Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. september 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/104/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114217091
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114217091.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu P., zastúpeného Y. proti žalovaným
1) Y., 2) Z., obaja zastúpení H., o neúčinnosť právneho úkonu, na odvolanie žalovaných 1), 2) proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. decembra 2014, č.k. 18C/172/2014-58, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd svojím rozsudkom určil, že kúpna zmluva, uzavretá dňa 29.09.2011, ktorej vklad
bol povolený pod V XXXX/XX dňa 18.10.2011 Správou katastra O. medzi Y. W. ako predávajúcim
a žalovanými 1), 2) ako kupujúcimi, ktorou predávajúci previedol na kupujúcich vlastnícke právo k
pozemku registra C KN parc. č. XX, záhrada o výmere 293 m2, pozemku registra C KN parc. č. XX,
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 22 m2, pozemku registra C KN parc. č. XX, zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 483 m2, pozemku registra C KN parc. č. XX, záhrada o výmere 709
m2, stavbe so súp. č. XX, rodinný dom, postavená na pozemku registra C KN parc. č. XX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 483 m2 a k stavbe so súp. č. XXXX, garáž, postavená na
pozemku registra C KN parc. č. XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 22 m2, zapísaný Okresným
úradom, katastrálnym odborom O. na LV č. XX pre k.ú. V., Obec O. je voči žalobcovi právne neúčinná.
O trovách konania vyslovil, že rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Okresný súd konštatoval, že odporovať možno len platnému právnemu úkonu, preto
predbežne posúdil platnosť právneho úkonu, ktorému žalobca odporuje - kúpnej zmluvy uzavretej
medzi Y. W. a žalovanými 1), 2), na základe ktorej predávajúci previedol sporné nehnuteľnosti na
žalovaných 1), 2) za dojednanú kúpnu cenu vo výške 135.000 Eur, ktorá
podľa dojednania v zmluve mala byť vyplatená kupujúcimi pri podpise zmluvy. Dospel k záveru, že
predmetná kúpna zmluva je platná, nakoľko obsahuje všetky podstatné náležitosti predpísané zákonom
anebolizistenéaniinédôvody,ktorébymohlispôsobiťneplatnosťdotknutejkúpnejzmluvy.Podrobnesa

zaoberalzákladnýmipredpokladmiodporovateľnosti:1)existenciouprávnehoúkonu,ktorýmsaukracuje
pohľadávka veriteľa, 2) vymáhateľnosťou pohľadávky veriteľa, 3) ukrátením veriteľa, 4) úmyslom ukrátiť
veriteľa. Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že kúpna cena v dojednanej výške nebola
žalovanými 1), 2) ako kupujúcimi vyplatená predávajúcemu tak, ako bolo medzi nimi dojednané. Z výpisu
z účtu zo dňa 02.09.2011, z tvrdení žalovanej 2) a svedka Y. W. vyplynulo, že reálne bola
zaplatenásuma88.400Eur(68.900Eur+19.500Eur).Zaplateniezvyškukúpnejcenysažalovanísnažili

vysvetliť postupným splácaním kúpnej ceny počas rokov 2003 až 2014 formou pôžičiek predávajúcemu,
ktoré potom mali byť započítané na kúpnu cenu. Z výpovede žalovanej 2) vyplynulo, že sa jednalo o
príspevky na vedenie spoločnej domácnosti, úhradu trov právneho zastúpenia a pod. O jednotlivýchúhradách predložila i výpis z kalendárov. Takýto spôsob splatenia kúpnej ceny potvrdil i svedok Y. W..
Okresný súd však tieto tvrdenia považuje za účelové, a to najmä s poukazom na rozporné uvedenie
spôsobu zaplatenia kúpnej ceny v kúpnej zmluve, z ktorej vyplýva, že kúpna cena mala byť zaplatená

pri podpise zmluvy, pričom v žiadnom z ďalších ustanovení zmluvy sa neuvádza, že časť kúpnej ceny
bola zaplatená formou započítania pôžičiek z predchádzajúceho obdobia. Ak by tomu skutočne tak bolo,
nič nebránilo účastníkom zmluvy pravdivo uviesť spôsob zaplatenia kúpnej ceny. Vzhľadom k tomu
okresný súd ustálil, že žalovaní 1), 2) uhradili na kúpnu cenu len sumu 88.400 Eur (68.900 Eur + 19.500
Eur), pričom nemali úmysel zaplatiť predávajúcemu celú kúpnu cenu tak, ako bola dojednaná v kúpnej

zmluve. Takáto cena nie je ekvivalentná hodnote predmetných nehnuteľností, ktoré podľa odvolania
sa žalobcu na znalecký posudok mali hodnotu 137.800 Eur, ktorú sumu žalovaní
1), 2) nerozporovali. Preto mal okresný súd za to, že takýmto úkonom došlo k neopodstatnenému
zmenšeniu majetku dlžníka. Vymáhateľnými pohľadávkami sú v danom prípade pohľadávky judikované
rozhodnutiami tamojšieho súdu v konaniach, sp. zn. 27C/77/2010 a sp. zn. 22C/164/2012, pričom
existencia týchto pohľadávok nebola zo strany žalovaných 1), 2) spochybnená. V

danom prípade predmetným právnym úkonom, t. j. kúpnou zmluvou, došlo k takému zmenšenie majetku
dlžníka, v dôsledku ktorého nie je možné pohľadávku veriteľa uspokojiť. Žalobca v konaní preukázal,
že okrem uzavretia kúpnej zmluvy Y. W. zaťažil záložným právom i ďalšie nehnuteľnosti, čím zhoršil
uspokojenie jeho pohľadávky i z tohto majetku a okrem toho už nevlastní žiaden iný majetok, ktorý by
mohol byť použitý na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Keďže ide o právny úkon

medzi blízkymi osobami (žalovaná 2) a Y. W. sú v postavení otec a dcéra), úmysel sa predpokladá, táto
domnienka v konaní vyvrátená nebola. Odporcovia 1), 2) hodnoverne nepreukázali, že o
tomto úmysle dlžníka nemohli vedieť. Sama žalovaná 2) potvrdila, že boli účastníkmi súdnych konaní
vedených žalobcom, týkajúcich sa predmetných nehnuteľností, preto nemožno uveriť, že o takomto
úmysle nevedeli. K argumentu žalovaných 1), 2), že v čase podpisu kúpnej zmluvy súdne konania ešte

len prebiehali, okresný súd uviedol, že odporovať je možné i takému právnemu úkonu, ktorý bol urobený
skôr, ako sa veriteľova pohľadávka stala vymáhateľnou. Žalovaní 1), 2) na podporu tvrdení o tom, že
o úmysle predávajúceho ukrátiť žalobcu nevedeli, dôvodili aj tým, že predmetné nehnuteľnosti kúpili za
účelom postavenia si vlastného domu, o čom predložili i stavebné povolenie. Okresný súd sa s týmto
ich argumentom nestotožnil a mal za to, že kúpou všetkých dotknutých nehnuteľností žalovaní 1), 2)

len potvrdzujú svoju vedomosť o úmysle predávajúceho ukrátiť veriteľa. Ak by totiž
skutočnou pohnútkou ku kúpe dotknutých nehnuteľností bola stavba ich vlastného domu na pozemku
vo vlastníctve predávajúceho, potom je celkom nelogické kúpiť pozemok i s už postaveným domom
a vynaložiť tak podstatne vyššiu finančnú investíciu ako len pri kúpe časti pozemku, ktorý
by na stavbu domu postačoval. S poukazom na uvedené okresný súd konštatoval, že všetky zákonom

predpísané podmienky pre úspešné odporovanie právnemu úkonu boli splnené, a preto žalobe v celom
rozsahu vyhovel. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1, ods. 2, ods. 4
Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní 1), 2) a domáhali sa,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobný návrh žalobcu v celom rozsahu
zamietneapriznáimnáhradutrovprávnehozastúpenia.Uviedli,žesúdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Podľa ich názoru, z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že Y. W.
ako predávajúcemu uhradili celú kúpnu cenu podľa kúpnej zmluvy vo výške 135.000 Eur, pričom táto

suma je primeraná hodnote nehnuteľností. Kúpna cena bola vyplatená tak, že 68.900 Eur zaplatili za
predávajúceho Y. W. P. W. na vyrovnanie jeho spoluvlastníckeho podielu na sporných nehnuteľnostiach,
časť kúpnej ceny vo výške 19.500 Eur uhradili Y. W. v hotovosti v deň podpisu
kúpnej zmluvy a zvyšnú časť 46.600 Eur započítali za poskytnuté pôžičky Y. W. v rokoch 2003 až
2011, pričom mu poskytli celkovo na pôžičkách sumu viac ako 50.000 Eur. Zdôraznili, že v čase,

keď uzatvorili s Y. W. kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti, tak všetky súdne konania, z ktorých vyplývajú
vykonateľné pohľadávky žalobcu, prebiehali a neboli skončené a stali sa vykonateľnými až dva roky
po uzatvorení kúpnej zmluvy. Nepopreli, že vedeli o existencii uvedených súdnych konaní, v ktorých
aktívne vystupovali, ich presvedčenie a ich právny názor bol taký, že nárok žalobcu nebol dôvodný
a verili v úspech týchto súdnych konaniach. Tvrdili, že uzatvorenie kúpnej zmluvy nemalo súvislosť s

prebiehajúcimi súdnymi konaniami, nakoľko kúpnu zmluvu uzatvorili z dôvodu, že chceli stavať nový
rodinný dom na pozemkoch, na ktorých sa nachádzal pôvodný rodinný dom Y. W.. Za nesprávne
skutkové posúdenie daného sporu považujú záver súdu prvej inštancie, keď uviedol, že kúpou všetkých
dotknutých nehnuteľností len potvrdili svoju vedomosť o úmysle predávajúceho ukrátiť veriteľa. Ak bytotiž skutočnou pohnútkou ku kúpe dotknutých nehnuteľností bola len stavba ich vlastného domu na
pozemku vo vlastníctve predávajúceho, potom je celkom nelogické kúpiť pozemok i s už postaveným
domom a vynaložiť tak podstatne vyššiu finančnú investíciu ako pri kúpe časti pozemku, ktorý by na

stavbu domu postačoval. Dôvodili, že pôvodný rodinný dom bol vo veľmi zlom stave a bola potrebná
jeho komplexná rekonštrukcia, aby spĺňal požiadavky dnešnej doby na bývanie, čo by bolo nákladnejšie
ako výstavba nového rodinného domu. Z tohto dôvodu začali v roku 2012 vedľa pôvodného rodinného
domu stavať nový rodinný dom, v ktorom plánujú bývať s Y. W. a jeho manželkou (rodičmi žalovanej
2/). Pôvodný rodinný dom bude odstránený a k jeho odstráneniu nedošlo len z dôvodu, že doposiaľ v

ňom bývajú. Preto kúpa všetkých nehnuteľností vôbec nebola nelogická, iné konanie by bolo možné
považovať za nelogické. K uzavretiu kúpnej zmluvy došlo výlučne z dôvodu, že vyriešili dlhodobé
problémy s vlastným bývaním a umožnili Y. W. s manželkou, aby mohli zostať bývať na
rovnakom mieste, aj keď nemali finančné prostriedky na vyplatenie spoluvlastníckeho podielu žalobcu
a zároveň si výstavbou rodinného domu vyriešili otázku vlastného bývania. Z týchto dôvodov mali za
to, že súd prvej inštancie neposúdil správne okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy, pričom nebral do

úvahy skutočné dôvody, ktoré viedli k jej uzatvoreniu a ani jedna zo zmluvných strán pri uzatváraní
kúpnej zmluvy nemyslela na nejaké prebiehajúce súdne konania, ktorých výsledok nebol jasný. Je preto
nesporné, že úmyslom uzatvorenia kúpnej zmluvy nebolo ukrátenie akéhokoľvek budúceho veriteľa,
čo bolo v konaní preukázané. Zdôraznili, že kúpna cena nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej
zmluvy, bola totožná s ohodnotením podľa znaleckého posudku, čo znamená, že predávajúci Y.

W. nebol nijakým spôsobom ukrátený, nakoľko dostal za nehnuteľnosti rovnakú majetkovú hodnotu
v peniazoch a v iných nárokoch (pohľadávkach). Poukázali na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21Cdo/12/2008, ktorý sa zaoberal obdobnou problematikou,
a v ktorom je uvedené, že pokiaľ dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie
jeho majetku, lebo za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu,

alebo mu za ne bola poskytnutá nejaká primeraná rovnocenná náhrada, nemôže dôjsť k ukráteniu
uspokojenia veriteľovej pohľadávky, i keď má dlhy, nenastalo v dôsledku tzv. ekvivalentného právneho
úkonu zmenšenie dlžníkovho majetku. Vytýkali súdu prvého stupňa, že považoval ich tvrdenie, že
časť kúpnej ceny bola zaplatená započítaním na vrátenie pôžičiek z obdobia rokov 2003 - 2011, za
účelové, keďže takýto spôsob zaplatenia nebol dohodnutý v kúpnej zmluve, na druhej strane nemal

súd problém uznať, že časť kúpnej ceny vo výške 68.900 Eur bola skutočne zaplatená, pričom išlo
rovnako o započítanie pohľadávky, keďže namiesto Y. W. a po dohode s ním uhradili za neho náhradu
za spoluvlastnícky podiel žalobcu, ktorá bola vyplatená pred uzatvorením kúpnej zmluvy,
čo rovnako v kúpnej zmluve nie je uvedené. Súd prvej inštancie tak mal k jednotlivým úhradám kúpnej
ceny dvojaký prístup, keď časť kúpnej ceny považuje za preukázateľne uhradenú, aj keď v takomto

spôsobe zaplatenia kúpnej ceny nie je v kúpnej zmluve ani zmienka a zároveň na druhej strane považuje
tvrdenie o zaplatení inej časti kúpnej zmluvy za účelové iba z dôvodu, že nie je tento spôsob obsiahnutý
v kúpnej zmluve, napriek tomu, že svedecké výpovede Y. W. a žalovanej 2) toto zhodne potvrdili. Z
citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky vyplýva, že v prípade, ak má dlžník ďalší
majetok, ktorý postačuje na uhradenie dlžníkových pohľadávok, pričom rozhodujúci deň na posúdenie

je deň, kedy sa stalo právoplatné rozhodnutie Okresného úradu O., katastrálny odbor o povolení vkladu
vlastníckeho práva v prospech ich ako kupujúcich, t. j. v októbri 2011, pričom poukázali, že pohľadávky
žalobcu predstavujú sumu 7.873,60 Eur, Y. W. uhradili pri podpise kúpnej zmluvy v hotovosti sumu
19.500 Eur, t. j. viac ako sumu dvojnásobnú, ktorej uhradenie potvrdil i okresný súd vo
svojom rozsudku. Vzhľadom na túto skutočnosť mali Y. W. ako dlžník v rozhodnom čase majetok v

dostatočnej výške na úhradu pohľadávky žalobcu, a tak ani z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k ukráteniu
pohľadávkyžalobcu.Záveromzhrnuli,ževrámcikonanianadvšetkypochybnostivyvrátilidomnienku,že
uzatvorením kúpnej zmluvy sledovali ukrátenie pohľadávky žalobcu, t. j. vyvrátili domnienku existencie
úmyslu ukrátiť uzatvorením kúpnej zmluvy žalobcu. Rovnako bolo preukázané, že uzatvorenie kúpnej
zmluvy bolo tzv. ekvivalentným právnym úkonom, kedy predávajúci dostal za nehnuteľnosti primeranú

náhradu, ktorá bola skutočne a nesporne poskytnutá. K ukráteniu dokonca nemohlo dôjsť ani v prípade,
ak by sa do kúpnej ceny zarátavali iba čiastky, ktoré uznal za dôvodné Okresný súd O., nakoľko dlžník
mal v rozhodnom čase preukázateľne majetok prevyšujúci výšku pohľadávky žalobcu. Ďalej uviedli, že Y.
W. navrhoval žalobcovi splácanie dlžnej čiastky v splátkach bez toho, aby bolo potrebné celú záležitosť
riešiť prostredníctvom exekútora, s čím žalobca nesúhlasil a je zrejmé, že nemá záujem o uspokojenie

svojej pohľadávky, ale jeho cieľom je škodiť Y. W. a jeho rodine a riešiť týmto spôsobom nezhody z
minulosti.3. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Vyslovil názor, že na úhradu kúpnej ceny žalovaný 1), 2) Y. W. zaplatili
len čiastku 68.900 Eur, o ktorej platbe existuje výpis z účtu. O úhrade finančnej čiastky 19.500 Eur

nepredložili v priebehu konania žalovaní žiaden relevantný doklad napriek tomu, že sa jedná o sumu,
ktorú človek bežne doma nemá, nepreukázali, z akého účtu túto vybrali, a že ju poukázali Y. W. na
účet, pričom výpoveď Y. W. a žalovanej 2) sa rozchádzala ohľadne finančnej sumy, ktorá mala byť
vyplatená v hotovosti. Rovnako pochybné je aj poskytnutie finančných príspevkov Y. W. a jeho manželke,
ktoré mali byť započítané na úhradu kúpnej ceny, keď ani k jednej zo súm, ktoré boli predložené v

kalendároch alebo vo vypracovanom zozname, neboli predložené žiadne relevantné doklady, ktoré by
vyplatenie týchto súm skutočne preukazovali. Spochybnil tzv. „bežné výdavky“, ktoré mali byť vyplatené
za obdobie od roku 2003 do roku 2011 vo výške viac ako 10.000 Eur, pričom nikto nešpecifikoval, čo
vlastne bežné výdavky sú. Naviac, žalovaní 1), 2) žili v spoločnej domácnosti s Y. W. a jeho manželkou,
z čoho vyplýva, že ak sa bežné výdavky viazali k chodu domácnosti, nemohli byť pôžičkou na úhradu
kúpnej ceny, pretože náklady na 4-člennú domácnosť žalovaných nemal povinnosť hradiť otec žalovanej

2) Y. W.. Ďalšie príspevky menovite na liečenie 17.000 Eur, čo prestavuje na jeden rok čiastku 6.925 Eur
bez akéhokoľvek dokladu, ktoré mali byť vynaložené na liečenie komplikovanej zlomeniny Y. W., nie sú
vôbec zdokumentované , pričom je nesporné, že liečbu a rehabilitáciu hradí poisťovňa a tieto výdavky
sa javia ako nereálne. Rovnako nereálna je položka zo dňa 06.05.2010 vo výške 3.650 Eur, ktorá mal
predstavovať opravy na dome, keď v tom čase už prebiehal súdny spor o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva medzi žalobcom a Y. W. a je nepravdepodobné, že do opráv domu by
investoval uvedenú sumu, ktorú žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Naviac, v priebehu konania žalovaní
nepreukázali, kedy pôžičku uzatvorili, ani akú finančnú sumu Y. W. požičali, kedy, akým spôsobom sa
zaviazal túto pôžičku vrátiť, pričom, ak by skutočne existovala takáto pôžička, uviedli by to v kúpnej
zmluve. Je potom nesporné, že právnym úkonom, t. j. kúpnou zmluvou došlo k takému zmenšeniu

majetku, ktorým sa ukrátilo uspokojenie veriteľovej pohľadávky, o ktorej vymáhateľnej pohľadávke
žalovaní vedeli. Žalovaní priznali, že vedeli o tom, že má voči Y. W. vymáhateľné pohľadávky, i keď
sami udávali, že sa domnievali, že budú v súdnych konaniach úspešní, čo len potvrdzuje, že ako blízke
osoby vedeli o úmysle Y. W. robiť všetko pre to, aby on ako veriteľ bol ukrátený pri uspokojení svojej
pohľadávky. V priebehu konania bolo bez akejkoľvek pochybnosti preukázané, že Y. W. na

základe kúpno-predajnej zmluvy previedol na nich nielen stavebný pozemok, na ktorom chceli stavať
dom, ale aj svoj rodinný dom, súpisné číslo XX. Zo zmlúv o zriadení záložného práva na nehnuteľný
majetok zo dňa 26.08.2011 ďalej vyplýva, že ešte pred uzatvorením tejto kúpno-predajnej zmluvy zriadil
Y. W. záložné právo na nehnuteľnosti v k.ú. J. v prospech manželov X., čím znemožnil
uspokojenie jeho pohľadávky. Žalovaní žili s Y. W. a jeho manželkou v spoločnej domácnosti a je zrejmé,

že veľmi dobre poznali pomery v rodine, a teda mohli rozpoznať aj to, že tým, ako nakladá so svojím
majetkom, ho ukracuje ako veriteľa. Pretože sa jedná o úkon medzi blízkymi osobami, úmysel ukrátiť
odporovateľným právnym úkonom veriteľa sa v danom prípade predpokladá a jedná sa o vyvrátiteľnú
domnienku, ktorú žalovaní nevyvrátili. K tvrdeniu žalovaných, že Y. W. mal ďalší majetok vo výške
19.500 Eur, ktoré mu v hotovosti vyplatili, uviedol, že žalovaní nepreukázali, že reálne mu takúto sumu

odovzdali, nakoľko nepreukázali výpismi z účtov, z ktorých by uvedenú sumu vybrali, ani to, že by ju Y.
W. vložil na svoj účet, čím sa tiež ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky, pretože sa ako veriteľ o tomto
úkone nemohol dozvedieť a exekúciu nie je možné viesť na peňažnú čiastku, ktorú má niekto napríklad
uloženú v šuplíku. Hore uvedené skutočnosti len potvrdzujú to, že žalovaní o úmysle dlžníka ukrátiť
odporovateľným právnym úkonom veriteľa vedeli a boli s týmto konaním dlžníka uzrozumení. Y. W. sa

zbavoval všetkého majetku napriek tomu, že nemal dôvod na to, aby prevádzal svoj dom, v ktorom býval
a býva dodnes so svojou manželkou, pretože nový dom, ktorý si postavili žalovaní, mohli stavať i bez
toho, aby im Y. W. previedol svoj dvojpodlažný rodinný dom. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že dom Y. W. kúpili z
dôvodu, že je v zlom technickom stave a plánujú ho po dostavaní nového domu zbúrať, toto tvrdenie je
v rozpore so znením kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalovanými a Y. W., podľa ktorej bola dohoda, že

Y. W. s manželkou budú môcť užívať nehnuteľnosti aj po prevedení do vlastníckeho práva žalovaných,
a to doživotne. Aj z uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalovaných nie sú vierohodné, a preto ich súd prvej
inštancie správne vyhodnotil ako účelové.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015

Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods.
1 CSP.5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanými vznesené a
v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v
odôvodnení jeho rozsudku , na ktoré odôvodnenie v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na

zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie dodáva odvolací súd nasledovné:

6. Žalovaní v podanom odvolaní uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), O.s.p. (účinného
do 30.06.2016), v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. f), CSP a dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

7. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaných zákonných ustanovení spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s

osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za
skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP (§ 132 O.s.p). Podľa
citovaných zákonných ustanovení hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok

činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako
k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

8. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ žalovaní poukazovali na rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky pod sp. zn. 21Cdo/12/2008, je potrebné uviesť, že uvedené rozhodnutie nesúvisí s
danou vecou a neobsahuje závery uvedené v odvolaní žalovaných.

9. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky však vyplýva, že o ukracujúci právny úkon v
zmysle ustanovení § 42 Občianskeho zákonníka sa nejedná vtedy, ak obdržal dlžník za prevedené veci,

práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa skutočne (reálne) ich obvyklú cenu, alebo mu za
ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 21Cdo/4333/2007). Odvolací súd uvedený právny záver žiadnym spôsobom nespochybňuje.

10. Spornou otázkou v danej veci bolo, či žalovaní ako kupujúci zaplatili Y. W.

ako predávajúcemu kúpnu cenu dohodnutú v kúpnej zmluve. Súd prvej inštancie tvrdenia žalovaných o
zaplatení kúpnej ceny za nehnuteľnosti Y. W., presahujúcej sumu 88.400 Eur, spočívajúcej v započítaní
pôžičiek z rokov 2003 až 2014, poskytnutými žalovanými Y. W. na kúpnu cenu, považoval za účelové,
a to najmä s poukazom na rozporné uvedenie spôsobu zaplatenia kúpnej ceny v kúpnej zmluve. Z
dojednania zmluvných strán v predmetnej kúpnej zmluve vyplýva, že kúpna cena mala byť zaplatená

pri podpise kúpnej zmluvy vo výške 135.000 Eur, pričom v žiadnom z ustanovení zmluvy sa neuvádza,
že časť kúpnej ceny bude zaplatená formou započítania pôžičiek z predchádzajúceho obdobia. Podľa
znaleckéhoposudkunehnuteľnosti Y.W.malihodnotu137.800Eur,dohodnutákúpnacenabola
135.000 Eur, pričom preukázané mal súd prvej inštancie zaplatenie kúpnej ceny vo výške 88.400 Eur.
Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že týmto právnym úkonom - kúpnou zmluvou a nevyplatením

kúpnej ceny došlo k podstatnému zmenšeniu majetku dlžníka a vymáhateľnosti pohľadávky veriteľa.
Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje. Zhodne so súdom prvej inštancie
neuveril tvrdeniu žalovaných, že k zaplateniu zvyšku kúpnej ceny došlo započítaním pôžičiek za obdobie
od roku 2003 do roku 2014. Žalovaní, ktorých v konaní dôkazné bremeno preukázať existenciu zmlúv o
pôžičkách zaťažovalo, toto neuniesli a existenciu zmlúv o pôžičkách pred súdom nepreukázali.

11. Právny vzťah zo zmluvy o pôžičke, upravený v ustanoveniach § 657 a § 658 Občianskeho
zákonníka, vzniká dohodou zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke peňazí,
ktorými je dohoda veriteľa a dlžníka o výške pôžičky, o reálnom odovzdaní a prenechaní dohodnutejsumy, o povinnosti dlžníka vrátiť veriteľovi rovnakú sumu a určenie času vrátenia peňazí. Medzi
podstatné náležitosti tejto zmluvy nepatrí písomná forma, takže zmluva o pôžičke peňazí môže byť
uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. V tomto prípade však výlučne veriteľa (v danej

veci žalovaných) zaťažuje dôkazné bremeno preukázať existenciu dohody účastníkov zmluvy o jej
podstatných náležitostiach.

12. Pokiaľ v danej veci žalovaní bez akýchkoľvek pochybností nepreukázali, že bola medzi nimi ako
veriteľmi a Y. W. ako dlžníkom uzavretá ústna zmluva (resp. zmluvy) o pôžičke peňazí, že

došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí i dohode o vrátení požičanej sumy, neuniesli dôkazné bremeno,
následkom čoho je záver súdu, že existencia zmlúv o pôžičkách, ktoré mali byť v rokoch 2003 až 2011
uzavreté, preukázaná nebola a nemohlo potom dôjsť ani k zaplateniu časti kúpnej ceny započítaním
nepreukázanýchpôžičiekpeňazí.Správnybolpotomizáversúduprvejinštancie,žetvrdeniažalovaných
o započítaní časti kúpnej ceny s pôžičkami poskytnutými Y. W. boli účelové a kúpna zmluva,
uzavretá medzi Y. W. a žalovanými, je právnym úkonom ukracujúcim veriteľa (žalobcu), nakoľko dlžník

žalobcu (Y. W.) za prevedené nehnuteľnosti neobdržal primeranú (rovnocennú) náhradu, čím došlo k
podstatnému zmenšeniu jeho majetku.

13. Správny je i záver súdu prvej inštancie, že odporovať je možné i takému právnemu úkonu, ktorý bol
urobený skôr, ako sa veriteľova pohľadávka stala vymáhateľnou, ktorý záver vyplýva z ustálenej súdnej

praxe a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

14. Pokiaľ žalovaní dôvodili a snažili sa vyviniť z úmyslu ukrátiť veriteľa s tým, že nehnuteľnosti kúpili
z dôvodu, že mienili stavať svoj vlastný rodinný dom, o čom predložili stavebné povolenie, je skutočne
nelogické a odporujúce princípu rozumnosti, aby kúpili všetky dotknuté nehnuteľnosti, vrátane rodinného

domu Y. W. a dôvodili, že tento po výstavbe nového domu zbúrajú (čo by predstavovalo ďalšiu značnú
investíciu), keď na stavbu ich rodinného domu im stačil výlučne stavebný pozemok, ktorý
by v danej lokalite zabezpečili za neporovnateľne nižšiu cenu. Je všeobecne známou skutočnou, že v
okrajových lokalitách Mesta O. možno za cenu 135.000 Eur kúpiť nehnuteľnosť, ktorou mohli žalovaní
svoju bytovú otázku vyriešiť. Odvolací súd preto tvrdeniam žalovaných neuveril.

15. Žalovaní uplatnili i odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.( § 365 ods. 1 písm. h)
CSP) z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací súd konštatuje, že odvolatelia síce uvedený odvolací dôvod uplatnili, žiadnym spôsobom ho
však nekonkretizovali a z obsahu ich odvolania odvolací súd nezistil, v čom videl dôvodnosť tohto

uplatneného odvolacieho dôvodu a nesprávnosť právneho posúdenia danej veci súdom prvej inštancie
podľa ust. § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1, ods. 2, ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré právne
posúdenie danej veci považuje odvolací súd za správne.

16. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď dospel

k záveru, že odvolacie dôvody uplatnené žalovanými 1), 2) dané neboli.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).