Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/775/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2197899589
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2197899589.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Mesto Trnava,
Hlavná 1, Trnava, zastúpený advokátskou spoločnosťou: HALADA advokátska kancelária s.r.o.,
Kapitulská 21, Trnava, proti žalovanému: R. C., R. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Nám.
SNP 2, Trnava, o zaplatenie 44.444,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 13C 53/1997-427 zo dňa 9. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 625,07 eur na
účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 44.444,86 eur spolu s úrokmi vo výške 8,8% ročne zo sumy 44.444,86 eur od 17.03.1997
do zaplatenia, úrokmi z omeškania vo výške 19,5% ročne zo sumy 1.934,61 eur od 01.12.1995 do
zaplatenia a vo výške 17,6% ročne zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1996 do zaplatenia, zo sumy
2.361,68 eur od 01.06.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1996 do zaplatenia, zo sumy
2.361,68 eur od 01.12.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1997 do zaplatenia, zo

sumy 2.361,68 eur od 01.06.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1997 do zaplatenia, zo
sumy 2.361,68 eur od 01.12.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1998 do zaplatenia,
zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1998 do zaplatenia,
zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1999 do zaplatenia,
zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1999 do zaplatenia,
zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.2000 do zaplatenia,
zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.2000 do zaplatenia,

akoajzmluvnúpokutuvovýške17%ročne zosumy 1.934,61eur od01.12.1995dozaplatenia,zosumy
2.361,68eur od01.03.1996dozaplatenia,zosumy 2.361,68eur od01.06.1996dozaplatenia, zosumy
2.361,68 eur od 01.09.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1996 do zaplatenia, zo sumy
2.361,68eur od01.03.1997dozaplatenia, zosumy 2.361,68eur od01.06.1997dozaplatenia,zosumy
2.361,68 eur od 01.09.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1997 do zaplatenia, zo sumy
2.361,68 eur od 01.03.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1998 do zaplatenia, zo sumy
2.361,68 eur od 01.09.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1998 do zaplatenia, zo sumy

2.361,68 eur od 01.03.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1999 do zaplatenia, zo sumy
2.361,68 eur od 01.09.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1999 do zaplatenia, zo
sumy 2.361,68 eur od 01.03.2000 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.2000 do zaplatenia do
15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradutrov právneho zastúpenia vo výške 12.447,63 eur a náhradu iných trov konania vo výške 1.777,79
eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
štátu náhradu trov konania vo výške 118,72 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet

Okresného súdu Trnava.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 261 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka (ďalej
len „ObZ“), § 7 ods. 1, ods. 2 veta prvá zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 39, 49 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), § 265 ObZ, § 488, 489, 494, 558 veta prvá OZ, § 323 ods. 1 ObZ, § 563 OZ,

§ 580, 581 ods. 2 OZ, § 358 ObZ, § 359 ObZ, § 559 ods. 2, § 517 ods. 1, 2 OZ, § 10a, § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. § 544 ods. 1, 2 OZ, § 369 ods. 1 ObZ v znení účinnom do 31.01.2004, § 502 ods.
1, 2 ObZ a vecne tým, že právny vzťah medzi účastníkmi sporu je vychádzajúc zo znenia § 261 ods. 2
ObZ obchodnoprávnym vzťahom (keď na jednej strane je samosprávna územná jednotka a na druhej
strane podnikateľ konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti), pričom obsahovo sa zmluva
o nájme riadi Občianskym zákonníkom a v ostatnom sa riadi vzťah podľa Obchodného zákonníka, pri

súčasnej aplikácii Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. Keďže
žalobca svoj nárok odvodzoval od Zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995,
pričom zároveň žalovaný namietal platnosť tejto zmluvy v časti týkajúcej sa úhrady dlžnej sumy, súd sa
otázkou platnosti zmluvy zaoberal ako otázkou predbežnou. Z vykonaného dokazovania mal súd za to,
že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 bola platne uzavretá a nie je tu

daný žiadny z dôvodov jej neplatnosti. Zmluva je vo svojej formulácii určitá a zrozumiteľná, jej uzavretie
bolo prejavom slobodnej a vážne myslenej vôle účastníkov zmluvy. Zmluvu nerobí neplatnou ani
skutočnosť, že žalovaný vypovedal nájomnú zmluvu listom zo dňa 07.03.1995 s uplynutím výpovednej
doby dňa 30.06.1995. Možno len konštatovať, že v časti určujúcej koniec nájomného vzťahu ku dňu
30.06.1995 bola zmluva nadbytočná, nie však pokiaľ ide o ostatné časti týkajúce sa úhrady dlžnej sumy.

Niejemožnédaťzapravdužalovanému,žebybolazmluvavrozporesdobrýmimravmi,aztohtodôvodu
by bola absolútne neplatná. V prípade účastníkov zmluvy išlo o subjekty, ktoré pri uzatváraní zmluvy
sledovali svoje zámery. V prípade, že žalovaný so znením zmluvy nesúhlasil a trval by na zohľadnení
uvedenéhozhodnotenia,moholprejaviťsvojuslobodnúvôľutým,žebyzmluvunepodpísal.Kuzváženiu,
či zmluvu podpíše alebo nie, mal priestor, ako sám uviedol 24 hodín, pričom však vo vyjadrení zo

dňa 26.06.2009 na č.l. 216 hovorí o zmene podmienok dva dni pred podpisom zmluvy. Za takýchto
okolností nie je možné hovoriť o zmluve podpísanej pod nátlakom. Žalovaný mal čas odkonzultovať
návrh zmluvy s advokátom. Nakoniec i sám žalovaný uviedol, že zvažoval podpísanie zmluvy, pričom
si zvolil „menšie zlo“, z čoho je zrejmé, že nešlo o podpísanie zmluvy bez rozmyslu, ihneď po jej
predložení. Skutočnosť, že sa o investíciách žalovaného do kvetinovej záhrady viedli rokovania, bola

prípadne zisťovaná výška investícií, mal byť vypracovaný znalecký posudok (i v prípade, že by bol
vypracovaný), avšak v zmluve sa investície nezohľadnili, pričom uvedené vyplynulo aj zo svedeckých
výpovedí, nemožno hodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi a za dôvod na neplatnosť zmluvy, ale za
výsledok zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvy. Nakoniec, sám žalovaný na pojednávaní uviedol, že zo
začiatku podľa zmluvy plnili formou poskytovania výsadbového materiálu Mestu, neskôr neplnili, pretože

nebolo z čoho. Toto je preukázané aj z oznámení žalovaného zo dňa 30.09.1995 a 22.04.1996, kde
proti zmluve uzavretej dňa 30.05.1996 nijako nenamieta, neplnenie splátok odôvodňuje iba platobnou
neschopnosťou. Z uvedeného je zrejmé, že výhrady voči zmluve žalovaný nemal minimálne počas
prvého roku po jej uzavretí, a preto jeho výhrady voči uzavretiu zmluvy vznesené až počas súdneho
konania nevyznievajú vierohodne.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že zmluvu musel podpísať z dôvodu, že len vtedy by došlo k
ukončeniu nájmu (čo chcel dosiahnuť, pretože nemohol pokračovať v podnikaní s kvetinovou záhradou
pre prepustenie zamestnancov), k tomuto súd uvádza, že podpísanie zmluvy z tohto dôvodu nebolo
potrebné, pretože žalovaný ako prvý dal výpoveď z nájmu listom zo dňa 07.03.1995. Žalobca mu

síce písomne oznámil, že s výpoveďou nesúhlasí, avšak neplatnosť tejto výpovede nenapadol na
súde, preto i v prípade neuzavretia zmluvy o ukončení nájmu medzi žalobcom a žalovaným, nastali by
účinky výpovede ku dňu 30.06.1995. K na to nadväzujúcej argumentácii žalovaného, že bol primátorom
uvedený do omylu (a to vyhlásením, že ak žalovaný zmluvu nepodpíše, nájom bude pokračovať so
všetkými nepriaznivými dôsledkami pre žalovaného), túto obranu nemožno uznať. Ak by k takému

vyhláseniu aj prišlo, nešlo by o prekvapivé vyhlásenie, ale obdobné už bolo obsiahnuté v liste primátora
zo dňa 10.04.1995, kde uvádza, že neuznáva výpoveď žalovaného a že neplynie 3-mesačná výpovedná
lehota. Súd má za preukázané, že tento list bol žalovanému doručený, vychádzajúc z toho, že na neho
žalovaný reagoval listom zo dňa 21.04.1995, v ktorom na dôvažok uvádza, že na výpovedi trvá v plnomrozsahu a že svoje výpovedné dôvody považuje za kvalifikované. Znamená to jednak, že žalovaný buď
vedel, že ku skončeniu nájmu dôjde aj bez súhlasu žalobcu, alebo ak aj (ako tvrdí žalovaný) nevedel,
stále mal dostatok času (od 21.04. do 30.06.1995) aby prekonzultoval pravdivosť tvrdenia primátora a

ďalší svoj prípadný postup s právnikom. Okrem toho, nič zo stanoviska žalovaného zo dňa 21.04.1995,
kde uvádza, že na výpovedi trvá, nenasvedčuje tomu, že by mal pochybnosti o tom, že by k platnosti jeho
výpovede bol potrebný súhlas prenajímateľa. Z uvedeného má súd za to, že nemožno uznať obranu
žalovaného, že zmluvu podpísať musel z dôvodu, že bol primátorom uvedený do omylu, že inak nedôjde
k ukončeniu nájomného vzťahu. V súvislosti s tým súd poukazuje aj na všeobecne uznanú zásadu,

že neznalosť zákona neospravedlňuje a na znenie ustanovenia § 9 ods. 3, § 12 zákona č. 116/1990
Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, z ktorého je zrejmé, že v prípade výpovede zo strany
nájomcu ide o jednostranný právny úkon (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo 283/2009 zo
dňa 27.10.2010; rozsudok NS SR sp.zn. 3M Cdo 7/2010, 3M Cdo 8/2010 zo dňa 31.10.2011).

Pokiaľ ide o názor žalovaného, že zmluva o nájme a aj zmluva o ukončení nájmu zo dňa 30.06.1995 sú

absolútneneplatné,odôvodnenýtým,žezmluvaonájmevychádzazneprimeranevysokéhonájomného,
ktoré nie je možné prekryť tým, že sa jednalo o bežné podnikateľské riziko, k tomuto súd uvádza,
že výška nájomného bola jednak výsledkom dohody účastníkov zmluvy a zároveň zo znaleckého
posudku vyhotoveného v konaní vyplýva, že ročné nájomné dohodnuté v zmluve o nájme (a tým viac
ročné nájomné dohodnuté v dodatku č. 1 k zmluve o nájme) je nižšie, ako bola maximálna výška

nájomného prípustná v zmysle platnej vyhlášky. Súd je názoru, že ekonomická výnosnosť prenajímanej
záhrady je závislá od podnikateľských zručností toho ktorého podnikateľa, a ak by aj žalobca poznal
jej ekonomickú výnosnosť pred uzavretím nájomnej zmluvy dňa 07.04.1992, išlo by len o ekonomickú
výnosnosť konkrétneho podnikateľa bez vplyvu na možnú ekonomickú výnosnosť iného podnikateľa,
v tomto prípade žalovaného. Rovnako nemožno ani ustáliť, že by zmluva bola v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku zo žalovaným uvádzaného dôvodu, a síce, že sa 3 mesiace rokuje o
konečnom vysporiadaní tak, že sa zhodnotenie zo strany žalovaného započíta a nakoniec sa dva dni
pred podpisom dohody zmenia podmienky a predloží sa na podpis zmluva, ktorá je presným opakom.
V prípade nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným išlo o subjekty, ktoré sledovali každý svoj
vlastný zámer, a to zhodnotiť svoj majetok. O poctivý obchodný styk nejde vtedy, ak by výkon práva

zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu druhej strany, t.j. ak by smeroval k šikanovaniu zmluvného
partnera. O takomto šikanovaní v prípade vzťahu medzi žalobcom a žalovaným však hovoriť nemožno,
nakoľko zmluva okrem uznania dlhu žalovaným a z toho vyplývajúcich záväzkov obsahovala aj výhody
pre žalovaného, a síce možnosť plnenia dlžného nájomného v splátkach, možnosť aj vecného plnenia
namiesto finančného, bezplatné užívanie priestorov dva mesiace po skončení nájmu, upustenie od

zmluvnej pokuty vo výške 0,3% denne. Ustanovenie § 265 ObZ (vylučujúce poskytnutie právnej ochrany
v prípade nepoctivého obchodného styku) pritom neslúži na kompenzáciu rizika pri obchodovaní, či
ľahkomyseľnosti pri uzatváraní zmlúv, pretože v takýchto prípadoch (pričom súd prejednávaný prípad za
takýto považuje) by toto ustanovenie nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom,
ktorý by výrazne narušil právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. V nadväznosti na

uvedené súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo/11/2008 zo dňa 18. júna
2009, v zmysle ktorého Ako už súd uviedol, o šikanózny výkon práva tu podľa jeho názoru nešlo, a preto
nemožnouznaťobranužalovaného,žezmluvabolavrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku.

S už vyššie uvedeným súvisí aj záver súdu, že zmluva nebola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných

podmienok, a to z dôvodu, že nešlo o tieseň, ktorú predpokladá zákon, ale tvrdená tieseň (nevyhnutnosť
zmluvu žalovaným podpísať) bola spôsobená len neznalosťou práva, pričom však stav tiesne musí mať
základ v objektívne existujúcich (teda nielen domnelých) okolnostiach (porovnaj rozhodnutie NS SR
sp.zn. 2 Cdo 41/1996 zo dňa 15.07.1996). Zároveň nebola splnená druhá podmienka, a síce, že by išlo
o nápadne nevýhodné podmienky (nakoľko zmluva prinášala spomínané výhody aj pre žalovaného),

ktorá podmienka musí byť splnená kumulatívne. Z vyššie uvedeného mal súd za preukázané, že Zmluva
o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 30.06.1995 je
platnou zmluvou, ktorá zaväzuje jej účastníkov.

K žalovaným tvrdenému zániku pohľadávky žalobcu, ku ktorému malo prísť započítaním zhodnotenia

majetku žalobcu žalovaným vo výške 1.200.000,- Sk, súd uvádza, že návrh žalovaného v liste zo
dňa 23.03.1995 „kompenzovať sumu dlžného nájomného hodnotou trvalých porastov“ nie je možné za
použitia akéhokoľvek výkladu považovať za jednostranný kompenzačný prejav žalovaného, a to pre
jeho neurčitosť. Zo znenia tohto listu je iba zrejmé, že žalovaný vykonanie započítania navrhuje, alez obsahu listu nevyplýva prejav vôle, ktorým by žalovaný jednostranne započítaval proti pohľadávke
žalobcuvlastnúpohľadávku,azároveňznehonevyplývaanidostatočnáidentifikáciaobochpohľadávok.
Z rovnakých dôvodov (neurčitosť prejavu vôle) nemožno kompenzačný prejav vyvodiť ani zo záznamov

z rokovaní zo dňa 16.06.1995 a 22.03.1995, a preto súd považuje všetky vyššie uvedené jednostranné
prejavy započítania zo strany žalovaného za absolútne neplatné právne úkony v zmysle § 37 ods.
1 OZ. Odhliadnuc od uvedeného, ak by aj malo ísť v niektorom z vyššie uvedených prejavov o
jednostranný kompenzačný prejav (čo však súd vylučuje), nemohlo by dôjsť k započítaniu, pretože
chýbalasplatnápohľadávkažalovaného,ktorúbybolomožnézapočítať.Keďževčase„kompenzačného

prejavu“ žalovaného tu nebola žiadna jeho pohľadávka, ktorej splatnosť by vznikla zo zmluvy, právneho
predpisu alebo rozhodnutím, bolo potrebné na vyvolanie splatnosti prípadnej pohľadávky žalovaného
voči žalobcovi požiadať žalobcu o plnenie v zmysle § 563 OZ. Existencia takejto výzvy, ktorou by
žalovaný preukázateľne vyzval žalobcu na zaplatenie sumy v určitej výške z určitého právneho titulu
však konaní preukázaná nebola, z čoho súd odvodzuje, že k započítaniu by nedošlo ani v prípade,
že by obsahom listu žalovaného zo dňa 23.03.1995, alebo záznamov o rokovaní zo dňa 22.03.1995 a

16.06.1995 bol jednostranný úkon započítania. V prípade obchodno-záväzkových vzťahov za použitia
ustanovenia § 359 ObZ, proti splatnej pohľadávke by bolo možné započítať nesplatnú pohľadávku, iba
ak by išlo o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky a v zmysle §
360 ObZ nesplatnú pohľadávku, ktorá nie je splatná len preto, že veriteľ na žiadosť dlžníka odložil dobu
splatnosti jeho záväzku bez toho, aby sa zmenil jeho obsah. K uvedeným ustanoveniam súd uvádza,

že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že by išlo o dlžníka, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné
záväzky, pričom žalovaný ani uvedené netvrdil a zároveň nebolo preukázané naplnenie § 360 ObZ,
t.j. nebola splnená žiadna z podmienok umožňujúca započítanie aj prípadnej nesplatnej pohľadávky
žalovaného voči žalobcovi.

V ďalšom treba dať za pravdu argumentácii žalobcu, že ak by predmetom kompenzácie mala
byť pohľadávka žalovaného vzniknutá z dôvodu zhodnotenia majetku žalobcu, takáto pohľadávka
žalovaného v dňoch 22.03. až 16.06.1995 neexistovala, a ak vôbec vznikla, mohla vzniknúť najskôr
dňa 30.06.1995, a to s poukazom na článok V. ods. 2 veta druhá Nájomnej zmluvy, ako aj na § 667
ods. 1 OZ. Je tomu tak z dôvodu, že žalovaný nepreukázal, že by disponoval písomným súhlasom

žalobcu s úpravou predmetu nájmu nad rámec obvyklého udržiavania, čím mu nevznikol skončením
nájmu nárok na vydanie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota majetku žalobcu. Ak by aj takýto
súhlas žalovaný mal, nebola uzatvorená dohoda o náhrade nákladov žalobcom, preto by žalovaný
mohol v zmysle § 667 ods. 1 veta posledná OZ požadovať protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota
veci, až po skončení nájmu (30.06.1995), t.j. nie dňa 23.03.1995, pričom toto právo (požadovať

protihodnotu) sa premlčalo dňa 30.06.1999 za použitia 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 ObZ, a
to bez toho, aby pohľadávka vôbec nadobudla splatnosť. Pokiaľ ide o započítacie prejavy urobené zo
strany žalovaného v priebehu tohto konania, a to podaním zo dňa 08.08.2001, k týmto súd uvádza,
že v prípade pohľadávky 1.200.000,- Sk ide o pohľadávku, ktorá (ak vôbec nastala jej splatnosť) bola
premlčanádňa30.06.1999,pričomžalobcaúčinnevzniesolnámietkupremlčania,naktorúsúdprihliadol.

Ostatné, zo strany žalovaného plnené sumy 84.005,- Sk a 222.354,- Sk nepredstavujú pohľadávky
žalovaného voči žalobcovi, ale plnenia, ku ktorým bol žalovaný povinný v zmysle nájomnej zmluvy a
dodatku k nej, a preto ich nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie žalobcu, a teda za existujúce
pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, ktoré by boli spôsobilé na započítanie. Z vyššie uvedeného súd
uzatvára, že k započítaniu žiadnej pohľadávky žalovaného voči pohľadávke žalobcu ako dohodou, tak

ani jednostranne neprišlo.

Keďže súd dospel k záveru, že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995
je platná, nebola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, nie je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku a zároveň neprišlo k zániku pohľadávky žalovaného, považuje nárok

žalobcu voči žalovanému na plnenie z uvedenej zmluvy za odôvodnený, a to ako v časti istiny ako
uznaného dlhu čo do dôvodu aj výšky, tak aj príslušenstva a zmluvnej pokuty.
Súd žalobcovi priznal istinu v sume 44.444,86 eur (1.338.946,00 Sk) ako zvyšok uznaného dlhu z článku
VII. ods. 1 zmluvy (ktorý žalovaný uznal čo do dôvodu aj výšky, a preto má súd za to, že v čase uznania
trval),keďpočiastočnomplnenízostalanezaplatenáčasťsplátkyvovýške58.291,20Sk(splátkasplatná

30.11.1995) a nasledujúcich 18 splátok po 71.148,00 Sk, ktoré boli v zmysle článku VII. ods. 2 zmluvy
splatné vždy k 28.(29.)2., 31.5., 31.8. a 30.11. v rokoch 1996, 1997, 1998, 1999 a 2000 (v r. 2000 pritom
len za prvé dva kalendárne štvrťroky), pričom súd prepočítaním zistil, že žalobca mal nárok na sumu
1.338.946,20 Sk, avšak priznal žalobcovi sumu nižšiu tak, ako si ju uplatnil. Ďalej priznal žalobcovi úrokyz dlžnej sumy dohodnuté v článku VII. ods. 3 zmluvy vo výške diskontnej úrokovej sadzby NBS platnej
v prvý deň kalendárneho štvrťroka (t.j. 8,80 % ročne počas rokov 1996-2000), a to od 17.03.1997 do
zaplatenia, keď úročenie začalo dňom 01.07.1995, pričom žalobca žiadal úroky od neskoršieho dátumu.

Zákonné úroky z omeškania súd priznal v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom
do 31.12.2008) vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej v čase omeškania s jednotlivými
splátkami odo dňa vzniku omeškania (t.j. 19,5 % ročne pri zostatku splátky zo 4. štvrťroka 1996 od
01.12.1995 do zaplatenia a 17,6 % ročne pri ostatných splátkach).

Zmluvná pokuta bola písomne dohodnutá v článku IX. zmluvy spolu s určením spôsobu určenia jej
výšky odkazom na úpravu úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 ObZ a následne odkazom na § 502
ObZ, pričom v tom prípade je výška zmluvnej pokuty z omeškania o 1% vyššia, ako úroky požadované
za poskytnuté úvery bankami v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Z výpisu priemerných
úrokových mier z úverov obchodných bánk na stránke I. súd zistil, že obvyklé úroky z podnikateľských
úverov v mesiaci jún 1995, teda v čase uzavretia zmluvy, predstavovali pri úveroch v podnikateľskej

sfére vo verejnom sektore 16,80 % ročne, v súkromnom sektore 16,39 % ročne, pri dlhodobých úveroch
od 1 do 5 rokov 18,40 % ročne. To znamená, že pri aplikácii ustanovenia § 369 ods. 1 ObZ (v znení v
čase uzavretia zmluvy) v spojení s § 502 ObZ, t.j. po pripočítaní 1% k uvedeným sadzbám, je zrejmé,
že uplatňovaná výška zmluvnej pokuty 17% ročne je nižšia ako si žalobca bol oprávnený uplatniť, a
preto ju súd priznal, a to od jednotlivých splátok, s ktorými bol žalovaný v omeškaní. K uvedenému súd

uvádza, že výška obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka
v čase uzavretia zmluvy, je otázkou skutkovou, pričom žalovaný túto otázku počas celého konania
nerozporoval. Z dôvodu výšky sumy, na zaplatenie ktorej bol žalovaný zaviazaný, súd v zmysle § 160
ods. 1 O.s.p. určil lehotu na plnenie 15 dní namiesto zákonom stanovených troch dní.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 s poukazom na § 151 ods. 1 O.s.p., § 14
ods. 1 písm. a), b), c), § 14 ods. 3 písm. b), § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v
znení účinnom do 30.6.2013 a § 13a ods. 1 písm. c) a d) vyhlášky (v znení účinnom od 01.07.2013),
keď priznal plne úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania od žalovaného, a to v sume
12.447,63 eur titulom trov právneho zastúpenia a v sume 1.777,79 eur titulom iných trov konania, a síce

za zaplatený súdny poplatok z podanej žaloby. Súd preskúmal vyúčtovanie trov právneho zastúpenia
včas predložené právnym zástupcom žalobcu a priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia
za tieto úkony právnej služby a k nim prislúchajúce režijné paušály, zvýšené o DPH (právny zástupca
preukázal, že je platiteľom DPH): 1. prevzatie zastúpenia a porada s klientom dňa 26.09.2007 á 512,85
eura + režijný paušál á 5,91 eura + 19% DPH - 617,32 eura, 2. pojednávanie dňa 27.09.2007 á 512,85

eura + režijný paušál á 5,91 eura + 19% DPH -617,32 eura, 3.pojednávanie dňa 05.06.2008 á 512,85
eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura, 4. pojednávanie dňa 26.06.2008 á 512,85
eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura, 5. pojednávanie dňa 19.08.2008 á 512,85
eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura,6.pojednávanie dňa 11.09.2008 á 512,85
eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura,7. pojednávanie dňa 08.04.2009 á 512,85

eura + režijný paušál á 6,95 eura + 19% DPH -618,56 eura, 8.pojednávanie bez prejednania veci dňa
13.05.2009 á 128,21 eura (1 z 512,85 eura) + režijný paušál á 6,95 eura + 19% DPH - 160,84 eura,
9.pojednávanie dňa 10.06.2009 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,95 eura + 19% DPH -618,56 eura, 10.
písomné podanie na súd (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 13.07.2010) á 512,85 eura + režijný paušál á
7,21 eura + 19% DPH - 618,87 eura, 11. písomné podanie na súd (vyjadrenie k veci zo dňa 30.08.2011)

á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH - 624,31 eura,12.pojednávanie dňa 05.09.2011
á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH -624,31 eura, 13.písomné podanie na súd
(vyjadrenie k veci zo dňa 07.10.2011) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH - 624,31
eura, 14. pojednávanie bez prejednania veci dňa 24.10.2011 á 128,21 eura (1 z 512,85 eura) + režijný
paušál á 7,41 eura + 20% DPH - 162,74 eura, 15.písomné podanie na súd (vyjadrenie k veci zo dňa

11.11.2011) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH - 624,31 eura, 16. pojednávanie
dňa 12.12.2011 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH -624,31 eura, 17. pojednávanie
dňa 25.01.2012 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH -624,58 eura, 18.pojednávanie
dňa 12.03.2012 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH -624,58 eura, 19.písomné
podanie na súd (odvolanie proti procesnému uzneseniu zo dňa 23.04.2012) á 256,42 eura (1/2 z 512,85

eura) + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH - 316,86 eura, 20.písomné podanie na súd (vyjadrenie k
znaleckémuposudkuzodňa22.03.2013)á512,85eura+režijnýpaušálá7,81eura+20%DPH-624,79
eura, 21. pojednávanie dňa 07.08.2013 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,81 eura + 20% DPH -624,79
eura, 22.pojednávanie dňa 09.09.2014 á 512,85 eura + režijný paušál á 8,04 eura + 20% DPH -625,07eura, spolu trovy právneho zastúpenia v sume 12.447,63 eura. Súd nepriznal náhradu trov právneho
zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to za písomné podania na súd - vyjadrenie k veci 11.05.2009
a vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k stanovisku Ing. W. 2.12.2013, nakoľko tieto trovy nepovažoval

za účelne vynaložené, keďže súd na zaslanie týchto vyjadrení žalobcu nevyzval a zároveň tieto mohli
byť prednesené na nasledujúcich pojednávaniach.

V konaní vznikli trovy štátu vyplatením znalečného znalkyni Ing. Daniele Mizerovej za vyhotovený
znalecký posudok č. 25/2013 v sume 118,72 eura na základe uznesenia č.k. 13C/53/1997-383, na

náhradu ktorých zaviazal súd v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. v konaní neúspešného žalovaného.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, pričom bol
predchádzajúci rozsudok zrušený odvolacím súdom a prvostupňový súd doplnil dokazovanie, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Skutkový stav medzi účastníkmi konania je podľa

odvolateľa nesporný, pretože dňa 07.04.1992 uzavrel ako nájomca s prenajímateľom nájomnú zmluvu
na základe ktorej si prenajal štyri veľkorozmerné skleníky spolu o ploche 5 410 m2 s príslušenstvom.
Cena nájmu bola určená na 700.000,- Kčs ročne, ktorá bola neskôr dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve
zo dňa 17. mája 1994 zmenená na sumu 350.000,- Kčs počnúc od 01.01.1994 a doba nájmu bola
stanovená od 06.04. do 01.12.1996. Aj keď z bodu VI. zmluvy o nájme vyplýva, že v prípade záujmu

nájomcu nájomca odkúpi biologický materiál za cenu podľa znaleckého posudku, tak žalovaný bol v
podstate donútený odkúpiť tento materiál spočívajúci v trvalých porastoch, karafiátoch, strelícii, chál a
drobného črepníkového materiálu, pričom k odkúpeniu biologického materiálu nakoniec došlo bez toho,
že by bol ocenený znaleckým posudkom a to len na základe stanovenia ceny predávajúcim za cenu
498.141,- Kčs. K tomuto odkúpeniu však pristupoval pod tlakom. Listinou označenou ako skončenie

nájmu zo dňa 07.03.1995 v zmysle článku IV. vypovedal spornú nájomnú zmluvu z dôvodov, ktoré
predstavovali porušenie povinnosti zo strany prenajímateľa podľa § 9 ods. 3 písm. b), c) zákona č.
116/1990 Zb. a výpovedná lehota bola ustálená na 3 mesiace a nájom mal skončiť 30. júna 1995,
výpovedná lehota začala plynúť od prvého dňa nasledujúceho po doručení výpovede. V súvislosti s
ukončením nájmu bol pozvaný na stretnutie so žalobcom a konkretizoval svoju predstavu na finančné

vyrovnanie. Listom zo dňa 23.03.1995 žalovaný konkretizoval svoj návrh na finančné vyrovnanie, pričom
Mesto Trnava listom zo dňa 10.04.1995 neuznalo tieto dôvody, napriek tomu žalovaný trval na výpovedi.
Výsledkom ďalšieho stretnutia konaného 16.06.1995 boli konkrétne povinnosti, ktoré boli obsiahnuté
v zázname rokovania a žalobca mal zabezpečiť znalecký posudok na rastlinný materiál, ktorý sa
nachádza v skleníkoch, kvapkovú závlahu a substrát možno chápať ako zhodnotenie majetku Mesta,

je súčasťou technológie a jeho presnú hodnotu určia dodávateľské faktúry, ktoré následne mali byť
predložené, bude urobená inventarizácia odovzdania a prevzatia majetku a podmienkou ukončenia
nájmu bude úhrada všetkých poplatkov za energie. Dňa 28.06.1995 bol pozvaný na čítanie zmluvy v
zmysle predchádzajúcich dohovorov kde namiesto toho mu bola predložená na podpis zmluva, ktorá
negovala všetky predchádzajúce rozhovory, nezohľadňovala zhodnotenie majetku žalobcu vo výške

1.200.000,- Sk a prvýkrát sa vtedy dozvedel žalovaný výšku svojich záväzkov voči Mestu Trnava, ktoré
boli vyčíslené v dohode o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy. Žalobca žalovanému uviedol, že
uzavrel takú dohodu ktorej obsahom bude aj spôsob splatenia záväzku bez kompenzácie zhodnotenia a
dostal čas na rozmyslenie, ak zmluvu nepodpíše nájom bude pokračovať. Žalovaný už nemal žiadnych
pracovníkov, bol pripravený na ukončenie nájmu, zvolil cestu podpísania maximálne nevýhodnej a

nereálnej dohody o ukončení nájmu a úhradu dlžnej sumy. Potom sa však ukázalo, že žalobca uviedol
žalovaného do omylu, pretože nájomný pomer súbežne skončil v dôsledku výpovede ku dňu 30.06.1995
a v dôsledku kompenzačnej námietky obsiahnutej v liste zo dňa 23.03.1995 zanikla pohľadávka Mesta
Trnava voči žalovanému titulom záväzkov voči Mestu v rozsahu zhodnotenia majetku Mesta. Úlohou
súdu bolo posúdiť platnosť zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 a to

podľa § 35 ods. 2 a 3 OZ. Neplatnosť zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy v časti o
ukončenínájmuvyplývapodľaodvolateľaztoho,želistomzo dňa07.03.1995vypovedalnájomzdôvodu
porušeniapovinnostiprenajímateľa,pričompísomnevyjadrenýnesúhlasMestavlistezodňa10.04.1995
na oprávnenosti výpovedi nič nemení, pretože nájomný pomer skončil výpoveďou ku dňu 30.06.1995,
pričom zmluva o ukončení nájmu bola nadbytočná, pretože nájom skončil na základe výpovede ku

dňu 30.06.1995. Zmluva o ukončení nájmu v časti o úhrade dlžnej sumy je neplatná a to v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 ObZ a nepoužíva právnu ochranu, pretože za
situácie, že konanie žalobcu smerovalo k tomu, že sa dohodnú na konečnom vysporiadaní tak, že
žalovaný vytvorené zhodnotenie majetku sa započíta a tomuto podriadi celú podnikateľskú činnosť,je neseriózne a nemôže požívať právnu ochranu pokiaľ dva dni pred podpisom dohody sa zmenia
podmienky a predloží sa na podpis zmluva, ktorá je presným opakom čo sa tri mesiace dojednávalo
a druhý zmluvný partner už nemá šancu reagovať. Prístup žalobcu treba zhodnotiť ako šikanózny. Z

rovnakého dôvodu je potom zmluva absolútne neplatná podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu a to §
265 ObZ a zároveň sa prieči aj dobrým mravom. Povinnosťou súdu bolo ustáliť a to s prihliadnutím na
vykonané dokazovanie, primeranú výšku nájomného za sporné obdobie od 06.04.1992 do 30.06.1995
a to podľa § 136 O.s.p. voľnou úvahou, nakoľko znalecké dokazovania v tomto smere neboli úspešné.
V prípade konštatovania neplatnosti zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy je primeraná

výška nájomného už v podobe bezdôvodného obohatenia, ktoré by mal vydať žalobcovi, dôležitá aj z
toho dôvodu, aby bolo zrejmé v akej výške je skutočná pohľadávka Mesta voči žalovanému z pohľadu
zápočtu zo strany žalovaného. Podľa odvolateľa pre prípad posúdenia spornej zmluvy o ukončení nájmu
a úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 ako platnej zmluvy, treba sa vysporiadať s kompenzačnou
námietkou, pričom prvostupňový súd mal v tomto smere aplikovať § 35 ods. 2, 3 OZ. List žalovaného
z 23.03.1995 pri aplikácii § 35 ods. 3 OZ nie je možné hodnotiť inak ako započítanie jednostranným

právnym úkonom, ktorým sa domáhal kompenzácie - započítania sumy dlžného nájomného hodnotou
trvalých porastov vrátane kvapkovej závlahy a technológie výživy rastlín, ktorých hodnota mala byť
určená znaleckým posudkom. Tento úkon bol jednoznačný a zrozumiteľný aj pre žalobcu, ktorý začal
vystupovať tak, že žalovaného presvedčoval, že chce s ním uzavrieť dohodu a kompenzovať jeho dlh
voči žalobcovi v súvislosti so zhodnotením majetku žalobcu a za týmto účelom nechalo vypracovať

aj znalecký posudok Ing. Petrovi Augustínovi, ktorý ustálil hodnotu zhodnotenia majetku Mesta Trnava
na sumu 1.200.000,- Sk. Za predpokladu, že zmluva o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy zo dňa
30.06.1995 je platná tak najneskôr dňom 30.06.1995 došlo k započítaniu pohľadávky Mesta Trnava voči
žalovanému titulom dlžného nájomného vo výške 1.422.951,- Sk a pohľadávkou voči Mestu Trnava vo
výške 1.200.000,- Sk titulom zhodnotenia majetku. V prípade, že zmluva o ukončení nájmu a o úhrade

dlžnej sumy je neplatná, je potrebné ustáliť výšku bezdôvodného obohatenia. Odvolateľ má za to, že
prvostupňový súd nesprávne ustálil skutkový stav, na základe zisteného skutkového stavu dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamavecnesprávneprávneposúdil.Prvostupňovýsúduplatnilprílišveľký
formalizmus, preto nie je možné sa stotožniť so závermi súdu, že v danom prípade bol postup žalobcu
v súlade s § 265 Obchodného zákonníka, ktorým sa prvostupňový súd až príliš formalisticky vysporiadal

s otázkou zápočtu, ktorý ako nespochybniteľný prejav vôle bol obsiahnutý v liste zo dňa 23.03.1995.
Odvolateľ preto žiadal prvostupňový súd, aby podľa § 220 O.s.p. zamietol žalobu v celom rozsahu a
zaviazal žalobcu zaplatiť trovy žalovaného a v prípade iného právneho posúdenia žiadal, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Pokiaľ ide o skutkové
zistenie prvostupňového súdu žalobca tvrdí, že tieto skutkové zistenia vychádzajú zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu a dôkazov vykonaných v konaní a žalovaný v odvolaní len opakuje
tvrdenia týkajúce sa skutkového stavu hodnotenia dôkazov, pričom prvostupňový súd sa s tvrdeniami
žalobcu presvedčivo a správne vysporiadal v odôvodnení tohto rozhodnutia. Prvostupňový súd zároveň

postupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. Prvostupňový súd správne vyhodnotil, že
medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu platnej nájomnej zmluvy a následne k uzavretiu zmluvy o
ukončenínájmuaúhradedlžnejsumy,pričomprvostupňovýsúdsadostatočnevysporiadalsnámietkami
žalovaného. Pokiaľ ide o obsah a okolnosti uzavretia zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy
a správne uzavrel, že tak z obsahu ani účelu zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy ani z

okolnosti uzavretia nemožno vyvodiť jej rozpor so zákonom, dobrými mravmi či zásadami poctivého
obchodného styku. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal s kompenzačnou námietkou žalovaného,
keď uzavrel, že k započítaniu žiadnej pohľadávky žalovaného voči pohľadávke žalobcu ako dohodou,
tak ani jednostranne neprišlo, pretože právne úkony žalovaného vykonané do 30.06.1995 nemožno
považovať za započítací prejav z dôvodu, že do 30.06.1995 žiadna pohľadávka žalovaného z dôvodu

zhodnotenia majetku neexistovala. Z obsahu listu zo dňa 23.03.1995 ani nevyplýva žiadny prejav vôle,
ktorým by žalovaný jednostranne započítal proti pohľadávke žalobcu vlastnú pohľadávku. Pokiaľ ide
o započítací prejav žalovaného urobený v súdnom konaní dňa 08.08.2001, súd správne prihliadol na
námietku premlčania, nakoľko táto pohľadávka (ak vôbec nastala jej splatnosť) bola premlčaná dňa
30.06.1999. Žalobca preto navrhuje, aby prvostupňový súd rozsudok potvrdil a zaviazal žalovaného k

náhrade trov odvolacieho konania vo výške 625,07 eur.
KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§10ods.1O.s.p)pozistení,žeodvolaniepodalavčasoprávnená
osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p.,
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,

pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnych skutkových zisteniach a týka
sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený

skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na

skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za
konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; t.j. každý
dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a
ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo, žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne
aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z

ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nie sú tu dôvodne uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods.
2 písm. d) a f) O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje
na správne, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu
odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Nakoľko prvostupňový súd sa podrobne vysporiadal so všetkými argumentmi účastníkov, odvolací súd
len stručne sa vyjadrí k argumentom odvolateľa.

Neplatnosť zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy v časti o ukončení nájmu vyplýva podľa

odvolateľa zo skutočnosti, že listom zo dňa 07.03.1995 žalovaný vypovedal nájom z dôvodu porušenia
povinnosti prenajímateľa, pričom písomne vyjadrený nesúhlas Mesta v liste zo dňa 10.04.1995 na
oprávnenosti výpovedi nič nemení, pretože nájomný pomer skončil výpoveďou ku dňu 30.06.1995.Zmluva o ukončení nájmu bola nadbytočná, pretože nájom skončil na základe výpovede ku dňu
30.06.1995.

Z vykonaného dokazovania podľa prvostupňového súdu (a rovnako aj odvolacieho súdu) vyplýva záver,
že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 bola platne uzavretá a nebol
zistený žiadny dôvod jej neplatnosti. Zmluva je vo svojej formulácii určitá a zrozumiteľná, jej uzavretie
bolo prejavom slobodnej a vážne myslenej vôle účastníkov zmluvy. Zmluvu nerobí neplatnou ani
skutočnosť, že žalovaný vypovedal nájomnú zmluvu listom zo dňa 07.03.1995 s uplynutím výpovednej

doby dňa 30.06.1995. Možno len konštatovať, že v časti určujúcej koniec nájomného vzťahu ku dňu
30.06.1995 bola zmluva nadbytočná, nie však pokiaľ ide o ostatné časti týkajúce sa úhrady dlžnej sumy.
Žalovaný ako prvý dal výpoveď z nájmu listom zo dňa 07.03.1995, žalobca mu síce písomne oznámil,
že s výpoveďou nesúhlasí, avšak neplatnosť tejto výpovede nenapadol na súde, preto i v prípade
neuzavretia zmluvy o ukončení nájmu medzi žalobcom a žalovaným, nastali by účinky výpovede ku dňu
30.06.1995.

Zmluva o ukončení nájmu v časti o úhrade dlžnej sumy je podľa odvolateľa neplatná aj pre rozpor
so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 ObZ a nepoužíva právnu ochranu, pretože za
situácie, že konanie žalobcu smerovalo k tomu, že sa dohodnú na konečnom vysporiadaní tak, že
žalovaným vytvorené zhodnotenie majetku sa započíta a tomuto podriadi celú podnikateľskú činnosť,

je neseriózne a nemôže požívať právnu ochranu, pokiaľ dva dni pred podpisom dohody sa zmenia
podmienky a predloží sa na podpis zmluva, ktorá je presným opakom čo sa tri mesiace dojednávalo
a druhý zmluvný partner už nemá šancu reagovať. Prístup žalobcu treba zhodnotiť ako šikanózny. Z
rovnakého dôvodu je potom zmluva absolútne neplatná podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu a to
§ 265 ObZ a zároveň sa prieči aj dobrým mravom.

Ako správne uviedol prvostupňový súd § 265 ObZ vylučuje poskytnutie právnej ochrany v prípade
nepoctivého obchodného styku, neslúži na kompenzáciu rizika pri obchodovaní, či ľahkomyseľnosti pri
uzatváraní zmlúv, pretože v takýchto prípadoch (pričom súd prejednávaný prípad za takýto považuje) by
toto ustanovenie nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom, ktorý by výrazne

narušil právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. V nadväznosti na uvedené súd
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo/11/2008 zo dňa 18. júna 2009, v zmysle
ktoréhoošikanóznyvýkonprávatupodľajehonázorunešlo,apretonemožnouznaťobranužalovaného,
že zmluva bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Z vykonaného dokazovania ani
podľa názoru odvolacieho súdu nevyplynulo, že konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu vedú

k záveru o zneužití práva. Nemožno konštatovať, že by bola zistená nerovnosť zmluvných strán v
zmluvných dojednaniach a porušenie rovnováhy účastníkov obchodnoprávnych vzťahov.

Podľa odvolateľa pre prípad posúdenia spornej zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy zo dňa
30.06.1995 ako platnej zmluvy, treba sa vysporiadať s kompenzačnou námietkou, pričom prvostupňový

súd mal v tomto smere aplikovať § 35 ods. 2, 3 OZ. List žalovaného z 23.03.1995 pri aplikácii § 35 ods.
3 OZ nie je možné podľa odvolateľa hodnotiť inak ako započítanie jednostranným právnym úkonom,
ktorým sa domáhal kompenzácie - započítania sumy dlžného nájomného hodnotou trvalých porastov
vrátane kvapkovej závlahy a technológie výživy rastlín, ktorých hodnota mala byť určená znaleckým
posudkom. Tento úkon bol jednoznačný a zrozumiteľný aj pre žalobcu. Najneskôr dňom 30.06.1995

došlo k započítaniu pohľadávky Mesta Trnava voči žalovanému titulom dlžného nájomného vo výške
1.422.951,- Sk a pohľadávkou voči Mestu Trnava vo výške 1.200.000,- Sk titulom zhodnotenia majetku.

Žalovaný v liste zo dňa 23.03.1995 navrhuje „kompenzovať sumu dlžného nájomného hodnotou trvalých
porastov“.

Podľa § 35 ods. 2 OZ, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.

Podľa § 35 ods. 3 OZ právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob
ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa
dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.Ako vyplýva z citácie ustanovení pre výklad právneho úkonu je rozhodujúca vôľa toho, kto právny úkon
urobil a navonok prejavená vôľa nemá prednosť len vtedy, ak je vôľa v rozpore s jazykovým prejavom.
Ak je s ním v rozpore, má pri výklade prednosť jazykový prejav. Pomocou výkladu právneho úkonu nie je

možné meniť zmysel a obsah uskutočneného právneho úkonu. Pri výklade právnych úkonov teda platí
pravidlo zákazu zmeny a doplnenia toho, čo bolo v skutočnosti prejavené ako vôľa konajúceho.

Návrh žalovaného vo vyššie citovanom liste zo dňa 23.03.1995 ani podľa názoru odvolacieho súdu
nie je možné za použitia § 35 ods. 3 OZ považovať za jednostranný kompenzačný prejav žalovaného,

a to pre jeho neurčitosť. Zo znenia tohto listu je iba zrejmé, že žalovaný vykonanie započítania
navrhuje, ale z obsahu listu nevyplýva prejav vôle, ktorým by žalovaný jednostranne započítaval proti
pohľadávke žalobcu vlastnú pohľadávku, a zároveň z neho nevyplýva ani dostatočná identifikácia oboch
pohľadávok. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že vôľa žalobcu prejavená v liste
zo dňa 23.03.1995 nebola prejavená určite a nepochybne a preto takýto právny úkon nevyvolal právny
následok, teda kompenzačnú námietku.

OdvolacísúdlenpreúplnosťpoukazujenaustálenézáveryaplikačnejpraxesúdovSR(akoiESĽP;napr.
Ruiz Torija c. Španielsko), v zmysle ktorých sa nevyžaduje, aby súd dal odpoveď na každý argument
strany, t.j. i na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný.
Sozreteľomnauvedenéodvolacísúdpotomrozsudoksúduprvéhostupňaspoukazomnakonštatované

ako vecne správny s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s §
224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Trovy
odvolacieho konania predstavujú sumu 625,07 eur ako odmenu za jeden úkon) - vyjadrenie k odvolaniu

zo dňa 24.11.2014 vo výške 512,85 eur + 8,04 eur režijný paušál + 20% DPH, podľa § 11 ods. 1, § 14
ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov. S poukazom na ust. § 149
ods. 1 O.s.p. odvolací súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi predmetnú náhradu trov odvolacieho
konania na účet advokáta a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.