozviedli sa, kedy v súčasnosti možno predpokladať, že

vzťahy medzi nie sú dobré, že deti budú na strane svojej matky. Za týchto okolností pokiaľ žalovaná 1/
žiadne dôkazy nenavrhla a neprodukovala, možno potom konštatovať, že neuniesla dôkazné bremeno,
ktoré bolo presunuté na ňu a nepreukázala, že za žiadnych okolností nemohla vedieť, že ani pri
náležitej opatrnosti nemohla rozpoznať úmysel v tom čase svojho bývalého manžela ukrátiť veriteľa.
Túto skutočnosť nepriamo vyvracia výpoveď samotného jej bývalého manžela, ktorý konštatoval, že jeho

motívom pre uzavretie danej darovacej zmluvy bola práve tá skutočnosť, že mal dlhy a chcel zabrániť
veriteľom, aby tieto dlhy od neho vymáhali s tým, že je v tomto kontexte nerozhodné, či týmto veriteľom
bol žalobca alebo to boli iné ďalšie osoby.

27. Vo zvyšku poukazuje odvolací súd na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej

inštancie, s ktorým sa stotožňuje.

28. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi bola priznaná ich náhrada v plnom rozsahu
voči žalovanej 1/, ktorá úspech vo veci nemala. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie v súlade s §

262 ods. 2/ CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektuna súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).