Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/84/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415010081
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1415010081.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora
Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovanej P.. Z. E., pre prečin porušovania domovej
slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. a iné, o sťažnosti okresnej prokurátorky proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava IV z 14.03.2016 sp. zn. 2T/28/2015, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29.
septembra 2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 od. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť okresnej prokurátorky sa zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 14.03.2016 sp. zn. 2T/28/2015 bolo rozhodnuté tak, že
podľa § 280 ods. 2 Tr. por. trestná vec sp. zn. 2T/28/2015 vedená proti obžalovanej P.. Z. E., pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom
súbehu s prečinom neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa

§ 218 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť tak, že

dňa 15. septembra 2014 v čase okolo 15:00 hod. bez súhlasu a vedomia poškodenej P. Z. v rozpore s
nájomnou zmluvou zo dňa 25. apríla 2014 pomocou vlastných kľúčov otvorila vchodové dvere svojho
bytu č. 61 na šiestom poschodí, bytový dom, súpisné číslo XXXX, na ulici K. č. XX, C., vošla do bytu, kde
zotrvala presne nezistenú dobu, pričom po odchode z bytu vymenila zámky na vchodových dverách a byt

odmietla sprístupniť poškodenej, čím poškodenej zamedzila byt riadne užívať a zamedzila poškodenej
aj prístup k jej veciam a k veciam jej syna, ktoré boli v tom čase uložené v predmetom byte, hoci dňa
25. apríla 2014 na dobu od 1.mája 2014 do 30. Apríla 2015 a poškodená byt riadne obývala spoločne
so svojim synom a dvoma psami a obvinená mala záujem predmetný byt napriek nájomnej zmluve
uzatvorenej s poškodenou prenajať iným osobám, preto v predmetnom byte veci patriace poškodenej
a jej synovi (oblečenie, notebook, bicykel a podobne) z celého bytu zhromaždila do jednej miestnosti a

uložila ich do postele, pričom dňa 30. Septembra 2014 okolo 19:00 hod. obvinená opätovne vošla do
bytu aj s novými záujemcami o prenajatom byte a spoločne vykonali prehliadku celého bytu s možnosťou
hneď sa nasťahovať,

sa postupuje Okresnému úradu Bratislava, pretože nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by sa mal
prejednať ako priestupok.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. bola poškodená P. Z. odkázaná so svojim nárokom na náhradu škody na
občianske súdne konanie.

Protitomutouzneseniuvzákonnejlehotepodalasťažnosťokresnáprokurátorka.Vpísomnýchdôvodoch
podanej sťažnosti sa domáhala, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a vec vrátil

okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že nie je možný jednočinný súbeh trestných činovporušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. a neoprávneného zásahu do práva k domu,
bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr. zák. S týmto vysloveným názorom okresného
súdu sa okresná prokurátorka nestotožnila, pretože k otázke možného jednočinného súbehu týchto

trestných činov existujú v odbornej literatúre dva rôzne názory (jednočinný súbeh nie je možný - X. K.
a kol. Trestný zákon, stručný komentár, C., P. G., str. 466 a jednočinný súbeh je možný - G. C. a kol.
Trestný zákon, Komentár - II. diel, 1. vydanie, Praha, C. H. Beck 2011, str. 511, resp. český judikát Rč
57/2001-II). Sťažovateľka konštatovala, že sama si osvojila ten názor, že jednočinný súbeh je možný.
Neexistuje totiž v danej trestnej veci žiadny dôvod, ktorý by právna teória považovala za dôvod vylúčenia

jednočinného súbehu - nejde o zdanlivú konkurenciu trestných činov, nejde medzi týmto trestnými činmi
o pomer špeciality a ani o pomer subsidiarity, resp. nejde ani o tzv. faktickú konzumpciu. Uvedené
ustanovenia chránia dva rozdielne objekty, na jednej strane súkromie a domovú slobodu so zaradením
do druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona ako trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti,
na strane druhej vlastnícke právo so zaradením do štvrtej hlavy osobitnej časti Trestného zákona
ako trestné činy proti majetku. Z toho teda vyplýva, že jednočinný súbeh obidvoch vyššie uvedených

trestných činov je možný. Sťažovateľka dala do pozornosti krajskému súdu aj to, že v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia sa argumentuje tým, že obžalovaná nekonala protiprávne. Zároveň sa tu
konštatuje, že obžalovaná nemala takto postupovať. Podľa názoru okresnej prokurátorky tieto závery
prvostupňového súdu si navzájom odporujú, keď na jednej strane sa konštatuje, že obžalovaná tak
nemala postupovať (súd uznáva, že obžalovaná konala protiprávne) a na strane druhej sa uvádza, že do

bytu vnikla oprávnene. Sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že konanie obžalovanej napĺňa zákonné
znaky skutkovej podstaty tak prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému
priestoru podľa § 218 ods. 1 Tr. zák., ako aj zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu porušovania
domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaná
vstúpila do bytu bez súhlasu a vedomia poškodenej, dokonca vymenila zámky bez súhlasu a vedomia

poškodenej a to v čase, kedy bola medzi nimi uzavretá platná nájomná zmluva. Obžalovaná mala
právo vojsť do bytu v zmysle nájomnej zmluvy len za účelom vykonania kontroly predmetu nájmu, vo
vopred oznámenom čase a len v prítomnosti nájomcu, prípadne ak odôvodnene hrozilo vznik škody,
najmä havarijný stav a súhlas nájomcu nemohla objektívne získať. Jej vstup do bytu, či už 15.09.2014,
alebo 30.09.2014 bol neoprávnený v rozpore s platne uzavretou nájomnou zmluvou. Zo spisu vyplynulo,

že dňa 15.09.2014, ako aj dňa 30.09.2014 vošla obžalovaná do bytu za iným účelom (podľa tvrdenia
obžalovanej, išlo o ohliadku bytu s „realiťákom“). Okresná prokurátorka tiež zdôraznila, že oprávnený
užívateľ bytu je chránený pred neoprávnenými zásahmi do svojho súkromia a do práva na užívanie bytu
voči komukoľvek, a to aj voči samotnému vlastníkovi tohto bytu. Vlastník bytu sa totiž uzavretím platnej
nájomnej zmluvy vzdal práva na užívanie svojho vlastníctva (bytu) v prospech nájomcu. V nájomnej

zmluve si obžalovaná s poškodenou dohodli presný mechanizmus a spôsob vstupu obžalovanej (ako
vlastníčky bytu) do predmetného bytu, ktorá obžalovaná porušila. Obžalovaná sa nemôže brániť ani
tým, že nájomnú zmluvu uzavrela iba s poškodenou a teda v byte má právo bývať (zdržiavať sa)
iba poškodená. Byty vo všeobecnosti totiž slúžia na naplnenie potrieb osôb a ich rodín spojených s
bývaním, je teda samozrejmé a legitímne, že osoba ktorá berie byt do nájmu, i keď podpisuje nájomnú

zmluvu sama, tak má právo daný byt užívať pre potreby tak svoje, ako aj svojej rodiny. S užívaním
bytu je teda legitímne spojené nielen bývanie na byte nájomníčky (poškodenej), ale aj jej syna, či
prijímanie návštev na tomto byte (svedok C.). Konanie obžalovanej je o to závažnejšie, že obžalovaná
vedela, že poškodená nemá kde bývať (má rozostavaný rodinný dom), všetky súkromné a pracovné veci
poškodenej i jej syna boli uskladnené v prenajatom byte a obžalovaná im neumožnila si veci vyzdvihnúť.

Z konania obžalovanej, ako aj zo všetkých okolnosti prípadu a spôsobeného následku na právach
poškodenej vyplýva, že závažnosť konania obžalovanej je vyššia ako nepatrná.

Obžalovaná P.. Z. E. sa ku sťažnosti okresnej prokurátorky vyjadrila osobitným písomným podaním.
V tomto podaní sa nestotožnila s argumentmi sťažovateľky. Poukázala na skutočnosť, že v jej byte

sa zdržiaval plnoletý a dokonca nezamestnaný R. Z. a ten sa nezákonne obohacoval o nájomné, o
výdavky za energie a za vynakladanú údržbu bytu. V jej byte býval aj G. C., od ktorého P. Z. inkasovala
peniaze za nájom. Rovnako aj táto osoba užívala byt a využívala energie. V jej byte bývalo dokonca
šesť osôb, čo potvrdilo aj spoločenstvo vlastníkov bytov. Obžalovaná ďalej zdôraznila, že ona nevnikla
do svojho bytu neohlásene, poškodenej vopred oznámila, že príde s klientom v prítomnosti zástupcu

realitnej kancelárie. Poškodená Z. dávala opakovane a viacnásobne výpoveď z nájmu a opakovane
aj menila termíny odchodu. Z. už od 23. mája 2014 nemala v byte čo robiť a mala byť odsťahovaná,
inak jej hrozila pokuta 33,- eur za každý deň z omeškania sa s vysťahovaním. Z. sa mala vysťahovať
nielen podľa nájomnej zmluvy, ale aj podľa výpovede, ktorú nerešpektovala a hodila ju o zem. Záveromobžalovaná uviedla, že od 23.05.2014 do 08.12.2014 teda 199 dní sa P. Z. omeškala s vysťahovaním a
to znamená, že mala zaplatiť pokutu vo výške 6.567,- eur, plus 49,86 eur za elektrinu a pokutu 1.000,-
eur (podľa článku V. bod 5.1. nájomnej zmluvy), t. j. spolu má zaplatiť 7.616,86 eur.

Krajský súd v Bratislave ako nadriadený orgán podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal
správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľka podala sťažnosť, ako aj konanie
predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť okresnej prokurátorky nie je
dôvodná. Pre úplnosť treba dodať, že sťažnostný súd sa nestotožnil so všetkými závermi samosudkyne

okresného súdu, uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Krajský súd v Bratislave po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že dôkazy v posudzovanej veci boli na
hlavnom pojednávaní vykonané v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, rovnako okresný súd správne
uzavrel, že žalovaný skutok sa síce stal, tohto sa dopustila obžalovaná P.. Z. E., avšak na strane druhej
nešlo o trestný čin, ale žalovaný skutok (čin) by sa mal prejednať ako priestupok. Okresný súd preto

nepochybil, keď predmetnú trestnú vec podľa § 280 ods. 2 Tr. por. postúpil príslušnému orgánu, ktorý
prejednáva priestupky.

Prvostupňovému súdu treba vytknúť iba nedôslednosť v tom, keď v odôvodnení napadnutého uznesenia
pri hodnotení vykonaných dôkazov vôbec neskúmal, či v posudzovanej veci boli alebo neboli splnené

podmienky upravené v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého, nejde o prečin, ak vzhľadom
na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a
pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Formálne chápanie kategórie trestných činov má v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák. zakotvenú výnimku.

Táto výnimka sa dá chápať dvoma spôsobmi. Podľa prvého je vyjadrená v § 8 Tr. zák. v poslednej
alinei slovami „ak tento zákon neustanovuje inak“. Práve § 10 ods. 2 Tr. zák. je v priamej nadväznosti
na túto alineu a zavádza do formálneho chápania trestného činu možnosť uplatnenia tzv. materiálneho
korektívu. Pri tomto poňatí materiálny korektív znamená, že prečin má len formálne znaky, teda znaky
skutkovej podstaty trestného činu, avšak na korekciu prílišnej tvrdosti tohto postupu môžu byť v

konkrétnom prípade použité určité materiálne kritériá, ktoré, keď sú závažné, a zistí sa nízka závažnosť
prečinu, spôsobujú, že konkrétny čin nie je prečinom. Druhý spôsob považuje § 10 ods. 2 Tr. zák.
za materiálny znak prečinu, za jeden zo zákonných znakov trestného činu (avšak výlučne prečinu)
uvedeného v § 8 Tr. zák. Nech už zvolíme ktorýkoľvek z týchto teoretických prístupov, praktické dôsledky
tohto ustanovenia sú rovnaké. Ak je závažnosť činu vykazujúceho formálne znaky (znaky skutkovej

podstaty) prečinu nepatrná, nejde o prečin. Obligatórne, teda závažnosť prečinu musí byť zvažovaná
pri rozhodovaní o každom čine vykazujúcom formálne znaky prečinu.

Pri určení závažnosť prečinu ako merateľného kritéria materiálneho znaku (materiálneho korektívu) je
potrebné si uvedomiť, že materiálny znak (materiálny korektív) je daný súborom viacerých skutočností,

ktoré treba v každom jednotlivom prípade zvážiť ako jeden celok, aj keď v každom jednotlivom prípade
môže byť pomer, s ktorým sa prihliada na tieto jednotlivé skutočnosti a na vzájomný vzťah medzi
nimi, rôzny. Materiálny znak (materiálny korektív) je určený spôsob vykonania činu a jeho následkom,
okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, mierou zavinenia páchateľa a pohnútkou páchateľa.

Z uvedeného teda vyplýva, že tento stupeň závažnosti nemožno konkrétne vyjadriť a je len na
zvážení príslušného orgánu činného v trestnom konaní a súdu, ako všetky tieto taxatívne vymedzené
okolnosti vymedzujúce závažnosť prečinu bude posudzovať a či teda na základe materiálneho znaku
(materiálneho korektívu) uzná, či ide o prečin, alebo nie. V prípade pozitívneho vyhodnotenia uvedených
kritérií a konštatovania, že vzhľadom na spôsob vykonania činu, následky, okolnosti, za ktorých bol čin

spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná, nejde teda o prečin, čin
súdne trestný, a môže byť vyhodnotený ako priestupok, resp. iný administratívno-právny delikt a takto
aj kvalifikovaný a naďalej riešený.

Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 25.04.2014 bola uzatvorená nájomná zmluva

medzi prenajímateľom - obžalovanou a nájomcom - poškodenou. Predmetom nájomnej zmluvy bol
jednoizbový byt s príslušenstvom, ktorý sa nachádzal v Bratislave na K. ulici XX. Predmetná nájomná
zmluva bola uzatvorená na dobu 1 rok od 01.05.2014 do 30.04.2015. Súčasťou nájomnej zmluvy bol
aj protokol o odovzdaní a prevzatí nehnuteľností a zoznam vnútorného zariadenia bytu (ako príloha knájomnej zmluve). Predmetný protokol bol oboma účastníkmi zmluvy podpísaný a obe strany svojim
podpisom potvrdili, že predmety uvedené v tomto zozname nie sú poškodené. Podľa výpovede tak
obžalovanej, ako aj poškodenej vyplynulo, že k uzavretiu predmetnej zmluvy skutočne došlo, zároveň

bola uhradená čiastka vo výške 780,- eur (390,- eur ako nájomné za mesiac máj a 390,- eur ako kaucia),
nájom bol teda dohodnutý na dobu jedného roka a nie tak, ako to tvrdila poškodená, že nájom mal trvať
len po dobu niekoľkých mesiacov (počas výstavby domu poškodenej Z. v Q.). Zo spisového materiálu
vyplynulo aj to, že Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov v Bratislave na K. ulici č.
XXaž XX, zaslalo vlastníčke bytu písomné upozornenie, že nájomcovia bytu P. Z. a jej syn sústavne

narušujú pokojné bývanie ostatných vlastníkov bytov (je tu neustály štekot psov, neupratané „kôpky“
po psoch, ničenie majetku - trikrát vylomené vchodové dvere, vymontované a ukradnuté žiarovky z
výťahu a chodby, trieskanie výťahovými dverami, krik ozývajúci sa z bytu, hlučná zábava v noci a v byte
i pod oknami bytu, atď.). Obžalovaná P.. Z. E. vypovedala, že poškodená P. Z. predovšetkým neplnila
podmienky, ktoré boli v predmetnej nájomnej zmluve a to, že poškodená neuhradila nájomné za mesiac
jún 2014, ako i nasledujúce mesiace kalendárneho roka 2014. Podľa výpovede obžalovanej, nájomné

poškodená Z. prestala uhrádzať už po dobe 20.05.2014 (t. j. za mesiac jún 2014). Obžalovaná tvrdila,
že práve neplatenie nájomného zo strany poškodenej sa stalo zdrojom nezhôd a konfliktov medzi
nimi. Obžalovaná tiež vypovedala, že nakoľko poškodená jej neplatila nájomné v súlade s nájomnou
zmluvou, tak ju k úhradám nájomného vyzývala (predmetné výzvy boli telefonické i osobné). Na strane
druhejpoškodenáP.Z. vypovedala,ženájomnéobžalovanejriadneuhrádzala.Ktvrdeniamobžalovanej

dodala, že nemala len k dispozícii príslušné doklady, pretože tieto zostali v predmetnom byte, keď
nastala situácia, že po dni 15.09.2014, jej nebolo umožnené vojsť do bytu z dôvodu výmeny zámkov
na byte. Obžalovaná k tvrdeniam poškodenej predložila doklady - výpoveď nájomnej zmluvy ku dňu
24.05.2014 a výpoveď nájomnej zmluvy ku dňa 13.09.2014. Z týchto dokladov sa dalo zistiť, že tieto
výpovede nájomnej zmluvy boli podpísané len obžalovanou, chýbali podpisy poškodenej. Obžalovaná

tvrdila, že hoci poškodená predmetnú výpoveď nepodpísala, napriek tomu si tento doklad osobne
vzala. Poškodená k týmto predloženým dokladom vypovedala, že žiadnu výpoveď nájomnej zmluvy od
obžalovanej neprevzala. Napokon treba vysloviť, že medzi stranami nebolo sporné to, že obžalovaná
v kritickom čase vošla do predmetného bytu, v ktorom zotrvala určitú dobu, pričom po odchode z bytu
vymenila zámky na vchodových dverách a týmto spôsobom zamedzila poškodenej predmetný byt ďalej

užívať. Spornou zostala iba otázka, prečo k týmto krokom zo strany obžalovanej došlo. V tomto smere
produkované dôkazy boli tak v prospech, ako aj v neprospech obžalovanej. V každom prípade však
konanie obžalovanej nebolo možné označiť za súladné s právnym poriadkom, čo napokon zdôraznil aj
prvostupňový súd v odôvodní svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia, ako aj na základe zhodnotenia všetkých hľadísk uvedených v §
10 ods. 2 Tr. zák. dospel krajský súd k záveru, že závažnosť tohto skutku (činu) vykazujúceho formálne
znaky prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s
prečinom neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa § 218 ods.
1 Tr. zák., bola iba nepatrná.

Senát krajského súdu vyslovuje, že jednočinný súbeh trestného činu neoprávneného zásahu do práva
na dom, byt alebo na nebytový priestor a trestného činu porušovania domovej slobody nie je vylúčený
(k tomu porovnaj české rozhodnutie R 57/2001-11).

Krajský súd v Bratislave dospel k rovnakému záveru ako súd I. stupňa, že v posudzovanej veci nejde
o trestný čin, ale žalovaný skutok by sa mal prejednať ako priestupok. Napriek tomu, že skutok sa stal
dňa 15.09.2014, t. j. od jeho spáchania v čase rozhodovania sťažnostného súdu uplynuli dva roky, v
zmysle § 20 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, do plynutia
dvojročnej lehoty sa nezapočítava doba, počas ktorej sa pre ten istý skutok viedlo trestné stíhanie, čiže

v posudzovanom prípade zánik zodpovednosť za priestupok ešte nenastal.

Na podklade týchto úvah, sťažnostný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.